Jaro
Ján Rob Poničan, DAV/jar 1925, str.14

Vlny rieky spevave tečú
vo svojom lone drevo, trávu, smeti,
zdochlé mačky a snáď i pohodené deti
spevavým vlneným vlečú.
Myslím:
rieka je ako život ľudí.
I v lone života sa všetko umiesti,
radosti, smútky, lásky, neresti.
Pritom:
oči sa mi topia na milenkinej hrudi.
Vlny rieky vzkypelým vlnením sily
volajú, že smrti nebolo a smrti neni
Milá!
na svete všetko si len obleky mení
a zdá sa:
chvíľa nás pudí,
aby sme sa vášňou premeny spili.
Lavička pod nami
jak otrocky dobrá bola,
keď sa vynorila pred nami,
tíško vravela nám:
človekom stvorená slúžiť človeku mám.
Dnes večer milión mužov dotklo sa žien
podajne bojovných ramien:
väčšia než v rukách a láske je sila.
I tvoje ruky opadnú milá.
I tvoje nie je marné –
praľudské city zažalo v srdciach slnce jarné.
V rieke búria sa jarné vody,
zachcelo sa im slobody,
brehy sú príliš tesné:
jaro urobí čo sa dá
a potom klesne.
Však príde jaro zas,
v živote ľudstva povodeň
musí prísť ešte raz.

ČERVENÉ PERY
Ján Rob Poničan, DAV 1/1926, str. 6

Červené pery dievčat z Paríža
svieže sťa čerstvá krv.
Dievča z Paríža často ich barví,
má rado ich rudosť
a černotu bŕv.

Pery rudé ani krv
a brvy, brvy, čierne stuhy.
Kde krv sa vylieva,
tam tieni žiaľ
na oči, ani čierne vence
narazí čierne kruhy.

Keď zazrem ich pery
a nad nimi tie čierne vence,
rád by som zavolať na ne
na dievčence:
Červené pery
a prečo čierne vence?
Smiech.
Paríž sa smeje,
Paríž sa škerí.
Nech!

Pre DAV DVA spracovala Soňa Valovičová

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom