Vo svojej dobe bol najpopulárnejším československým politikom a poznal ho celý svet. Popri M. R. Štefánikovi je jedinou slovenskou historickou osobnosťou 20. storočia, na ktorej sa všetci zhodnú a ktorú pozitívne vnímajú všetci odľava až doprava. Napriek tomu ho dnešná mladá generácia Slovákov takmer nepozná a o jeho živote obvykle nanajvýš vie iba to, že bol v čele štátu v roku 1968.
Dvakrát bol Dubček milovaný svojím národom ako nikto iný. Dvakrát ho intrigami odstavili od moci. A jeho kontroverzná smrť je dosiaľ zahalená tajomstvom.
Alexander Dubček sa narodil 27. novembra 1921 v Uhrovci, v tej istej obci a v tej istej budove ako pred ním Ľudovít Štúr. Jeho rodičia boli presvedčení komunisti a pod vplyvom biedy a veľkej hospodárskej krízy emigrovali z kapitalistického Československa do Sovietskeho zväzu. Takýchto emigrantov boli tisíce. Podľa Dubčekových spomienok to boli ľudia motivovaní viac ekonomickými ako politickými dôvodmi a hľadajúci prácu. A práve v tejto emigrácii sa mladý „Saša“ naučil skvelo po rusky, čo mu neskôr v mnohom poslúžilo. Žili najskôr v Kirgizstane, neskôr v Gorkom. Tesne pred začiatkom druhej svetovej vojny sa rodina vrátila na Slovensko v rámci obojstranných výmen populácie.
Dubčekovho otca fašisti zatkli, väznili v koncentračnom tábore a mučili – ale prežil. Sám Dubček, neskôr tak často opisovaný svojimi oponentmi ako mäkký naivko, bojoval osobne so zbraňou v ruke v Slovenskom národnom povstaní. Koľkí z jeho kritikov čelili niekedy niečomu podobnému?
Po vojne sa Dubček angažoval v komunistickej strane, popritom však naďalej pracoval vo fabrike ako bežný človek a žil skromne. Netúžil po moci ani po sláve. Napriek tomu ho postupne povyšovali vyššie. Jeho chvíľa prišla až po tom, ako koncom 50. rokov stalinistické čistky definitívne odozneli, skompromitovaní a fanatickí hrdlorezi odchádzali z funkcií a na ich miesto sa dostávali noví ľudia. Dubček už začal svoju kariéru ako prívrženec demokratizácie – hoci vtedy ešte iba miernej. Prvou témou, ktorou sa v politike zaoberal, bola rehabilitácia obetí stalinistického teroru.
Od roku 1963 viedol Komunistickú stranu Slovenska (stále ešte podriadenú Prahe) a z tejto pozície pretlačil plnú rehabilitáciu Husáka, ktorému však nikdy plne nedôveroval, Clementisa, demokratického politika Ševčíka i mnohých ďalších, uvoľnenie cenzúry a väčšie slobody. To, čo sa neskôr nazývalo Pražská jar, sa začalo na Slovensku.
Mimochodom, medzi výdobytky tejto éry a dubčekizmu patrila aj voľná nedeľa – ktorá za Masarykovej republiky ešte nejestvovala.
Od januára 1968 bol potom Dubček zvolený za 1. tajomníka Komunistickej strany Československa. Začal sa jedinečný československý pokus o „socializmus s ľudskou tvárou“, ktorý by nemal byť zabudnutý.
Československo odmietlo sovietske diktátorské metódy, ale aj kapitalizmus. Sloboda slova bola nastolená v rozmeroch, aké boli v dejinách takmer nevídané, hranice boli otvorené a debatovalo sa o robotníckej samospráve podnikov. Mnohé z toho bolo inšpirované Titovou Juhosláviou, mnohé však bolo originálne a nové.
Treba pritom dodať, že podľa dobových prieskumov až 86 percent populácie podporovalo zotrvanie socializmu a iba 5 percent návrat kapitalizmu – nešlo o žiadny pokus o reprízu Západu, ako by to dnes radi videli mnohí tí, ktorým Pražská jar leží v žalúdku.
Žiaľ, 21. augusta sa celý tento jedinečný experiment skončil. Tanky a násilie však nevyvracajú idey.
Alexander Dubček strávil takmer 20 rokov ako odstavený, sledovaný a perzekvovaný. Bol najslávnejším disidentom Československa a zrejme aj celého Východného bloku. Podpisoval petície, ako napríklad tú za prepustenie Čarnogurského a „bratislavskej päťky“, spisoval listy a výzvy a občas poskytol rozhovory západným novinám. 17. novembra 1989 sa osobne zúčastnil pražskej demonštrácie, ktorou sa začala Nežná revolúcia. Desaťtisícové davy volali jeho meno a je takmer isté, že keby vtedy volil prezidenta priamo ľud, Dubček by takmer jednomyseľne vyhral.
Nestalo sa tak. Tí, ktorí stáli za kulisou, vedeli, že by im oponoval v ich plánoch, že jemu išlo o slobodu a demokratizáciu, a nie o to sprivatizovať národný majetok – a tak ho intrigami druhýkrát odstavili.
Parlamentným hlasovaním normalizačného Zhromaždenia odovzdali prezidentskú funkciu dovtedy takmer neznámemu Václavovi Havlovi a Dubčeka veľmi skoro vyšachovali.
Havel prisahal bežným ľuďom na „vec socializmu“ a že „už nikdy do žiadneho paktu nevstúpime“, prisahal, že zabezpečí „väčšie sociálne istoty“ ako dosiaľ. A takmer okamžite po voľbách začal robiť pravý opak.
Medzitým Alexander Dubček naposledy skúsil šťastie, odmietol ponuky začínajúceho Mečiara a pomohol založiť slovenskú sociálnu demokraciu. Ako jeden z prvých hovoril u nás o otázkach ekológie a pokúšal sa o to, aby demokratizácia nebola spojená aj s nástupom neoliberalizmu, zdražovania, nezamestnanosti a divokých privatizácií.
Roku 1992 za nikdy celkom nevyjasnených okolností havaroval a zomrel. A medzi prostými ľuďmi na Slovensku sa povrávalo, že bol zavraždený…