Už v minulosti sme vás informovali (Matica slovenská vydala vyhlásenie k škandalóznemu pokusu premenovať Clementisovu ulicu, reagovali aj kádrovači z UPN) o kauze pokusu premenovať Clementisovu ulicu v Bernolákove. Historik a podpredseda Matice Peter Schvantner ku kauze Clementisova ulica reagoval v článku Kto je skutočnou pamäťou národa? Téme sa nižšie-bližšie venujú Marián Gešper, ako aj tajomník MS Ján Seman.
V Slovenských národných novinách na kauzu reagovali aj Marián Gešper a Ján Seman z Matice slovenskej. S ich súhlasom zverejňujeme tieto články aj na DAV DVA.
***
Ján Seman: Clementis ako „paragraf“, nie ako človek. Čo vlastne obsahoval odsudzujúci rozsudok
Pokusy o premenovanie Clementisovej ulice v obci Bernolákovo a súvisiace vyjadrenia Ústavu pamäti národa opäť otvorili citlivú otázku, ako má demokratická spoločnosť narábať s historickou pamäťou a zákonmi, ktoré ju majú posudzovať.
Ústav pamäti národa vo svojom vyjadrení uviedol, že Vladimír Clementis spĺňa definíciu predstaviteľa komunistického režimu, keďže bol členom Ústredného výboru KSČ, a že sa nezapojil do odporu proti komunistickému režimu v zmysle zákonnej definície. Treba poukázať na pomerne zaujímavú skutočnosť, že ustanovenia § 2b ods. 3 zákona o obecnom zriadení používajú formuláciu „o posúdení možného odporu“. Čo je teda „možný odpor“, keď samotný odpor proti komunistickému režimu má definovať zákon č. 219/2006 Z. z. o protikomunistickom odboji, a to konkrétne v ustanoveniach § 2 ods. 2? Rozumie sa ním aktívny odpor občanov proti komunistickému režimu, prejavený či prejavovaný organizovane alebo individuálne v období od 6. októbra 1944 do 17. novembra 1989 verejnými občianskymi postojmi alebo činmi odporu, a to tak na území Československej republiky alebo Československej socialistickej republiky, ako aj v zahraničí.
Ako je známe, Vladimír Clementis bol v roku 1952 justične zavraždený po široko medializovanom gottwaldovskom monsterprocese. Preto sa natíska otázka, z čoho bol vlastne obžalovaný a napokon odsúdený, aké verejné občianske postoje sa mu vyčítali a aký vlastne bol odsudzujúci rozsudok.
Oficiálny rozsudok Štátneho súdu v Prahe z roku 1952 hovorí jasne. Vladimír Clementis bol uznaný vinným a odsúdený na trest smrti za protisocialistickú činnosť v rámci KSČ. Nie za krádež, nie za vraždu, nie za hospodársky delikt, ale za politický a ideový odpor voči nastupujúcej totalitnej moci. A čo presne mala táto „protisocialistická činnosť“ znamenať?
Podľa obžaloby a rozsudku to bolo: presadzovanie „buržoáznych“ a „liberálnych“ názorov; uprednostňovanie národných záujmov pred triednym bojom; dôraz na slovenskú osobitnosť a politickú subjektivitu; odmietanie bezvýhradnej poslušnosti centru v Prahe a Moskve; presadzovanie mierovej diplomacie namiesto ideologickej konfrontácie. Inými slovami: samostatné myslenie, názorová sloboda a odpor voči totalitnej podobe komunizmu. Nemožno toto chápať ako verejné občianske postoje Vlada Clementisa?
ÚPN dnes tvrdí, že toto nie je odpor proti komunistickému režimu, pretože Clementis vraj „nesplnil zákonnú definíciu“. Takže si to zhrňme: komunistický režim ho popravil za protisocialistickú činnosť, ale o sedemdesiat rokov neskôr sa tvrdí, že vlastne žiadny odpor nekládol. To už nie je právny formalizmus, to je logický rozpor hraničiaci s absurditou.
Ak má odpor proti režimu znamenať iba to, že niekto stihne založiť ilegálnu organizáciu, rozdať letáky a pritom ešte „zostať nezavraždený“, potom sa pýtajme, koľko obetí totality by podľa tejto logiky „vlastne nekládlo odpor“ len preto, že ich režim zlomil, izoloval alebo popravil včas.
Matica slovenská zákon rešpektuje. Ale práve tento prípad ukazuje, že zákon aplikovaný bez rozumu, historickej znalosti a morálneho úsudku sa mení na nástroj novej krivdy. A ak rezignujeme na myslenie a obmedzíme sa na mechanické odškrtávanie paragrafov, potom neplní poslanie pamäti, ale reprodukuje logiku totalitného kádrovania, s ktorým zápasil aj samotný Clementis.
***
Marián Gešper: Vladimír Clementis a nebezpečenstvo vymazávania pamäti národa
Stanovisko Matice slovenskej k zámeru premenovať Clementisovu ulicu nevyvolalo len odbornú diskusiu, ale – žiaľ – aj vlnu novodobej ideologickej zaslepenosti, osobných útokov a historickej negramotnosti. Stalo sa tak predovšetkým na sociálnych sieťach, čo je, bohužiaľ, pre dnešnú dobu už symptomatické. Zároveň je to samo o sebe vážnym a varovným signálom. Nejde totiž iba o jedno meno na tabuli ulice. Ide o spôsob, akým sa dnes pristupuje k slovenským i európskym dejinám – čiernobielo, politicky účelovo a bez elementárnej historickej súdnosti.
Vladimír Clementis bol jednou z najvýraznejších osobností slovenského verejného života prvej polovice 20. storočia. Súčasne bol spoluzakladateľom modernej slovenskej diplomacie, významným slovenským intelektuálom, nadaným publicistom, neohrozeným právnikom a advokátom chudobných i spolutvorcom legendárneho časopisu DAV. V neposlednom rade bol aj politikom, ktorý sa dôsledne zasadzoval za nové štátoprávne a rovnoprávne postavenie Slovákov v povojnovej československej republike. Vtedy sa ešte dúfalo, že spoločný štát Čechov a Slovákov nebude iba na papieri. Už od roku 1945 presadzoval federatívne usporiadanie republiky – myšlienku, ktorá sa realizovala až v roku 1968, teda o viac než dvadsať rokov neskôr. Pripomíname, že práve z nej viedla cesta k slovenskej samostatnosti v roku 1993. Aj to svedčí o Clementisovej politickej prezieravosti. V neposlednom rade sa osobne zúčastnil zahraničného odboja proti nemeckému nacizmu a fašistickej totalitnej ideológii, na čo by sa predovšetkým nemalo zabúdať.
Vlado Clementis, podobne ako viaceré iné osobnosti povojnovej doby, bol aj výrazne ľavicovou osobnosťou a istý čas funkcionárom Komunistickej strany. Tento fakt nikto nespochybňuje, aj keď možno zároveň podotknúť, že už pred vojnou kritizoval pakt Molotov – Ribbentrop, ako aj sovietsku vojnu vo Fínsku, čo svedčí o jeho pevných charakterových vlastnostiach. Za tieto postoje ho zo strany načas aj vylúčili. Ak však dnes redukujeme historickú osobnosť výlučne na príslušnosť k nejakému straníckemu orgánu, rezignujeme na elementárne chápanie dejín. Clementis nebol dogmatikom ani poslušným vykonávateľom gottwaldovskej línie. Práve naopak – za svoje slobodomyseľné, národné a nezávislé postoje bol z vedenia strany definitívne vylúčený, politicky perzekvovaný a napokon v inscenovanom justičnom procese zavraždený.
Je cynické a historicky neudržateľné tvrdiť, že obeť komunistického teroru nemôže byť verejne pripomínaná len preto, že bola v určitom období straníckym funkcionárom. Takýto prístup popiera základnú logiku dejín 20. storočia v strednej Európe. Ak by sme ho dôsledne aplikovali, museli by sme spochybniť celé spektrum osobností – od Alexandra Dubčeka, Ladislava Novomeského a Vladimíra Mináča až po ďalších účastníkov Slovenského národného povstania.
Znepokojujúce je, že zákon o pomenúvaní ulíc sa v praxi uplatňuje selektívne a bez historického rozlišovania. Nerozlišuje medzi tými, ktorí sa dopustili zločinov, a tými, ktorí sa stali ich obeťami. Takýto prístup neobstojí ani právne, ani morálne. Skôr než o spravodlivé vyrovnanie sa s minulosťou ide o nebezpečný precedens, ktorý umožňuje postupné vymazávanie národnej historickej pamäti.
Dnes je to Clementis. Zajtra to môže byť Andrej Hlinka, na ktorého si tzv. vykladači dejín iste niečo nájdu. Neskôr obviníme napríklad z panslavizmu Svetozára Hurbana Vajanského a napokon aj Štefana Moysesa, ak bude budúcim ideológom prekážať jeho kresťanské presvedčenie a fakt, že bol biskupom. Národ, ktorý sa zriekne vlastných dejinných osobností len preto, že nezapadajú do aktuálneho ideologického (napr. liberálno-progresívno-neomarxistického) rámca, sa dobrovoľne vzdáva svojej identity, a tým aj budúcnosti. A národ bez pamäti je ľahko ovládateľný. Dnešný prípad „Clementisovej ulice“ je iba pokusným polygónom budúcich útokov na iné významné slovenské historické osobnosti – na to nezabúdajme!
Matica slovenská nevystupuje ako obhajca totalitných režimov. Vystupuje ako inštitúcia historickej pamäti. Dejiny nemožno ideologizovať ani spätne súdiť bez kontextu. Nikto z významných historických aktérov nie je bez rozporov – a práve to má slúžiť na poučenie sa z našich dejín, nie na administratívne vymazávanie na základe nedomyslených zákonov a ich novodobých inštitucionálnych vykladačov. Ak sa vrátime k čiernobielemu videniu sveta, vraciame sa mentálne pred rok 1989 – len s opačným znamienkom.
Politicky účelový zákon a jeho nebezpečné dôsledky
Diskusia o pomenúvaní ulíc na Slovensku odhaľuje hlbší problém, než sa na prvý pohľad zdá. Nejde len o jednotlivé názvy verejných priestranstiev, ale o samotnú kvalitu legislatívy, ktorá sa snaží administratívnym spôsobom riešiť zložité historické a hodnotové otázky.
Ešte vážnejším problémom je mechanická aplikácia zákona bez historického rozlišovania. Právna norma nerozlišuje medzi osobami, ktoré sa aktívne podieľali na zločinoch totalitného režimu, a tými, ktorí sa stali jeho obeťami – a vôbec si nevie poradiť s takými osobnosťami, akou bol Vlado Clementis. Takýto prístup vedie k absurdným a morálne neudržateľným situáciám, keď sú na jednej úrovni posudzovaní páchatelia aj popravení. Prípad Vladimíra Clementisa je v tomto ohľade exemplárny: človek, ktorého totalitný režim politicky zlikvidoval, je dnes postihovaný zákonom, ktorý sa údajne hlási k odmietnutiu totality.
Výsledkom je legislatíva, ktorá namiesto kultivovania pamäti národa prispieva k jej deformácii. Namiesto rozlišovania a vysvetľovania nastupuje zákaz a vymazávanie. Takto však nevzniká vyrovnanie sa s minulosťou, ale nový ideologický spor. Ak majú ustanovenia zákona o obecnom zriadení týkajúce sa pomenúvania ulíc plniť zmysluplnú funkciu, musia prejsť zásadnou revíziou – nie v mene aktuálnych politických nálad, ale v mene historickej pravdy.
Zákony, ktoré si nárokujú právo rozhodovať o pamäti národa, musia byť postavené na rozlišovaní, nie na paušálnom odsudzovaní. Inak sa z nástroja spravodlivosti stáva nástroj nových, plazivých totalitných ideológií, ktoré sa kryjú pod maskou demokracie.
