Významný slovenský spisovateľ, politik, diplomat, publicista a prozaik, esejista JUDr. Ivan Horváth (* 26. júl 1904, Senica – † 5. september 1960, Bratislava)patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenskej literárnej moderny. Matica slovenská si ho v roku 2024 pripomenula odhalením pamätnej tabule a konferenciou 26. 10. 2024, v septembri 2025 je to 65 rokov od jeho odchodu. V roku 2025 plánuje Matica slovenská vydať knihu k 120-ročniciam Novomeského a Horvátha, ktorá je aktuálne v príprave na tlač. Text, ktorý vyšiel pôvodne na Matica.sk uvádzame aj na DAV DVA.
Text je obohatený o francúzsky preklad k pripravovanému francúzskemu vydaniu jeho diela.
Slovenský spisovateľ, politik, diplomat, publicista a prozaik, esejista JUDr. Ivan Horváth (* 26. júl 1904, Senica – † 5. september 1960, Bratislava) patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenskej literárnej moderny. Pre opakujúcu sa tému hlboko prežívanej lásky som ho viackrát nazval „slovenským Fitzgeraldom“[1], čo v podstate nepriamo naznačuje aj Andrej Mráz, ktorý píše o Horváthovom snovom lyrizme tekajúcom za ženami vábnymi, do ktorých sú inkarnované sny mužskej fantázie.[2] Horvátha však nazývali rôzne slovenským impresionistom (Hamaliar), poetistom (Šmatlák), expresionistom (P. Števček) či dokonca dadaistom (J. Števček), k čomu literárny kritik Karol Rosenbaum dodáva, že všetky tieto tvrdenia v kontexte znakov Horváthovho literárneho diela nie sú výmyslom a každé z nich má v sebe niečo pravdy.[3] Považský hlas (1928) hodnotil Horvátha ako sľubný talent s bohatou slovnou zásobou inšpirovaný francúzskymi vzormi, ktorý vo svojich novelách účinne stelesňuje smútok a túžby zakríknutých sŕdc s modernou melanchóliou „dnešného človeka“.
Nasledujúci text bol spracovaný aj v krátkom filmovom dokumente Matice slovenskej:
Ako si všímajú literárni kritici, Horváth bol skutočne a ťažko zaraditeľný autor, ktorý priniesol do slovenskej literatúry netradičné, avantgardné, moderné poňatie prózy, v ktorom dominuje osobný pomer k citovému životu; význam zmyslov a vášní, sily aj slabostí; senzitívnosť vo vzťahu k skutočnosti (náboj ku konfliktu, konfrontácia medzi človekom, prostredím a jednotlivcami); snivosť, blúznivosť, asociatívnosť, lyrickosť (viac situáciami než slovami), psychologizovanie cez silné emócie a pudy postáv (emocionálna nestabilita a vyosenosť postáv; iracionalita konania v existenciálnej vypätých situáciách), fascinácia (ne)poznanými silami, filozofické meditácie nad zmyslom existencie, nad rozporuplnými prejavmi lásky a emócií.[4]
Jeho novely z obdobia štúdií v Paríži a jeho ciest po Európe vyšli v povojnovom období v Matici slovenskej. Ivan Horváth sa vzdelával na evanjelickej škole v Senici, potom na evanjelickom maďarskom lýceu, z ktorého po vzniku Československa prestúpil na Československé štátne reálne gymnázium. Pokračoval na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe (dva semestre), neskôr na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislavy, kde získal titul JUDr. Medzitým absolvoval tiež doktorát z diplomatických vied na École libre des sciences politiques (Vysokej škole politických náuk). Spoznáva sa so spisovateľmi z okolia časopisu DAV a s davistami sa účastní tiež I. kongresu slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach[5].
POZRI AJ: Ivan Horváth ožil v centre Bratislavy a Odhalenie busty Ivana Horvátha uviedli aj na TV SEN
Busta Ivana Horvátha na historickej budove Slovenskej národnej rady v Bratislave 
Deana Jakubisková číta ukážku z tvorby IVANA HORVÁTHA
Horváth stál pri významných dejinných udalostiach ako boli antifašistický odboj, spolupráca pri tzv. Vianočnej dohode a ilegálnej Slovenskej národnej rade v rámci Slovenského národného povstania[6]a napokon sa po vojne stal povereníkom sociálne starostlivosti a podpredsedom Slovenskej národnej rady, členom Národného zhromaždenia ČSR. V roku 1946 pracoval pre ministerstvo zahraničia a po boku Vladimíra Clementisa, Jána Masaryka sa zúčastnil na mierovej konferencii v Paríži.
Zastupoval tiež Československo ako vyslanec na 1. valnom zhromaždení v New Yorku ako vedúci československej delegácie. Zároveň sa zúčastnil významných rokovaní (Oslo, Belehrad, Moskva). Bol poverený starostlivosťou o diplomatický zbor v Bratislave a úzko spolupracoval s francúzskym generálnym konzulom Étiennom Manachom. Od roku 1948 pôsobil ako veľvyslanec v Maďarsku a jeho prioritou bolo vrátenie kultúrnych pamiatok odvlečených zo Slovenska, čo sa so zmenou politickej situácie nepodarilo.[7]
Spolu s predstaviteľmi skupiny DAV bol v 50. rokoch obvinený z tzv. „buržoázneho nacionalizmu“.[8] Bol nespravodlivo väznený celých deväť rokov a hneď po prepustení zomrel. Pochovaný je na cintoríne pri Kozej bráne v Bratislave. Rehabilitácie sa za života nedočkal.[9]
***
Ivan Horváth pochádzal z významnej rodiny pre dejiny slovenského národa. Jeho starý otec, Jozef Horváth bol vyštudovaný teológ a podieľal sa na príprave Memorandového zhromaždenia, ktoré bolo významnou udalosťou pre presadzovanie politických práv Slovákov vo vtedajšom Uhorsku, a na jeho základe vznikli aj najstaršia kultúrna inštitúcia Matica slovenská a prvé slovenské vzdelávacie inštitúcie. Cyril Horváth (Horváthov otec) – právnik, poslanec Slovenskej národnej rady a Národného zhromaždenia v Prahe – bol zase signatárom Deklarácie národa slovenského, čo bol základ pre vznik Československej republiky.
Ako pripomína Karol Rosenbaum, dvojica slov domov a svet bola pre Horvátha dilema, v ktorej bola na jednej strane panslávska výchova, otvorená cesta k domácim národným zdrojom (Rosenbaum nachádza inšpirácie u Timravy, Krasku, Rázusa) a na strane druhej túžba spoznať svet (cesty po Paríži, Mníchove, Drážďanoch, Amsterdame a Stockholme) a fascinácia modernými literátmi, ktorých často cituje.
Vnútorný rozpor medzi národným a internacionálnym vo svojej tvorbe preklenul prihlásením sa k novej slovenskej literárnej moderne, novému poňatiu slovenskej literatúry. Napokon sám vymyslel pojem nadrealizmus a venoval sa tiež estetickým kritériám literatúry. Internacionálnosť a modernosť diel podčiarkuje využívanie cudzojazyčných replík, ale tiež uvádzanie citátov a parafráz svetových umelcov. Autor predpokladá u čitateľa nielen znalosť uvádzaných osobností, ale aj znalosť cudzích jazykov. Medzinárodný rozmer Horváthovým dielam dáva aj grafická úprava. Autormi obálok pôvodných vydaní boli také osobnosti moderného výtvarného umenia ako Galanda, Benka či Hložník.
***
Ivan Horváth vydáva už ako sedemnásťročný, teda už v roku 1923, knižný debut Mozaika života a snov. V diele dominujú emócie a spor medzi snom a skutočnosťou. Rosenbaum si v textoch všíma otázky lásky a sklamania, vášní a pocitov viny, hrubý nános sentimentality, ale aj úsilie o vlastný nový pohľad na ľudské vzťahy. Horváthove diela spája kompozičná hutnosť, snivosť, asociatívnosť a silné emócie a pudy u postáv. Andrej Mráz konštatuje, že Horváthova tvorba je silne ovplyvnená filozofiou relativizmu a iluzionizmu a nachádza v nej vplyv Ernsta Macha, Freuda, Einsteina a Bergsona.
OBRAZ IVANA HORVÁTHA OD JÁNA ILAVSKÉHO
Na debut nadväzuje v knihe Človek na ulici, ktorá sa skladá z cyklu noviel o bratoch Jurgovcoch a v poviedke Laco a Bratislava. Bratia Jurgovci sú rodinnou drámou a obrazom o bratoch čudákoch, tragických osudoch vyosených ľudí. Fitzgeraldovské motívy túžby po návrate do minulosti, túžbe po stratenom šťastí a láske sa tu striedajú s temnou melanchóliou falošných nádejí a meteosenzitivitou hlavných postáv.[10]
Laco a Bratislava (súčasť knihy) je dielo, ktoré je nasiaknuté autorovými skúsenosťami z Bratislavy, skúsenosťami s mladíckymi snami, zamilovanosťou, romantickou predstavou o budúcnosti a dominujúcim kultúrnym centrom – Bratislavou. Autor dielo uvádza štrnástimi citátmi zo zahraničnej literatúry. Daniel Okáli opisuje dielo Človek na ulici ako strindbergovsky ladenú „čiernu komnatu“, hamsunovskú metódu, nakoľko podľa Okáliho autor zámerne vynechal zo svojho postupu príčinnú súvislosť so zdôvodnením.
V tvorbe pokračoval oidipovským dielom Strieborný prach o Jánovi Martinákovi, ktorý sa zaľúbi do bohatej Márie, o ktorej nevie, že je jeho nevlastná sestra. Príbeh pokračuje motívom pomsty a odpustenia v konflikte medzi otcom a synom. Nasleduje súbor piatich noviel s názvom Vízum do Európy, kde približuje atmosféru európskych veľkomiest s dôrazom na psychologickú hĺbku a pútavý dej (vyšlo v Umeleckej besede s ilustráciami Mikuláša Galandu, 1930; v reedíciách Matice slovenskej 1946; SVKL 1965, Tatran 1981, Tatran 2000).
Horváth cestuje do Paríža, plánuje vydať knihu Návrat do Paríža, ale pomníchovská atmosféra tento zámer odložila. Kniha Návraty do Paríža vyšla v Matici slovenskej, a to v roku 1947.
POZRI AJ: Návrat spisovateľa a diplomata Ivana Horvátha do Senice
UKÁŽKY Z DIELA LACO A BRATISLAVA
Šiel Dunajskou ulicou a pozrel do každej brány, na Vallonskej ulici nazrel do každej vinárne pod viechou. V mestskom múzeu bol štyri hodiny, ostal tam, i keď už nemal čo pozerať, lebo v múzeách sa patrí dlho ostať. A niekedy, keď videl niečo zvláštne, napríklad husitský dom pri pošte alebo novú budovu Tatra banky, zastal a díval sa na to dlho. Vtedy nevidel budovu, ale zrak mal ponorený do ďalekej minulosti alebo do ďalekej budúcnosti a žil v nej. … Hrad bol krásny, Laco ho mal veľmi rád. Vedel o ňom, že jeho začiatky siahajú až po prvé storočie a vraj bol vybudovaný rímskymi légiami. Keď sa pohrúžil do snenia, cítil sa vojakom rímskych légií, spomínal si, ako niesol s druhmi ťažké kamenie a práca mu bola sladká, lebo vedel, že tento hrad bude raz ozdobou hlavného mesta Slovenska… V kancelárii sedela slečna, sama, usmiala sa na nich. Mala zuby ako zo slonovej kosti, vystupovali nápadne vpred, keď sa smiala, a stále sa smeje. … Život je predsa len krásny. Život je hromada križovatiek, chodíme po nich ako v cudzom meste a je náhodou, koho stretneme. Laco prišiel do Bratislavy a stretol Želku. Keby bol stretol Zuzku, Oľgu alebo Renátu, to by neznamenalo nič, ale Želku…
Voda Dunaja je sivá, Želka má sivé oči, Želka má oči ako Dunaj. A na lícach má dve jamky, oh, tie jamky, rád by ich bozkával deň a noc. … Čo mal však urobiť, aby sa stretol so Želkou? Nevedel. Najlepšie by bolo, keby sa šiel potulovať okolo ich vily. Do večera akiste len vyjde, Želka, aká náhoda, zvolal by prekvapene. Nie, to by bolo smiešne. A okrem toho bolo chladno, nevydržal by dlho prechádzať sa… Nádej je strom, ktorý nekvitne len na jar, ale v hociktorý čas. … Vedela tak prirodzene povedať „drahý“, vedela hrať na klavíri a citovať Vergília. Neviditeľné puto sa utvorilo medzi nimi, pletené Ariadnou a Igorom. … Hľaď, i nad Bratislavou tkvie niečo, čo by bolo možno nazvať duchom dejín a čo ju robí krásnou a špinavou. Keď pozrieš na hrad, predstav si Rozgonyiho, hrdého obhajcu, a Jisku, ako ho obieha, ich dcéry a zemanov, ktorí boli do nich zamilovaní. Potom pozri na tie domy, v ktorých sa vraj konali alchymistické seansy, a pomysli na Štúra. … Boli to krásne večery, keď sa tak rozprávali a rozcitliveli. Nevedel, ako možno na tri týždne povedať „len“, keď jemu budú dlhé ako polárna noc. … Keď prvé ruže kvitnú, natrháme si ich, ozdobíme nimi izbu a tešíme sa z ich vône. Potom, keď je už záhrada plná ruží, chodíme okolo nich nevšímavo a rozmýšľame, prečo majú tŕne. To je smutné… Laco žil len v prítomnosti a nemyslel na to, že by sa to všetko mohlo zmeniť, že by Bratislava mohla prestať byť hlavným mestom, že by ho Želka mohla prestať milovať. … Bola odená jarou, ktorá sa nedá prosiť, aby prišla. …
Poníženie bolo veru jediný prostriedok spraviť ju povoľnejšou. Bol to prostriedok bez chemického vzorca, ale dobrý, len čo sa stal pokorným, ona sa stala prístupnejšou, obliekla si červené šaty, sadla si mu do lona, hladkala ho a hovorila o Benátkach. …
… potĺkal sa po Bratislave ako v zoologickej záhrade, nezaujímala ho však už natoľko, lebo bola skoro celkom vertikálna. Najradšej chodil popri Dunaji… dozvedel sa, že grófsky titul stále veľmi imponuje a že kto je dobrým straníkom, dostane za to zvyškový majetok. Laco sa tomu divil a do jeho lásky k Bratislave pristúpilo i trochu opovrhnutia. … Keď neboli spolu, miloval ju, keď sa stretli, nevedel jej povedať tie pekné slová, ktoré hovorieval napríklad v zime. … Zima vyštípala červené kvety na lícach a bola na to pyšná. …
Život tiekol svojím nezadržateľnými tokom ako Váh ako šampanské na Montmartri. Triasol sa a vedel, že sa povadí so Želkou. Dunaj mal farbu striebra z Uralu. Vedel aj to, že bude vinný a bude ho to bolieť. … Zima bola taká, že nútila zabúdať, a predstierala, že mnoho dáva. Laco chodil po uliciach, pýtal sa Laca Novomeského, ktorý náhodou šiel okolo, kde býva, policajta pri divadle na adresu stanice a pána Dr. Fábryho, najbohatšieho advokáta v Bratislave. Laco si zamiloval Bratislavu a v Bratislave Želku. Tie dva pojmy boli u neho nerozlučné. Želka ho nemilovala a Bratislava mu bola odporná.
