Dve recenzie na dve knihy od Tomáša Bóku, jedného zo zakladateľov projektu DAV DVA, ktorý vyšli na stránkach INLIBRI. Preberáme so súhlasom autora.
Legendárne dielo, ktoré formovalo názory mnohých generácií pokrokovo zmýšľajúcich hnutí, sa na výročie svojho vzniku konečne dočkalo svojho prvého kompletného slovenského prekladu. Humanistický filozof, spisovateľ a politik Thomas More (známy aj ako Thomas Morus) sa považuje za jedného z najväčších vzdelancov (nielen) svojej doby a dielo patrí medzi filozofické klasiky.
Pôvodne vyšlo v roku 1516 v Antverpách pod názvom „Dve knihy o najlepšom stave štátu a novom ostrove Utópii, spis skutočne zlatý a rovnako užitočný ako zábavný“. Svojím obsahom pripomenulo Platónovu koncepciu dokonalej spoločnosti, zároveň však inšpirovalo ďalšie obdobné pokusy, ktorým sa odvtedy nehovorí inak ako utópia (resp. dystopia v prípade opaku, predstavy odstrašujúco nespravodlivej spoločnosti). Autor predostiera svoje predstavy o ideálnej, avšak neexistujúcej (ú-topos, v preklade ne-miesto) spoločnosti. Svoje myšlienky rozvíja pomocou rozhovoru troch postáv – seba ako rozprávača príbehu doplnil svojím reálnym priateľom Petrom Gilesom a vymyslenou postavou Rafaelom Hythlodayom. Ten im rozpráva svoje zážitky z Utópie,
krajiny, v ktorej existuje spoločenská harmónia, absolútna rovnosť, premyslená kolektívna organizácia práce, spoločenský blahobyt a spravodlivé rozdeľovanie užitočných statkov.
More v „Utópii“ predznamenáva prvky zastupiteľskej demokracie a načrtáva inštitúty, ktoré boli v príkrom rozpore s vtedy prevládajúcim katolíckym dogmatizmom (ženatí kňazi, ženy ako kňažky, atď.). Tam však jeho vizionárstvo nekončí – ďalej načrtáva vymoženosti, ktoré už aspoň časť sveta pozná (bezplatné zdravotníctvo a vzdelanie, garantovaná starostlivosť o chorých a slabých, zákaz trestu smrti), ale aj také, za ktoré ešte stále bojujú najpokrokovejšie časti politického spektra, ako napr. mechanizmy radikálnej priamej demokracie. V Utópii totiž nevládne dedičná šľachta, ale osvietený panovník, volený zdola ľudom a kedykoľvek odvolateľný v prípade nespokojnosti s jeho vládnutím. Mocensko-administratívny aparát dopĺňajú úradníci, ktorí sú spolu s duchovenstvom taktiež volení a odvolateľní.
V sociálnom zabezpečení zachádza Moreova „Utópia“ ešte ďalej ako súčasné najrozvinutejšie sociálnodemokratické režimy, kedy aj bývanie a stravovanie poskytuje zdarma pre všetkých svojich obyvateľov. Dĺžka pracovného času je pritom obmedzená na 6 hodín, s garantovaným právom na odpočinok. Osobitnú kapitolu tvorí náboženská problematika – More, aj keď sám bol katolíkom, kritickým voči reformácii, sa horlivo zasadzoval za dôslednú náboženskú slobodu pre všetkých: v jeho utopickej krajine popri sebe mierumilovne koexistujú viaceré náboženstvá, vrátane novej formy kresťanstva.
Hlavným princípom Moreovej utopickej spoločnosti sa stalo dosahovanie šťastia. Tento typ hedonizmu sa však zásadne odlišuje od toho dnešného konzumeristického – obyvatelia Utópie sú totiž odmalička vedení k tvorivej duchovnej činnosti, preto najväčšie potešenie nachádzajú v rozvíjaní svojho ducha. V porovnaní so staršími utopickými predstavami (napr. tými Platónovými) je Moreova spoločnosť beztriedna. Jej obyvatelia sa totiž nedelia do jednotlivých spoločenských skupín, špecializovaných na konkrétnu prácu. Práve naopak, sú vedení ku všestrannému a vyváženému rozvíjaniu svojej fyzickej aj duchovnej stránky. Nedá sa nepostrehnúť podobnosť tejto požiadavky so známou Marxovou predstavou o pracujúcom, ktorý ráno rybárči, poobede loví a večer pasie, aby sa po večeri mohol venovať spoločenskej kritike.
Je fascinujúce, že More už vo svojej dobe predznamenal čosi ako etiku práce, zamýšľajúc sa nad jej zmyslom či poslaním. Uvažoval nad jej racionálnymi obmedzeniami, pričom ju chápal vo svojej úplnosti ako právo a povinnosť zároveň. Tento prístup vedie k tomu, že v Utópii ekonomika funguje v prospech ľudí, nie naopak. Aj keď je Moreom načrtnutý diskurz „založený na diagnostikovaní chorôb 16. storočia“ (ako upozorňuje J. H. Hexter v predslove jedného zo starších vydaní „Utópie“), pálčivá aktuálnosť mnohých z nich pretrváva dodnes. Moreov prenikavý intelekt sa totiž naplno prejavil v schopnosti odkryť a pomenovať tendencie, ktoré sa začali prejavovať už v najranejšom štádiu kapitalistického zriadenia a jeho ďalším rozvojom v podstate len naplno rozvinuli svoj dovtedy spútaný potenciál. Dokázal tak veľmi jasne a trefne pomenovať samotnú podstatu buržoázneho štátu ešte na úsvite svojej existencie ako „komplot bohatých, ktorí v predstieraní záujmu o verejnosť sledujú svoje ciele a zneužívajú na to všetky spôsoby, ktoré objavia“ („Utópia“, s. 117).
Najväčším paradoxom diela je fakt, že aj keď More zoči-voči spoločenskému rozkladu, spôsobenému postupujúcimi kapitalistickými ekonomickými vzťahmi, zasnívane a v podstate spiatočnícky vzýva akýsi (v praxi snáď ani nikdy nejestvujúci) ideál stredovekého rovnostárstva a kolektivizmu, „Utópia“ oplýva aj istým nadčasovým, alebo prinajmenšom stále aktuálnym aspektom: „Pokým je tu vlastníctvo a kým peniaze budú mierou všetkého, nemyslím si, že národ možno viesť či už spravodlivo, alebo šťastne (…), pretože všetko sa prerozdeľuje len hŕstke (a dokonca ani tá nie je v každom ohľade šťastná), kým zvyšok žije v absolútnej biede. (…) cesta k verejnému blahu je totiž vyhlásenie majetkovej rovnosti.“ („Utópia“, s. 43-44)
Aj keď dielo je nepochybne výsledkom práce vizionárskeho ducha, preniknutého túžbou po spravodlivejšej spoločnosti, dnes už vďaka luxusu, ktorý nám poskytuje odstup niekoľkých stáročí, dokážeme kriticky zhodnotiť aj jeho istú rozporuplnosť. Ako upozorňuje americká marxistická historička Ellen Meiksins Wood vo svojej známej analýze imperialistických dejín, Briti ako architekti novej formy imperializmu, opierajúcej sa už o kapitalistickú logiku, radi využili práve niektoré Moreove argumenty z „Utópie“, ktoré priamo vyzývali ku kolonizácii a zaberaniu cudzej pôdy, pokiaľ kolonisti preukážu schopnosť produktívnejšie narábať s pôdou a efektívnejšie ju zúrodňovať v porovnaní s domorodcami – a pokiaľ je to nevyhnutné, tak aj pomocou hrubej sily („Impérium kapitálu“, s. 79). Ako je známe, britskí imperialisti presne týmto spôsobom obhajovali svoj postup v Indii, Severnej Amerike, ako aj na ďalších obsadených územiach…
Dejiny sú plné paradoxov a irónie. Aj keď More by sa dal – použijúc dnešnú optiku – nazvať rýdzim antiakceleracionistom a deštruktívne účinky raného kapitalizmu odhodlane pranieroval z pozícií feudalistického kolektivistického utopistu, v konečnom dôsledku sa ani on vo svojom diele nevyhol presadzovaniu takých prvkov, ktoré napokon šírenie novej ekonomickej paradigmy výrazne urýchlili a voľnotrhový kapitalizmus v skutočnosti posilnili. Možno to ale skôr vypovedá o bezbrehej schopnosti ideologického substrátu kapitalizmu pojímať do seba všetky aspoň sčasti kompatibilné myšlienky a pretvárať ich vo svoju oporu.
