Erich Kästner: 35. MÁJ KONRÁD CVÁLA DO OCEÁNIE. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2016, 1. vyd., 142 s., ISBN 978-80-8061-940-4
Nemecký autor kníh pre deti Erich Kästner založil svoj príbeh s nadrealistickým názvom 35. mája s podtitulom Konrád cvála do Oceánie na tom, že školák Konrád musí napísať sloh o Oceánii, čo chlapec berie ako pohromu: „Je to príšerné. Všetci, čo vieme dobre počítať, sme si zlizli Oceániu. Pretože vraj nemáme žiadnu fantáziu!“
Úloha si vynúti spoznávanie Oceá-nie na vlastné oči, kam sa Konrád so strýkom Pinčom vypravia na rozprávkovom koni menom Negro Kaballo cez rozprávkovú skriňu, ktorá nemá zadnú stenu. Ale ako sa vlastne dá dostať cez starú skriňu, hoci je zázračná a bez zadnej steny, až do ďalekej Oceánie? Majster Kästner to objasní: „Stalo sa to 35. mája. Preto niet divu, že sa strýko Pinč ničomu nečudo-val. Ak by sa mu to, čo sa mu dnes malo prihodiť, stalo čo i len o týždeň skôr, určite by si myslel, že zemeguli alebo jemu v makovici preskakujú dve až tri kolieska! No 35. mája musí človek rátať s každou krajnosťou.“
Všetky kapitoly Kästnerovej knihy prinášajú priam erupciu autorskej fantázie a zaslúžili by si pozornosť recenzenta i čitateľov. No už z priestorových dôvodov sa zameriam aspoň na kapitolu Pozor, vysoké napätie!, ktorú osobne pokladám za najpozoruhodnejšiu. Pozývam vás na podrobnejšiu exkurziu.V tejto satiricky až sarkasticky ladenej kapitole naša trojica narazila na stanicu metra a na-sadla do vlaku, ktorý svišťal betónovým tunelom ako naolejovaný blesk. Strýko i synovec sa začali lúčiť so životom a navzájom si odkazovali majetok pre toho, kto z nich to prežije. Napokon metro prudko zastalo, všetci sa vyrojili na nástupisko a štverali sa hore schodmi, až sa napokon ocitli uprostred mrakodrapov, ktorých vrcholce boli zahalené mrakmi.
Na jednom z oblakov bol nápis: Elektropolis – automatické mesto! Pozor, vysoké napätie! Po veľkom námestí jazdili stovky áut, takže strýko jasnozrivo skonštatoval: „Zdá sa, že tu vôbec nikto nepracuje. Všetci sa vyvážajú autami.“
No synovec zistil, že autá jazdia samy od seba, bez šoférov. Pri našej šokovanej trojici zabrzdilo jedno z áut, kde na zadnom sedadle háčkovala dečku milá stará dáma. Od nej sa dozvedeli, že v Elektropolise ľudia pracujú len pre vlastnú zábavu alebo aby si udržali štíhlu líniu. Všetko, čo potrebujú k životu, sa vyrába strojovo a obyvatelia to dostanú zadarmo. Medzi dámou a cestovateľmi sa rozpútala diskusia ako kedysi u nás na VUML. Po záplave prevratných informácií sa milá dáma rozlúčila a po stlačení príslušného gombíka a za-kričaní povelu do mikrofónu odjachala do umelej záhrady. Trojica si chcela obzrieť výklady na jed-nej z ulíc, no všetci traja popadali, len čo sa dotkli chodníka.
Bol totiž vybavený pojazdným pásom. Napokon si zvykli a tie chodníky ich celkom zabávali. Stretli na nich miestnych, ktorí používali prenosné telefóny, pripomínajúce komické prototypy dnešných mobilov.Keď ich pohyblivé chodníky zaviezli za mesto, ocitli sa pred obrovskou fabrikou s názvom Stanica úžitkového spracovania dobytka. Tu voly, kra-vy a teľatá čakali na to, aby boli úžitkovo spracované. Múkajúc a dupajúc sa tlačili pred obrovským nasávacím lievikom a vzájomne sa doň vtláčali. A na opačnej strane továrne čakali elektrické vlaky. Do ich vagónov zo zadného priečelia budovy vypadávali hotové rozličné fabrikáty – od kožených kufrov až po škatuľky s mäsovým šalátom. Všetko bolo na elektrinu a zautomatizované. Technický dozorca im prezradil, že obrovské kvantá elektriny získavajú z Niagarských vodopádov. Ale požaloval sa, že pre výdatné dažde napä-tie a intenzita prúdu sa nebezpečne zvýšili. A na-ozaj – čoskoro po tomto rozhovore prepukol pekelný hluk, produkty spracovania padali z otvorov v továrenskej stene čoraz rýchlejšie, napokon stade začali lietať tehly, okenné rámy a strojárenské súčiastky. Dozorca zreval: „Fabrika požiera samu seba!“
A utekal preč. No stalo sa čosi ešte podivnejšie. V Stanici úžitkového spracovania dobytka sa zapol spätný chod, výpustné otvory začali vysávať z vagónov nazad všetky produkty a z lievika v prednej časti budovy mechanizmy vypľúvali pôvodný dobytok. Bučiace a nervózne voly, teľatá a kravy uháňali do mesta. Skaza z nadbytku prú-du zachvátila celé mesto. Automatické autá vrážali jedno do druhého, prenikali do budov a trielili hore schodmi, elektrické lampy sa tavili, umelé záhrady sústavne vädli a kvitli. Trojica utekala od tejto pohromy, stále rovno za nosom, v ústrety Oceánii. Táto automatizáciou prekypujúca kapitola svojou filozofiou a iróniou azda prekračuje bežné duševné obzory malých čitateľov, ale nebude pre ich chápanie nezvládnuteľným rébusom.
Svojou kafkovsko-chaplinovskou pointou sa zaraďuje medzi najpôsobivejšie pasáže a zároveň kle-noty tejto knihy.Knihu umne a citlivo preložila Iva Vranská Roj-ková so zmyslom pre humornú atmosféru, bez írečizmov z Terchovej či Šumiaca, bez puristických výdobytkov, ktoré paralyzujú humor. Vydanie sprevádzajú pôvodné groteskné a výstižné, emociálno-karikatúrne ilustrácie Horsta Lemkeho.
Majster Erich Kästner (1899 – 1974) patrí medzi najčítanejších autorov detských kníh v celosvetovom meradle. Jeho tvorbu ocenili početnými vyznamenaniami, vrátane Ceny Hansa Christiana Andersena. Kniha s nereálnym názvom 35. máj je manifestáciou nespútanej, „necenzurovanej“, priam šokujúcej autorovej fantázie. Názov je varovnou preambulou, že v takýto deň sa nemožno čudovať, ak sa odohrávajú samé kuriózne veci. Znalci označujú toto dielo za nádherne bláznivý príbeh, v ktorom sa prichádza do rozprávkovo pestrej Oceánie podľa príkazu „ísť stále rovno za no-som“. A vstup do tematicky vyhranených lokalít, niekedy až sarkasticky načrtnutých, je cez geniálne jednoduchú rozprávkovú skriňu bez zadnej steny. Kästner na niektorých miestach zaúča malých čitateľov do satirických a ironických odkazov, metafor a súvislostí, teda do satirickej a ironickej nadstavby. Túto kurióznu knihu odporúčam aj ako vhodný vianočný darček pre deti a vnúča-tá našich čitateľov.
Milan Kenda