Prečo sa môžu ženiť len tí 35 – 40-roční, tí, ktorí majú už majetok, ale žiadneho ohňa v sebe, nevedia už, čo je to láska, ale myseľ majú plnú vypočítavosti? Prečo sa musí človek cez svoje najkrajšie roky trápiť, pracovať ako kôň, aby mohol potom na starosť chodiť s lámkou do Piešťan?
Bratislava premenila sa na čiernu pannu, ktorá smúti za milencom, ktorého sama odohnala.
Jar bola plná sľubov ako politické strany pred voľbami, a on sa rozhodol, že sa naučí hrať na mandolíne. … V predsieni zaznel Želkin hlas a smiech. Laco sa strhol, zasmial sa a tiež hlasne. A pocítil živočíšnu radosť z jestvovania, radosť, ktorú cítili jeho predkovia, keď vrazili meč do protivníkovho srdca, keď šťastne uniesli vyvolenú alebo keď dobre predali pár koní. Dvere sa otvorili, vošla Želka… Minúta, v ktorej sa s ňou spoznal, mala pre neho väčšiu dôležitosť než objavenie Ameriky, než podpísanie Versailleskej zmluvy. Niečo sa ozvalo v ňom, bol to pocit šťastia. Deň bol príjemný, nikto sa nehodil do Dunaja so samovražedným úmyslom, nikto nechcel vziať do ruky nôž. Kníhkupci písali romány a rodobranci čítali Bibliu. Baťove reklamy boli celkom zbytočne na zemi, lebo ten deň ľudia nemysleli na peniaze. A kati plakali, že sú nepotrební. Na konci cesty stála Želka, mala oči ako Dunaj, na ktorom sa hrali tri člnky mladosti, nádeje a lásky.
UKÁŽKY Z ĎALŠÍCH KNÍH IVANA HORVÁTHA
Mesto bolo stále zakryté sivým závojom dažďa, nebo nedožičilo maliarom ani trocha vhodného svetla. Bolo to však zároveň veľmi výrečné zátišie, hovorilo o minulosti. Minulosť je však odporná, luže, niekedy síce príjemne, ale i to teraz bolelo. Pravdu má len prítomnosť a budúcnosť. Tá budúcnosť je vlastne krásna, tá prináša dary a sľuby, tá dovoľuje snívať…
Bola celkom bezmocná a zúfalá, zalamovala rukami a cítila chuť krvi, vytekajúcej z rozhryznutých pier. Každá matka prelieva svoje sny, túžby, nádeje do svojich detí, bojuje nimi proti svetu, chce nimi dosiahnuť všetko, dotknúť sa až hviezd. Nad sebou videla mesiac, veľký a žltý, aký svietieval na pláňach sarmatských a strnulosť jej tváre povoľovala…
O stoličke a skrini sa hovorí – neživé veci, ale na svete niet neživých vecí. Každá stolička žije svojím vlastným životom určeným majiteľom, náhodami a možno i farbou. Tieto faktory a ešte mnohé iné jej dajú niečo, čo možno nazvať dušou, ktorá potom sprevádza nemilosrdne tú neživú vec na jej púti životom…
Ďalšiu knihu vydal počas vojny v roku 1944 s názvom Tak sa to malo stať a opäť je stvorená z noviel založených na analýze vnútra človeka a hľadaní zmyslu života. Podľa P. Cabadaja opäť prehĺbil psychologickú kresbu protagonistov deja a popri tom analyzoval pozadie dobovej atmosféry, mravné problémy a vnútorné konflikty. V roku 1947 napokon vydáva Návrat do Paríža. Posledné dielo Život s Laurou mu vyšlo dva roky pred uväznením, v roku 1948. Ide o poetický dokument o umeleckej generácii (Laura je reálna aj nereálna).
Ivan Horváth písal aj eseje, glosy či populárno-náučné texty. Zaujímavé sú napríklad jeho texty o nadrealizme, plagiátoch, Oscarovi Wildeovi, freudizme atď. Vo výbere, ktorý vyšiel v Kaligrame roku 2004, je dokonca zverejnený list, ktorý písal spolu s Novomeským pre Gejzu Vámoša. Zaujímal sa tiež aktívne aj o film a fotografiu.
Vo Víze do Európy opisuje atmosféru európskych veľkomiest na základe myšlienky spoznávania mesta prostredníctvom ľudí podobne ako v diele Laco a Bratislava. Začína v Nemecku počas rozkladu nemeckého hospodárstva, inflácie a rastu sociálnej nerovnosti, keď do mesta prichádzajú cudzinci a keď Marka kolísa ako Noemova arche pri potope. Poviedku (Penzión von Basch) o mračnách dymu, whisky sóde, falošnej láske, bohéme a biede umiestnil do Drážďan. Hlavnou postavou je Knut, ktorý zanedbával pri pití a láske všetko – tak spásu svojej duše, ako aj maľovanie, ktoré ho malo živiť. Do kontrastu stavia bohémsky život a biedu, keď píše o pribúdajúcich inflačných nulách a kupovaní kožušiny, ktorej cena je priamo úmerná Trudinej láske.
Druhá poviedka (Bébé Cadum) sa odohráva v Paríži (v najšampanskejšom mieste sveta, orgií a dám, ktoré sa všetky núkajú) a opisuje rôzne podoby lásky. Začína ódou na lásku, ktorá je v meste všadeprítomná a o ktorej netreba rozmýšľať. Láska je potreba, preto sa neschováva, to je charakteristika, ktorú opakuje aj v Návrate do Paríža. Parížska láska všetko odhalí, ale nikdy nie je nudne nahá. Reklama na mydlo je ústredný symbol, ktorý kontrastuje s prežívaním postáv. Horváth pracuje kreatívne so súvislosťami (pasák pije za peniaze krásnych dám).
Fitzgeraldovský príbeh Ibrahimovo okno sa odohráva v parížskych štvrtiach Jardin des Plants a Saint Michel. Hlavnou postavou je filozoficky zadumaný a nešťastne zamilovaný mohamedán Ibrahim. Horváth jeho filozofiu opisuje ako zmes Koránu, učebnice spoločenských mravov a úryvkov z francúzskych básnikov 19. storočia. Vykresľuje ho ako fatalistického flegmatika, ktorý sa rozpráva s hviezdami. Symbol Ibrahimovho okna používa ako metaforu pre veštenú pominuteľnosť prelietavej lásky. Práve prelietavá femme fatale (Regína), pripomína Fitzgeraldovu Zeldu. Horváth tu psychologicky rozoberá pocit milujúceho muža, ktorý miluje napriek tomu, že pozná fatálne zanikajúcu budúcnosť svojej lásky (všetko je vopred určené). Rozprávač príbehu až priveľmi pripomína Nicka Carrawaya z Veľkého Gatsbyho, keď sa ocitne v prítomnosti soka Hoblera, bývalého jeho milovanej Maud (pre ktorú v tom momente nemal ani toľké miesto ako špendlíková hlavička). Hlavná postava, rozprávač, taktiež vzdoruje vášni Ibrahimovej Regíny (jej erotickému úsmevu), no zároveň tuší, že i on tejto deštruktívnej láske podľahne. Rozprávač v poviedke Marthe (o gine a škriekajúcom papagájovi) je námorník z lode Pajala, ktorý býva u manželov Lukovovcov. Strašidelné rozprávanie o lodi Diana – ktoré autor ironicky nazval Rumová rozprávka – sa odohráva neďaleko Le Havre pri Honfleur.
Rum a žena (všetci sa jej dívali pod sukne) na palube sú hlavnými postavami príbehu o námorníkoch a prekliatej lodi, ktorá prichádza k Magalhaesovmu prielivu. Posadnutosť ženou, žiarlivosť (diabolské ticho žiarlivosti) dovádza členov posádky k šialenstvu. Desivosť a až metafyzické temno medzi loďou, vášňou a hlbinami oceánu vytvára v príbehu ponurú symbiózu.
Periodikum Elán (1931) opisuje Vízum do Európy ako exotickú kvetinu vo všednej izbe. A Horvátha ako autora, ktorému nepostačuje idylický život dedinského ľudu, ale lákajú ho ďaleké kraje, veľkomestá, chuť mora a hmlistá krása fjordov. Túla sa po svete ako lovec, aby prišiel domov s bohatou korisťou, ktorú predstavuje domácim. Alexander Matuška privítal v Horváthovej tvorbe nový inovatívny prístup k francúzskej kultúre, ktorý sa nad dekadentnosťou a zmyselnosťou nepohoršuje, nemoralizuje, ale snaží sa ju psychologicky spoznať a pochopiť.
Dielo Návrat do Paríža Horváth písal ešte pred začatím druhej svetovej vojny, no vyšlo až v roku 1947 v Matici slovenskej (v časoch vzostupu ľudáctva bolo vydanie zablokované). Opisuje medzivojnový Paríž v umeleckom, ale aj všednom rozmere. Dielo je označované za najautentickejší alebo najpresvedčivejší opis Paríža v slovenskej literatúre (P. Cabadaj). Horváth si tu všíma francúzske pretváranie prírody na užívanie, obývanie, pre radosť človeka a v tom kontexte dodáva, že Francúzi nemajú pochopenie pre mystiku a sentimentalitu, sily, ktorými si príroda spútava človeka. Prírodu vnímajú ako prostriedok človeka. Francúzska fantázia a logika vytvorila Paríž, a preto je najobývanejším mestom sveta. Dejiny tvoria veľkí ľudia, malí tvoria konvencie, zamýšľa sa Horváth.
Filozoficky Francúzov hodnotí ako individualistov, ktorí zároveň rešpektujú šťastie spoluobčana, no sú vychovávaní k spoločenskej zodpovednosti. Ich životný štýl spája s radosťou zo života, labužníctvom, espritom, charmom a prirodzenou potrebou uvoľnenia životného tempa. Podľa autora (pripomínajúceho rôznorodosť francúzskej krajiny) francúzskej rasy niet, je iba francúzsky národ, ktorého základom je kultúra (kultúrne spoločenstvo, ktoré je otvorené) a predovšetkým literatúra a všeobecne úcta k intelektuálom. Francúzska nationalité je spojená s duchom (miera ducha spojená s vkusom je prioritou), nie s krvou a pôdou. Francúzsky jazyk opisuje ako jasný, brilantný, vysvetľujúci, racionálny a logický.
Krásne vypestovanú reč vníma ako spolumajetok všetkých občanov. Ďalej sa venuje francúzskej zmyselnosti a rovnováhe medzi telom a duchom ako filozofickým princípom života. Horváthove eseje o francúzskej kultúre balansujú medzi filozofiou jazyka, sociológiou, esejistikou a memoárovo-cestopisnou literatúrou. Sám autor však dodáva, že ide iba o jeho dojmy a podrobnejšia analýza by si zaslúžila podrobné štúdium. Horváth konštatuje, že pre Francúza je prítomnosť predĺženou minulosťou, že minulosť (historické vedomie) žije v duchu národa a dejiny stávajú sa skutočnosťou prítomnosti. Francúzi si uvedomujú, že veľké idey hýbali dejinami. Francúzov opisuje ako duchovných pokračovateľov Ríma.
Vyzdvihuje Francúzsku revolúciu ako víťazstvo racionalizmu nad monarchistickými inštitúciami, ktoré prinieslo víťazstvo demokratického ideálu. Následne analyzuje dejiny francúzskej literatúry a jej vplyvy (latinské, galské, germánske atď.) a zdôrazňuje neustále vracajúci sa duch antiky. Je nepochybné, že Horváth bol osvietenský utopista, resp. že si francúzske osvietenstvo (logika, rozum, racionalizmus, pokrok) a francúzsky literárny klasicizmus až nekriticky idealizoval. Oceňuje Voltairove texty o blahu jednotlivca, ako aj Rousseauove myšlienky o rovnosti ľudskej. Horváthov presah je až do sociálnej filozofie a filozofie dejín, keď sa podrobne zaoberá otázkami slobody, rovnosti a bratstva ako ideí revolúcie. Dodáva však, že práve idea bratstva ešte nebola uskutočnená. V závere druhej časti Horváth deklaruje vieru vo Francúzsko a jeho idey, v silu a vládu ducha ako synonymum vedy, umenia a literatúry.
Zamýšľanie sa nad Francúzskom uzatvára treťou časťou Otázky ostali, ktorú uvádza citátom Rimbauda a zdôrazňuje, že radosť zo života a živé dejiny by samé postačovali ako odpoveď. Svoju nekritickosť voči Francúzsku Horváth zdôvodňuje ako vyznanie milenca, ktorý skladá ódy na rozšliapané topánky svojej milej. Horváth si váži, že ho Francúzsko privinulo k sebe ako spoluúčastníka najväčšieho bohatstva francúzskeho ducha.
No a na záver to najdôležitejšie. Horváthovo dielo Život s Laurou (1948) je priamo inšpirované Ladislavom Novomeským, opisuje bratislavský bohémsky život a pomenúva modernistické princípy tvorby, o čom píše aj Kuzmíková:
„Ťažiskový hrdina Básnik (jeho predobrazom bol Laco Novomeský) sa prihlásil k písaniu ako k tvorivej činnosti, zamietajúc realistický opis. V skupine moderných literátov sa ďalej vyžadoval dôraz na formálnu a zvukovú stránku slova, spájanie odlišného a vzdialeného, vystihnutie ,neurčitosti´ skutočnosti. Vyzdvihoval sa nový náhľad na ľudský subjekt, ktorý už nebol jednoznačne vysvetliteľný, ale mnohovrstvový, ťažko pochopiteľný a tajomný. Prijímala sa kultivovaná intertextualita. Na tieto mladícke ďalekosiahle tvorivé projekty si povojnový Ivan Horváth spomína s dávkou nostalgie, ale aj s ironickým a parodickým posúdením toho, čo sa dialo v skutočnosti a čo sa napokon dosiahlo. O medzivojnovom období napísal množstvo recenzií a informačných článkov, v ktorých zanietene odporúčal nové európske umelecké hnutia. Osobitne sa venoval propagácii avantgardného filmu, bol plodným filmovým kritikom, na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov minulého storočia mal vlastnú rubriku v Slovenskom denníku. Filmové a fotografické postupy a prejavy prenášal Horváth do výstavby a výrazu svojich próz. Od mladosti sa zameriaval aj na novinové správy ,všedného dňa´, neskôr počas pôsobenia vo vysokých štátnych funkciách písal tiež politicky motivované príspevky.“ [11]
IVAN HORVÁTH V SLOVENSKEJ KULTÚRE V ŠIRŠOM KONTEXTE
Optikou kulturológie tiež treba pre komplexnosť predloženej publikácie pripomenúť, že Ivan Horváth bol skutočne všestrannou bytosťou, pričom jeho presah bol od kultúrnej politiky, geopolitiky, diplomacie, beletrie, poézie, literárnej kritiky s filozofickým presahom až do estetiky, fotografie, filmu až po divadlo a výtvarné umenie. O literárnom rozmere bolo už písané vyššie.
Treba však povedať, že Ivan Horváth sa stal inšpiráciou aj pre filmové, rozhlasové a divadelné spracovanie. V roku 1975 bolo sfilmované Horváthove dielo Strieborný prach v réžii Petra Macka (herecké obsadenie: Dušan Tarageľ, Jarmila Koleničová, Viera Strnisková, Eva Rysová, Ľubomír Záhon, Andrej Mojžiš, Vlado Müller, Ján Mistrík, Karol Čálik, Július Vašek, Jozef Adamovič, Štefan Mišovic; hudba: Jaromír Dlouhý).[12] V roku 2013 pripravilo Slovenské národné divadlo zdramatizovanú verziu hry Bratia Jurgovci [13] v réžii Ľubomíra Vajdičku a dramaturgii Petra Pavlaca (herecké obsadenie: Leopold Haverl, Jozef Vajda, Richard Stanke, Robert Roth, Petra Vajdová, Eva Sakálová a Dominika Zeleníková). Existuje tiež divadelný záznam, nie je však voľne k dispozícii.
Režisér Ľubomír Vajdička o Ivanovi Horváthovi povedal:
„Je to pohľad úplne iný než sme boli zvyknutí v slovenskej próze… Strávil študentské časy v Paríži ako mladý človek, kde nasával, čo sa dialo po prvej svetovej vojne v literatúre. Myslím si, že to poznačilo jeho prózu…. Priznám sa, že Ivan Horváth bol pre mňa veľkým objavom, ale za mojich študentských čias to bol autor, o ktorom sa žiaci v škole neučili. Je to mimoriadny objav a je to aj objav pre mojich spolupracovníkov, ktorí si čítajú jeho prózy.“
Herec Marián Geišberg sa pri tejto príležitosti o Horváthovi vyjadril:
„V našich dejinách je zrejme asi veľa osobností, spisovateľov a určite aj vedcov a všelijakých záhadných bytostí, ktoré nám zostali zatajené, pretože vždy existujú režimy, ktoré potrebujú zadupať to, čo rastie. Našťastie sú profesori a všelijakí ‚čmuchalovia‘, čo sa stále hrabú v literatúre a vždy to objavia. Takže, pravda sa nedá zadupať, nedá sa zakázať. Môžete autora zavrieť na desať rokov do basy, aj tak vždy existujú ľudia, ktorí to vyhrabú. … Horváth má úplne iný pohľad, ako je ten zemitý. V jeho príbehoch sa Slováci nehádajú o medze. Slováci sú síce zaťažení veľmi na majetky, ale iste rozmýšľajú aj nad tým, prečo im vzťahy doma nefungujú. A budú nad tým rozmýšľať viac a viac, lebo zistia, že majetok to nespôsobuje, že je chyba kódu vo vnútri, niekde medzi srdcom a hlavou.“
Rádio Devín autorovi venovalo v roku 2022 časť relácie Ars litera.[14] Podľa syna Ivana Horvátha ml. sú v archívoch tiež rozhlasové spracovania tvorby Ivana Horvátha, ktoré však nie sú verejne prístupné. Filmové experimenty Ivana Horvátha z rodinných archívov boli prezentované v Senici a v Bratislave, časť bola použitá v krátkom dokumente Matice slovenskej o Ivanovi Horváthovi. V októbri 2022 pripravilo Záhorské osvetové stredisko v Senici výstavu fotografií fotoklubu Retina, kde dominovala aj fotografická tvorba Ivana Horvátha, a zúčastnili sa ho potomkovia Ivana Horvátha.
Ani Matica slovenská ako moderne organizovaná kolektívna pamäť národa nezabudla na Ivana Horvátha. V roku 2024 pripomenula nielen jeho, ale aj odkaz celej horváthovskej rodiny odhalením pamätnej tabule na historickej budove SNR a vedeckou konferenciou 26. 10. 2024. Horváth bol pripomenutý už špeciálnym podujatím 1. 5. 2022 v Senici, ktoré bolo zakončené slávnostným umiestnením Horváthovho mena na Záhorácku stenu slávy. Horváth bol pripomenutý v roku 2024 hneď trikrát. Začiatkom roka na Gymnáziu Ivana Horvátha v Bratislave, neskôr na podujatí venovanom školám pomenovaných po dvoch významných Seničanoch Novomeskom a Horváthovi priamo v Senici a finálne odhalením pamätnej tabule a konferenciou.
PhDr. Lukáš Perný, PhD., vyšlo aj na Matica.sk
[1] V článku pre Literárny týždenník 23 – 24/2022.
[2] MRÁZ, A.: Poznámky k našej poprevratovej novelistika. In Slovenská prítomnosť literárna a umelecká. Praha : L. Mazáč, s. 120
[3] ROSENBAUM, K.: Podoboizeň Ivana Horvátha. Slovenský spisovateľ, 1967, s. 8
[4] Porovnaj zdroje: Ivan Horváth. In PIŠÚT, M.: Dejiny slovenskej literatúry. Obzor : Bratislava, 1984, s. 486, 487; ROSENMABUM, K.: Encyklopédia slovenských spisovateľov. 1. zv. Bratislava : Obzor, 1984, s. 208, 209; ROSENBAUM, K. Dejiny slovenskej literatúry V. Bratislava : SAV, 1984, s. 262-267; SEDLÁK, I.: Dejiny slovenskej literatúry II. Martin : Matica slovenská a LIC, s. 52-52; MARČOK, V.: Z dejín a problémov slovenskej prózy. SAV, 1967, s. 138; KUZMÍKOVÁ, J.: Doslov. In: HORVÁTH, I.: Prózy. 2010, s. 580-587
[5][5] Aj keď bol Horváth skupine DAV (ktorú tvorili osobnosti ako Ladislav Novomeský, Vladimír Clementis, Ján Poničan či Daniel Okáli) blízky, nebol jej priamym členom (podľa slov Okáliho ho davisti aj na pôde Umeleckej besedy, považovali „za svojho“). Politicky mal blízko k sociálnym demokratom, čo bolo aj dôsledkom vplyvu jeho otca, ktorý bol sociálnym demokratom, a taktiež Dr. Ivana Dérera a Dr. Ivana Markoviča (lídri Československej sociálnej demokracie na Slovensku; Horváth bol členom od roku 1928) u ktorých vykonával advokátsku prax.
[6] Získal tri vyznamenania: Rad SNP I. triedy, Československý vojnový kríž 1939, Československá medaila za zásluhy I. stupňa.
[7] Dr. Daniel Okáli mal na starosti výmenu obyvateľstva a vymedzovanie hraníc.
[8] Obvinenie z tzv. buržoázneho nacionalizmu, ktoré používali centralisti voči národne orientovanej ľavici; obvinení boli z velezrady a konkrétne Horváth aj zo špionáže pre kontakty s francúzskym konzulom (najskôr bol súdený v procese s Dr. Clementisom).
[9] Občiansky a stranícky rehabilitovaný bol až (po smrti) v roku 1963. In memoriam dostal ocenenie Rad republiky (1963) a Rad práce (1969).
[10] Dielo bolo zdramatizované v televíznej
aj divadelnej inscenácii.
[11] KUZMÍKOVÁ, J.: Doslov. In: HORVÁTH, I.: Prózy. 2010, s. 580-587
[12] https://www.csfd.cz/film/197240-strieborny-prach/recenze/
[13] https://www.csfd.cz/film/853717-bratia-jurgovci/hraji/
[14] https://www.rtvs.sk/radio/archiv/11442/1823773
