Včera sme si pripomenuli výročie úmrtia básnika Janka kráľa, ktorý býva tradične označovaný za „najrevolučnejšieho“ z mladej štúrovskej generácie, ktorá v prvej polovici 40. rokov položila svojou kodifikáciou novej spisovnej slovenčiny uholný kameň na stavbe slovenského národného života. V oblasti literárnej sa toto „budovateľstvo“ prejavilo v prvom rade v kvalitatívnom odkrytí básnických talentov mladých autorov ako napr. Samo Vozár, Andrej Sládkovič, Ján Botto alebo Janko Kráľ. O prvom a poslednom pritom platí, že štúrovská slovenčina, založená na stredoslovenských nárečových prvkoch (pripomeňme si, že Kráľ pochádzal z Liptovského Mikuláša) odkryla kvalitatívne a kvantitatívne nevídaný potenciál najmä v konfrontácii s ich predošlými textami, písanými v slovakizovanej češtine. Práve vzhľadom na obrovský kvalitatívny kontrast medzi Jankom Kráľom češtiny a Jankom Kráľom novej slovenčiny sa iný liptovský rodák, Milan Rúfus, viac ako o storočie neskôr vyjadril, že prechodom k slovenčine u Kráľa „vyrástol z veršovca básnik.“
V Jankovi Kráľovi má slovenská literatúra príklad básnika večnej romantickej vzbury, tvorivého a osobného hľadačstva a neuhasiteľnej nespokojnosti, ktorá ho tu núti cestovať po Európe (napr. za vychovávateľa v srbskom Kulpíne), tu ženie túlať sa do lesov, v meruôsmom roku zase aktívne burcovať ľud proti sociálnej nespravodlivosti (slovenský aj maďarský). A práve Janko Kráľ sa stáva jednou z prvých obetí uhorskej justície revolučných rokov, keď je spolu s Jánom Rotaridesom 30. marca 1848 zatknutý a väznený v Šahách. Zakrátko po oslobodení v januári 1849 ho uväznia aj rakúske cisárske úrady. Po potlačení revolúcie nastupuje do štátnych služieb, kde pracuje na nižších úradníckych pozíciách až do rakúsko-maďarského vyrovnania v r. 1867, po ktorom ho vyženú zo úradu a do konca života prežíva ako pisár v rôznych advokátskych kanceláriách. Milan Rúfus vyslovuje domnienku, že väznenie a mučenie niečo v Kráľovej rebelskej povahe zlomilo. Nech je ako chce môžeme azda konštatovať, že tragickosť Kráľovho života, kde po búrlivej aktivite revolučných rokov a krátkom vzmachu pri tvorbe Memoranda v r. 1861 nastávajú roky letargie a úpadku, možno symbolicky pripodobniť k osudom štúrovskej generácie, v mnohom pripomínajúcim bájneho vtáka fénixa, ktorý sa rýchlo rodí z plameňov a rovnako rýchlo aj znovu hynie.
Nezahynuli však hodnoty Kráľovho umeleckého a myšlienkového odkazu, ktoré sú priam zosobnením slova nadčasovosť. V rámci nej môžeme hovoriť o špecifických črtách kráľovho básnického výrazu: subjektivizmus, originálne spracovanie ľudových žánrov (balada), spoza ktorých už vychádza, lebo „odev ľudovej piesne je mu tesný“ (Rúfus), romantická tajomnosť, ideová revolučnosť a úctyhodne široký tvorivý rozmach (popri baladách a lyrických textoch aj pokus o „drámu sveta“, ktorý bol objavený až v druhej polovici 20. storočia a v literárnej histórii mu prischol názov vyšiel Strom nesmrteľnosti alebo dvanásť slov. Toto sú len niektoré z charakteristík, vďaka ktorým sa slovenská literatúra mohla už v čase svojich prvých novorodeneckých krôčikov pochváliť básnikom vysoko prekračujúcim toľkokrát negatívne skloňovanú slovenskú „regionálnosť.“
Matej Barč pre DAV DVA
