ČAKANIE
Pavel Bunčák
Budha akoby stíchla hudba
narástol poschodiami v školu
na kresle sedí v obloku
v očiach má dlane a prosí o almužnu
Na skamenených viečkach
ktoré sa chvíľami menia na rímsy
bozkávajú sa páriky holubov
To naše hniezdisko
je rozbesnené psisko
proti nemu vzbúriť by sa chcelo dieťa
Zamenil som si ženu s pralesom
sám neviem skade som
známa nepozná ma
kde dal som silu mužnú
keď prosím o almužnu
Akoby vypadlo z kvetináča
opité východom slnka
stojí na svojej preťatej lodyhe
nohami napoly olúpaných banánov
a čaká až sa asfalt zmení na zrkadlá
a potom na vlny
k bronzovej hrudi tlačí modrý peľ
z batistu a z bavlny
Pavel Bunčák (1915 – 2000) vyštudoval slovenský jazyk a literatúru. Profesne pôsobil vo vydavateľskom sektore a a redakčnej sfére, neskôr v akademickom vysokoškolskom prostredí. Ako bývalo v tých časoch zvykom, najskôr uverejňoval básne časopisecky, v roku 1941 mu vyšiel knižný debut, ktorým sa poeticky suverénne zaradil k slovenskej verzii surrealizmu. Z tohto obdobia je v kontexte slovenskej literatúry veľmi výrazná jeho avantgardná poézia. Radí sa k nadrealizmu, s nadrealistami ho spájajú i osobné známosti, priateľstvá a pôsobenie v súčinnosti s touto skupinou – hnutím, profiluje sa však i ako básnická individualita. S nástupom socialistického realizmu sa tradicionalizuje i jeho básnický výraz, ba sa i zjednodušuje. Neskôr sa opäť vracia k avantgardnejšie poňatému básneniu, vychádza z poetík svojej mladosti, ale odráža aj moderné podoby poézie. Jeho poézia je pre slovenskú literatúru nevšednou, prínosnou, osobitou.
Táto avantgardná báseň patrí k autorovej skorej tvorbe a nájdeme ju vo výbere Básne (1975). Cítiť v nej ešte silné ozveny poetizmu, čo je český básnický smer, ktorý sa vyznačuje hravosťou, nespútanosťou v jazykovom prejave i vo fantázii, a ktorý ovplyvnil aj slovenskú poéziu, no badať v nej aj kontúry nastupujúceho surrealizmu, ktorý je známy asociatívnosťou, alogickosťou, intuitívnosťou a popretím klasického realizmu a racionalizmu.