Ján Kulich je ikonou ľavicového, protifašistického, cyrilometodského, ako aj matičiarskeho prostredia. Dalo by sa povedať, že svojou tvorbou integruje hodnoty, ktoré charakterizujú Slovákov ako vyspelý a pokrokový národ. Už v minulosti sme zverejnili Skrakov článok o Kulichovi v rámci seriálu PREDSTAVUJEME VÝTVARNÍKOV SNP, ktorý vychádzal tiež v časopise Bojovník. Pri príležitosti vydania knihy sme pripravili aj rozšírenú recenziu, v pláne je tiež rozhovor s dcérou Máriou Molčanovou. (redakcia)
SKRAK, Ladislav: Ján Kulich: Život a dielo. (S)KUL(P)TÚRA, 2026
Sú osobnosti, ktoré sa zapísali zlatými písmenami do dejín slovenského umenia, no napriek tomu sú pre ideologické dôvody zatlačené do kúta, ba dokonca aj po smrti. Kniha JÁN KULICH: ŽIVOT A DIELO je takpovediac znovu-uvedením Jána Kulicha do kultúrneho života Slovenska. 7-metrový pamätník Juraja Jánošíka v Terchovej, socha Svätopluka na Bratislavskom hrade, súsošie Žalujem v areáli Pamätníka Slovenského národného povstania, kovová socha Matice slovenskej v Martine, socha Ladislava Novomeského s cigaretou pri budove DAV-u v Senici, statua Vítanie pred budovou NRSR či ikonické súsošie na Námestí Slovenského národného povstania v Bratislave, to sú najznámejšie diela akademického sochára Jána Kulicha.
Napriek urputnej mediálnej snahe odstrániť Jána Kulicha zo slovenských kultúrnych dejín a masovým snahám o diskreditáciu jeho diela najmä z prostredia liberálno-pravicového Denníka N a i. plátkov (1, 2, 3), vrátane snáh o diskreditáciu galérie po ňom pomenovanej už pri vzniku, nedávno zatieraním nápisov, ktoré na ňu pri ceste upozorňujú v rámci tzv. „kriedovej revolúcie“ (o tejto propagandistickej kampani alebo skôr spravodajskej hre sme podrobne informovali aj na DAV DVA, o konkrétnom incidente informovala aj Galéria Jána Kulicha), sa aj vďaka Ladislavovi Skrakovi tento ikonický umelec opäť vracia do kultúrneho života. Aj sám autor dodáva, že osobnostné povedomie o Kulichovi vo výtvarnej obci (treba tiež dodať, že aj mediálnej) je poloslepé a spojené s vonkajšími neznalosťami, predsudkami a organizovanými dezinformáciami (s. 14). Súčasne Skrak Kulicha zaraďuje do širšieho rámca osobností ako Ladislav Snopek, Orest Dubay, Stanislav Harangozó, Albín Brunovský či Dušan Kuzma. Tento kontext prepája kultúrnou praxou prezentáciou výtvarníkov v rámci spoločných podujatí VO MS, SZPB, SLN a Klubu výtvarných umelcov a teoretikov.
Už v roku 2022 bola ocenená Maticou slovenskou Galéria Jána Kulicha na slávnostnom matiné (cenu prevzala riaditeľka a súčasne dcéra Jána Kulicha Mária Molčanová), následne majstrovo dielo bolo prezentované na výstavách v gescii SZPB a Matice slovenskej napr. v sídelnej budove SZPB (stála expozícia Za slobodu!), na Bratislavskom hrade, Galérii Matice slovenskej či vo Dvorane MK SR, naposledy v INCHEBE. Tieto aktivity však mali svoj predvoj ešte v roku 2020. Dá sa teda povedať, že Ladislav Skrak je nielen jediným známym žijúcim odborníkom na dielo Jána Kulicha, ale aj kvalifikovaný propagátorom jeho diela v kultúrnej praxi spomínaných výstav. Sám Skrak ešte uvádza Ľudovíta Petranského, ktorý zanechal rozpracované dielo o Kulichovi.
Za všetkými týmito snahami je autor textu monumentálnej a veľkoformátovej knihy o Jánovi Kulichovi, Dr. Ladislav Skrak, súčasne predseda predseda Klubu výtvarných umelcov a teoretikov, Výtvarného odboru Matice slovenskej a Klubu umelcov, spisovateľov a teoretikov. Kniha sa obsahovo delí na tri časti (život a dielo, tvorba a dokumentácia). Som veľmi vďačný, že som toho mohol byť ako predseda SLN spolu-organizačnou súčasťou. L. Skrak je teda autorom sprievodného textu predstavovanej monografie. V úvode si zobral za cieľ subsumovať, aktivizovať a oživiť v monografii o Kulichovi všetko podstatné, čo tvorí vzácny intelekt a duchovno, a čo je geniálne a nové, odvážne a nezlomné.
Kulturologický prínos tejto monografie je jednoznačne pozitívny, už pre poznanie zmapovanie majstrovho diela priamo „z prvej ruky“, teda v kooperácii Skrak-Molčanová. Akad. mal. Mária Molčanová je autorkou koncepcie obrazovej časti diela, vizuálnu koncepciu zabezpečil akad. arch. Branislav Kulich, grafický dizajn vytvoril Vladimír Yurkovic a pod odbornou spoluprácou sú zapísaní Barbora Morongová a Mária Molčanová. Autormi fotografií sú Peter Zbončák, Fedor Martiš, Martin Chudý, Milo Káňa, Jozef Nový, Ester Plicková, Dagmar Veliká, Vladimír Hák, Magda Borodáčová, Peter Fodora, Vladimr Yurkovic a archív Galérie Jána Kulicha.
Miroslav Klivar charakterizuje Kulichove úspechy a prínos v nasledujúcich oblastiach: monumentálna tvorba, portrétne sochárstvo, drobná plastika, sochárska plaketa, medaila. Súčasne zdôrazňuje jeho mnohotvarnosť a neopakovateľnú osobitosť (a to už v roku 1966). Ján Števček zvýraznil zase fenomén zvnútornenia monumentálneho tvaru súvisiacu s fenoménom povyšovania, zdôrazňovania a uznania, monumentalizovania zažitej, videnej krásy ľudí. V úvode nechýbajú ani slová horlivého folkloristu, súčasne najkratšie pôsobiaceho predsedu Matice slovenskej Viliama Grusku, ktorý ocenil prienik Kulichových diel, resp. súznenie jeho diela s piesňou, tradíciou a prostredím folklórnych festival, ale aj zvýraznenie cyrilo-metodského odkazu (jeho diela, ale aj publikácia Svätci na Slovensku z roku 2008). Podľa Skraka Kulich bol a je sochár, ktorý významne napomohol regenerovať vývin pokrokového a moderného slovenského sochárstva, a to v kontexte historickej koncepcie, etnickej a slohotvornej jedinečnosti, identity a originality v kontexte rukopisu, modelácie, portrétneho majstrovstva, ale aj medailérskej výnimočnosti (s. 9). Popri cyrilo-metodskom Skrak zdôrazňuje aj antifašistický pilier jeho tvorby, a to v kontexte pomníkových snažení, ktoré sa vyrovnávali s tragédiou druhej svetovej vojny.
Autor textu sprevádza čitateľa životom a tvorbou Jána Kulicha v nasledujúcich podkapitolách od raného detstva, cez pôsobenie na Akadémii výtvarných umení v Prahe a Vysokej škole výtvarných umení (ktorú mimochodom, a na to sa zabúda, založil povereník pre školstvo a osvetu Laco Novomeský, ktorého podobizeň Kulich excelentne umelecky spracoval). Na VŠVU Kulich pôsobil ako rektor až do júna 1989, pričom počas jeho pôsobenia sa tu rozvíjali autorské školy: hložníkovská, dubayovská, matejkovská, Želibského, Brunovského, pribišovská, snopkovská. Získavali mimoriadny význam v česko-slovenskom pokrokovom kontexte. Dozvedáme sa tiež, že za Kulicha škola udeľovala štipendium Ľudovíta Fullu. Skrak zdôrazňuje, že Kulich odchoval celú plejádu sochárov, ktorých následne menuje.
