Soňa Valovičová: Reportáž z návštevy domu Jána Nálepku

PRIŠLI SME SPLNIŤ ODKAZ NAŠICH DEDOV A PRADEDOV!
/Dojmy z návštevy rodného domu Jána Nálepku v Smižanoch/

(autorka pripravila životopisný článok Jána Nálepku do najnovšieho čísla, V. DAV DVA)

Za akých ťažkých podmienok sa tento boj viedol, akú vysokú cenu platil telesným i duševným utrpením za svoju lásku k národu a k jeho slobode, ako sa boril za dedičstvo svojich otcov, takmer stratený v neznámom mori, musí vedieť každý otec, každá mať, brat, sestra, musí vedieť celý národ a jeho synovia a dcéry.

Z denníka Československého partizánskeho oddielu v ZSSR

Piatok, 1 február 2019. Po troch hodinách vyčerpávajúcej cesty prichádzam vo večerných hodinách na miesto, kde sa narodil partizánsky veliteľ – slovenský vlastenec Ján Nálepka. Smižany, obec s najvyšším počtom obyvateľov na Slovensku bez štatútu mesta. Východná časť Slovenska tohto košického kraja v okrese Spišská Nová ves je iná ako v časoch jeho života, malé domčeky a drevenice nahradila moderna a všetko s ňou späté.
Hoci cesta z trnavského okresu bola náročná, hlavne v okolí Žiliny, kde chýba diaľničný úsek a cestovať touto trasou je adrenalín sám o sebe, keď v kolóne kamiónov sa predbiehajú na upršanej a šmykľavej vozovke vozidlá všetkých možných okresov, i tak som veľmi túžila vidieť ešte v tento deň aspoň zvonka rodný dom partizánskeho veliteľa. Po ubytovaní a odporúčaní blízkej reštaurácie vo vzdialenosti rodného domu Jána Nálepku (cca 50 m) som bola veľmi prekvapená, keď mladučká čašníčka v tomto zariadení mi nevedela povedať, kde sa to vlastne tento dom nachádza a bolo zjavné, že ani netuší, kto Ján Nálepka vlastne je. Našťastie miestni mladí muži sediaci nablízku mi dali odpoveď. Ale nie o tom som chcela…
V nočnej tme po pár krokoch od reštaurácie som konečne našla dom, ktorý som tak veľmi vidieť. Maličký domček s dvoma drevenými okenicami vpredu a bledomodrou fasádou v padajúcej nočnej hmle. Som na mieste.

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Chcem žiť, no smrti sa nebojím!

Ján Nálepka

Na druhý deň prichádzam opäť na miesto, ktoré som navštívila večer. Na prvý februárový deň je počasie mimoriadne prajné, hoci mrazivo, ale príjemne, bez vetra, dažďa, dokonca na oblohe svieti slnko. Bránka je pootvorená, to znamená, že dnu je možné vstúpiť. Pohladím plot a so všetkou úctou prekročím rodný prah nášho veľkého vlastenca.
Čo povedať? Ak máte takto hmatateľne nablízku všetko rodné, čím žil a dýchal vás najsvetlejší celoživotný vzor, slovami nemožno vyjadriť svoje prvé dojmy. Malý úzky domček, veľmi skromný, vzadu so šopou, kde sa ako malý chlapec hrával so svojimi súrodencami v sene, či drevené obloky, rozprávajúce i dnes svoj príbeh. Tu za nimi ako mladý chlapec, či študent hrával Ján na husle svoje obľúbené melódie, či pri otvorenom obloku spieval slovenské piesne. O jeho hudobnom a speváckom nadaní však písať nemusím, sú všeobecne známe.
Na požiadanie a prosbu, je sprístupnený v tomto čase iba pre mňa a sprievodcu rodný dom, ktorý je jedným z cieľom mojej cesty na Spiš. Po odomknutí a otvorení dvier a prekročení ich prahu ma ovanie chladný studený vzduch a do nozdier vnikne vôňa patiny a starých čias. Jánov rodný domček žije i dnes svojou minulosťou.

Prídem, až padne na fronte posledný výstrel!

Ján Nálepka

Moje dojmy sú možno viac precítené ako u bežných návštevníkoch, čo čitateľ asi pochopí, keďže Ján je v mojom živote osobnosť, ktorú si nesmierne vážim a ctím. Prechádzam sa po troch izbách s posvätnou bázňou, a na dovolenie sa môžem dotýkať vecí, ktoré patrili rodine. Je to neskutočný pocit, slovami ich naozaj neviem vyjadriť. Zastanem pri oblokoch zadnej izby a v mysli sa mi vynorí obraz Jána z čias jeho druhej frontovej dovolenky. Tu stál a premýšľal, či sa ešte vráti živý domov. Cítil, že nie? Bola druhá polovica októbra 1942.
„Jánov návrat na front bol veľkou rodinnou udalosťou. V našej rodine nebolo nikdy zvykom okázalo sa lúčiť. Teraz sme akoby všetci, vrátane Jána, tušili, že sa lúčime naposledy. Sedeli sme v kuchyni, každý rozmýšľal a všetci o tom istom. Len Jano sa kdesi vytratil. Po chvíľke vstúpila švagriná do zadnej izby. Jano stal nepohnute pri okne a zamyslene sa pozeral pred seba. Keby sa nebola prihovorila, ani by ju nebol spozoroval. Iste mu mysľou prebehol celý život, aké pekné i ťažké chvíle prežil v tomto rodnom dome a v rodnom kraji. Čo všetko si bolo treba odopierať, prekonávať ťažkosti, boriť sa s núdzou i zaostalosťou. Boli tu ale aj chvíle radostné, chlapčensky bezstarostné, naplnené snami o peknom zajtrajšiu nielen svojom, svojej rodiny, ale aj tých, medzi ktorých chodil prednášať, besedovať s nimi a burcovať ich zo spánku a apatie. Takto mlčky sa lúčil so všetkým, čo ho tu obklopovalo za detstva. So stromami pred domom, so šopou, kde sme ako chlapci šantili na sene, s Hornádom, ktorého voda v lete osviežovala mladé telá, s lesom, ktorý mal tak rád a kam sa často zatúlal vo voľnej chvíli. Možno to všetko vidí naposledy. Čo keď sa už nevráti? Švagriná ho vytrhla z premýšľania. Rukou si prehrnul vlasy a hlavu pootočil k nej. V očiach mu zbadala slzy. So sestrou Marienou sa rozlúčil doma, s ostatnými až na stanici. Sestra ho tuho objala a vzlykajúc povedala, že cíti, že sa Jano nevráti. Všetci sme stáli mlčky, nikto nepovedal ani slovo. Ani Jano. Len oči nám zvlhli. Keď vlak vchádzal do stanice, rozlúčil sa Jano aj s nami. Ako vždy aj teraz sa nám pozrel priamo do očí a tuho stisol ruku. Ešte na schodíku vagóna mi pošepkal: „Urobím, ako sme sa dohodli. Držte sa, Nálepkovci.“ To boli jeho posledné slová a vlak sa vzdialil…“
zdroj: Jozef Nálepka – Kapitán Nálepka Repkin, str.121

• 

Prejdem do prednej izby. Ako prvé mi do zorného uhľa padne knižnica, ktorá bola Jánovým pokladom. Sú v nej knihy rôzneho žánru, od Fjodora Michajloviča Dostojevského až po Jozefa Cígera Hronského Hronského, inventár hodný kvalitného hlbšieho čítania. Do rúk vezmem starý výtlačok Idiota, či Netočky Nezvanovej …áno, poznám tie príbehy. Veď Dostojevskij je mojím najobľúbenejším autorom. Pri týchto knihách by človek vedel stráviť dlhé hodiny a nájsť duševný pokoj. Vedľa knižnice medzi oblokmi visí veľké zrkadlo. Koľko tvárí, koľko očí už doň pohliadlo? Pod oblokmi je starodávna drevená lavica a z ľavej strany skromná posteľ s nadýchanou perinou a gobelínovou prikrývkou. Nad ňou dva maľované portréty v životnej veľkosti, Michala a Márie, Jánových rodičov. Vedľa postele kolíska a komoda s osobnými vecami. Na starej stoličke hneď vedľa vyrezávanej komody je položené rádio zn. Pionier, ktoré Ján daroval rodičom z frontu ako vojak slovenskej armády Zaisťovacej divízie počas svojej prvej frontovej dovolenky v decembri 1941 a z ktorého sa každý večer ozývala zásluhou matky v časoch vojny Moskva. Tu, pri krásne opracovaných kamenných kachliach celá rodina v teple izby počúvala správy z frontu.

• 

„Doma sme rozbalili rádio. Asi po pol hodine sa rozzvučali melódie rušené akýmisi hlasmi. Moskva mlčala. Až večer zasadla za rádio matka. O chvíľu vbehla do kuchyne a volala: – Poďte počúvať, chytila som Moskvu.- Hlásali dobré správy o bitke pod Moskvou. Vrylo sa mi do pamäti mesto Klin, kam až sovietske vojská zahnali Nemcov. Matka potom každý, každučký večer počúvala zahraničné správy. Ani len netušila, akú strašnú správu sa raz dozvie práve z tohto rádia. „
zdroj: Jozef Nálepka – Kapitán Nálepka Repkin, str.74

Vitrína, starodávny gramofón a stena plná fotografií. Napravo medzi ďalšou vyrezávanou komodou a skriňou je truhlica – a opäť plná kníh. Tieto knihy sú v ruskom jazyku. Listujem v knihe od Jozefa Vissarionoviča Stalina – Červená armáda. Medzi stránkami sú vložené ručne písané poznámky. Ďaľšia kniha, ktorá rozpráva svoj príbeh je kniha od Vladimíra Iljiča Lenina. Možno je to práve jedno z tých diel od Lenina, ktorú si Ján dal zohnať na východnom fronte. Knihy miloval. Tu sa mi vynorila aj spomienka gen. Saburova o jeho láske ku knihám:
„Nikdy nezabudnem na ten december (rok 1938, pozn. autora). Zdrapili ma a vyhnali zo školy. Spálili mi knihy a z okna vyhodili len prázdnu aktovku .. Nuž zostal na ulici opustený, zhanobený učiteľ a vedľa neho v mláke ležala prázdna aktovka .. Bol som na dovolenke. V mojej vlasti bije hlinkovská polícia Ćecha preto, že sa od Slováka opovážil kúpiť alebo vymeniť za niečo zemiaky. A Slováka bijú, že tie zemiaky Ćechovi predal. Za toto bude náš národ hrozne pykať, ak sa ustanoví buržoázne Československo. Buržoázia narobí z nás otrokov. Zaoceánska buržoázia nás bude podporovať len v tom prípade, ak budeme zavýjať ako psi proti východu. –

Nálepka sa odmlčal. Potom sňal okuliare, vybral vreckovku a začal ich dôkladne vytierať ..
– Povedzte, ako ste sa dostali do armády? – opýtal som sa ho.
Nálepka rozpráva, ako vtedy vyhlásili mobilizáciu.
– Prišli komunisti a povedali: „Choďte do armády. Volajú vás v mene božom – teda choďte. A strieľajte pánubohu do okien. Bezpodmienečne prebehnite do Červenej armády.“ Zanechal som matke lis, že ak jej nebudem písať, bude to znamenať, že je všetko v poriadku a že som v Červenej armáde. A ak napíšem, že rádio nehrá, teda sa vec nepodarila. No na front som sa nedostal. Divíziu ustanovili ako ochrannú. Dal som si za úlohu, že moji vojaci a dôstojníci nesmú pripraviť o život ani jedného sovietskeho človeka a že takto si pred sovietskymi ľuďmi obhájime svoju česť a česť nášho národa. Vravieval som im: „Ste Slovania. Kto pozná históriu, ten vie, čo treba robiť.“
Alexander Saburov – Tajomný kapitán, str. 187 – 191, krátené

• 

Vtom mi zrak padne na stred izby, kde sa nachádza stôl s presklenenou vitrínou s osobnými vecami Jána. Hľadím na malé čierne okuliare s guľatým rámom, hneď vedľa puzdra a herbára. Koľkokrát ich Ján musel pretierať od zvlhnutia? Viem, že sa to nedá zrátať. V Jánovi bilo srdce pravého vlastenca a nevedel pozerať chladne na fašistické besnenie okolo seba. To, čo sa dialo na východnom fronte, neviem slovami ani opísať. Jánove slová však povedia viac: „ Píšu Vám bojovníci, odchovaní búrkou. Neuznávame smrť. Nenávidíme svoje slabosti. Počujeme hlas svojej krvi. Nevládzeme už mlčky znášať výčiny, ktoré páchajú Germáni na našich bratoch. Naše heslo je : – Slováci, do boja! – Predkladáme vám svoj plán…“
Alexander Saburov – Tajomný kapitán, úryvok, s. 206

O fašistickom terore na Ukrajine svedčí brat Jozef:

„Počas frontových dovoleniek v rokoch 1941, 1942 nám Jano podrobne líčil zverstvá nemeckých vojakov na území Ukrajiny a Bieloruska. – Pri osade Babij Jar Nemci zastrelili niekoľko tisíc židov. Jano videl, ako Nemec chytil malého chlapčeka za nôžky, strelil mu do hlavy a hodil do masového hrobu. Iní Nemci hádzali deti do hrobu živé. Od hrôzy nám dupkom stavali vlasy na hlave. Pre slovenských vojakov, ktorí boli toho často svedkami, bolo najhoršie to, že nemohli zasiahnuť, pomôcť ľuďom alebo sa postaviť na odpor nemeckej presile. Teraz tu stojíme v Slovečne, v malom parku pri budove múzea, kde odhalili obelisk a sochu ženy – matky a sústredili tu prsť z 37 vypálených obcí ovručského okresu. 37 vypálených obcí len v jednom okrese! Na tabuliach boli vyryté mená upálených osôb. Viac ako 2500 mien. Len v jednej obci Nemci zaživa upálili naraz 400 osôb… V zime roku 1943 vyhnali Nemci občanov z domov a sústredili ich v priestrannej šope. V tridsaťstupňovom mraze túlili matky k sebe deti zababušené v handrách, zahrievali ich vlastným telom, ale deti aj tak mrzli v náručí matiek. Potom Nemci spustili paľbu a šopu podpálili. Krik a plač prerušovali dávky zo samopalov a guľometov. Keď náš rečník zbadal, že jeho matka a sestra sú mŕtve – pri tomto líčení sa mu na chvíľu zachvel hlas – schytil raneného otca a s tromi ďalšími utekali cez pole, nad ktorým sa prevaľoval dym z horiacej šopy a škvariacich sa tiel.“
Jozef Nálepka – Kapitán Nálepka Repkin, str. 82-83, krátené

Cez kuchyňu ticho precházam do zadnej miestnosti. Tu na stene pri dverách je Jánov portrét, jeden z viacerých a vedľa neho červená vlajka Hrdinovi Sovietskeho zväzu, ktorú v roku 1955 priniesla sovietska delegácia. Pod ňou malé keramické kachle a vedľa nich Jánov vojenský kufor. Môžem ho otvoriť. Do rúk beriem hliníkový ešus, z ktorého Ján jedával. Ďalej je tam remoska a ešte pár vecí potrebných na bojisko. V tejto zadnej izbe sa nachádza fotodokumentácia Jánovho života i fotodokumentácia z detstva, či učiteľského pôsobenia, ďalej ilegálnej činnosti 101. pluku Zaisťovacej divízie, Jánových spolubojovníkov Československého partizánskeho oddielu kpt. Nálepku v ZSSR. Medzi nimi je i Martin Korbeľ, ktorý prebehol na východný front rovno aj s tankom, čo je jediný prípad v celej histórii našich dejín. Osobné veci z frontu ležia v sklenených vitrínach, chránené pred koróziou. Miestnosti dominuje vyšívaný gobelín s portrétom Jána na červenom zamatovom podklade.
Presúvam sa do srdca rodinného domu – do kuchyne. Nechce sa mi odchádzať z tohto miesta, kde ešte stále dýcha história a čas sa tu zastavil. No môj čas plynie a musím pomaly ukončiť návštevu. Kuchynka v zelených farbách akoby symbolizovala život. Do prezentačnej knihy, položenej na kuchynskom stole mám tú česť zapísať sa ako prvý návštevník roku 2019. Iba jedna veta – Ďakujeme Vám Ján. A podpis. Tým sa lúčim z rodným domom Jána Nálepku. Ťažko sa mi odchádza, ale viem, že toto miesto znova navštívim.
V tento deň ešte pristavenie sa na námestí v Spišskej Novej Vsi pri bronzovom pomníku Jána Nálepku, ktorého autorom je Oskar Kozák, 1954. Ku koncu dňa otváram brány smižianskeho cintorína a vzdávam tiché ĎAKUJEM tým, ktorí ležia v pekne udržiavanom spoločnom hrobe.
Za slobodu všetkých slovanských bratov!
Na nepriateľa Slovanov – Páľ!

Na záver pripájam slová Jána, ktoré adresoval ukrajinskému ľudu v deň prechodu k partizánom v Gnojnom.

„Bratia naši! My Slováci, synovia malého Československa, prišli sme k nášmu veľkému staršiemu bratovi. Prišli sme sa učiť, ako treba bojovať za slobodu a šťastie ľudu, prišli sme splniť odkaz našich dedov a pradedov. Oni nám slovami nášho národného básnika Kollára prikázali, aby sme išli k vám, k ruskému ľudu, a u vás hľadali pomoc a ochranu . Prišli sme k vám zo slobodnej vôle. Fašisticko-tisovská vláda nás vytrhla z ľudu a hodila do priepasti vojny. Nevedeli sme , čo s nami bude. No vedeli sme, kto je náš nepriateľ a kto priateľ, komu treba pomáhať. To nás naučili komunisti, keď sme odchádzali na vojnu. My Slováci plníme ich príkaz a je to príkaz nášho srdca .. Ideme spolu so sovietskymi partizánmi pod jednou víťaznou zástavou a budeme sa biť s nepriateľom za svoju slobodu – do poslednej kvapky krvi. Verte nám ako svojim synom, ako svojim verným bratom!“

Ján Nálepka

My sme zostali aj dnes verní politike slovanských sŕdc. Len my sme zostali verní slovenskej hrude, Slovensku.

Ján Nálepka

Ďakujeme Vám Ján za vaše vlastenectvo.
´Dakujeme Vám za cestu, ktorú ste nám ukázal.
Vašimi slovami –
Moje vlastenectvo bolo, je a bude iné ako vaše. – ,
ktoré ste vyslovil na apel gardistov sa lúčim so svojimi čitateľmi
a sľubujem Vám, že váš odkaz zostane v slovenských srdciach živý
aj naďalej.

---