Goran Lenčo, knihovník Krajskej knižnice v Žiline a mladý slovenský spisovateľ. Už svojou prvotinou dokázal, že talent zdedil po svojom starom otcovi, Jánovi Lenčovi, autorovi historickej prózy. Je milovník a obdivovateľ krásna a poézie, ktorá podľa neho najväčšmi vystihuje podstatu krásy. Fantastika ho očarovala už v detskom veku a čitateľsky i recenzentsky dáva prednosť takej, ktorá predstavuje modernú mýtopoetiku. Vydal i zopár zbierok básní a lyrických próz. Píše tiež pre Fandom.sk.
1. Patríte k mladšej generácii slovenských spisovateľov, akej tvorbe sa venujete? Ktoré vaše knihy by ste odporučili našim čitateľom?
Predovšetkým poézii. No nepohrdnem ani prózou, musí však byť poetická. Poetika umeleckého slova u mňa synesteticky prepája maľbu a hudbu, pritom, samozrejme, ostáva doménou samostatnej textovej sféry umenia – literatúry. Moje krédo je také, že slovesné umenie by malo predovšetkým prinášať Krásu a Pravdu. Schválne používam veľké začiatočné písmená, lebo pre mňa ide o výnimočné a vznešené kategórie a ich synonymom je práve Poézia (opäť, a úmyselne, to veľké počiatočné písmeno, pretože pod Poéziou nemyslím nejakú veršovačku). Venujem sa však aj publicistike, najmä recenzistike. Má to prostý dôvod: po prečítaní zaujímavého diela si musím utriediť dojmy a rád sa podelím s druhými o svoj názor, a tak vznikne recenzia…
Z vlastnej tvorby dám do pozornosti predovšetkým svoju najnovšiu zbierku lyrických próz a básní v próze Clivá okarína. Je to, aspoň zatiaľ, to najlepšie, čo som napísal.
2. Ako vnímate súčasné boje na poli kultúry? V poslednom čase sa z kultúry stáva doslova bojové pole politiky. Najmä iniciatíva „otvorená kultúra“ je čoraz agresívnejšia. Taktiež sa roky v kultúre objavuje cenzúra politicky nepohodlných autorov, ktorí v minulosti nedostávali žiadne granty. Dnes sa sťažujú na cenzúru aj tí, ktorí tieto granty škrtali. Súčasne ani revanšizmus nemôže byť riešením. Ako by ste riešili tieto extrémne rozpoltené spory?
Ak by som mal na túto komplexnú a ozaj zložitú otázku odpovedať naozaj svedomito a v plnosti, mala by moja odpoveď rozsah aspoň priemerného románu. Pokúsim sa byť však čo najstručnejší, pritom nič dôležité neopomenúť. Samozrejme, tento boj vnímam. Nie je možné ho nevidieť. Najradšej by som sa ho neúčastnil, pretože som pomerne vyhraneným individualistom. Uvedomujem si však aj potrebu spoločenstva, kolektívu a vedomý si toho, že spoločenský zápas je takmer nepretržitý a neustávajúci, i nutnosť pridať sa na jednu zo strán. Môj postoj nie je apolitický, lebo takýto postoj môže byť zradný pre svoj alibizmus. Poviem to inak, som striktne antipolitický. Som presvedčený, že politika bezvýhradne korumpuje človeka a autonómny a vyspelý jedinec by sa mal voči nej zásadne vymedziť. To ale neznamená byť uzavretý len a len do seba, byť hluchý a slepý k veciam verejným a dianiu navôkol. Túžime zmeniť svet? Spraviť ho lepším? Výborne, no s premenou treba začať od seba samého. Potom pôsobiť pozitívne na svoje bezprostredné okolie, ísť príkladom a mať príklad zas v niekom a niečom inom, vyššom, hodnotnom, človeka presahujúcom. Vychádzať primárne zo seba, ale nebyť sústredený egoisticky iba na svoju osobu. A ten, kto môže, nech vplýva aj na širšie okolie. Povedzme slovom – literatúrou. Som za transformáciu, nie za okázalé gestá, patetické kričanie na tribúnach a revolučné virvary. Pozor na také prejavy, nielenže vedia byť nechcene smiešne, sú aj bytostne nebezpečné, a takmer vždy sa zvrtnú v niečo iné, než bolo pôvodne zamýšľané.
Som svedkom dvojitého metra, kde jedna zo zápoliacich strán môže robiť to isté, čo vyčíta druhej, ale krkolomne si to ospravedlňuje v podivných moralizujúcich kotrmelcoch, som svedkom nenávisti, osočovania, polarizovania spoločnosti, dehumanizácie názorového protivníka. Tu by som rád povedal, že ten, kto so mnou nesúhlasí, má na to plné právo, nebudem sa na neho zato hnevať, nebudem sa cítiť urazený a predovšetkým, nie je pre odlišný názor môj nepriateľ. Oponent áno, ale sotva nepriateľ. Nepriateľom sa stáva až vtedy, keď bude na mňa cielene a nenávistne útočiť verbálne či fyzicky. Vtedy treba odpovedať tvrdo, no bez zášti.
Veľmi ťažkou prekážkou v stavaní mostov medzi dvoma brehmi je stádovité myslenie, kmeňová mentalita, hysterickosť, neschopnosť sa ovládať, nezvládanie emócií, psychická nevyzretosť, detinskosť. Ale to je symptomatické pre celú Západnú civilizáciu. V civilizácii, ktorá je ekonomicky vyspelá, konzumná až hedonistická a technokratická, v spoločnosti, ktorá je odduchovnená a rozmaznaná, vzniká jednotlivec, ktorý je krehký, slabý, poživačný, pohodlný, nedotklivý a egocentrický. Večné dieťa bez rodiča. Ako z toho vybŕdnuť? Útek z mesta do prírody, odklon od masovej populárnej kultúry a príklon k umeniu, obmedziť čas strávený pred obrazovkami a vyplniť ho väčšmi športom a fyzickým tréningom. A najmä predstaviť si seba na mieste druhých, to vytvára pochopenie a súcit. Mať však aj pevné hranice, neprekračovať ich a nedovoľovať druhým, aby vám ich prekračovali.
3. Ktoré osobnosti v rámci Spolku slovenských spisovateľov považujete za najsilnejšie autority?
Pre mňa je autoritou na poli literatúry len dobrý literát. Spisovateľ, ktorý tvorí kvalitnú literatúru. A za skutočnú osobnosť považujem len toho, kto žije alebo sa snaží žiť čestným, bezúhonným životom. A konkrétne mená? Pre mňa sú to autori ako Michal Chuda, Ján Maršálek, Peter Mišák, Ján Tazberík, Etela Farkašová, Dalimír Hajko… a mohol by som spomenúť viacerých. Hoci možno odlišní postojovo a názorovo, svedčia o sebe svojou tvorbou. A strom poznáš po ovocí!
4. V súčasnosti sa angažujete v Spolku slovenských spisovateľov. My sme na DAV DVA, ako odporcovia privatizácií verejného, ostro kritizovali predaj budovy a bojovali za jej záchranu. Na protest som vystúpil z pozície podpredsedu a v podstate sa aj prestal angažovať v Spolku, pre ktorý som z pozície podpredsedu v rokoch 2022 až 2024 zorganizoval niekoľko podujatí v rámci kooperácie so Slovenským literárnym ústavom Matice slovenskej. Ako vnímate tento problém?
Nuž, tento problém vnímam ako problém. Reálny problém, a to problém nemalý. Priznávam, že sám som hlasoval za predaj budovy a môžem len dúfať, že som spravil dobre. Verím v to, ale presvedčený o tom nie som. Veľmi nerád sa zapájam do žabomyších vojen, som individualista, nerád sa prikláňam na jednu zo strán, najmä keď má každá strana pravdu – tú svoju. Ale keď už musím a inak sa nedalo, vybral som si stranu myší; teraz si zažartujem, aby som tému odľahčil, je to totiž moje obľúbené zvieratko, ktoré mám dokonca vytetované na rameni. Až čas ukáže, čo toto rozhodnutie, moje i väčšinové prinesie. Taktiež chcem povedať, že voči bývalému predsedovi Spolku Borisovi Brendzovi nepociťujem absolútne žiadne antipatie, naopak, mám ho rád ako básnika, hoci osobne ho nepoznám. Vnímam ho ako kolegu a druha v literatúre a prajem mu len dobré, napriek tomu som i ja hlasoval za jeho odvolanie z postu. Vec sa žiaľ vyvinula tak, že to bola, podľa mňa, už len jediná možnosť, ako sa pohnúť dopredu. Snáď sa všetko na dobré obráti a nebudem(e) si musieť sypať popol na hlavu :)
5. Dá sa ešte Spolok slovenských spisovateľov omladiť a zachrániť aj po spomínanom incidente?
Iste, všetko sa dá. Ale nebude to ľahké. Spolok vymiera, povedzme to na rovinu. Väčšina členov je v zrelom, prípadne vyložene starom veku. Ja si s týmito žijúcimi klasikmi našej literatúry veľmi dobre rozumiem, sú mi svojou mentalitou bližšie než mnohí moji rovesníci či ešte mladší autori. Pri veľmi mladých literátoch pozorujem často aroganciu, ktorá je možno len zle maskovaným komplexom, no je tak či tak protivná. Navyše im, celkom logicky, chýbajú skúsenosti či nadhľad. Prípadný nedostatok šikovnosti a talentu potom maskujú svetáctvom. Viem, že pre mnohých mladých autorov nie je Spolok atraktívny aj pre ten generačný rozdiel, ba vekovú priepasť, no myslím si, že úprimný záujem o slovesné umenie, tradícia a výskyt skutočných osobností literatúry, predstavujú devízy Spolku, a to dokáže preklenúť možný odstup či nedôveru. Osobne by som bol rád, keby sa mi podarilo doviesť do Spolku mladé talenty a budem sa o to i usilovať.
6. Píšete aj do Literárneho týždenníka, ako vnímate toto médium? Taktiež ako vnímate DAV DVA?
Ako člen Spolku, dokonca už aj člen predstavenstva, som rád za Literárny týždenník, ktorý je tlačovým orgánom Spolku a predstavuje periodikum, ktoré nie je len akýmsi interným obeživom, ale je dostupné aj verejnosti a má jej čo ponúknuť. Vnímam ho ako svoju domovskú tlač. Kedysi, ako začínajúcemu autorovi, mi nezištne ponúkli priestor a ja nezabúdam a ostávam rád verný. Je pravda, že kvalita príspevkov v LT variuje a je nevyrovnaná; vždy je čo zlepšovať. Okrem zaujímavých rozhovorov, podnetných úvah, kvalitných ukážok z tvorby, sa zavše vyskytnú články, ktoré môžu byť nudné, prípadne banálne a fungujú ako akási „vata“, inému zas nemusí vyhovovať spoločensko-politická orientácia toho ktorého autora a dáva prednosť čisto apolitickým príspevkom. Jednoznačne sa však vyhradzujem voči prehnane kritickým reakciám či vyložene útokom na LT, ktoré som v minulosti zaznamenal, a to vždy z istých konkrétnych kruhov. Časopisu bolo vytýkané, že nemá adekvátnu grafickú podobu, pritom si dotyční neuvedomili, že ide o periodikum novinového formátu, nie o výtvarnú monografiu. Taktiež si treba uvedomiť, že nejde a ani nemá ísť o prísne a striktne koncipovaný literárno-vedecký magazín, ale o časopis zahrnujúci širší kultúrny, ba spoločenský kontext. Keď už sme pri tej odbornosti, nemôžem opomenúť ani výčitky, ktoré boli smerované na údajnú laickosť niektorých recenzií v časopise. Pochopiteľne, že je odbornosť jednotlivých recenzií nerovnaká. Niektoré sú vyložene odborné, iné oveľa väčšmi popularizačné. Samozrejme, že sa medzi nimi vyskytne i menej kompetentný text. Ale spochybňovať úroveň textov od takých literátov ako je Dalimír Hajko, Alexander Halvoník, Etela Farkašová, Mária Bátorová, Jaroslav Rezník, Hana Košková, atď. je proste nonsens. Pozrime sa preto na brvno v oku brata svojho: vo Vertigu napríklad vo všetkej vážnosti, serióznosti a (pseudo)vedeckosti venujú nemalý priestor i úsilie takým módnym eskapádam ako je trebárs slam poetry, čiže rapotaniu tínedžerov, zväčša najmä príslušníkov tzv. alternatívnej mládeže, ktorí nevedia rozlíšiť daktyl od trocheja, ba v živote o týchto termínoch ani len nepočuli, a pre ktorých je to väčšmi spôsob narcistickej sebaprezentácie a akejsi beatnickej pózy než skutočná snaha o umeleckú tvorivosť a potreba vzniku autentického umeleckého diela; o transcendentnom dotyku umenia nevraviac. V takej Glosolálii som zas naďabil na celú sériu článkov, ktoré dokázali typicky postmodernisticky transdisciplinárne analyzovať (rozumejme podrobovať nevkusnej textologickej vivisekcii) typicky postmodernistickú triviálnu krátku a nič nevraviacu básničku. Autor sa iste čudoval, čo všetko tam objavili, najmä to, čo tam sám nevložil, ba čo tam vôbec nebolo… To sú chvíle, keď vám je za druhých trápne. A čo by na toto prázdne eskamotérstvo povedali skutoční kritici a teoretici typu Milan Hamada, Stanislav Šmatlák či Albín Bagin? Asi len jediné slovo: verbalizmus. Nuž, tam kde niet srdce, tam ostáva len táranie.
A ako vnímam DAV DVA? Ako dôstojného pokračovateľa dávnej davistickej tradície. Ako platformu pre súčasných ľavicových intelektuálov, ale i každého sociálne cítiaceho človeka, čo sa nebojí ísť proti hlavnému a protežovanému prúdu v umení, kultúre a spoločnosti, ktorý je pohlcujúci a osobujú si ho špecifické iniciatívy, ktoré sa mu snažia vtlačiť vlastný deformovaný obraz. Takého človeka, ktorý jednoznačne odmieta konzumizmus ako najvypuklejší dôsledok zotročenia a pervertovania kultúry kapitalizmom, ale i takého, ktorý nehľadá spásu v komfortnej a konformnej uniformite tzv. alternatívnych prúdov, ktoré sú už dávno bezzubé a unisono hrajú tú istú pesničku o individualizme, pritom sú monotónne predpisové vo vlastnej trendovej ideotendenčnosti.
7. Aké máte literárne plány, a kde sa aktuálne angažujete?
Ako som už spomínal, práve mám v tlači zbierku s názvom Clivá okarína, budem sa teda venovať najmä jej propagácii, aj keď nemám rád to slovo a nemienim ju nikomu pchať pod nos či pred oči. Poviem to teda inak – rád by som teraz venoval svoj čas tomu, aby som ju predstavil čitateľovi. Okrem toho mám už pripravený rukopis básní i kratších próz venovaných zvieratám, výťažok z knihy by som rád daroval mačaciemu útulku. Mimochodom, mačky sú taktiež moje milované bytosti, aj keď sa zdá, že náklonnosť k myšiam tento vzťah vylučuje :) Okrem toho mám ďalšie dve zamýšľané knihy rozpracované. Ale rozhodne neašpirujem na post poetického Dominika Dána, neplánujem knižný trh atakovať dvakrát do roka, ani si nevyrábam doma dajaké šablóny zápletok a umelá inteligencia mi je dobrá nanajvýš tak na to, aby mi pomohla vo vyhľadávaní filmov či kníh, ktorých názov som zabudol. Nesmiem opomenúť ani literárne kluby v Žiline a Martine, konkrétne Slovorys a DoMúz, ktoré vediem, a prostredníctvom ktorých sa snažím verbovať nové talenty…
Umenie je úchvatné dobrodružstvo, my sme si zvolili literatúru, preto pozývam všetkých romantikov, idealistov, dobrodruhov, objaviteľov a milovníkov, aby tasili perá a prelievali atrament. Pomocou tejto zbrane je možné v ušľachtilom zápase meniť svet k lepšiemu.
