Vojtech Mihálik: Appasionata, erotika, vášeň, ale aj humanistický odkaz v diele zabudnutého slovenského básnika

Láska, vášeň, dezilúzia, hudobná sonáta, Laluhove erotické kresby, Gercenov príbeh v Mihálikovej básnickej skladbe Appasionata.

Slovenský básnik, majster v ovládaní básnickej techniky, nasledovateľ hviezdoslavovského parnasizmu, kraskovského symbolizmu a medzivojnového neosymbolizmus, komunista a lyrik, ktoré básne sú plné obraznosti, filozofie, mystika a erotických motívov, to je Vojtech Mihálik.

Pýtaš sa, či je ozaj láska smutná./ Neviem – a v tom je moja útecha. / … Pýtaš sa, či je láska trvalá .Ach, kiežby si sa nespytovala… Keby šťastie prišlo, keď my chceme,keby láska vzbĺkla na rozkaz, nebolo by šťastia v tepnách zeme,ani lásky nebolo by v nás. / Náhlime sa večne dúfajúci, za motýľom, čo nám umrel v srdci. Vytúžiť sa na obetný dym? Aké šťastie – bežať za šťastím! /

Dnes už z ideologických dôvodov zabudnutý a nedocenený slovenský básnik Vojtech Mihálik vytvoril pozoruhodné dielo s názvom Appasionata.

POZRI AJ: Laco Novomeský: Nedeľa (1927), debutové dielo veľkého básnika

Trojdielne básnické dielo skomponoval ako predlohu pre hudobnú sonátu – Allegro disordinato, Andante brutale. Ostinato a Moderato malinconico. Je bohato ilustrované erotickými kresbami od Milana Laluhu.

Moderato Malinconico: Čo bolelo, už nikdy neodbolí. No len kto seba ľúbi, vyčíta. Láska má svoje smiešne kapitoly. Najdrahšia hračka je rozbitá. Chlapec sa mení v muža tým, čo stráca. Za každým Odíď! – nezaznie vždy Vráť sa. A trýzeň srdca a vzdor zúfalý je možno výčitkou tých, čo prehrali. Nevkročíš dvakrát do tej istej rieky. Iná je voda v nej a iné kamenie. A nielen naše žitie – celé veky Herakleitova hrozba preklenie. Aj my sme iní: pamäť zobúdzame- žiaľ inú pamäť – zahrať v inej dráme.Ak úsmev letí, možno nevie kam -ani on možno nepatrí už nám.

Ako pripomína Balážová: Základným princípom kompozície sú kontrasty – protiklady srdca arozumu, protiklad ľúbostnej vášne askeptickej rezignácie. Spájajú sa v nej reflexie na tému ľúbostnej dezilúzie so životom ruského spisovateľa Gercena.

POZRI AJ: Davista Fraňo Kraľ: Pohár červeného vína. Výber z poézie Fraňa Krála, zostavil Dr. Daniel Okáli, 1973

Z hľadiska kompozície ide v tejto zbierke o napätie medzi prísne viazanou cyklickou formou lyrických časí zbierky a voľným epickým rozprávaním historického „príbehu“ o banálnom stroskotaní lásky, vystupujú v ňom ruský spisovateľ Gercen, jeho žena Natália a nemecký básnik Herwegh. Appasionatou otvoril Mihálik jednu znosných línií svojej zrelej lyriky, ide v nej o vzťah muža a ženy, najmä z pohľadu skúmania ilúzií a dezilúzií. (Balážová).

Unikátne dielo vám prinášame špeciálne na našich stránkach:

Vojtech Mihálik, Appasionata by L. P. on Scribd

Audioukážky Mihálikovej tvorby

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


3 thoughts on “Vojtech Mihálik: Appasionata, erotika, vášeň, ale aj humanistický odkaz v diele zabudnutého slovenského básnika

  • 17. decembra 2019 at 19:50
    Permalink

    Aj táto je veľmi pekná:
    Vojtech Mihálik
    SPEV NAD KOLÍSKOU/1961/
    /niekoľko vybraných /

    Hajaj, spinkaj, moje dieťa,
    moje najmilšie,
    nežná ruka kolíše ťa,
    mať ťa kolíše.
    Nad mestom na čepcoch veží
    zahviezdená nôcka leží,
    všetky deti spia.
    Len tam vzadu za domami,
    duní Dunaj zadumaný,
    dcérenka, moja.
    *
    Lež do môjho spevu dneska
    nárek detí znie,
    požiarom jak bičom plieska
    zviera ohyzdné,
    nebo ako krídlo hnevu
    zrútilo sa na Kóreu,
    reve slepá tma
    a nemluvniať líčka hryzú
    jedovaté mračná hmyzu,
    dcérenka moja.

    Aká môže byť tvár vraha?
    Aká myšlienka?
    Len po myšie zuby siaha
    život človeka?
    Nebom krásny letúň letí…
    Nekývajteže mu, deti!
    To už nie je hra:
    z výšky hľadí na vás mlčky,
    hľadá tvoje biele rúčky,
    dcérenka moja.

    Prší smrť a rastú hroby
    z takej mrákavy.
    Ale aj ľud rastie. Čoby
    sme sa ľakali!
    S hnevom idú cez plamene
    pokolenia zotročené,
    ním sa ozbroja.
    Aby aj náš domov v dyme
    nestlel, k nim sa postavíme,
    dcérenka moja.

    Hájaj, spinkaj, dieťa krásne,
    búvaj spokojne:
    na pažbu ti píše básne
    otec na vojne.
    Keď nad jeho hlavou visí
    nočné nebo, vtedy ty si
    hviezdou jeho sna.
    A tisíce takých otcov
    na tvoj pokoj myslia nocou,
    dcérenka moja.

    Nestlejú nám s dobou krutou
    stojky prebdené.
    My aj životom aj smrťou
    čestne prejdeme.
    No kým fičí víchor zhubný,
    po svete kým hučia bubny,
    zvúce do boja,
    ty mi neotvárej očká,
    v sladkom sníčku na deň počkaj,
    dcérenka moja…

    Reply
    • 17. decembra 2019 at 20:07
      Permalink

      Pani Slavomíra… Hudba sú myšlienky, pretavené do tónov…
      Časť Beethovenovej „Appassionaty“
      Možno sa Vám bude páčiť…

      Reply
  • 17. decembra 2019 at 21:04
    Permalink

    Veľmi pekné, Devana! Ďakujem!
    To nie sú ruky, ale krídla!

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom
%d blogerom sa páči toto: