Jaro
Ján Rob Poničan, DAV/jar 1925, str.14

Vlny rieky spevave tečú
vo svojom lone drevo, trávu, smeti,
zdochlé mačky a snáď i pohodené deti
spevavým vlneným vlečú.
Myslím:
rieka je ako život ľudí.
I v lone života sa všetko umiesti,
radosti, smútky, lásky, neresti.
Pritom:
oči sa mi topia na milenkinej hrudi.
Vlny rieky vzkypelým vlnením sily
volajú, že smrti nebolo a smrti neni
Milá!
na svete všetko si len obleky mení
a zdá sa:
chvíľa nás pudí,
aby sme sa vášňou premeny spili.
Lavička pod nami
jak otrocky dobrá bola,
keď sa vynorila pred nami,
tíško vravela nám:
človekom stvorená slúžiť človeku mám.
Dnes večer milión mužov dotklo sa žien
podajne bojovných ramien:
väčšia než v rukách a láske je sila.
I tvoje ruky opadnú milá.
I tvoje nie je marné –
praľudské city zažalo v srdciach slnce jarné.
V rieke búria sa jarné vody,
zachcelo sa im slobody,
brehy sú príliš tesné:
jaro urobí čo sa dá
a potom klesne.
Však príde jaro zas,
v živote ľudstva povodeň
musí prísť ešte raz.

ČERVENÉ PERY
Ján Rob Poničan, DAV 1/1926, str. 6

Červené pery dievčat z Paríža
svieže sťa čerstvá krv.
Dievča z Paríža často ich barví,
má rado ich rudosť
a černotu bŕv.

Pery rudé ani krv
a brvy, brvy, čierne stuhy.
Kde krv sa vylieva,
tam tieni žiaľ
na oči, ani čierne vence
narazí čierne kruhy.

Keď zazrem ich pery
a nad nimi tie čierne vence,
rád by som zavolať na ne
na dievčence:
Červené pery
a prečo čierne vence?
Smiech.
Paríž sa smeje,
Paríž sa škerí.
Nech!

Pre DAV DVA spracovala Soňa Valovičová

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Ohodnotiť článok

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom