HUDBA, KTORÁ POMOHLA PREŽIŤ
Pred 85 rokmi, v septembri 1941, hliadkoval na streche leningradského konzervatória nenápadný muž s hasičskou prilbou. Z okolitých budov šľahali plamene a zovšadiaľ sa ozývali výbuchy. Len čo sa bombardéry z obliehaného mesta na chvíľu vzdialili, chlapík vytiahol zošit a zanietene do neho čosi zapisoval. Ten muž sa volal Dmitrij Šostakovič a práve komponoval jedno z najgeniálnejších hudobných diel 20. storočia, svoju 7. symfóniu, ktorú poetka Anna Achmatovová (skladateľova spriaznená duša) neskôr pomenovala dnešným svetoznámym názvom Leningradská. Dnes si pripomíname 120. výročie jeho narodenia a ja sa teším na večerný otvárací koncert sezóny Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu, ktorý sa pod taktovkou Rastislava Štúra rozhodol uviesť práve tento nesmrteľný, no dnes svojou tematikou ešte aktuálnejší skvost.
O partitúru a zahraničnú premiéru zviedli súboj najväčší dirigenti tých čias, z ktorých uspel slávny Arturo Toscanini. Lenže Šostakovičovi, ktorého portrét v hasičskej uniforme sa dostal v roku 1942 na titulnú stranu časopisu Time, záležalo na tom, aby sa skutočná premiéra odohrala doma a práve uprostred leningradskej blokády.
Zo stovky hráčov rozhlasového orchestra však zostalo iba šestnásť. Ostatní zomreli od hladu alebo zahynuli pri bombardovaní. Každý deň prichádzali strašné správy: „Prvé husle umierajú… bubon skonal na ceste do práce… lesný roh dokonáva…“ Aj vysileného dirigenta Karla Eliasberga museli na miesto dotiahnuť na sánkach. Napriek tomu sa všetci tí, ktorí zostali nažive, zapálili pre myšlienku odohrať protivojnovú symfóniu práve v Leningrade. Cez rádio zverejnili výzvu, aby sa všetci hudobníci, ktorí sú ešte v meste, dostavili do rozhlasu. Odohrávali sa pri tom priam neuveriteľné príbehy. Bubeníka hľadali v nemocnici. Keď dirigentovi povedali, že práve dokonal, šiel si to overiť do suterénu. Medzi mŕtvolami si všimol chlapíka, ktorý takmer nebadane pohol prstami a vložil mu do úst kúsok chleba. Nadaný hudobník Žavdet Ajdarov sa spred brány smrti vrátil do života, odohral premiéru, prežil bohatý umelecký život a skonal až v roku 2000 v Kazani…
Prvú skúšku odohrali pri vchodových dverách rozhlasu. Vyjsť na druhé poschodie by totiž nezvládol z týchto vychudnutých hudobníkov s vpadnutými očami nikto. Aj tak sa všetci natrápili.
– Prvá trúbka, prečo nehráte?
– Nemám silu fúkať, Karl Iľjič, nemám silu…
– A vy si myslíte, že my ostatní máme silu? Nevládzem držať paličku. A držím ju! A dirigujem!
Pomáhajú aj delostrelci. Hitlerovské zbrane treba umlčať na dve hodiny. V ten deň sa podarilo udržať mesto nedotknuté. Koncert je vysielaný v rádiu, Leningradská symfónia duní v bytoch, na uliciach a z reproduktorov sa šíri až k nepriateľským pozíciám.
Siedma symfónia mala nepredstaviteľný účinok. Hudobným jazykom rozprávala príbeh vznešeného hrdinstva a neotrasiteľnej viery vo víťazstvo humanizmu a mieru. Keď koncert počuli nemeckí vojaci obliehajúci v tej dobe Leningrad, pochopili, že mesto, ktorého obyvatelia sú schopní niečoho takého, sa nikdy nevzdá. Niektorí pri tom plakali. „Medzi bombami vybuchujúcimi v Leningrade som počul chór víťazstva,“ povedal jeden z nich. V Spojených štátoch mali koncerty taký účinok, že mnohé z nich sa premenili na verejné manifestácie za otvorenie druhého frontu proti nacistom.
Najznámejšou časťou celého diela je stupňujúci sa pochod votreleckých armád z prvej vety, ktorý impozantne zobrazuje nezastaviteľnú mašinériu zla. Druhá veta je návratom k časom mieru a pokoja. Tretia veta má pripomínať opojenie životom a vzývanie krás prírody. Záverečná štvrtá veta je povznášajúcim finále vyjadrujúcim istotu víťazného konca a porážky tyranie.
Hudba Dmitrija Šostakoviča dodala novú nádej a silu na obranu mesta. Krutá blokáda Leningradu trvala 872 dní (2 roky, 4 mesiace, 2 týždne a 5 dní). Zahynulo pri nej vyše milión ľudí, väčšina od hladu Napriek tomu obrancovia mesta vydržali. Vo svojich pamätiach ruský skladateľ napísal: „Nenávidím vojnu. Priniesla nevýslovné utrpenie a biedu. Život sa stal nepredstaviteľne ťažký. Ale proti nepriateľskému prepadnutiu musíme vlasť brániť. Pretože vlasť máme iba jednu. Všetko som vyjadril svojou hudbou. Nepotrebuje komentáre.“
Dmitrij Šostakovič zomrel symbolicky v deň jej premiéry (9. augusta 1942 – 9. augusta 1975). Nech aj dnešná premiéra odohraná v roku 85. výročia začiatku Veľkej vlasteneckej vojny a 100. výročia Slovenského rozhlasu prebudí vo vás nádej na mier a odpor k akejkoľvek vojne a tyranii.
Eduard Chmelár