Lucia Hubinská: Antikomunizmus je hyperrealita

Tí najhlasnejší a najagresívnejší antikomunisti majú spravidla len minimálne, ak vôbec nejaké, porozumenie socializmu či komunizmu. Nevedia, čo tieto tradície predstavujú, aké sú ich historické ciele ani aké hodnoty presadzujú. No rovnako nerozumejú ani kapitalizmu, demokracii či geopolitike a rade ďalších termínov, ktoré s obľubou komentujú. Ich pohľad na svet nevychádza z pochopenia faktov, ale zo zjednodušených naratívov a naučených floskúl.

Táto ich povrchnosť a nevedomosť nie je nikdy nahlas odsúdená ani spochybnená aj napriek tomu, že práve oni sa považujú za tých „osvietených“. Sú užitoční ako nástroje status quo. Propagandu dominantného systému absorbovali do takej miery, že už nedokážu rozpoznať jej rozpory a vnútorné protirečenia. Ich hlavnou úlohou nie je viesť racionálnu diskusiu o ekonomických systémoch, spoločenskom usporiadaní či možnostiach správy spoločnosti. V prvom rade ide o potrebu útočiť, delegitimizovať a vylučovať všetko a každého, kto je akokoľvek spojený so socializmom alebo s alternatívou voči dominantnému neoliberálnemu poriadku.

A keďže sami nerozumejú politickej ani ekonomickej teórii, pri tejto agresívnej obrane deklarovaných hodnôt nejde o racionálnu snahu chrániť systém, z ktorého údajne profitujú. Ich antagonizmus je hlbšie zakorenený v mechanizmoch tvorby identity. Freud vo svojej analýze skupinovej psychológie upozorňuje, že kolektívna identita nevzniká iba prostredníctvom spoločných hodnôt či cieľov, ale aj prostredníctvom opozície voči vonkajšiemu „inému“. Konflikt medzi kapitalizmom a socializmom preto nepredstavuje len geopolitický alebo ideologický zápas. Je zároveň psychologickým a symbolickým procesom, prostredníctvom ktorého si spoločnosti upevňujú vlastnú identitu a pocit spolupatričnosti.

Dôležitý je tu aj princíp súťaže. Tá neposilňuje kolektívnu súdržnosť iba vytváraním pocitu vonkajšieho ohrozenia, ale prináša aj určitý pôžitok z kontrastu, exklúzie a potvrdzovania vlastnej nadradenosti. Víťazstvo Západu v studenej vojne nebolo iba politickým potvrdením legitimity liberálneho kapitalizmu. Stalo sa symbolickým triumfom, ktorý uspokojuje hlbšiu túžbu po odlišnosti, dominancii a morálnej nadradenosti. Tento pocit sa následne udržiava neustálym diskreditovaním socialistickej minulosti a všetkého, čo je s ňou spojené. Socializmus v dominantnom diskurze pretrváva nie ako komplexný systém ale predovšetkým ako negatívny referenčný bod voči ktorému si liberálny kapitalizmus neustále potvrdzuje vlastnú legitimitu.

A tak sa samozvaní ochrancovia slobody a demokracie neustále stavajú do pozície odporu voči socialistickej minulosti, ale aj možnej budúcnosti. Snažia sa odlíšiť cez estetiku, privilégium, kultúrny kapitál a projekciu statusu. Ide o neustále signalizovanie vlastnej „výnimočnosti“ a zdôrazňovanie odstupu od tých, ktorých považujú za menejcenných alebo zaostalých. Klasický Bourdieu.

Sú všade — v médiách, politike, na univerzitách, v kultúre aj v parlamentoch. Oduševnene argumentujú pod mojimi statusmi. Ich vzťah k realite je hlboko neúprimný. Ich argumenty sú nevyhnutne nekoherentné, pretože ich zjednodušené naratívy sa neopierajú o skutočné koncepty, ale iba o symboly a frázy, ktoré už dávno stratili kontakt so svojím pôvodným významom. Práve preto nedokážu zachytiť komplexnosť sveta, ktorý sa snažia vysvetliť.

Môžu sa označovať za progresívnych, či moderných, no v skutočnosti často stoja v ceste akémukoľvek skutočnému pokroku. Nedokážu nič zásadne posunúť vpred, pretože za uhladenou formou sa často skrýva intelektuálna prázdnota. Zostáva len estetika bez obsahu, schránka tváriaca sa ako pevná štruktúra. Chýba stratégia, hĺbka aj skutočná vízia. Za pekným vonkajškom, uhladeným jazykom a naučenými frázami je iba chaos, povrchnosť a strach zo spochybnenia veľmi krehkého systému zdania, ktorý im poskytuje pocit identity a nadradenosti.

Lucia Hubinská

Reaguje aj Gabriela Rothmayerová:

Bola som si pozrieť dva filmy o Ondrejovi Nepelovi. Ten najlepší je už dávno nakrútený – dokument O co tančil Ondrej Nepela, no „tvorcom“ sa zachcelo ponúknuť na tanieri to, čím kŕmia publikum už štvrté desaťročie: oslobodili sme vás od toho strašného režimu, vidíte, v čom ste žili?! Ondrej Nepela im iba (nechtiac) poslúžil. Podobné je to takmer vo všetkých „dielach“, ktoré tak hojne ponúkajú publiku – pars pro toto Karol Duchoň. V dokumente O co tančil Ondrej Nepela sa mi páči spomienka trénerky Hildy Múdrej: ako na prvých majstrovstvách sveta, kde Nepela ako pätnásťročný štartoval, ho predstavovala všetkým dôležitým ľuďom. „Bol a je v tom aj kus diplomacie,“ povedala. „Tí rozhodcovia boli všetci moji známi, ja som s nimi korčuľovala, keď som bola ešte mladá…“

Trénerka v ňom nevidela výnimočný talent, ale bol, podľa nej, usilovný, poslušný. Stavila na neho a vyšlo to. Pre nás, jeho rovesníkov, bol spolu s Hankou Maškovou, idolom, hviezdou. Aj tí funkcionári, ktorí prechádzajú z filmu do filmu ako totálni blbci bez vkusu a rozumu, ho hýčkali. Manžel pani Múdrej spomína, ako im primátor Bratislavy po majstrovstvách sveta, keď prišli s titulom, ponúkol vybrať si byty, lebo nevedel, čo by im od radosti dal. A ako po posledných majstrovstvách boli všetci dojatí. „Starý pán Husák tam všetkých bozkával…“

Tie filmy, ako takmer všetko, čo „spracúva“ minulosť, nie sú hodnoverným dokumentom, ale iba správou o mentálnom svete tvorcov. Ktorí sa boja! Pretože čo, ak by tu, nebodaj, zase prepukol socializmus – hoci aj s ľudskou tvárou?! Vidíte, čoho by ste sa dožili?! Áno, mali sme aj úspešných ľudí, aj vynálezcov, aj vlastné potraviny, aj fabriky… ale za akú cenu?! Je to smiešne, ale je to tak.

---