Kauza premenovania ulice Vladimíra Clementisa v Bernolákove otvorila širšiu a dôležitejšiu tému, než je samotný názov jednej ulice. Ide o otázku, ako na Slovensku narábame s historickou pamäťou a akú úlohu v tom zohrávajú štátne a kultúrne inštitúcie.
Zákon o obecnom zriadení v sporných prípadoch ukladá obciam povinnosť obrátiť sa na Ústav pamäti národa. ÚPN v prípade Clementisa vydal stanovisko, v ktorom ho označil za predstaviteľa komunistického režimu a odporučil premenovanie ulice. Z formálneho hľadiska ide o korektný postup. Otázniky však vyvoláva obsah a spôsob historického hodnotenia, ktorý sa v takýchto stanoviskách uplatňuje.
V tomto „kádrovom posudku“ absentuje širší historický kontext. Nespomínajú sa Clementisove spory so Sovietskym zväzom, jeho kritické postoje v rámci KSČ, ani fakt, že bol zo strany vylúčený a napokon sa stal obeťou politických procesov. Dejiny sú zredukované na jediný identifikačný znak – príslušnosť k režimu. Takýto prístup síce zjednodušuje rozhodovanie, no ochudobňuje historické porozumenie. Ideologizácia dejín, nech prichádza z akejkoľvek strany, je vždy rizikom. (1)
POZRI AJ SÚVISIACE ČLÁNKY: Matica slovenská vydala vyhlásenie k škandalóznemu pokusu premenovať Clementisovu ulicu, reagovali aj kádrovači z UPN a Martin Krno reaguje na iniciovanie zmazania ulice pomenovanej po davistovi Dr. Vladimírovi Clementisovi, Spisovateľ Ľubo Olach vydal knihu o davistovi VLADIMÍROVI CLEMENTISOVI, Vladimír Clementis o Kollárovi, Štúrovi aj protislovanskej propagande v knihe Slovanstvo kedysi a teraz, Robert Fico na odhalení busty davistu Dr. Vladimíra Clementisa, Matica slovenská si knihou a bustou uctila pamiatku davistu Dr. Vladimíra Clementisa. Podujatia sa zúčastnil aj Róbert Fico, ktorý mu odhalil plaketu už v roku 2007. Prišli aj provokatéri, ktorých si nikto nevšímal (+GALÉRIA A VIDEÁ)
Práve tu sa natíska zásadná otázka: môže byť pamäť národa založená na schematických hodnotiacich rámcoch, alebo si vyžaduje hlbší, komplexnejší a odborne pluralitný prístup? Ústav pamäti národa má v slovenskom prostredí svoje miesto, no jeho úloha by mala zostať jednou z odborných perspektív, nie jediným výkladovým kľúčom.
Je potrebné tiež zdôrazniť možnú novelu zákona o obecnom zriadení tak, aby sa takéto prešľapy v budúcnosti neopakovali. Sú rôzne mechanizmy, ktoré toto dokážu odstrániť. Jedným z nieh je napr. vypracovanie nie jedného posudku, ale viacerých – či už zo strany Matice slovenskej, alebo napr. Slovenskej akadémie vied. Tá sa inak úplne v tomto prípade vynechala, kto vie prečo…
V tejto súvislosti ale hlavne nemožno obísť postavenie Matice slovenskej. Ide o historicky, spoločensky aj odborne etablovanú inštitúciu, ktorá už 162 rokov systematicky uchováva, skúma a rozvíja národnú pamäť. Zároveň je prirodzenou nositeľkou a dedičkou odkazu národného obrodenia, s kontinuitou presahujúcou jedno politické obdobie či ideologický rámec. Práve takáto kontinuita je pre prácu s pamäťou kľúčová.
V tomto kontexte je namieste aj úvaha o pripravovanom zriadení Múzea národného obrodenia. Ide o legitímny a ušľachtilý zámer štátu, ktorý môže obohatiť kultúrnu infraštruktúru. Zároveň však vyvoláva otázku, ako budú nové inštitúcie nadväzovať na existujúce a či budú budované v dialógu s tými, ktoré sa tejto téme venujú dlhodobo a systematicky. Pamäť nemožno budovať paralelne, bez vzťahov a bez kontinuity.
Napokon sa vraciame k základnej otázke: kto a akým spôsobom má na Slovensku formovať historickú pamäť? Má ísť o súbor administratívnych posudkov, alebo o dlhodobý kultúrny a vedecký proces? Má byť pamäť národa výsledkom momentálne dominantného výkladu, alebo pluralitnej a odbornej diskusie?
Odpovede na tieto otázky presahujú jednu ulicu v jednej obci. Týkajú sa samotného vzťahu spoločnosti k vlastným dejinám – a k inštitúciám, ktoré ich majú chrániť, vysvetľovať a odovzdávať ďalším generáciám.
Na tieto otázky nadväzujú aj nedávne verejné vyjadrenia bývalého riaditeľa Slovenského literárneho centra Pavla Sibylu, ktorý naznačil, že v prípade politickej zmeny môže dôjsť k zásadným zásahom do fungovania viacerých kultúrnych a pamäťových inštitúcií. Takéto postoje, sprevádzané rétorikou typu „my sme tí dobrí, tak my môžeme“, sú vždy varovným signálom.
Pripomínajú, že pamäť národa je zraniteľná najmä vtedy, keď sa stáva nástrojom moci. O to dôležitejšie je chrániť inštitúcie s historickou kontinuitou, odborným zázemím a kultúrnou autoritou – medzi nimi aj Maticu slovenskú ako stabilnú súčasť pamäte národa.
Dr. Peter Schvantner
Poznámky
1. Aj umelá inteligencia konštatuje (pozn. redakcie): Pre antikomunistov je komunizmus absolútne zlo bez vnútornej diferenciácie, ľavicová tradícia je redukovaná na morálny problém, nie predmet analýzy. Toto môžeme v praxi vidieť na príklade kauzy Clementisova ulica. Konflikt je ontologický: DAV DVA vychádza z historickej dialektiky, antikomunizmus z morálneho absolutizmu. Pozri bližšie: Prečo je podľa AI DAV DVA unikátny projekt, ktorý na Slovensku, ani v Európe nemá ekvivalent – DAV DVA – kultúrno-politická revue
