Tomáš Klimek: Štrukturálna mizantropológia (5. časť)

„Reputation gained through intimidation, pacifism no longer tradition.“

Posledné dve časti tejto série som uzavrel zmyslovými javmi – „hudbou nenávisti“ a „zápachom vylúčenia“ – ako dvomi protichodnými (ne)znakovými formami¹, ktoré sa k sebe vzťahujú asi ako sliepka a vajce a ktoré dnes do veľkej miery štrukturujú naše vnímanie nepriateľstva – ako fenoménu, ktorý je hlavným predmetom celej štúdie. Do načrtnutého kontextu mi výborne zapadá úvodný citát, ako výňatok z textu punkovej skupiny NOFX, ktorá sa v ňom s nadsadením a recesiou sebe vlastnou štylizuje do úlohy „the fairfax ghetto boys skinhead Hebrews“, židovských skínov, čo chodia „robiť zle“ – alebo ak chceme doslovne, „going out to terrorize Goyim“. Spája sa v nich tak v jedno identita utláčaných a utlačiteľov, v akomsi obscénnom „intímnom“ presahu oboch – v clockwork-orangeovský „ultraviolence“, kde mizne nielen rozdiel medzi obeťou a agresorom,² ale aj možnosť a schopnosť zamyslieť sa nad pôvodcom zla (ktorým som možno ja sám), lebo to čo konáme my, je tu vždy považované za apriórne dobré, správne: „We got the might, psycho mashuganas. We can’t lose a fight, as we are the chosen ones.“

GOODFELLAS

Práve v tomto zmysle možno hovoriť o „intimite“ ako určitom kmeňovom vyvolení „našej pravdy“, ktorú neobjavujem spoločne s inými, ale je mi „dôverne“ známa. Táto intimita je obscénna v tom, že sa vymyká rámcu všeobecne očakávanej slušnosti, obchádza verejný priestor taktilnou skratkou – takpovediac, dotýka sa ešte pred zoznámením; hneď nám „tyká“ – ako nadriadený v novej práci, ktorý s nami chce ľahšie manipulovať. Ale nie je iba substitučná (teda zástupná, či nahrádzajúca jeden spoločenský rámec fungovania iným, rovnako organickým – napr. morálku mesta morálkou dediny), ale aj prostetická (nakoľko nahradzuje umelým, neživotným). Mohli by sme teda, v prenesenom zmysle, povedať, že táto nová intimita vo verejnom živote je – zložením uvedených dvoch slov – prostitučná – nahrádzajúca „vystavovaním sa“. Táto exhibovaná intimita uvažovania nad druhým (ako „generalizovaný fellowship“) v skutočnosti upozaďuje a nerešpektuje „osobný priestor“ (odlišného) druhého, skresľuje pohľad na seba samého a vedie k strate reflexie vlastného správania. Fellas – ako jej typický výraz a oslovenie verejnosti ako skupiny „parťákov“, odvodené od staronórskeho felagi (fe – peniaze, lag – ľahnúť si, položiť), odkazujúceho na obchodné partnerstvo (spoločného vkladu), nabáda v tomto kontexte skôr k prekladu „ľahnúť si za peniaze“, či prípadne k odkazu na latinské fellatio…³

TRANSPARENCY INTIMATENSIONAL

B. Ch. Han v podobnom duchu píše o úpadku objektívno-verejného sveta pod vplyvom toho, čo nazýva kultúrou intimity. Intimita ako určitá „transparencia duše“, ďalej kríza identity aj rozklad verejného priestoru v jeho diele spolu úzko súvisia, a to predovšetkým v kontexte sociálnych médií, ktoré „vytvárajú priestor extrémnej dôvernosti, z ktorého bol vonkajšok celkom vylúčený. Človek v ňom stretáva len seba a sebe podobných. Toto digitálne susedstvo mu servíruje výseky sveta, ktoré sa mu páčia. Takto likviduje verejný priestor, verejnosť, ba i samotné kritické vedomie a privatizuje svet. Sieť sa premieňa na sféru intimity alebo tiež na zónu emocionálnej pohody. Blízkosť, z ktorej je vylúčená všetka vzdialenosť, je tiež iným výrazom pre transparenciu… Tyrania intimity psychologizuje a personalizuje všetko… Miesto verejného priestoru si uzurpuje zverejnenie osoby. Z verejného priestoru sa tak stáva výstavný priestor. Stále viac sa odcudzuje priestoru spoločného jednania.“⁴ Naproti tomu, zdravé fungovanie verejného priestoru Han prirovnáva ku hrám a rituálom či divadlu, založených na určitej „teatralite“ stojacej v priamom protiklade s „taktilitou“ ako prejavom intimity. Teatralita spočíva v tom, že ľudia spolu vo verejnom priestore komunikujú prostredníctvom rituálnych foriem a znakov a má k intimite nepriateľský vzťah. „Spoločnosť intimity nedôveruje ritualizovaným gestám a obradnému správaniu. Javia sa jej vonkajškové, neautentické. Rituál je počínanie pozostávajúce z externalizovaných výrazových foriem, ktoré majú de-individualizujúci, de-personalizujúci a de-psychologizujúci účinok… Spoločnosť intimity je spsychologizovaná, odritualizovaná spoločnosť. Je to spoločnosť doznania, obnažovania a pornografickej absencie odstupu.“⁵ Tento chýbajúci odstup tematizuje vo svojom diele aj T. Matějčková (ktorá je myslením Hanovi blízka), v kontexte diela Johana Huizingu Homo ludens (Človek hrajúci sa): „Nie bojom, ale hrou sa stávame kultúrnymi. Hrou sa vymaňujeme z bezprostredného tlaku prírody, druhých, spoločnosti a robíme niečo ‚zbytočné‘. Z takého luxusu sa rodí trebárs myslenie, umenie, rituály,“⁶ píše Huizinga.

I HOPE FOR AN INTIMATE DATE…

Verejný priestor je, v zmysle uvedeného, priestorom teatrality, priestorom hry či hrania. Problém súčasného verejného priestoru (s dôrazom na „autenticitu“) spočíva v tom, čo Huizinga pomenúva ako neschopnosť rozlíšiť medzi hrou a vážnosťou. Keď niekoho (súkromne a autenticky) neznášam pre jeho politickú príslušnosť, vykážem ho z podniku, lebo nechápem, že verejný priestor je hrou, ktorú hráme, aby sme sa tu všetci nepozabíjali – výstižne vyjadrenou už v názve hry Člověče, nezlob se. Detinský je potom, podľa Huizingu, človek, ktorý sa hrá, keď má byť vážny; ale je vážny, keď sa má hrať.⁷ V kontexte detinskosti potom pokračuje Matějčková: „kľúčová je schopnosť vybŕdnuť z bezprostrednosti. Učí nás tomu napríklad hra. Kto, hoc dospelý, to nevie, je detinský. Príznačné je, že súčasná kultúra si na oslave bezprostrednosti zakladá… Výsledkom je, že každý na verejnosť vynáša svoju zvláštnosť a žiada, aby bola uznaná. Mizne tým spoločný, teda zdieľaný priestor pre argumentáciu, ale aj podmienka pre rovnosť. Práve rovnosť predpokladá, že dokážeme potlačiť svoju najvlastnejšiu subjektivitu.“⁸ Táto detinskosť z nedostatku odstupu voči sebe samému je inak pomenovaným narcizmom. Alebo ako píše terminologicky nekompromisne Han: „Intimita ničí objektívne herné priestory v mene afektívne-subjektívnych hnutí. V rituálne-ceremoniálnom priestore cirkulujú objektívne znaky. Tento priestor sa vzpiera narcistnému obsadeniu… Narcizmus je prejavom dištancie zbavenej intimity voči sebe samému alebo chýbajúceho sebaodstupu. Spoločnosť intimity je obývaná narcistnými subjektmi intimity, celkom postrádajúcimi schopnosť scénického odstupu. Spoločnosť intimity odbúrava rituálne, ceremoniálne znaky, ktorých prostredníctvom môže človek uniknúť sebe samému… Narcistný subjekt nedokáže sám seba ohraničiť. Medze jeho bytosti sa rozplývajú… Narcista postihnutý depresiou sa utápa vo svojej bezmedznej intimite voči sebe samému.“⁹

…INSTEAD, YOU INTIMIDATE

Tento intímny vzťah s celou spoločnosťou (ako objektivovaný¹⁰ narcizmus) sa môže javiť po určitý čas ako dobrý, autentický a úprimný. Je tiež do veľkej miery odbyrokratizovaný a absentuje v ňom faloš. Preto býva väčšinou zákazníkov kladne hodnotený a vyhľadávaný. Je ako kamarátsky krčmár, ktorý si nedáva servítky a je patrične hrdý na svoju „reputáciu“. Toto vulgarizované chápanie úprimnosti (a jeho násilné presadzovanie v priestoroch, kam nepatrí) však naráža vo chvíli, keď je potrebné prejaviť elementárny rešpekt k odlišnosti. Takýto „srandista“ medzi svojimi odrazu úplne postráda humor (ako odstup) vo vzťahu k cudziemu prvku a reaguje voči nemu pasívnou agresivitou (v lepšom prípade). Intimita sa tak vyvíja na ďalšom stupni v intimidáciu. Verejnosť redukovaná v „úzky okruh mojich“ (či skôr „širší okruh seba“) predpokladá zastrašovanie všetkých, ktorí by ho mohli kontaminovať „objektívnymi znakmi“ (ako ich nazval Han). Takéto nepriateľstvo je vždy dôsledne personalizované. A ak aj primárne necieli voči jednotlivcovi ale napríklad idei či ideológii, je táto iba personifikáciou. Fašizmus je „antropomorfizovaný“ Hitlerom, komunizmus Stalinom. Cudzí človek v podniku pre čašníka potom nie je iba niekým s pofidérnymi názormi, ale rovno Stalinov fella. Zamieňa si tak predmet svojej nenávisti (ako určitej zvrátenej túžby po odstránení), čo nie je nič iné, než tzv. „deviácia v objekte“ – teda fetišizmus.

SPITTING OFF THE EDGE OF THE WORLD

Vo všeobecnosti je treba uznať, že narúšanie formálnych štruktúr, ktorého dôsledkom sú i spoločensko-etické posuny v chápaní verejného priestoru, je politickým dielom ľavice. Tieto aktivity jednotlivcov alebo skupín, ktoré presadzujú a spoločensky normalizujú neslušnosť vo vzťahu k „neslušným“,¹¹ sú založené na spontaneite a subverzii, ako ľavicových taktikách. Sú akousi „priamou akciou“ – politicky nesprostredkovaným aktom spontánneho odporu, mimo demokraticky-reflexívny rámec konania, ktorý by ho „legalizoval“ či korigoval. Jeho legitimita spočíva v ňom samom. Pravica, s dôrazom na tradíciu a formálnu hierarchiu, pre takéto uvažovanie priestor neposkytuje. Zároveň ale vedie k stagnácii. Myslím si preto, že paradigmu je meniť potreba, ale určitá „textúra“¹² zároveň musí spoločnosť ohraničovať a nemožno sa posúvať za jej rámec, nakoľko ide o rámec rámcov. Ak už ho niet kam inam posúvať, mimo jeho búranie, znamená to, že sa ľavica historicky vyčerpala alebo „znemožnila“ a len ešte sama nepochopila, že sa stala obeťou tých istých dialektických procesov, ktorým prorokovala kľúčovú úlohu pri zániku svojho antagonistu. Alebo sa nevyčerpala, len ju hlasno uchopili do rúk istí nepríčetní ľudia…

BARTLEBY STRIKES BACK!

Presakovanie súkromného postoja do verejnej sféry môže pokračovať aj do verejnej správy, a teda byť problematickým nie len eticky ale politicky. Nemusí končiť len odopretím služieb či zákazom vstupu do prevádzok, ale stať sa akýmsi ultimátnym správnym aktom – byrokratickou negáciou nároku. Jedného dňa si prídete na úrad požiadať o vydanie nového občianskeho preukazu a ako odpoveď sa vám dostane: „Já bych, prosím, raději ne.„¹³

Znie to dnes možno absurdne. Ale je potrebné si uvedomiť, že pohyb ľavicového myslenia sa uskutočňuje od „priamej akcie“ k legislatívnej zmene. Právo na štrajk tiež nebolo pôvodne zakotvené v ústavách – v časoch, kedy sa štrajkovalo hádam najviac. Inak povedané, podstatou tohto pohybu (v myslení) je téza, že „práva se nerozdávají, práva se berou“, čo je zásadné historické poznanie. Všetky aktivity od štrajku, blokády, priamej akcie, cez squatting, guerilla urbanism, dočasné autonómne zóny, až po happening či performance, boli v istom čase takpovediac sprevádzané policajným obuškom, dokým nedošli všeobecnej akceptácii. Toto sociálne uzurpátorstvo (v kladnom slova zmysle) býva potom dodatočne amnestované konkrétnym legálnym rámcom. Čo ak, v súčasnej individualizovanej spoločnosti, k takémuto „pohybu“ dôjde aj v rade pri pokladni – v prípade pani za kasou, ktorá „hrdinsky“ odmietne niekomu nablokovať tovar? Takáto nová forma „výhrady svedomia“ sa môže stať široko rozšíreným statusovým a pozičným bojom o verejné prežitie, ktoré zďaleka nemusí mať technologické riešenie, ako v prípade samooblužných pokladní…

Tento „individuálny štrajk“ a inštitút štrajku, ako jeho „predobraz“ odlišujú úplne zásadné charakteristiky. Štrajk je akt kolektívny (nie individuálne gesto), jednorazový (akýsi dočasný generálny pardon na „slušnosť“, nie permanentné správanie), nátlakový (akonáhle pominú dôvody, nepokračuje kafkovsky donekonečna), nie je osobný ale vecný. Štrajk môže existovať práve iba tam, kde je inak akceptovaná všeobecná slušnosť a rešpektovaná fikcia anonymity v službách (primárne v mestskom prostredí). Je iba dočasným „prehodením rolí“, vyosením priamky slúžiaci – mocní, podobne ako slávnosť bláznov. Nenávisť ad personam ako permanentný „štrajk“, naproti tomu, musí získavať a vynucovať trvalý všeobecne akceptovaný súhlas,¹⁴ ktorý skutočný štrajk nikdy nezíska (pre triedne rozdiely).¹⁵

„NEDOBŘE SE NA TO DÍVÁŠ, VEVERKO“

Tieto podstatné nuansy medzi štrajkom a „permanentným upieraním“¹⁶ ich od seba zásadne odlišujú – ak prihliadame na materiálnu realitu. V spoločnosti „z reťaze odtrhnutého“ textu je však táto rozdielnosť nepodstatná, nakoľko tu „politickými subjektmi nie sú triedy, ale komplexné kolektívne vôle… ktoré sú výsledkom politicko-ideologickej artikulácie.“¹⁷ V tomto ponímaní sú obe iba postmodernými hegemonickými taktikami „reči“, mimo sféry „materiálnej základne“, ktorých cieľom môže byť rovnako dobre porážka Ficovej vlády či trebárs pobitie všetkých „komunistov“ v meste; boj za lepšie podmienky v školstve aj vypaľovanie škôl.¹⁸ Ich ambícia je tak iba vecou „artikulácie“ či „akcentácie“ – akéhosi kladenia dôrazu, spájujúceho nahliadania či uhľa pohľadu – hegemóniou, ktorá je skôr homogéniou, pretože nič iné mimo jej kolektívny jednotiaci „pohľad“ neexistuje. Žiadny konkurenčný diskurz nie je. Samotná téma, vec či problematika postráda „trojrozmernosť“ či „uhly“, ktorými by mohla byť inak nazeraná. Text (pochopiteľne, s výnimkou Braillovho písma) je vždy 2D. Je to skrátka „plochý“ trend, voči ktorému sa nedá logicky namietať, lebo stojí na „zákonoch“ vlastnej logiky v uzavretom systéme seba samého (ako zaklínadlo z Lexikonu kouzel). Je napríklad zbytočné vysvetľovať, že každý si zaslúži elementárnu ľudskú slušnosť vo verejnom priestore, keď odpoveďou je len obvinenie z hájenia extrémistov. Takto „artikulovanú“ kolektívnu vôlu nezmení ani sto odborných kníh o princípoch verejného priestoru. Vytrhnúť z jej rigidity ju ale môže prakticky kedykoľvek nejaký iný virálny trend – s úplne iným a vlastným systémom znakov, ktorý opäť bude nachádzať vlastné zdôvodnenia v sebe samom. V tom tkvie aj odpoveď na otázku, prečo sa tak drasticky prehlbujú generačné rozdiely. Kde niet zdieľaného priestoru (v správaní aj myslení) ukotveného v socio-ekonomickej realite, existuje len feeling, či vibe, ako pociťovanie, zdanie, mienka. Každá nová „artikulácia“ politického subjektu v rovine čistej „nadstavby“ je, takpovediac, len prostým nastavením „menového kurzu“ vo vzťahu k iným výmenným kurzom, po páde akejsi pomyselnej „Brettonwoodskej sústavy“, stabilizujúcej význam.

U ĽAVICE DÍTĚ STÁLO

Úplne ukážkovým príkladom nelogiky, generačného nepochopenia a odtrhnutosti od reality bol v nedávnej dobe prípad zamestnankyne prevádzky Burger King v USA, konfrontujúcej (údajne agresívneho) izraelského zákazníka sloganom „Free Palestine!“, následne vyhodenej pre „antisemitizmus“.¹⁹ Toto obojstranné nepochopenie a nemožnosť logicky obhájiť ani jednu z pozícií je výsledkom toho, o čom píšem. Nechodím sa najesť do rýchleho občerstvenia preto, aby som tam bol „konfrontovaný“, a zároveň, ak sa neviem správať, je namieste, aby som bol z priestorov vykázaný, avšak bez toho, aby mi niekto vyhadzoval na oči moje politické presvedčenie. Výpoveď alebo napomenutie pracovníčky by bolo, na druhú stranu, na mieste, nebyť úplne scestného dôvodu, ktorý ju robí nezákonnou. Obe strany sa tak zachovali absolútne zle a ak aj situácia napokon dopadla pozitívne – teda, že zamestnankyňa s mentálnym nastavením celkom zjavne nevhodným pre tento typ práce, tam už nepracuje a zákazníci sa môžu v kľude najesť – ide o pomerne trpkú radosť z výhry – ako akéhosi dobra vykonaného omylom.

Keď vidím v Británii posprejované sochy historických osobností ako „Zionist war criminals“ či tisíce palestínskych zástav v rukách rabujúcich gen Z na francúzskych protestoch, nemám z toho, napriek mojim celkom jednoznačným postojom v týchto otázkach, zrovna dobrý pocit a ako „advokát protistrany“ (ako sa v týchto článkoch profilujem) sa odmietam podieľať na masovej hystérii, ktorá by sa mohla obrátiť v bezuzdné násilie voči nejakej skupine.²⁰

Keď Trump s Macronom blúznia o „antife“ a „krajnej ľavici“ s cieľom zastrašenia a politickej diskreditácie oponentov, majú čiastočne pravdu – môže za to ľavica – ale práve iba v zmysle tejto násilne artikulovanej znakovej svojvôle, ktorá už dávno prekračuje rámec toho, čo by mala ľavica teoreticky (a následne prakticky) robiť. Ak sa nejaký sebastredný násilník považuje za aliena, budeme tvrdiť, že za násilie môžu mimozemšťania? Podobne sa to má dnes s „ľavicou“, ktorá ňou v skutočnosti nie je. To, čo si teraz uzurpuje verejný priestor je len „afektívne-subjektívne hnutie“ identity, ktoré chce agendu ľudských práv zakúšať ako intímno-verejný zážitok, ako objektivovaný narcizmus. Z pohľadu utilitaristickej morálky cieľov môžeme pre toto hnutie „mladíckej nerozvážnosti“ nachádzať pochopenie. Z deontolgického hľadiska zámeru ho ale musíme odmietnuť.

Tomáš Klimek,
autor je právnik a kultúrny kritik

______________________________________________

1 Hudba je v zásade znaková forma, ako som písal v štvrtej časti. Tóny sú frekvenčne klasifikované vibrácie. Zápach sa ale nedá rozložiť na akúsi „abecedu vôní“. Znakom sa stáva v určitom kontexte, napríklad ako parfum, kde vyjadruje určitý sociálny status či navodzuje atmosféru. V sémiotike Ch. S. Peircea nie je symbolom ani ikónom, je to index, teda znak ktorý priamo odkazuje na svoj objekt priamym fyzikálnym prepojením. Podrobnejšie pozri: ECO, U. Teorie sémiotiky. Praha : Argo, 2009, s. 27, 205

2 Aforizmus „Nehádaj sa s hlupákom, budú si vás pliesť“ by sa dal analogicky použiť aj na prípad stierania rozdielu medzi agresorom a napadnutým, v prípade ich potýčky. Táto výsledná nejednoznačnosť je spôsobená prehnanou kontextualizáciou a racionalizáciou konfliktu zo strany tretích osôb (útočník predsa musel mať nejaký logický dôvod; určite už majú obaja nejakú spoločnú „históriu“ a pod.) a na druhej strane dekontextualizáciou samotnej situácie (útok určite musel byť vyprovokovaný tu a teraz a nemôže byť dôsledkom nejakej dlhodobo eskalovanej spoločenskej atmosféry). Je to dôsledok nepochopenia, že fenomén ultraviolence ako určitá medzná agresia, násilie vyššieho rádu, ikonizované a uctievajúce samé seba ako obraz, má koreň v iracionalite hypermoderny.

3 Ide samozrejme len o esejistickú slovnú hračku. Žiadny etymologický súvis medzi starou nórčinou a latinčinou neexistuje. Viac k heslu: https://www.etymonline.com/word/fellow

4 HAN, B. CH. Vyhořelá společnost. Praha : Rybka Publishers, 2016, s. 113

5 Tamtiež, s. 114

6 MATĚJČKOVÁ, T. Bůh je mrtev. Nic není dovoleno. Praha : Edice Echo, s. 222-223

7 Tamtiež, s. 223

8 Tamtiež, s. 223

9 HAN, B. CH. Vyhořelá společnost. Praha : Rybka Publishers, 2016, s. 114-115

10 Objektivovaný v dvojakom zmysle – ako predmet objektivácie, teda spredmetnenia subjektívneho pocitu na všeobecne platný zákon; a ako nahliadaný cez „objektív“ – cez úzky priezor reality, kde moje pozorovanie nie je neutrálne, lebo ako pozorovateľ určujem to, na čo sa dívam.

11 Formálne sa zaštiťujúce Popperovou Otvorenou spoločnosťou, ale prakticky skôr dôsledkom Marcuseho Represívnej tolerancie.

12 Vypožičal som si výraz „textúra“ z videoherného sveta ako označenie hranice „naprogramovanej“ reality. Keďže údajne žijeme, podľa Peirca či Eca, vo svete „nekonečnej semiózy“, ktorá priznáva ultimátnu existenciu iba znaku (a nie označovanému), musí mať aj zdanlivo nekončený text niekde svoj koniec, hranicu, svoju „textúru“.

13 Odkaz na ikonický citát z novely Pisár Bartleby od Hermana Melvilleho, opakovane použitý tiež nedávno vo filme Maggie Gyllenhaal Bride! (2026).

14 K takejto všeobecnej akceptácii dospeje, až v spoločnosti drvivo prevládne chápanie verejnosti, resp. verejnoprávnosti aké predviedol svojho času vtedy ešte nie bývalý riaditeľ RTVS Ľuboš Machaj, ktorý otázku problematickej objektivity televízie a asymetrie výberu hostí do politických relácií zmietol legendárnou vetou (ktorú iba parafrázujem): že veď liberáli majú svoju reláciu (Večera s Havranom) a konzervatívci zasa svoju (Do kríža). Tak aká neobjektivita? Takéto ukážkovo tribalistické myslenie sa môže analogicky použiť na celý verejný priestor: nepredajú ti tu, môžeš ísť kúpiť inde.

15 Zamestnávateľ sa so zamestnancom nikdy nezhodne na potrebe štrajkovať. Pre časť spoločnosti bude toto vždy „vydieraním“. Ale poľahky sa zhodnú, že je potrebné niekoho neobslúžiť. Vonkoncom, ak to ublíži iba človeku, ktorého nikto nemá rád a nikoho nezujíma.

16 Upieraním práv, ktoré je zároveň akýmsi „odpieraním“ služby (podobne ako pri vojenských odpieračoch). Je to nerešpektovanie všeobecnej povinnosti z hľadiska subjektívnej morálky, ako istého privilégia (ak by odmietli všetci, armáda – alebo iná dotknutá inštitúcia – skolabuje).

17 LACLAU, E. – MOUFFE, CH. Hegemonie a socialistická strategie. Praha : Karolinum, 2014, s. 91-93

18 Narážka na aktuálne násilné nepokoje vo Francúzsku kvôli znepokojivému stavu školstva, ktoré im vzápätí samé padlo za obeť: https://www.pravda.sk/spravy/svet/clanok/2059053-vo-francuzsku-eskaluju-studentske-protesty-poziar-skoly-zraneny-mladik-a-statisice-demonstrantov ; https://spravy.stvr.sk/2026/10/foto-protesty-francuzskych-stredoskolakov-zasiahli-uz-564-skol-niektore-zostali-zatvorene-hlasia-aj-nasilnosti/

19 Podrobnejšie napríklad tu: https://www.ynetnews.com/article/h12ho6bufg

20 V našich politických končinách, na rozdiel od amerických univerzít či západnej Európy, je ešte stále akékoľvek zohľadnenie palestínskej perspektívy úplne marginálne, tobôž že by išlo o „masovú hystériu“. V čase kolektívneho preklínia Eda Sheerana a Metallicy, ktorí nemali dostatočne „jasný názor“ na situáciu v Gaze, je u nás v tejto téme politické aj kultúrne ticho, prerušované iba vystúpeniami FVCK_KVLT či skupiny Berlin Manson s palestínskymi vlajkami, ktorí ale práve pre mňa reprezentujú diskurz mileniálnej subverzie vo verejnom priestore, ktorý tu húževnato kritizujem, a teda nemajú morálnu kredibilitu na to, aby išli iným príkladom, keďže sú sami súčasťou problému. Aj správnu tému a názor je možné uchopiť nesprávne či nečestne, čisto ako prostriedok konfrontácie a vylučovania, ako diskurzívne „kladivo na čarodejnice“.