Skrak pokračuje osobným, súkromným a rodinným životom, sochárskymi umeleckými renomé, súťažami a oceneniami (prvú cenu získal od mesta Carrary v medzinárodnej sochárskej súťaži 1957, následne v roku 1961 dostáva cenu FIDEM; v závere uvádza, že získal tiež cenu Il Conviviou v roku 2005); analýzou hlavných výtvarných a umeleckých iniciatív diela (Skrak zdôrazňuje prienik, fúziu, od veľkomoravských a cyrilo-metodských cez národno-emancipačné až po protifašistické a pokrokové námety), námetovosťou a technologickosťou vrstvenia, otázkou historických podnetov, kontextom kultúrnych dejín, téme Cyrila a Metoda, svätcov (spolupráca s M. Kučerom), symbolov ľudovej kultúry, Jánošíka a ďalších atribútov a symbolov. Pokračuje tvorbou po roku 1989, Svätopluka a hudobnými motívmi, Ľupčou a Duklou. Nasleduje podkapitola venované iniciatívam o zachovanie diela, ale aj vznikom Galérie Jána Kulicha. Skrak venuje monografiu Miroslavovi Válkovi, Jánovi Kulichovi, ale aj deťom majstra Kulicha. Skrak oceňuje Kulichovu invenciu napr. pri použití netradičných materiálov ako je hydronálium (predtým sa používalo iba v oblasti motorov a atuomobilovej techniky, uvádza Miroslav Klivar), z ktorého je vytvorená socha Matice slovenskej (1963) pred jej sídelnou budovou. Kulich tiež pre tieto umelecký potreby absolvoval zváračský kurz. Osobitne Skrak oceňuje aj Kulichovu medailérsku tvorbu, ktorú, ako píše, musia priznať aj šíritelia protikulichovských prejavov a organizovaných dezinformačných kampaní. Skrak tiež spomína na svoje pôsobenie pod Miroslavom Válkom v kontexte odovzdávania diela Bratrík. Skrak tiež bráni Kulicha pred kampaňovými útokmi, ktoré sa odohrali pre jeho sochu Svätopluka. Súčasne pripomína význam Kulichovho diela Žalujem na Dukle.
Ladislav Skrak reflektuje aj snahy o prepisovanie dejín prítomné na Ukrajine a Poľsku ((žiaľ, na tejto propagande sa podieľa aj Kulichov menovec M. Kulich z Bratislavy, čo je vrcholne paradoxné, našťastie však nie je rodinným príbuzným; samotný Ján Kulich bol úprimným priateľom tak ruského, ako aj ukrajinského národa), teda kontext antisovietskej propagandy a dodáva, že na Slovensku tento fenomén nemožno tolerovať (pozn. nedávno bol tiež schválený zákon na ochranu pomníkov, ktorý iniciovalo SZPB). V kontexte pomníky Dukly (obsahujúceho pätnástich hrdinov) zdôrazňuje aj participáciu Račka, Trizuljaka a Beráka. Súčasne oceňuje Kulichove stvárnenie Gustáva Husáka, v kontexte diel spojených s Leninom akcentuje mierový rozmer jeho odkazu (bez ohľadu na všetky kontroverzie s ním spojené, že Lenin svojou politickou činnosťou prakticky výrazne prispel k ukončeniu svetovej vojny, čo bola jedna z najväčších tragédii ľudstva, a to jest objektívny historický fakt). Skrak dodáva, že tieto veci nemožno skrývať, tobôž umenšovať na hodnotách (s. 21). Skrak dodáva, aj v kontexte iných útokov (napr. na Svätopluka), že principiálne odmieta tolerovať neznalé názory a hlúpe stanoviská. Pripomína aj kontext účasti Matice v SNP (Hirner, Marták, Barč-Ivan, pozri recenziu na DAV DVA), práve prostredníctvom symbolického diela Matka vo Zvolenskej Slatine. Kulich bol, ako uvádza Skrak, aj funkcionárom Matice slovenskej, pričom podčiarkuje jeho prínos pre umelecké stvárnenie osobností od Mateja Bela cez štúrovcov až po Štefánika. Nezabúda na ikonické súsošie k SNP v Bratislave, ktoré si našlo pevné miesto v protokole novej Slovenskej republiky či sochársky dotvorené dvere na Gajovej ulici, na pamätnom mieste vzniku Vianočnej dohody, ktorú iniciovali aj davisti.
Smutné, až na zaplakanie je, keď autor pripomína Kulichove zásluhy pre výzdobu Klub slovenských spisovateľov, ktorý už po predaji budovy definitívne patrí spolu so sídlenou budovou minulosti, čo (predaj a neschopnosť záchrany budovy) možno označiť za národnú hanbu slovenských spisovateľov. Napokon, nerezignoval som na post podpredsedu tejto organizácie len tak náhodou. Portréty slovenských spisovateľov sú aktuálne umiestnené v budove Literárneho fondu (osobne som ich videl v časoch, keď ma ako podpredsedu Spolku slovenských spisovateľov pozývali do hodnotiaciach komisií knižných diel). Našťastie sa tieto diela zachovali. Skrak spomína aj Kulichove mince a medaile. Jednu z nich, s Ladislavom Novomeským sám Skrak dostal vo forme obnovenej Ceny Spoločnosti Ladislava Novomeského na otvorení jeho výstavy v INCHEBE. Nechýba ani zmienka o monumentálnej sochy Novomeského v Senici pred budovou DAVu, ktorej kvality majú skutočne svetové parametre. Ale taktiež portréty Mináča či Rúfusa, ktorý venoval Kulichovi báseň (s. 25). Skrak tiež podčiarkuje fakt, že bol to práve Kulich, ktorý vrátil tému Cyrila a Metoda do slovenskej kultúrnej stavby už v 60. rokoch. Uvádza tiež portréty svätcov, ale aj symboly ľudovej kultúry (tu uvádza Skrak spoluprácu s dcérou folkloristkou a etnografkou) ako je napr. Morena, Zvoničiar či symbol Havrana na Lupčianskom hrade a Jánošíka (tomu sa venuje v samostatnej podkapitole). „Bez Kulichovho diela nemožno uvažovať o podobách ľudového a národného hrdinu všeobecne, a konkrétne, ale aj s nadšením, o podobách Juraja Jánošíka,“ dodáva autor. Skrak sa Kulicha zastáva v kontexte jeho detronizácie z VŠMU, ale aj v kontexte diskreditačnej kampane okolo Svätopluka, k čomu pripája analógiu mccarthyovských praktík. Menej známou etapou tvorby Kulicha sú hudobní skladatelia (46 portrétnych medailónov napr. Cikkera, Suchoňa, Zelenku, Figuša Bystrého, Schneidera-Trnavského, ale aj svetových ako Paganini, Hayydenm Mahler, Bártók, Rachmaninov, Stravinskij atď.), ktorým Skrak venuje samostatnú podkapitolu. Skrak spomína na kooperovanie Kulicha v Matúšom Kučerom v kontexte Ľupče a vracia sa ešte k Dukle (kontroverzie spojené s odstránením diel, Skrak sa zapojil do protestu ako predseda petičného výboru). Kniha pripomína tiež to, ako sa s Kulichom lúčil predseda Matice Gruska, ktorý výrazne ocenil jeho spätosti so slovenskou ľudovou kultúrou, pričom spomenul tiež jeho väzbu na Kolomana Sokola. Text sa postupne završuje vznikom Galérie Jána Kulicha, ktorá výrazne prispela k vzniku tejto knihy. Autor odbočí k materským a ženským témam v tvorbe Jána Kulicha, aby sa opäť vrátil ku galérii a oceneniu Márie Molčanovej, v kontexte usilovnej práce pri zachovávaní kultúrneho dedičstva jej otca. V dôvetku Ladislav Skrak spomína vzájomné portrétovanie u sovietskeho sochára Michaila Konstantinoviča Anikušina, ktorý sa venoval téme blokády Leningradu. Išlo o dvoch predstaviteľov analogických hodnôt tvorby v dvoch rozličných kultúrach
***
Po autorovom úvode nasleduje úchvatných 350 strán farebnej dokumentácie všetkých Kulichových diel, pričom pre obálku knihy bola vybraná jeho MORENA z roku 1967. Tvorba je rozdelená na symboly ľudovej kultúry, rodiny a priateľov, dejiny, hudbu, piliere a klenby národnej kultúry Slovenska, vzťah domova a sveta, podpoliansku krajinu a pamätníkovu tvorbu v architektúre. V tretej časti sa nachádzajú ďalšie fotografie Kulicha z čias, keď tvoril, rodinné fotografie, fotografie z výstav, zoznam knižných vydaní a katalógov, základné životopisné údaje (Petranský, Molčanová) či zoznam autorských výstav, vrátane tých najnovších (Hodnoty a odkaz či Ľudovít Štúr – dielo, pocta a portrét 2., ktorú si pozreli veľvyslanci z celého sveta, a som rád, že som toho bol súčasťou). V monografii to síce nezaznelo, ale ďalším úspechom v kontexte európskej prezentácie slovenského výtvarného umenia, vrátane diela Jána Kulicha, bola výstava v budove Europarlementu, kde sa prvýkrát objavila aj busta Ladislava Novomeského. Na podujatí participovali europoslankyňa Katarína Neveďalová, Ladislav Skrak ako aj Mária Molčanová, a početní výtvarníci pôsobiaci pri SZPB a Matice slovenskej.
V závere knihy je resumé v slovenčine, angličtine a ruštine a zoznam reprodukovaných diel. Na vydaní knihy sa zúčastňovali Železiarne podbrezová, Eco Investment, Zvolenská Slatina a eLogica, hlavným vydavateľom je Galéria Jána Kulicha a o. z. (S)KULT(P)TÚRA. Ku gratuláciám k vydaniu diela sa pripája Spoločnosť Ladislava Novomeského, a jej mediálny partner, teda DAV DVA, ktorý sa taktiež hlási k umeleckému odkazu Jána Kulicha, ktorý je v súlade s programom národnej neomoderny.
PhDr. Lukáš Perný, PhD.
IKONICKÉ DIELA JÁNA KULICHA
