Emocionalita a ateizmus

Pri opise jednej silne prežívanej emocionálnej situácie pred priateľmi v klube som dostal otázku: „Ste veriaci?“ Ako sa postupne ukázalo, tento mladý človek mal na mysli vieru v Boha.

Vynára sa tu implicitne otázka – vyžaduje silná emocionalita človeka vieru v Boha, príslušnosť k nejakej náboženskej skupine, cirkvi?

Som toho názoru a mám aj takú skúsenosť, že pri nábožensky orientovanej osobe, akékoľvek citové poryvy vyvolané pozitívnymi či negatívnymi zážitkami sú spájané s nadprirodzeným svetom duchov, Bohom. Ale ja k takejto skupine ľudí nepatrím, som presvedčený ateista, pričom sú mi blízke všetky druhy emocionálnych pocitov ako pozitívnych tak aj negatívnych, od sĺz radosti a nadšenia po slzy hlbokého smútku ako aj všetko to ostatné, čo prináša citový život človeka. Emocionalita nemusí byť viazaná na náboženské presvedčenie, je to prirodzená ľudská vlastnosť.

Pri tejto príležitosti si dovolím vysloviť názor na náboženstvá a náboženskosť, ako inklináciu k duchovnému, nábožensky orientovanému životu, čo považujú niektorí teológovia a veriaci za antropologickú konštantu podobne, ako sú pudy a inštinkty. V súčasnosti sa dokonca niektorí mikrobiológovia snažia nájsť, v ľudskej DNA štruktúre, gén nábožnosti. Z historického pohľadu je známe, že náboženské kulty vznikali z nevedomosti a neznalosti príčin niektorých prírodných javov a udalostí so snahou tieto určitým, pre človeka pozitívnym alebo aspoň uspokojivým spôsobom vysvetliť, ovládať, alebo sa s nimi akosi vyhovujúco vyrovnať kultovými obradmi a obetami.

Zdroj  súčasnej náboženskosti jednotlivca, veriaceho človeka, má korene v tradíciách z minulosti, ale je aj latentne daný v základnej, každým človekom uznávanej hodnote, ktorou nepochybne je ľudský život – jeho existencia. Táto najvyššia hodnota je antropologicky, biologicky vlastná všetkým živým tvorom cez pud sebazáchovy a pud zachovania rodu, pričom život treba chápať ako uvedomovanie si existencie v danej forme. Súčasne si človek uvedomuje svoj nutný, neradostný biologický zánik smrťou a v záujme riešenia tejto neblahej skutočnosti si, vďaka schopnosti abstraktného myslenia, vytváral a vytvára iluzórny svet nadprirodzených bytostí, ktoré zasahujú do jeho života, v spojení s ich uctievaním, kultom, so svetonázorovými a praktickými postojmi, systémom vierouky, etických a iných zásad a pravidiel, ani si neuvedomujúc, že je to ponuka a import do jeho vedomia od inštitucionalizovaných cirkví, náboženských siekt a skupín, ktorých sa zmocnili neraz ľudia nehodní, s nízkymi morálnymi kvalitami a mocenskými či mesiášskymi ambíciami, ktorí ovládajú svojich veriacich cez rôzne praktiky bohato využívajúc zastrašovanie, nesplniteľné sľuby, vyvolávajú túžbu patriť medzi vyvolených a podobne. To sa im pomerne ľahko darí vďaka prirodzenej ľudskej vlastnosti, ktorou je sugestibilita v spojení s nevedomosťou a potlačeným kritickým myslením, čím dokážu vyvolať u veriaceho akési nezvratné presvedčenie o správnosti svojej viery a následné postsugestívne konanie. Dôležitú úlohu tu zohráva domnelá, alebo skutočná autorita cirkevnej osobnosti a pompéznosť príslušnej aktivity a prostredia.

Pre veriaceho predstavuje náboženstvo pozitívne východisko pre jeho psychiku a je, hoci len iluzórnou, nádejou prežiť aj po biologickej smrti. V tejto súvislosti je pozoruhodné tvrdenie  nábožensky orientovaných ľudí, že vďaka svojej viere nemajú strach zo smrti. Ak je ich tvrdenie pravdivé, je to v podstate pozitívny stav ich vedomia. Náboženská orientácia je pre mnohých veriacich dominantným, niekedy jediným zdrojom ich morálky a etického správania.

Jednotlivé cirkvi a náboženské skupiny si zabezpečujú svoj dorast vysoko sofistikovanými, históriou overenými praktikami. Pozitívny postoj a pocit príslušnosti k určitému náboženstvu, určitej cirkvi, sa získava a formuje už v útlom veku dieťaťa výchovou v rodine – akýmsi dedením, v súlade s praktikami danej cirkvi, na ktorú sa cíti byť rodina viazaná cez krst, birmovku, konfirmáciu, sobáš a podobne. Ďalej je to výchovná a perzuaziálna činnosť cirkví a náboženských spoločenstiev v školách, kostoloch, modlitebniach, väzeniach, armáde, nemocniciach a domácnostiach. Okrem uvedených zdrojov šírenia religiozity nemalú úlohu zohrávajú pompézne cirkevné obrady v kostoloch a na verejných priestranstvách so silným spirituálnym vplyvom na zúčastnených veriacich. Perzuaziálny vplyv na váhajúcich a vlažných veriacich býva umocnený prítomnosťou významných osobností a celebrít na cirkevných obradoch a oslavách, pričom nemalú úlohu tu konajú  aj masovokomunikačné prostriedky, celkový postoj spoločnosti reprezentovaný vládou a parlamentom Slovenskej republiky. Toto všetko vplýva na citovú zložku psychiky človeka a podnecuje tendenciu ku konaniu niekedy až človeku nedôstojnému (kľakanie na kolená, bozkávanie predmetov predstavujúcich náboženské symboly atď. ). Pre mnohých veriacich sa takto stáva náboženstvo jednou z najdôležitejších hodnôt bez toho, že by si uvedomili, že ide o podvedomú akceptáciu pudu sebazáchovy a postsugestívnych príkazov získavaných pri náboženskej výchove a obradoch a že sa nachádzajú v pozícii cirkvou psychicky zmanipulovaného občana. V takto religiózne orientovanej, zmanipulovanej spoločnosti nie je ťažké presadiť povinné vyučovanie náboženstva aj v štátnych školách a tak vytvárať v hlavách mladých ľudí neracionálne  postoje k životu, zriaďovanie cirkevných škôl od materských až po vysoké, vyčleniť zo štátneho rozpočtu nemalé čiastky na činnosť cirkví a jednorazovú čiastku na návštevu pápeža, mať náboženskú redakciu vo verejnoprávnom rozhlase a televízii, ako aj rad materiálnych a spoločenských výhod. Nie je tu však rovnosť medzi cirkvami, uprednostňovaná je katolícka cirkev, ktorá má väčší  počet stúpencov.

Vážnosť individuálneho a kolektívneho postoja  k náboženstvu a jeho hodnotám je v tom, že religiózna osoba, náboženská skupina, cirkev má záujem svoje „ náboženské pravdy “ šíriť, v antagonistickom prostredí za ne bojovať, trpieť, strácať ľudské životy, čo je zaujímavý paradox, pri ktorom sa vymieňa reálny ľudský život za iluzórny, blažený, posmrtný. A tak sa z fenoménu hlásajúceho lásku, spravodlivosť, toleranciu, pokoru stáva nástroj strádania, násilia, zla, utrpenia a smrti, o čom nás presviedča súčasná aj historická skutočnosť. Už len preto ako náboženstvá antagonisticky trieštia ľudstvo, mám víziu, že náboženstvá zaniknú aj vďaka vyššej vzdelanostnej úrovni občanov.

Náboženské systémy sú založené na učení určitej náboženskej autority, akomsi lídrovi    (Budha, Kristus, Mohamed, Baha u láh ), ktorý predstavuje integračný prvok v danom náboženstve, podobne ako je to v politických stranách a rovnako je tu aj konkurenčný boj o veriaceho s cieľom získať dominantné postavenie v spoločnosti. Ekumenizáciu môžeme považovať za krycí manéver tohto boja. Aj v cirkvách sa vytvárajú rôzne frakcie vo forme náboženských skupín, hnutí, rádov, siekt, ktoré nie vždy sú konformné s materskou cirkvou.

Z nadhľadu sa zdajú náboženské konania, náboženské obrady, modlitby, oslavy, púte  ako nezmyselné, bezdôvodné až smiešne, keby im nebola pripisovaná iná ako folklórna funkcia. Ale pri vážnosti zo strany oficiálnych občianskych štruktúr, ktorá sa tomuto cirkevnému folklóru pripisuje a dostáva, ako aj masovej účasti veriacich, je na mieste snaha racionálne a kriticky uvažujúcich občanov poukázať na negatívne stránky religiozity a ponúknuť iný životný štýl.

Už v úvode som priznal svoju ateistickú orientáciu. Ateizmus je laickou verejnosťou považovaný za protibožstvo, neznabožstvo v spojení so sekulárnym humanizmom. Môj ateizmus, ku ktorému som sa dopracoval po mnohých desaťročiach úporného hľadania, štúdia rôznej literatúry, meditáciách, vyústil do životného štýlu, ktorý je založený na vysokej úcte k životu, racionálnom kritickom myslení, na životných skúsenostiach a poznaní mnohých generácií, mojich vlastných skúsenostiach a poznaní, ktorý odráža moje hlboké presvedčenie, že jestvovanie či nejestvovanie akýchkoľvek nadprirodzených síl, bohov, ma k ničomu nezaväzuje, tobôž nie k tomu, aby som staval kostoly, bol členom niektorej z cirkví, vydržiaval armádu tzv. duchovných, mal neracionálny postoj k životu rešpektovaním náboženských predstáv, cirkevných dogiem, predpisov a človeku nedôstojných činností a úkonov.

Ponúkam takýto ateizmus všetkým kriticky a racionálne mysliacim občanom, ktorí podobne ako ja majú  záujem sa vymaniť, oslobodiť svoje vedomie zo závislosti na náboženstve a vytvárať občiansku, sekulárnu spoločnosť. Uznám, nie je ľahké zbaviť svoje vedomie od vplyvu náboženstva, cirkvi v religióznej spoločnosti, kde významnú úlohu hrá tradícia, podpora štátom a hlavne najbližšie okolie. Značná časť obyvateľov Slovenska má ateistické presvedčenie a postoj, ale pod tlakom, niekedy ohrozujúcim postavenie v zamestnaní, spoločnosti, pokoj v rodine, ktorá tradične uprednostňuje religiozitu pred sekularizmom, tento svoj postoj neprejavuje a neuplatňuje ako životný štýl. Je tragédiou národa, spoločnosti, ktorá vytvára jednostranne výhodné podmienky pre religiozitu a klerikalizáciu štátu.

Pre sekulárne orientovaného občana je nepochopiteľné konanie niektorých rodičov, ktorí svoje deti, v období najväčšej vnímavosti dávajú do rúk cirkvám cez krst, vyučovanie náboženstva a tešia sa z ich aktivít organizovaných cirkevnými aktivistami – animátormi, kňazmi a cirkevnými inštitúciami. Je zrejmé, že po roku 1989 boli cielene zrušené detské a mládežnícke organizácie a tak vytvorený priestor pre klerikalizáciu mládeže a spoločnosti.

Je tragédiou súčasnej spoločnosti, ktorá generuje bezdomovcov, žobrákov, nezamestnaných, zločinecké mafie, prostitútky, opustené deti, sociálnych samovrahov, rodiny žijúce na hranici biedy a tak vytvára podmienky pre beznádej, zúfalstvo a predpokladá riešenie tohto neblahého stavu v spoločnosti aj cez pôsobenie cirkví, cirkevnú charitu, kňazov, ktorým sa takto umožňuje vymývať mozgy ľuďom a zneužívať starcov, ktorí neraz korunu určenú na živobytie odovzdajú kňazovi.

Konfrontácia religiozita kontra sekularizmus sa odohráva vo vedomí každého z nás, pričom na strane religiozity stojí pud sebazáchovy – nereálna snaha žiť aj po zániku fyzického tela a strach z posmrtnej neistoty. Na strane sekularizmu – racionálne kritické myslenie  a snaha prežiť šťastný, plnohodnotný život tu na Zemi.

Spájať len náboženské presvedčenie s morálnym, citovo a emocionálne naplneným životom je rovnako scestné, ako ateistické presvedčenie a životný štýl s amorálnosťou a citovou prázdnotou človeka.

Ing. Július Voskár

 

Foto: JouWatch, CC

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *