NA ROZLÚČKU
Vladimír Reisel
Ach, ako je nám strašne zima,
že odišiel a rukou nezakýval nám
v čase, keď vietor lístie stína
a blýska prvá perleť vína.
Odišiel tam, čo ľúbil: k hlbinám.
Belasé oči, láskavosťou prísne,
sa zatvorili ako okná predmestí.
Ako ty z lásky nevytriezveli sme,
hoci sa často lúče polámali v prizme.
Vždy podal si nám dobrú ruku na scestí.
Nuž zbohom, básnik. Pole preoral si.
Už je tu strecha temnej colnice.
Prenášaš poklad vrúcnosti a krásy.
Sú tvoje milované zemepásy.
S tým kontrabandom prejdeš všetky hranice.
SMUTNÁ PIESEŇ
Ján Šimonovič
Priskorým vetrom jeseň plní izbu.
Zlý závan zviditeľnel
v zarosených očiach.
Deň padol na tvár. Nevie miznúť
hlas, ktorý z telefonátu mi ostal.
Zvážneli jeho zhovorčivé zbierky.
A na stole mi cúva súrna práca
z rozsypaných litier.
Čo dokončiť a čo si začať?
Zas úder. Znova zlý a veľký.
Prílišná jazva po zenite.
Viem, ako šumí čas a pretrvá v ňom dielo.
No človeku sa z mysle derie:
Veľmi sa nám ho ešte vidieť chcelo.
Mne riadky básne schnú jak po zlom pere,
vzpiera sa rým aj nápev v smutnej piesni
za majstrom Novomeským.
ZRODENIE SOCHY NA TRIEDE LACA NOVOMESKÉHO
Juraj Kalnický
V praskaní prvých tónov svitu
deň sadá z oblohy.
A ako mŕtve vrabča pod rakytu
zosype sa ti skala pod nohy.
Dozvonia budíky…
Potknú sa oči o svoje sny?
Do veku atómovej techniky
vkladajú ľahkosť motýľov.
Znalecky ladené prskavky metafor
pre dláto, kladivo
prebrodia húštiny abstrakcií…
A tepú úsmev z kameňa. Večne živý.
Texty básní od Vladimíra Reisela a Jána Šimonoviča som vybral z prebalu knihy Laco Novomeský vo výbere Miroslava Válka (1979). Báseň Juraja Kalnického pochádza zo zbierky Ľan (1981). Vo všetkých prípadoch ide o príležitostné a dedikačné básne, ktoré sú živým dokladom toho, ako veľmi ovplyvnilo básnické dielo Laca Novomeského modernú slovenskú poéziu. I to, ako veľmi si tohto autora ľudsky vážila kultúrna obec. Nech je to memento i pre dnešného čitateľa!