MEMENTO

„Sme si vedomí toho, že hoc sme národ malý, musíme byť duchom veľkí.“

/Ján Nálepka/

Ustanovením slovenského štátu vstupuje slovenská buržoázia, reprezentovaná a podporovaná ľudákmi do podradných služieb fašistickej ideológie. Účelové vyhlásenia o sociálnej spravodlivosti, rovnosti a slobode sledujú jediný cieľ – oklamať a podviesť slovenský národ.

Hitlerovci za účinnej pomoci domácich zradcov začínajú písať ďalšiu kapitolu najtemnejšej histórie našich dejín – dejín „samostatného“ slovenského štátu. Po pár rokoch svetového požiaru pred norimberským súdnym tribunálom vyhlasuje Hermann Wilhelm Göring, že nikdy Slovensko za zvrchovaný štát nepokladal.

Aká je teda pravda o patriotizme ľudákov a zrade partizánov a slovenského národa, ktorý povstal proti fašistickému útlaku a obetoval to najdrahšie v otcoch, matkách, dcérach a synoch pri hasení tohto požiaru? A kto sa v rozhodujúcich chvíľach pre národ stavia do radov prisluhovačov a kto do radov odporcov fašizmu v aktívnej obrane republiky?

MNÍCHOVSKÁ ZRADA

Podstatnú časť viny na tejto tragickej udalosti nesie agresivita nacistického imperializmu, zrada západných mocností a buržoázny režim, ktorého vláda zapríčinila rozklad politickej jednoty krajiny, bez ktorej sa účinná obrana republiky proti hitlerovskej agresii stáva ilúziou.

Druhú polovicu viny, o ktorej sa dnes už účelovo nevraví, je v týchto osudných dňoch odmietnutie Benešovej vlády návrhu vlády Zväzu sovietskych socialistických republík, ktorý bol ochotný bez ohľadu na zradu západných spojencov pomôcť československému ľudu ubrániť slobodu svojej zeme a štátnu zvrchovanosť. Samotná buržoázna vláda ČSR tak dovŕšila zradu na československom ľude.

SEPARATIZMUS

Svoju úlohu na rozklade ČSR nesie aktívne separatistické hnutie ľudákov. Za všemožnej podpory nemeckého nacizmu a využívaním slabín v nemohúcnosti pražskej vlády si ľudáci uzurpujú politické vedenie na Slovensku. Nastáva totalizácia politického života, perzekúcie zvyšku politických strán a jej činiteľov, prenasledovanie, zatýkanie, zákazy. Koncentračný tábor v Ilave praská politickými väzňami vo švíkoch.

Vláda klérofašistickej diktatúry a teroristických opatrení proti akejkoľvek inakosti naberá na obrátkach. Inakosť je čechoslovakizmus, čechizmus, boľševizmus, cudzie náboženstvá, rasizmus, telesné i duševné postihnutia človeka, kopírujúc svoj veľký vzor hitlerovského Nemecka.

TEMNOTA ĽUDÁCKEHO REŽIMU

Zánik ĆSR a jej rozštiepenie na protektorát Čechy a Morava a slovenský štát je tragickou marcovou udalosťou roku 1939. Kto v ČSR bol skutočným vlastencom, ten pochopil, aký otras osobnej existencie spôsobuje tento klin vrazený medzi bratské národy, ktoré si tak ťažko vybudovali cestu k slobode.

Ustanovením slovenského štátu vstupuje slovenská buržoázia, reprezentovaná a podporovaná ľudákmi, otvorene do služieb fašizmu. Heslami absolútnej slobody klame a podvádza slovenský ľud. Slovenský štát má totiž mnohé znaky nacistického protektorátu – úplná politická závislosť, hospodárske vyciciavanie a pripravovaná germanizácia slovenského národného života. Podriadenie Slovenska hitlerovskému Nemecku na poli hospodárskom, politickom, ale i ľudskom však vyvoláva odpor väčšiny národa, ktorý ako očistný plameň vzbĺkne v SNP.

ARMÁDA

Armáda kapitalistického zriadenia neslúži mieru. Armáda kapitalistického zriadenia je nástrojom politickej garnitúry a zabezpečuje uskutočňovanie jej vnútornej i vonkajšej politiky. Je nástrojom v rukách vlády ako najdôležitejší prostriedok na potláčanie ľudových más a hlavným nástrojom na vedenie vojny. Slovenská armáda sa stáva – či má sa stať – mocným pilierom klérofašistického režimu Tisovej vlády. Ľudácky režim buduje slovenskú armádu podľa vzoru hitlerovcov a v úzkej spolupráci s nimi na „vyšší“ rozkaz. Stabilitu zabezpečuje otvorená diktatúra, diktát, úplná kontrola všetkých oblastí ľudského života a spoločnosti.

STAVBA SLOVENSKEJ ARMÁDY

Ľudáci pri budovaní slovenskej armády v histórii národa nemajú na čo nadväzovať. Po 15. marci je v jej štruktúre absolútny nedostatok vyšších i nižších dôstojníkov. Velitelia, ktorí sú k dispozícii – bývalí legionári,sudetskí Nemci, bielogvardejci – nestačia na obsadenie veliteľských miest v najdôležitejších posádkach, útvaroch, vyšších veliteľstvách.

Navyše hranice ohrozujú horthyovské vojská. Vyšší dôstojnícky zbor, odchovaný za Rakúsko-Uhorska a prevychovaný bývalou republikou tvorí základ a istú kastu s novou orientáciou slovenského štátu. Nižší veliteľský zbor je tvorený dôstojníkmi československej armády. Riešenie ako a odkiaľ čerpať nové sily, prichádza aktivovaním pokrokovej inteligencie, najmä učiteľov, ktorých je po viedenskej arbitráži prebytok.