Aj keď Moreova „Utópia“ je v prvom rade dobovým protestom mimoriadne nadaného učenca proti nesmierne surovému obdobiu pôvodnej akumulácie kapitálu, ktoré položilo základy novej ekonomiky v prvej kapitalistickej krajine sveta – Veľkej Británii, dodnes neprestáva udivovať svojím vizionárstvom, filozofickou hĺbkou a nadčasovou inpširatívnosťou. V konečnom dôsledku sa nemožno čudovať, že odkazu Thomasa Morea sa dodnes s úctou klaňajú prívrženci tak rôznorodých filozofických, politických, náboženských či umeleckých prúdov ako humanizmus, komunizmus, katolicizmus, anglikanizmus či utopizmus.
Knihu je možné objednať na INLIBRI
PREKRÁSNY NOVÝ SVET
Najslávnejšia kniha britského autora Aldousa Huxleyho bola vydaná v roku 1932 a dodnes patrí medzi klasiky dystopickej literatúry. Román sa pravidelne umiestňuje v rozličných rebríčkoch najlepších kníh všetkých čias, pričom ho dodnes veľa čitateľov a odborníkov prirovnáva k inému, ešte slávnejšiemu dystopickému dielu, “1984” od Georgea Orwella. Aj keď Orwell mohol rátať s tým luxusom, že svoj román napísal až 17 rokov po Huxleym, množstvo kritikov sa prikláňa k názoru, že budúci spoločenský vývoj o niečo lepšie predvídal práve Huxley. Tak či onak, najlegitímnejšou možnosťou zostáva pripustiť u oboch autorov dôveryhodnosť, výstižnosť a presnosť, s akou obaja poukázali na rôzne aspekty hroziacej transformácie spoločnosti na diktatúru, v ktorej sa človek stáva iba obyčajným kolieskom v mašinérii bez vlastnej vôle.
Huxleyho fascinovali východné filozofie, živo sa zaujímal o vplyv psychedelických látok na ľudské poznanie a, podobne ako Orwell, sympatizoval s anarchistickými myšlienkami. Urputne hľadal alternatívu voči existujúcemu usporiadaniu spoločnosti, ktoré považoval za bezútešné a nevyhovujúce z hľadiska rozvoja ľudského ducha. Tieto náznaky citlivo vnímal a desil sa budúcej spoločnosti, ktorej špecifiká priam prorocky predvídal.
Dielo pôvodne začalo vznikať ako paródia na tvorbu utopistu H. G. Wellsa, nakoľko Huxley vo svete naivných vízií a všadeprítomného technologického optimizmu cítil silnú potrebu poukázať aj na akútnu hrozbu presne opačného scenára. Dej románu situoval do roku 2540 – alebo 632 po Fordovi podľa fiktívneho letopočtu knihy. Odohráva sa v zjednotenom Svetovom štáte, ktorý svoju prosperitu a stabilitu založil na technologickom rozvoji a prísnej “determinácii”: o osude jednotlivcov a ich zaradení do spoločenskej hierarchie sa rozhoduje už v skúmavke, následkom čoho sa spoločnosť delí do niekoľkých kást. Tradičné spôsoby rozmnožovania ako aj nukleárna rodina sú tabuizované a občania štátu sú už od svojho umelého počatia permanentne indoktrinovaní za účelom prijatia hedonistických a konzumeristických hodnôt. Úlohu disciplinácie nás plnia legálne narkotiká a posadnutosť sexom. Lenina Crowne, pohľadná pracovníčka laboratória na “výrobu” detí, a psychológ Bernard Marx, jej nekonformný priateľ, schopný formulovať aj istú kritiku existujúcej spoločnosti, sa vyberú na výlet do rezervácie tzv. divochov, teda civilizáciou nedotknutých ľudí, ktorí sa stále rozmnožujú tradičnými metódami. Práve stret dvoch protichodných svetov, ktorých hodnoty a perspektívy sú prakticky nesúmerateľné, dodáva deju dynamiku a samotnému autorovi platformu, na ktorej môže rozvíjať svoje myšlienky o plusoch a mínusoch civilizačného progresu. V rezervácii sa Lenina s Bernardom zoznamujú s kľúčovou postavou, Johnom alias Divochom, ktorý sa síce narodil v onom skanzene starého sveta, jeho rodičia však pochádzajú z veľkomesta. Kým v rezervácii ho ostrakizovali pre jeho pôvod ako aj isté schopnosti a zručnosti, netypické pre tamojšiu komunitu (čítanie), pre návštevníkov zvonka sa práve on stáva postavou, stelesňujúcou princípy starodávneho spôsobu života.
Z Johna sa po presune do nového sveta stáva ostro sledovaná celebrita. Stane sa vyhľadávaným účastníkom diskusií, pričom on sám svoje názory formuluje kvetnato, spravidla výdatne citujúc zo Shakespearových diel. V novom prostredí sa však naplno prejaví jeho štatút ultimátneho outsidera, ktorý nezapadá ani v jednom zo svetov – jeho filozofia totiž pochádza z obdobia, ktoré historicky leží kdesi na polceste medzi “starým” a “novým” svetom. John sa tak stáva zrkadlom, v ktorom môžeme hodnotiť plusy aj mínusy oboch foriem spoločnosti – tej pretechnizovanej, otupujúcej a odosobnenej na jednej strane, ako aj tej tradičnej, uviaznutej vo vlastných, primitívnych indoktrinačných systémoch. Zásadná protirečivosť medzi ním a rodnou rezerváciou naznačuje kritiku tamojšej spoločnosti, ktorá ešte nedorástla do veľkosti ideí svetových filozofov. Novú spoločnosť naproti tomu pranieruje presne z opačných dôvodov – že sa zriekla tradičných morálnych vzorcov. Ako dej pokračuje, čitateľovi sa čoraz nástojčivejšie ponúka rozpor, ktorý bol neskôr brilantne rozanalyzovaný Neilom Postmanom – kým John cituje literárneho klasika a vzýva staré morálne zásady, obyvateľstvo “prekrásneho nového sveta”, paralyzované vlastnou fascináciou najnovšími technologickými výdobytkami, stráca schopnosť kriticky myslieť a vidieť ten povestný “veľký obraz”. John-Divoch napokon pred systémovo naordinovaným “povinným” šťastím uprednostní prirodzené ľudské oscilovanie medzi šťastím a nešťastím. Utieka sa do samoty a dospieva k poznaniu, že dobrovoľná strasť a utrpenie sa v spoločnosti posadnutej hedonistickou túžbou po permanentnej slasti stáva revolučným výkrikom.
Autor načrtol civilizáciu, ktorá nebude zotročená hrubou silou, ale vlastnými neutíchajúcimi túžbami, egoizmom a hedonistickým životným štýlom. Predznamenal svet, v ktorom je nukleárna rodina tabu, promiskuita normou a posadnutosť vlastným vzhľadom všadeprítomná. Svet laboratórne nadizajnovaných osudov, fascinujúcich technológií, podprahovej manipulácie, hyperkonzumu a štátom distribuovaných otupujúcich narkotík (soma), ktorého výsledkom je poslušná apatická masa ľudí, prežívajúcich svoju ilúziu šťastia v zlatej klietke.
Román je provokatívne popretkávaný typickými huxleyovskými ironickými a satirickými narážkami – napr. v podobe mien protagonistov, ktoré odkazujú na skutočné historické postavy. Dielo verne odráža autorove obavy zo straty individuálnej identity a autentickosti v dobe všadeprítomnej masovosti – masová je výroba, spotreba i kultúra; “masovým” sa v podstate stáva aj samotný jednotlivec, verne odzrkadľujúc hodnoty šedej, jednoliatej masy. Huxley v neskoršom období priznal, že románu chýba akási tretia cesta, ktorá by dilemu medzi hodnotami primitívnej rezervácie a dystopického “nového sveta” rozšírila o alternatívu – modernú, no spravodlivú zároveň. Túto medzeru zacelil až o tridsať rokov neskôr v menej známom románe “Ostrov”, v ktorom načrtol taký typ spoločnosti, ktorý by podľa neho najlepšie zodpovedal potrebe ľudského rozvoja – individuálneho i spoločenského. Nateraz však, žiaľ, oveľa výstižnejší portrét reality ponúka jeho dystopický predchodca – nedá sa totiž nevšimnúť podobenstvo so súčasným svetom, z ktorého miestami behá nepríjemný mráz po chrbte…
Knihu je možné dostať ako e-knihu: Aldous Huxley: Prekrásny nový svet (e-kniha) – INLIBRI
