Ivan Horváth ožil v centre Bratislavy - DAV DVA

Zdieľaj článok:

BRATISLAVA, 26. 10. 2024 – Na budove historickej budovy Slovenskej národnej rady pribudla ďalšia pamätná tabuľa. Je venovaná jej podpredsedovi, no súčasné modernému slovenskému spisovateľovi-prozaikovi, „slovenskému Fitzgeraldovi“, politikovi a diplomatovi, politickému väzňovi IVANOVI HORVÁTHOVI.

Na historickej budove SNR v Bratislave odhalili matičiari bustu spisovateľovi, diplomatovi, podpredsedovi SNR, signatárovi Vianočnej dohody a matičiarovi Ivanovi Horváthovi a to aj za prítomnosti jeho rodiny. Po odhalení sa konala vedecká konferencia v Sále Ústavy SR k Novomeskému a Horváthovi. Týmto sa zavŕšilo dvojdňové podujatie venované obom jubilantom v roku 120. výročia ich narodenia – Lacovi Novomeskému a Ivanovi Horváthovi. Matica slovenská týmto spôsobom napĺňa slova svojho predsedu baťka Vladimíra Mináča:

“Matica slovenská je najpozoruhodnejší príklad na trvanie v čase. Skutočne, na nej vidieť, na jej trvaní, celonárodný pohyb pomerne zreteľne, ak považujeme Maticu slovenskú, okre iného, aj za premietacie pozadie. To, že trvá, to je vynikajúce, to je nevyhnutnosť pre slovenský národ. Existencia Matice je kľúčová pre pohyb národného vedomia… (Matica je) nielen pamäť národa, ale aj moderne organizovaná pamäť národa.“

Matica slovenská odhalila ďalšie dve busty národným dejateľom. Matica slovenská 25. októbra v Aleji národných dejateľov v priestoroch svojej sídelnej budovy v Martine slávnostne odhalila bustu Ladislava Novomeského pri príležitosti 120. výročia jeho narodenia. Slávnostné podujatie sa začalo slovenskou hymnou, po ktorej nasledovali príhovory hostí a predsedu Matice slovenskej. Program obohatila divadelná scénka Stretnutie starého s novým, dramatická črta zo života Ladislava Novomeského (autori scenára: Peter Vrlík a Lukáš Perný, hrali: Peter Schvantner, Peter Vrlík, prepis scenára dole).

Na záver odznela hymna Matice slovenskej. Na podujatí nechýbali významní hostia ‒ minister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Juraj Blanár, europoslanci, honorárny konzul Srbska na Slovensku Mojmír Vrlík, zástupca primátora Mesta Martin Stanislav Thomka a generálna riaditeľka Slovenskej národnej knižnice Eva Augustínová. Ladislav Novomeský, ktorého pamiatku si takto uctili. Novomeský bol významným národným umelcom, básnikom, kultúrnym politikom, žurnalistom, redaktorom, povereníkom pre školstvo a osvetu a predsedom Matice slovenskej i Spolku slovenských spisovateľov. Bustu z dielne Petra Valacha odhalili Juraj Blanár, Marián Gešper a Lukáš Perný.

O deň neskôr v Bratislave Matica odhalila bustu ďalšiemu ľavicovému intelektuálovi, prozaikovi, diplomatovi Ivanovi Horváthovi. Na odhalení sa zúčastnili predseda i správca Matice slovenskej Marián Gešper a Maroš Smolec, poslanci parlamentu Zuzana Plevíková a Michal Bartek a rodinní príslušníci Ivana Horvátha na čele s jeho dcérou Janou, vnukmi Ivanom a Ivorom, a neterou Deanou Jakubiskovou-Horváthovou.

Busta s pamätnou tabuľou je zvečnená na priečelí budovy Slovenskej národnej rady na Župnom námestí. Okrem rodiny sa podujatia zúčastnili významné osobnosti, spisovatelia, vedci, žurnalisti ako napr. Gabriela Rothmayerová, profesor Martin Muránsky, Eduard Chmelár, bratia Krnovci, Viktor Timura, Ľubica Krištofová, Lucia Hubinská, Juraj Janošovský, Tomáš Klimek, Stanislav Prokeš, Ladislav Skrak, Jaroslav Durec, Branislav Fábry a mnohí ďalší. Rodina Horváthovcov získala na podujatí slávnostné poukazy a zakladajúce členstvo v Matici slovenskej.

Ukážku z diela LACO A BRATISLAVA prečítala Deana Jakubisková-Horváthová. Odhalenie oboch búst inicioval vedecký pracovník a súčasne predseda Spoločnosti Ladislava Novomeského Matice slovenskej Dr. Lukáš Perný.

Na Youtube Matice slovenskej (TV MATICA) boli zverejnené dva dokumentárne filmy o oboch osobnostiach (dole pod článkom). Autorom scenár pre oba filmy je Lukáš Perný, film o Novomeskom vytvoril Ján Seman v spolupráci s Mariánom Gešperom, film o Horváthovi dotvoril o raritné archívne zábery Stanislav Prokeš. Bustu vytvoril a nainštaloval Mgr. art. Daniel Janec.

Špeciálne poďakovanie venuje organizátor podujatia Lukáš Perný Elene Dancziovej, riaditeľke Technicko-investičného útvaru Matice slovenskej za pomoc pri všetkých administratívnych problémoch, ktoré predchádzali odhaleniu busty. Bez nej by bolo podujatie nemožné.

FOTOGALÉRIA OD MARTINA HAJNIKA, PETRA SCHVANTNERA A ĎALŠÍCH

FOTOGALÉRIA OD ĽUBICE KRIŠTOFOVEJ

Prof. S. Krno o geografických súvislostiach Malých Karpát

DIVADELNÁ DRAMATIZÁCIA

STRETNUTIE STARÉHO S NOVÝM

dramatická črta zo života Ladislava Novomeského

autori: PETER VRLÍK, LUKÁŠ PERNÝ (doplnené Novomeského myšlienky a citáty)

účinkujú:

Komentár………………………………… Ingrid Majeríková

Novomeský………………………………. Peter Schvantner

Tajovský…………………………………… Peter Vrlík

Na začiatku môže hrať hudba, na scénu prichádza komentátorka

KOMENTÁTOR: Príbeh, ktorý o chvíľu uvidíte sa mohol a nemusel stať. Všetko je na úvahe autora, ktorý opíše skutočný príbeh, možno si niečo domyslí alebo si vymyslí celé svoje rozprávanie. Na to má každý spisovateľ nárok. Predstavme si na začiatok aktérov nášho príbehu, ktorý sa odohráva niekedy v tridsiatych rokoch minulého storočia. Jeden literárne opísal krutú realitu sveta 19. storočia, druhý otvoril okná novým literárnym prúdom v slovenskom 20. storočí. Jeden má dnes 150, druhý 120.

Onedlho do nášho príbehu vstúpi zaujímavá postava slovenskej literatúry. Jeho meno je Jozef Gregor, známejším je však pod svojim umeleckým menom Tajovský. Narodil sa pred 150. rokmi 18. októbra 1874 v Tajove, neďaleko Banskej Bystrice. Študoval na učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom, potom dva roky na Obchodnej akadémii v Prahe. Koncom 19. storočia pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach: v Banskej Bystrici, Hornej Lehote, Lopeji, Podlaviciach, Kolárovciach či Dohňanoch. Od roku 1900 začína pracovať ako úradník v rôznych bankách, najprv to bola Vidiecka ľudová banka, Tatra banka, v ktorej najskôr pracoval v jej ústredí v Martine a potom ako účtovník tejto banky v rumunskom Nadlaku a v rokoch 1910-12 bol vedúcim jej filiálky v Prešove. Začína pracovať v slovenskej tlači, spolu-rediguje Bielkove Ľudové noviny, angažuje sa aj v politike, keď je v rokoch 1912-1914 tajomníkom Slovenskej národnej strany, po odchode tejto strany do pasivity v rokoch I. svetovej vojny je redaktorom Národného hlásnika. V roku 1915 musí narukovať a je odvelený na východný front. Tu prebehne na ruskú stranu a zapája sa do česko-slovenského zahraničného odboja, je redaktorom Česko-slovenských hlasov a šéfredaktorom Slovenských hlasov v Kyjeve. V roku 1917 vstúpil do légií, kde dosiahol hodnosť kapitána. Domov sa vracia v roku 1920 a začína pracovať v hodnosti majora ako prednosta umiestňovanej legionárskej kancelárie v Bratislave v roku 1925 ako podplukovník Česko-slovenskej armády odchádza do výslužby a plne sa venuje literárnej činnosti.

Knižne debutoval zbierkami mravoučných poviedok Omrvinky a Z dediny (obe 1897), podobné zameranie mali aj jeho Rozprávky (1900). Potom vytvoril svoje najlepšie krátke prózy s tematikou zo života najchudobnejších vrstiev slovenskej dediny: Maco Mlieč, Apoliena, Mamka Pôstková, Mišo, a mnohé iné, ktoré sú zhrnuté v jeho zbierkach Besednice, Rozprávky pre ľud (obe 1904), Smutné nôty (1907), Volebné rozprávky (1908), Lacná kúpa a predsa draho padla, Spod kosy (obe 1910), Tŕpky (1911), Slovenské rozprávky (1912), ktorými sa zaradil do centra slovenského literárneho diania. Po vojne napísal poviedky s vojnovými motívmi ktoré zhrnul do nasledovných zbierok: Na front a iné rozprávky, Rozprávky o československých légiách v Rusku (1920). Svojimi prozaickými dielami sa radí k vrcholným predstaviteľom slovenského literárneho realizmu. Tajovský je aj spolutvorcom slovenskej realistickej drámy. Ako dramatik debutoval fraškou Jej budúci a hrou Sľuby (obe 1898). Úspech mu však priniesla folklórne ladená veselohra Ženský zákon (1901). Psychologický ponor a moment moralizátorstva dominoval v jeho drámach Matka (1906), Nový život (1909), Hriech, V službe (obe 1911) a Tma (1912), najvýznamnejšou hrou s tohto obdobia bola hra Statky-zmätky (1909) s kritikou chamtivosti a mamonárstva. Vytvoril aj cyklus národných drám zo slovenských dejín: Smrť Ďurka Langsfelda (1923), Blúznivci (1934), Hrdina a Sokolská rodina, ktorá vyšla až po jeho smrti. Tajovský je už starý, má vyše šesťdesiat rokov a práve prichádza…

Na scénu prichádza Tajovský, pomalým krokom opierajúci sa o paličku…

KOMENTÁTOR:

„Čas letí jak vtáci nedozierní. 1904.
Na rok ten zabudol som jak na svoj dáždnik čierny v café Union.“
L. Novomeský

O malú chvíľu sa stretne s ďalšou významnou osobnosťou slovenskej literatúry je ním Ladislav Novomeský. Narodil sa pred 120 rokmi 27. decembra 1904 v Budapešti. V rokoch 1919-1923 študoval obdobne ako Tajovský na učiteľskom ústave v Modre, neskôr bol mimoriadnym poslucháčom na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave., Od roku 1923 pôsobil ako učiteľ v Bratislave. Aj jeho nakoniec zlákala práca v novinách. Od roku 1925 je redaktor, od roku 1926 zodpovedný redaktor Pravdy chudoby, potom Pravdy, Proletárky a Munkása v Ostrave, redaktor komunistickej tlače v Prahe a v Plzni, 1936 – 38 vedúci redaktor Slovenských zvestí, 1938-39 redaktor týždenníka Nová doba. V prvom tvorivom období sa ako básnik prejavil zbierkami Nedeľa (1927), Romboid (1932), Otvorené okná (1935), Svätý za dedinou (1939). Ako autor nadviazal na dielo Ivana Kraska, českú proletársku poéziu a poetizmus. Novomeský sa nikdy netajil svojimi ľavicovými názormi, je však jedným z najvýznamnejších slovenských básnikov 20. storočia a jeho dielo výraznou mierou ovplyvnilo vývinové smerovanie novej poézie na Slovensku a včlenilo ju do európskeho kontextu. Je to mladý básnik, má niečo po tridsiatke a práve prichádza…

Na scénu prichádza Novomeský, uvidí Tajovského, príde k nemu a podá mu ruku

NOVOMESKÝ: A baťko, som rád, že vás vidím.

TAJOVSKÝ: Veď to nie je tak dávno, čo ste boli u nás, v tom našom „literárnom salóne“ ako ho volá moja Hana.

NOVOMESKÝ: Má to predsa niečo do seba, vymieňame si názory na literatúru na život okolo nás, na jeho zobrazenie v umeleckom živote, veď život žije aj v obyčajných veciach.

TAJOVSKÝ: Hana sa chcela vždy odo mňa líšiť, aj v postojoch aj v názoroch na literatúru a ten jej salón, nezabudla na svoju zemiansku lilgovskú krv, ona nikdy neporozumie obyčajnému človeku.

NOVOMESKÝ: Nemôžeme byť v našej literatúre popisní, až úzkostlivo realistickí… Umelec má právo vyjadrovať sa inak, vniesť do svojho diela svoje názory, pocity, ale rád čítam aj naša staršiu literatúru, lebo veď… ako píšem v jednej zo svojich básní… dobré je niekedy navštíviť minulosť, čo tvár má mŕtvu a nemú, a pri tej mŕtvote riecť si: i to bola, to bola krása.

TAJOVSKÝ: Povinnosťou nás spisovateľov je zobrazovať živého človeka, aby sa v našich dielach poznal, písať o jeho živote, áno poznám tie vaše názory veď aj Krasko sa rád vyjadruje v symboloch, a vy ste sa zahľadel do tej českej novoty….

NOVOMESKÝ: Čo máte na mysli baťko?

TAJOVSKÝ: Myslím, že to volajú poetizmus, či tak nejako, preráža to do literatúry ten Nezval a už má nasledovníkov….

NOVOMESKÝ: Áno, mladý český básnici sa k tomuto umeleckému smeru hlásia… Seifert, Halas, Holan.

TAJOVSKÝ: Tie mená mi nič nehovoria, ale ostatne, ani moje meno zo začiatku nikomu nič nehovorilo….

NOVOMESKÝ: Aj vy ste priniesli do slovenskej literatúry čosi nové, realizmus, odpútali ste sa od romantického rojčenia.

TAJOVSKÝ: Nové, neviem či to bolo nové, písal som len o tom čo som videl, opísal som skutočný život na našej dedine, prostredie ktoré som dôkladne poznal, dnes sa píše o všetkých a o všetkom, bez toho, aby to človek zažil. Ako ten váš poetizmus, čo to vlastne je?

NOVOMESKÝ: Poetizmus vystupuje proti moralizovaniu, a tendenčnosti v literatúre. Veď, doba už je iná. Prichádzajú nové smery, a som veľmi rád, že nový šéfredaktor Slovenských pohľadov Andrej Mráz dal konečne priestor aj nám modernistom, davistom či nadrealistom. Ešte za Krčméryho by to nebolo možné, a to je jadro našej debaty…

TAJOVSKÝ: Určitému moralizovaniu sa nevyhne žiaden autor, nevyhol som sa mu ani ja, možno ani vy.

NOVOMESKÝ: A práve tých nezdravých javov, by sme sa mali v našej literatúre vyvarovať. Musíme hlbšie a konkrétnejšie poznať životné a spoločenské rozpory.

TAJOVSKÝ: Veď rozpory, a či som ja neukazoval tie rozpory na našej dedine, na jednej strane bohatý, na druhej chudobný, opísal som čo som videl, lebo priateľ môj, literatúra to je predovšetkým život, jeho krutá realita.

NOVOMESKÝ: Len či človek chce vidieť tú realitu, chce ju vidieť ten, ktorý má všetkého dostatok, a ten kto biedi, chce na to zabudnúť, alebo sa umára celý život. Ale realizmus, to bol vo svete, vo Francúzsku špeciálne, básnický typ 1870. To bol básnik uprostred zmyslového opojenia, desivý smútok a rozkvet poézie prekliatych básnikov podmienený hnilobou… Ale na Slovensku? Tu to bolo iné… chudoba sa tu spájala s nevzdelanosťou. Vy ste určite rozumeli Štúrovi… Táto najjasnejšia hlava, hovorí v podstate toto: Najlepšie sa zdiera a vykorisťuje ľud nevedomý a zaostalý… a my davisti na to nadväzujeme, aj keď sme spočiatku tradícii bránili, lebo nám pripomínala tú biedu chudobných chalúp. My tvoríme poéziu mesta, moderny a budúcnosti, no pochopili sme, že štúrovci nám dali sociálnu a národnú víziu národa, ktorú musíme my v tomto storočí rozvinúť…

TAJOVSKÝ: Možno máte pravdu, že potrebujeme nasledovníkov Štúrových ideí v novom šate, no ja už som na starý. Aký je váš program? Vás mladých?

NOVOMESKÝ: Je, optimistický životný pocit, buričské gesto proti meštiackej vzbure, priľnutie k zmyslovej realite.

TAJOVSKÝ: A myslíte, že tomu bude ľud rozumieť? A čo je to tá zmyslová realita, realita buď je, alebo nie je, buď ju vidím, alebo nevidím, alebo ju vidieť nechcem.

NOVOMESKÝ: To je veľmi zjednodušený výklad, rozpory v našej spoločnosti sú, všade, v literatúre, v politike.

TAJOVSKÝ: Viete vy ľavičiari politiku ťaháte všade aj do poézie… politiku nechajte politikom.

NOVOMESKÝ: Prečo len politikom, poznajú vari oni skutočné problémy ľudí? Politika je v skutočnosti úplne všade a žiadna čistá apolitickosť neexistuje. Najmä teraz, keď nám hrozí hrozba od západného suseda, veď viete čo sa robí v Nemecku?

TAJOVSKÝ: Myslíte toho malého Adolfa s tými smiešnymi fúzikmi? Veď je na smiech… ako postavy Chaplina… možno raz o ňom natočí aj nejakú komédiu…

NOVOMESKÝ: Len aby ste neboli prekvapení… my s Vladom Clementisom tento vývoj v Nemecku poctivo sledujeme…
Inak aj u nás má svojich obdivovateľov, dokonca aj medzi takými, ktorých tvorbu sme si s Clementisom kedysi hlboko vážili.

TAJOVSKÝ: A zas sme v politike. Nechajme to tak, ja som za túto republiku bojoval v Rusku, stálo nás to veľa krvi, veľa obetí, sloboda sa rodila ťažko a preto si ju musíme ubrániť.

NOVOMESKÝ: Vážim si vzniku Československa ako štátu v spojení s našim najbližším slovanským bratom, ale bolo naozaj také sociálne ako sľuboval Masaryk? V Košútoch sa strieľalo do štrajkujúcich robotníkov, písali sme o tom v DAVe. Je to demokracia? A čo naša slovenská otázka? Kedy budeme konečne rovnoprávni? Nechcem byť zlým prorokom, ale črtá sa nová vojna. A viete čo ju vyvolá? Liberalistický charakter politiky, ktorý nereaguje na sociálne problémy. A popularitu získajú tí, ktorí budú zjednodušene hádzať vinu na etniká… Ale na to prídu ľudia, až sa zas budú čítať básne a v ľuďoch ľudí spoznáš zas… vtedy povieme si, aký úbohý bol čas pušiek dýk a náreku, v ktorom bol básnik nepotrebný a človek cudzí človeku…

TAJOVSKÝ: Nestrašte, povinnosťou nás spisovateľov je postaviť sa zlu, bojovať za to dobré čo je v človeku, snažiť sa o lepšiu spoločnosť, kde sa budú zotierať spoločenské rozpory.

NOVOMESKÝ: Baťko, teraz hovoríte ako socialista.

TAJOVSKÝ: Ľudia by sa nemali triediť, ja poznám len dobrého a zlého človeka, nikdy som nehľadel na jeho politickú príslušnosť.

NOVOMESKÝ: Umenie, by nemalo mať hranice, umenie to je sloboda, ja pri písaní svojich básní, vy pri písaní svojich poviedok, divadelných hier využívame slobodu svojej mysle, a preto tvoríme slobodne. Svet, za ktorý bojujem dvíha závory, ktoré starý svet už zdvihnúť nemohol.

TAJOVSKÝ: Názory nás môžu rozdeľovať ako ľudí, ale umenie, tvorba by nás mala spájať, veď netvoríme pre seba, tvoríme pre ľudí.

NOVOMESKÝ: To sú slová s ktorými môžem len súhlasiť. Hovorí z nich vaša osobná skúsenosť. Baťko, ja nie som žiadny fanatik… kedysi som možno bol, v začiatkoch DAVu, ale to bola len mladícka nerozvážnosť… poviem vám, kultúrna stavba je veľmi jemný organizmus, nemôže byť len ľavicová, a len pravicová. Tak ako stavba nestojí na len na nosných stĺpoch čo sa vzájomne opierajú, aj kultúrna budova národov sa drží silami vzájomne sa opierajúcimi.

TAJOVSKÝ: Svet patrí vám mladým, ale mali by ste sa vyvarovať chýb, ktoré sme robili my starí. Verím v to, že aj vy budete dôsledným pokračovateľom všetkých tých snáh slovenských spisovateľov, ktorým leží a ležalo na srdci blaho našej rodnej zemi, blaho Slovákov.

NOVOMESKÝ: Verím, že my mladí nesklameme.

TAJOVSKÝ: V mojom veku by sa človek už nemal lúčiť, lebo ho vždy kvári myšlienka, že to jeho stretnutie je posledné a ten jeho stisk ruky s osobou jemu blízkou bude ten posledný.

NOVOMESKÝ: Prečo tak pesimistický baťko, optimizmus by nás mal poháňať vpred v našom živote, ako píšem v jednej z básní, predsa žiť ešte chceme, ešte sme telo si do rakvy neuložili! Do nášho života napätie, výstup, pád, boj a mier nelievajú sily…

TAJOVSKÝ: Život by nemal byť jednotvárny, alebo len s jednou chuťou, mal by byť, viactvárny aj optimistický, aj pesimistický, aj veselý aj smutný, s viacerými chuťami, posolený láskou a pokorenený humorom, no veď to spoznáte až budete v mojom veku.

NOVOMESKÝ: Baťko, ale veď ja viem, že cigarou, veršami človek sa nikedy nezohreje… žiť len z lásky, vína a spevu…
a občas človek na ústa prilepí pohár a cíti sa,
akoby boli sme tu boli
sami…

Tajovský podá Novomeskému ruku a odchádza zo scény. Na scéne zostáva Novomeský, prichádza Komentátorka

KOMENTÁR:

„Tma, ktorú z diaľky bielym svitom klame
pod čiernym nebom zatemnených hviezd,
pristane smútku usúžených miest,
jak temné závoje, alebo temno samé.
A v tej tme samo zdanie svetla kriesi,
jak čiara na tabuli prebíja sa ňou.
To slepý čas, ach, slepý čas sa šmátre jeseňou,
opretý o palicu bielej brezy“
L. Novomeský, Breza v noci, 1941“

Predpoveď Tajovského sa splnila zomrel onedlho po stretnutí s Novomeským 20. mája 1940 vo veku nedožitých 66 rokov. S nim možno odchádzalo niečo, čo posunulo vpred našu slovenskú literatúru. O slovo sa hlásilo niečo nové, čo reprezentoval Novomeský. V roku smrti Tajovského, nastupuje Novomeský ako úradník do Obilnej spoločnosti pre Slovensko, potom pôsobí ako redaktor Informačného bulletinu Dovoznej a vývoznej spoločnosti pre Slovensko, v rokoch 1942 – 1944 hospodárskeho týždenníka Budovateľ. Aktívne sa zapája do protifašistického odboja, je spolutvorcom Vianočnej dohody z roku 1943, kde sa spojili komunisti a sociálni demokrati s občianskym blokom. On, Husák a Šmidke tvorili vedenie strany, ktoré sa podieľalo na vzniku Slovenského národného povstania. Do odboja sa zapojil aj Novomeského kamarát zo Senice Ivan Horváth, ktorý organizoval a viedol protifašistický odboj v Senici. Obaja sa stali po vojne povereníkmi. Po vojne je povereník Slovenskej národnej rady pre školstvo a osvetu. Krátko v rokoch 1950 – 1951 je predsedom Slovenskej akadémie vied a umení. Jedného dňa si Novomeský odskočí kúpiť cigarety, naložia ho do auta. V tej minúte ani netuší čo ho v najbližších rokoch čaká. V roku 1951 je obvinený spoločne s Husákom z „buržoázneho nacionalizmu“ a uväznený, v roku 1955 je prepustený a pracuje v Památníku národního písomníctví v Prahe, v roku 1963 je rehabilitovaný a v rokoch 1963 – 1970 je vedeckým pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied. Dva krát sa stáva predsedom Matice slovenskej – hneď po vojne a v šesťdesiatych rokoch. Po vojne mu vyšli básnické zbierky Pašovanou ceruzkou (1948). Po nútenej odmlke sa vrátil k tvorbe v ktorej sa vracal do rodného kraja, detstva a mladosti Do mesta 30 minút (1963), vrátil sa aj k revolúcii v Rusku z roku 1917 dielom Vila Tereza (1963) a vyjadril presvedčenie a postoje na základe životných skúseností a peripetií Stamodtiaľ a iné (1964). Zomiera vo veku nedožitých 72 rokov 4. septembra 1976 v Bratislave. Umiera ako uznávaný básnik, zakladateľ slovenského poetizmu v literatúre, jeden z najznámejších slovenských básnikov ktorého dielo vyšlo aj v zahraničí a bolo preložené do češtiny, bulharčiny, francúzštiny, taliančiny, poľštiny, maďarčiny, nemčiny, ruštiny. Nikdy nešiel s prúdom, hľadal svoje vlastné cesty vo svojej tvorbe a mal svojich nasledovníkov, obdobne ako to bolo pri Tajovskom, obaja boli nositeľmi svetla i keď si to neuvedomovali. Po Novomeskom zostali tiež založené inštitúcie ako Slovenská filharmónia, Slovenská národná galérie, vysoké školy a mnohé ďalšie inštitúcie. Je tak prítomný v slovenskej kultúre spoza brány večnosti dodnes.

Zo scény odchádza Novomeský, za ním komentátorka, môže znieť hudba, potom sa všetci traja vrátia na scénu a poklonia

KONIEC