Minister školstva J.Sivák tak dopĺňa armádny zbor o novú krv. Ďalej je aktívna povinná mobilizácia robotníctva a roľníctva. Významnou a neprehliadnuteľnou zložkou v armáde je hneď od začiatku tzv. duchovná služba. Ľudáci pomocou vojenských duchovných účelovo využívajú v armáde ich vplyv.

NEPOKOJE

Vznikajú paralelne s budovaním armády. V posádkach cítiť nepokoje namierené proti režimu a proti fašizmu. Prejavuje sa výrazný antagonizmus medzi armádou a Hlinkovou gardou. Jún 1939. Demonštratívne vystúpenie vojenských jednotiek proti fašistickej Hlinkovej garde v Ružomberku je ľudákmi označený za vojenskú vzburu.

Nespokojnosť vojakov – žilinská posádka, kde skupina vojakov po inzultovaní príslušníkov wehrmachtu prešla ulicami mesta s československou vlajkou, volajúc na slávu Sovietskemu zväzu. Aj v ostatných posádkach dochádza v tomto čase k vzburám a zrážkam s gardistami. Začínajú sa vyskytovať prvé prípady vojenských zbehnutí od vojenských útvarov. Eskalácia napätia sa zvyšuje v poľných jednotkách, kde rozpor medzi národnou formou vojska a jeho protinárodným obsahom je očividný.

VÝCHODNÝ FRONT

Už v časoch ťaženia proti Poľsku, a neskôr v dozretí na východnom fronte, keď sa slovenské jednotky pripojili k nemeckej armáde a prekročili hranice slovenského štátu hustlo napätie prejavené do otvoreného protestu slovenských vojakov. Slovenský ľud videl v Sovietskom zväze slovanského brata a prechovával k nemu oddávna vrelé sympatie vďaka povedomiu slovanskej súdržnosti.

Odpor proti vojne so Sovietskym zväzom sa prejavuje hlavne v bojových jednotkách slovenskej armády – najmä medzi záložníkmi v Rýchlej divízii. Bola zložená väčšinou z robotníkov a roľníkov, ktorí vinou mobilizácie boli nútení obliecť si vojenskú uniformu, no odmietali bojovať proti Červenej armáde. Dôkazom je prvá zrážka slovenských jednotiek s Červenou armádou 22.júla 1941 pri Lipovci.

Slovenské velenie sa práve v tomto boji presvedčilo o absolútnej neochote záložníkov bojovať po boku Nemcov proti ZSSR a o slovanských náladách v mužstve. Už v prvom boji malá skupina vojakov – volajúc: „Bratia Rusi, nestrieľajte, sme svoji!“- využíva paniku a prechádza k Ćervenej armáde.

PROTI RUSOVI – SLOVANOVI BOJOVAŤ NEBUDEM

Na základe všeobecnej nespokojnosti bola Tisova vláda donútená odvolať mnoho tisíc záložníkov z východného frontu. Vsadila na mladšie, ľahšie zmanipulovateľné ročníky. Reorganizácia Rýchlej divízie sa týkala cca 8000 mužov, ktorí postupovali v dvoch sledoch južným úsekom frontu /Charkov – Kaukaz – Krym/.

Cesta plná zverstiev hitlerovskej armády na miestnych obyvateľoch otvára oči aj tým najzarytejším optimistom. Ozýva sa cit pre spravodlivosť a súcit s trpiacimi, nastáva vnútorná vzbura i odpor proti vojne a nemeckému fašizmu. Neochota bojovať, sebazranenia, prvé individuálne i skupinové prechody na stranu Červenej armády sú neklamným dôkazom rozširujúceho sa protifašistického hnutia medzi vojakmi Rýchlej divízie. Do popredia sa ozýva hlas Marka Čulena, mimoriadne aktívneho na úsekoch jednotiek Rýchlej divízie.

DEZERCIE

Prejavy nespokojnosti, neochoty bojovať a prechodov na sovietsku stranu vojakov Rýchlej divízie nadobúdajú také rozmery, že veliteľ divízie gen. Turanec je nútený osobne apelovať na česť svojich vojakov. Prechody sa však už nedajú zastaviť ani vyhrážkami smerované k vojakom a ich rodinám na Slovensku. Slovenská armáda sa stáva čoraz nespoľahlivejšou oporou ľudáckeho režimu.

SILA SLOVANSKEJ VZÁJOMNOSTI

Protifašistický ilegálny odboj doma i na východnom fronte stáva sa nezadržateľnou lavínou, ktorá za aktívnej pomoci komunistickej strany pracujúcej v ilegalite, odvahe vojakov slovenskej armády a partizánov vyústila až do celonárodného povstania v auguste 1944.

Zmareniu povstania v októbri 1944 možno poďakovať aj protifašistickej Flore na čele s Benešom, ktorý opäť dokázal, že buržoázne kruhy sú mu bližšie ako láska k vlasti. Zo Slovenska zostáva Tisovými slovami zhorenisko, ktoré nebude ľutovať a veľkodušne 30. októbra 1944 vyznamenáva v Banskej Bystrici Waffen – SS nemeckých vojakov spolu s Hermanom Höfle.

Ústup partizánov do hôr, kde hrdinsky bránili našu zem pred fašistickou agresiou až po príchod Ćervenej armády a konečné oslobodenie Slovenskej republiky a ostatných štátov Európy navždy zostáva mementom v miliónoch padlých životov, bojujúcich proti fašizmu.

„My sme zostali aj dnes verní politike slovanských sŕdc. Len my sme zostali verní slovenskej hrude, Slovensku.“

/Ján Nálepka/

---