Každú nedeľu na DAV DVA prinášame ukážku zo sveta poézie. Vyberá spisovateľ Goran Lenčo v seriále NOVOMESKÉHO NEDEĽA (názov na počesť debutu a jeho autora).
DO MESTA 30 MIN. (úryvky)
Laco Novomeský
Som to vôbec ja, či je to iný ktosi,
kto po spomienkach vo mne prichodí?
Akoby sme žili nie lós, ale lósy,
za život jeden mnohé životy.
Akoby sa do nás niekto prevteľoval
zďaleka a dávna, čosi do nás schoval,
a tu nezbedne si skacká po pamäti
a k vytrženiu cnenie prikladá
ten iný. Ten zo mňa, keď sme ako deti
ponevierali sa tu a ta.
Aspoň nám sa zdalo, že až do oblakov
šli mrakom pod nos naše šarkany.
Tu sme hurtovali pri hre na vojakov.
Potom tá zem, zem čierna pod nami,
čierna zem pod nami kdesi v inom poli
koľkých pochovala, čo tu vtedy boli,
čo si za drevené šable oceľové,
naozaj, vtedy šable pripäli!
Zlatým hlasom nám to pomník padlých povie
pod stromom, v ktorom vietor ševelí,
(…)
Ktože tu bol šťastný? Pán Tenaten azda,
uháňajúci v bričke po poli,
statkár, árendátor, vychýrený gazda
nie iba tu, ale v celkom okolí,
pred ktorým sa zvyklo – hlavy obnažené –
nielen proste prosiť, ale ponížene,
ponížene prosiť pred ním na tri kroky,
jak za lajtnanstva učil husárov,
fešný, ani čo by nemal svoje roky,
vždy v bričeskách a bičík za sárou.
Alebo bol šťastný barón Jaksavolá?
Hoc vinuli sa k jeho kaštieľu
role s majermi a lesy dookola,
že mohol každý deň mať nedeľu,
ako ich aj mal. A z Pešti na skok v roku
chodieval sem v lete. V jeseň na vysokú.
Ale boli šťastní? Mne sa tak pozdáva,
že šťastie bola vždy len odmena,
ja už vrabce čipčia, tomu, kto sa dáva,
kto čo len zúži cudzie súženia.
(…)
Viem, nenávisť hraníc, ostražitosť zbraní,
strach hodín, ktoré v roky prechodia,
máte na mysli, a to že z tejto strany
je leda v smrti ľudská jednota,
v desnej záhube, keď v neurčité fľaky
zmeníme sa skôr, než stačíš „Nagasaki“
vyriecť. A až budúcnosť ich v hustom pýre,
objaví na puknutom kameni,
snáď sa začuduje jak my v Altamire,
nad zverou nahodenou na steny.
Ale sama táto hrôza navráva mi
vo všetkých rečiach jednej ľudštiny,
že v nej zreje čosi v nás a z nás a s nami
nad zámery a úklad zločinný
a že ešte skôr, než stačí siahnuť na ne,
budú pridelené chlapcom na cvrnganie
gombičky, tie známe gomby od zániku
do tla a na popol a bez kostí,
lebo život musí na rad v okamžiku,
maxima smrti a jej možností.
Národný umelec Ladislav Novomeský, familiárne oslovovaný i podpisovaný ako Laco Novomeský (1904 – 1976), bol nielen najtalentovanejším básnikom z okruhu „davistov“, ale bez zveličovania patrí aj k našim najlepším a najvplyvnejším básnikom vôbec. Ako ľavicový intelektuál, novinár, publicista, mimoriadne aktívny kultúrny dejateľ, neskôr činný i politicky, nebol len vplyvným predstaviteľom literárnej avantgardy, ale aj zásadným a pozitívnym spôsobom formoval modernú tvár slovenskej spoločnosti, pričom zastával významné kultúrno-spoločenské funkcie, bol napríklad predsedom Matice slovenskej či predsedom Spolku slovenských spisovateľov. Organizačne a politicky sa zapojil i do príprav a riadenia SNP. V 50. rokoch je lživo obvinený v spolitizovanom vykonštruovanom procese a väznený. Po prepustení a rehabilitácii sa v plnej sile vracia do umeleckého i spoločenského diania, toto obdobie však pre neustále sa zhoršujúci zdravotný stav netrvá dlho. Na sklonku života už prakticky nepíše.
Jeho raná tvorba je ovplyvnená (novo)symbolizmom, postupne sa však stáva výrazne sociálne angažovanou. Je medzi prvými, ak nie úplne prvý, kto do slovenskej poézie prináša poetizmus. Nemalá časť jeho tvorby je i lyricko-reflexívna. Najsilnejší je jeho básnický hlas práve tam, kde v harmónii syntetizuje vyššie uvedené literárne postupy a inklinácie. Svojou výraznou poetikou mal dopad na viacerých autorov, ktorých tvorivo inšpiroval. Viaceré jeho básne pre svoj nezameniteľný výraz a literárne kvality už neodmysliteľne patria do pomyselného zlatého fondu slovenskej poézie.
Úryvky sú z knihy Do mesta 30 min. (1963). Dá sa povedať, že táto poéma nesie i znaky lyrického žánru, ktorý sa volá pásmo. Ide o polytematický žáner, teda sa vyznačuje mnohotematickosťou, ale aj asociatívnosťou; jeden sled asociácii prechádza do druhého, akoby stvárňuje meniace sa myšlienkové pochody človeka, ktoré nie sú vždy súvislým, homogénnym celkom. Novomeského pre vznik diela inšpiroval rovnomenný nápis, ktorý sa nachádzal na železničnej stanici pri meste Senica, kde básnik vyrastal. Pri príležitosti 100. výročia básnikovho narodenia bola na budove stanice inštalovaná pamätná tabuľa nesúca názov diela a sprevádza ju aj ukážka z knihy.
