Storočnicu VOJTECHA MIHÁLIKA sme si na DAV DVA pripomenuli rozsiahlou medailónovou štúdiou od LUKÁŠA PERNÉHO zo SLÚ MS a Spoločnosti Ladislava Novomeského. Štúdiu, ktorá vyšla aj na Matica.sk, včera ocenil aj popredný literárny kritik ALEXANDER HALVONÍK slovami: „Je to určite jeden z najkomplexnejších pohľadov na dielo a život jednej z našich najväčších básnických osobností, o ktorej sa medzičasom napísalo (alebo radšej ani nenapísalo) veľa tendenčných a nespravodlivých hlúposti. Blahoželám dr. Pernému, že sa v týchto nekultúrnych časoch na to podujal, čím možno zabránil ďalšej diere vo vnímaní slovenskej literatúry.„ Autor na sociálnych sieťach reagoval, že ide o zadosťučinenie potom, čo bol scenzurovaný na podujatí k storočnici Vojtecha Mihálika v Dolnej Strede (resp. zamestnanec SAV Martin Navrátil podmienil v duchu cancel culture taktík „otvorenej kultúry“ svoje vystúpenie nevystúpením Lukáša Perného (ten mal vystúpiť práve za A. Halvoníka, ktorý v t. č. ochorel).
Na význam tohto básnika nezabudol ani čerstvý spolupracovník DAV DVA, spisovateľ GORAN LENČO zo Spolku slovenských spisovateľov (najnovší rozhovor s ním vyšiel nedávno na DAV DVA), ktoré o Mihálikovi napísal na sociálnych sieťach, tento komentár ocenila aj korešpondentka DAV DVA, redaktorka NOVÉHO SLOVA Gabriela Rothmayerová. Goran Lenčo tiež pre DAV DVA pripravil seriál NOVOMESKÉHO NEDEĽA, v ktorom bude pre našich čitateľov vyberať každú nedeľu báseň s komentárom.
Ďalej už píše Goran Lenčo:
Nedávno uplynula storočnica narodenia jedného z našich najvýraznejších a najlepších básnikov Vojtecha Mihálika. Potešilo ma, že pri tej príležitosti sa konali podujatia, ktoré si tohto básnického velikána pripomenuli. Už sa zdalo, že sú také tendencie (a ony sú…), ktoré sa snažia jedného z našich najvýznamnejších poetov úplne marginalizovať. A keď už mu nejakú tú zásluhu aj priznajú, tak potom v štýle: „písal remeselne dokonale, ALE bol to, prebohaživéhomŕtveho KOMUNISTAAAA!“ Niečo ako pri Novomeskom (opäť jednom z našich najlepších básnikov vôbec). Síce bol dobrý básnik, ALE bol to… (už vieme, čo bude nasledovať). Stránky slovutnej Wikpédie blahej pamäti robia presne takýto úbožiaci a malí (pod)ľudkovia, stačí rozkliknúť a presvedčiť sa.
A tu mám jeden odkaz pre moralistov, ktorí by ako prví v tej dobe zbabelo donášali ŠtB (a mnohí z krikľúňov, ktorí vtedy žili a dnes sú najväčší liberálni demokrati tak aj robili) – choďte do pekla a ostaňte tam!
Áno, Mihálik bol kontroverznou osobnosťou. Svojím účinkovaním v kultúre i politike mnohým pomohol, to je treba povedať, ale pravda je, že aj mnohým ublížil. Netvrdím, že treba zabudnúť, dokonca ani netvrdím, že treba odpustiť. Ale ak vravíme A), treba povedať aj B), Mihálik bol komplexnou osobnosťou, ako každý človek s istým intelektom a nadaním.
Mnohí takýto ľudia majú dve stránky povahy. Tú privrátenú – slnečnú a tú odvrátenú – temnejšiu. Vnímajme ich v komplexnosti, nevyberajme len to, čo sa nám hodí. A tiež netreba zabúdať, že mnoho ľudí, čo sa v niečom a k niekomu nesprávajú dobre (nieže by to malo byť ospravedlnenie, ale vysvetľujem) to robia preto, lebo nie sú vysporiadaní s vlastnými démonmi.
Ja som (pomerne) mladý. Nepoznal som ho osobne. Preto ma ani nezaujímajú jeho vzťahy či nevzťahy s ostatnými. On už je prach. Ale jeho dielo je večné. A je nádherné. Zdôrazňuje sa jeho vycibrená básnická technika. Je to tak, formálne je to dokonalé, podľa jeho básní sa dá učiť viazanému veršu. Viem azda len o jednom šikovnejšom v našej literatúre, tým je Viliam Turčány. A obsahová stránka? A čo srdce, čo duša tých básní? Teda to, čo človek postmoderný, racionálny a totálne vyprázdnený úbohý človek dneška nevie ani len precítiť, nieto ešte pomenovať? Iste, má aj slabšie veci… a kto nie? Áno, chcel byť populárny, a aj bol, vo svojej dobe to bol spolu s Kostrom a Válkom najčítanejší básnik, preto sa niekedy snaží čitateľovi aj zapáčiť.
ALE tie jeho najlepšie veci, to je to najlepšie, čo sa dá v poézii vôbec dosiahnuť, je to skoro dokonalosť, lebo úplnej dokonalosti nie je človek schopný. Takého niečoho nie sú dnešní naši postmodernistickí textológovia, schválne nepoviem básnici, lebo si to označenie nezaslúžia, oslavovaní v komunite piatich kamarátov v kaviarni hlavného mesta (inak nikým nečítaní), vôbec schopní, lebo sú… proste príliš nízki, preto nemajú právo sa o ňom ani nijako vyjadrovať. Len mlčať a čítať jeho básne.
Mihálik sa hneď trikrát počas svojho života dočkal osobného a duchovného boja, a zakaždým sa k nemu časť verejnosti otočila chrbtom. Nie, nebol hrdina, možno bol i oportunista a bol opojený autoritou a mocou, ktorej sa istý čas tešil a nevedel ju vždy správne využiť. A možno to bol človek – idealista, ktorý bytostne potreboval/musel veriť niečomu vyššiemu, niečomu čo presahuje jedinca, skrátka človeku nadradenej Pravde. Ale tak to je, a ten kto takúto potrebu nemá či ju zavrhne, je malým človekom a dokonca sa od pravého človečenstva vzďaľuje. A tak, ako sa menila situácia a spoločnosť, tak bol prinútený k zmenám i Mihálik. Len veľmi málo ľudí je nezdolným, neotrasiteľným stĺpom, vzhliadajme k takým, ale nečakajme to od každého…
Mihálik bol, mimochodom spolu s mladým Válkom (a veď boli skoro rovesníci), vychádzajúcimi hviezdami katolíckej moderny. Áno, písali duchovnú, kresťanskú poéziu, mimochodom nesmierne silnú. Silnú tak, že z toho až mrazí. Válek len časopisecky, Mihálik však stihol debutovať už pozoruhodnou zbierkou Anjeli. Okrem toho napísal v tomto duchu ešte dve, ktoré však vtedy neuzreli svetlo sveta a boli konečne vydané len celkom nedávno.
Lenže hlboko veriaci a aj mimoriadne silne sociálne cítiaci básnik pochádzal z robotníckych a chudobných – proletárskych – pomerov a s triumfálnym vzostupom novej ideológie – ktorá sa vtedy skutočne prezentovala a preciťovala ako svetská, sekulárna forma náboženstva – socializmu-komunizmu, sa primkol k tejto novej materialistickej „viere“. O svojich pôsobivých začiatkoch potom radšej taktne mlčal…
Lenže prišla rovnako pôsobivá poézia, talent sa predsa nijako neumenšil. Plebejská košeľa a celý rad ďalších. Áno, zápalisto, oddane, bojovne vo svojich veršoch šíril socializmus. A ak niekto vraví, že celý, celučký tzv. socialistický realizmus je len hnusná totalitná umelina a degradácia poézie, tak mu vravím, prečítajte si Mihálikovu zbierku Neumriem na slame. A dodám: chcem viac takéhoto socialistického realizmu! Dobrá poézia je totiž dobrá poézia, moji drahí, a je jedno ako ju ideme nálepkovať.
Mihálik nebol len preborníkom vo viazanom verši, majster sonetu (viď zbierka Sonety pre tvoju samotu), rispetu (viď zbierka Trinásta komnata) či villonskej balady, ale aj navýsosť moderného voľného verša, viď zbierka Účasť.
No a potom prišli otrasné udalosti leta 1968 a Mihálik bol šokovaný a nesmierne otrasený. Zareagoval spontánne a ľudsky. Napísal básnickú skladbu Rekviem –bibliofíliu, ktorá sa dnes zháňa ťažko a reaguje na smrť len pätnásťročného dievčatka Danky Košanovej, ktorá bola usmrtená streľbou sovietskych vojakov. Ale potom prišla normalizácia, Mihálik zas raz prehodil výhybku a možné je povedať, že sa zlomil i čosi sa v ňom zlomilo. No a po slávnej nežnej „revolúcii“, ktorá nás zbavila marazmu socializmu, aby priniesla krásny, úžasný, dokonalý, všeľudský a jediný možný kapitalizmus, konzumizmus, amerikanizmus, technokraciu, vládu gýča, nevkusu a nebotyčnej stupidity a bezbrehej blbosti, kde sú „in“ kričiace kreatúrky na pódiach námestí pasujúce sa do úlohy arbitrov človečenstva, je zas Mihálikovo dielo prehliadané. Prípadne počujem zdesené: ale veď to bol komunista!
A viete, čo? Myslite si o ňom, ako o človeku čokoľvek. Máte na to plné právo. Ale ak niekto prehliada, prekrúca, haní jeho tvorbu… šliape po Kráse. A to proste nedovolím.
Tu v mojom srdci krásna ruža spala
a ešte spí a bude stále spať.
Zvoň, víchrica; keď si jej vyzváňala
zomrelej, poď jej živej vyzváňať!
Nič neruší ju v spánku, takže v každej chvíľke
včuľ môžem čakať pokyn, že som darmo bdel.
Tu leží a jej tvár je – ako vraví Rilke –
hosťovská izba, z ktorej hosť už odišiel.
Ó, smrť, ty nádherná, ó, bor sa s mojím smútkom,
hryzúc vše stálice i steblá temných tráv,
vír mojou dušou, ktorú držím v ohni prudkom,
a keď už nemám viacej slov, ty za mňa vrav.
Ty si jej hlávku dvíhala a my sme skryte
ťa v svojom smiešnom strachu znenávideli.KAŽDÉMU DVÍHAM HLAVU A VY NETUŠÍTE,
záver básnickej skladby Brána – Vojtech Mihálik)
ŽE SOM LEN BRÁNOU, ZA KTOROU SÚ ANJELI.
Goran Lenčo
