Prehlásenie podporuje redakcia DAV DVA aj Spoločnosť Ladislava Novomeského. Publikujeme v plnom znení,
**Stanovisko Matice slovenskej k pokusom o premenovanie Clementisovej ulice
(Prípad Vladimíra Clementisa)**
Diskusia o názvoch ulíc pomenovaných po osobnostiach 20. storočia je legitímna a potrebná. Musí sa však viesť s historickou znalosťou, rozlišovacou schopnosťou a rešpektom k zložitosti dejín. Mechanické a formalistické uplatňovanie kritérií, ktoré redukujú ľudský život na samotné členstvo v politickej strane či krátke zastávanie funkcie, nevedie k spravodlivej pamäti, ale k novému typu ideologického kádrovania.
Osobitne absurdným a historicky neobhájiteľným je pokus o premenovanie Clementisovej ulice, konkrétne v prípade Vladimíra Clementisa, jednej z najtragickejších a zároveň najnezávislejších intelektuálnych osobností slovenských moderných dejín.
Vladimír Clementis bol právnik, publicista, literárny kritik, diplomat, vlastenec, člen výboru Matice slovenskej a popredná osobnosť zahraničného protifašistického odboja. Už v medzivojnovom období patril k výrazným kritikom totalitného fašizmu a nacizmu, čo jasne deklaroval po boku Ladislava Novomeského a ďalších slovenských intelektuálov na Trenčiansko-teplickom kongrese slovenských spisovateľov v roku 1936. Počas druhej svetovej vojny pôsobil v Londýne, kde sa aktívne zapájal do zahraničného protifašistického odboja a prostredníctvom rozhlasového vysielania šíril antifašistické a vlastenecké idey.
Po roku 1945 bol Vladimír Clementis legitímnou súčasťou povojnovej politickej obnovy Československa. Ako minister zahraničných vecí ČSR (1948 – 1950) i ako verejný intelektuál presadzoval myšlienku slovenskej politickej subjektivity, decentralizácie a federatívneho usporiadania štátu. Už v roku 1939 sa podieľal na memorande Milana Hodžu, Štefana Osuského a Jána Paulinyho-Tótha o budúcom postavení Slovenska v obnovenom štáte.
Clementis nebol typickým straníckym aparátnikom. Patril k slobodomyseľnému krídlu slovenského ľavicového hnutia, k tzv. davistom, a aj preto sa stal prekážkou nastupujúcej gottwaldovskej komunistickej a v neposlednom rade pragocentristickej totalitnej moci. V roku 1950 bol zbavený všetkých funkcií, sledovaný ŠtB, v roku 1951 zatknutý spolu s manželkou, brutálne vyšetrovaný a v rámci vykonštruovaného procesu odsúdený na smrť. Popravený bol 27. novembra 1952. V roku 1963 bol plne súdne aj morálne rehabilitovaný, život mu to však už nevrátilo.
Tvrdenie, že sa „nezapojil do odporu proti komunistickému režimu“, je v jeho prípade cynické a ahistorické. Bol zavraždený práve preto, že bol nositeľom iného, slobodnejšieho a národne ukotveného politického myslenia. Naozaj nemožno od človeka, ktorý bol včas izolovaný, uväznený a popravený, žiadať, aby sa ešte stihol zapojiť do organizovaného protikomunistického odboja.
Stanovisko Ústavu pamäti národa, ktoré redukuje hodnotenie Vladimíra Clementisa na formálne kritériá a ignoruje jeho životný príbeh, odbojovú činnosť, štátotvorné zásluhy i mučenícku smrť, vyvoláva vážne otázky. ÚPN nemôže byť jediným arbitrom historickej pamäti, najmä ak ide o zložité a tragické osobnosti slovenských dejín. Takéto rozhodovanie si vyžaduje širšiu odbornú diskusiu historikov, politológov a vedcov a ďalších relevantných inštitúcií.
Pokus riešiť situáciu „šalamúnsky“, teda ponechať názov Clementisova ulica, no formálne ho vzťahovať na málo známeho otca, je nielen nedôstojný, ale aj nebezpečný precedens. Otvára Pandorinu skrinku relativizácie historickej pamäti a obchádzania zmyslu zákona.
Prípad Vladimíra Clementisa zároveň odhaľuje zásadný problém novely zákona o obecnom zriadení z roku 2020. Táto norma si vyžaduje revíziu, pretože v súčasnej podobe umožňuje krivdy voči osobnostiam, ktoré sa nijakých zločinov nedopustili, ba naopak, samy sa stali obeťami totalitnej moci. Zďaleka nejde len o Clementisa. Podobný osud by v logike zákona postihol aj ďalšie výrazné osobnosti slovenských dejín, ako Alexandra Dubčeka, Vladimíra Mináča, Ladislava Novomeského a mnohých účastníkov SNP.
Vladimír Clementis patrí do slovenských dejín. Je symbolom antifašizmu, humanizmu, slovenského vlastenectva, slobodomyseľnosti a odporu proti neprávosti, vrátane neprávosti komunistického režimu, ktorý ho zavraždil. Pokusy o jeho symbolické „druhé vymazanie“ z verejného priestoru odmietame ako historicky nepravdivé, morálne neobhájiteľné a spoločensky škodlivé.
Reakcia UPN:
