Cyrilometodské dedičstvo – národný mýtus zneužívaný politickou rétorikou, alebo skutočný fenomén určujúci národný charakter a súčasnosť?

Esej Daniela Tótha pre DAV DVA. Čo nás delí od západu? Prečo je východné myslenie iné ako západné? Aký má na toto myslenie vplyv Cyrilometodejská tradícia? Daniel Tóth patrí k zástancom hybridného modelu, konceptu harmonickej spoločnosti, hodnotovo ukotveného v pro-slovanskom duchu. V nasledujúcom článku sa pokúsil analyzovať, prečo sú princípy spolupatričnosti a solidarity prítomné vo východnej kultúre viac, než na západe. Prečo Slováci nikdy neboli a nikdy nebudú patriť k západu.

V tejto krátkej eseji sa púšťame do zložitého a zdanlivo nejasného fenoménu, o ktorom môžeme často počúvať z úst národne orientovaných politikov pri rôznych príležitostiach. Na cyrilo-metodské dedičstvo odkazuje v preambule aj naša ústava: ,,My, národ slovenský, pamätajúc na politické a kultúrne dedičstvo svojich predkov a na stáročné skúsenosti zo zápasov o národné bytie a vlastnú štátnosť, v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva a historického odkazu Veľkej Moravy…“ Mnohé z týchto rétorických cvičení zostávajú bez patričného vysvetlenia, čo znižuje skutočnú hodnotu predmetného fenoménu. Preto sa pokúsim daný fenomén zadefinovať, ukázať ho v novom svetle, a posadiť ho do kontextu, v ktorom je jeho význam bez zveličovania hodnotný a „národotvorný“.

Národný charakter
Úvahy o charaktere národov sa nikdy nezaobídu bez zovšeobecnení. Akademicky sa témam národných charakterov začali venovať koncom a bezprostredne po skončení druhej svetovej vojny tzv. štúdiá národných charakteristík v rámci psychologickej antropológie. Americký autori ako napr. Edward Sapir, ktorý poukazoval na vývoj národa a jeho vnímania sveta z hľadiska vývoja jeho jazyka, alebo Ruth Benedict, ktorá študovala národný charakter Japoncov, a ktorej dielo Chryzantéma a meč (The Chrysanthemum and the Sword) z roku 1946 významným spôsobom ovplyvnila vnímanie japonskej mentality v zahraničí, ako i samotnými Japoncami, a stala sa bestsellerom v Čínskej ľudovej republike v čase, kedy vzťahy Číny a Japonska  boli značne napäté,  poukazujú na to, že štúdium národného charakteru môže mať aj vedecký, akademický rozmer. V podobnom duchu sa nesie aj moderné dielo uznávaného britského konzervatívneho filozofa Rogera Scrutona England: An Elegy, ako akýsi chválospev na staré časy, a žalospev na dobu postmoderného Anglicka a charakteru jeho obyvateľov. Scruton v tomto diele systematicky analyzuje vzostup vplyvu ľavicovo orientovaných akademikov na britských univerzitách, zrušenie gymnázií, vytrácajúci sa vplyv anglikánskej cirkvi v spoločnosti, úpadok obyčaje „anglického džentlemenstva a dedičných princípov“, a celkový vplyv týchto procesov na zmenu národného charakteru Angličanov. Je teda jednoznačné a nespochybniteľné, že politické, prírodné, zemepisné, alebo aj jazykové danosti majú vplyv na všeobecné trendy, ktorými sa riadi a prispôsobuje aj tak abstraktný koncept ako je národný charakter. Jednoducho nebudeme klamať keď povieme, že vo všeobecnosti sú Japonci pracovitý, Nemci precízny, Španieli temperamentný, severské národy flegmatické a pod. Aký sú teda Slováci?

Štúdium nášho špecificky slovenského národného charakteru je značne skomplikované a sprofanované. Kritici tohto prístupu vyčítajú súčasným autorom prehnaný romantizmus, rusofilstvo, panslavizmus, či v horšom prípade šovinizmus, či fašizujúce tendencie. Jeden extrém, aj druhý extrém (kritika všetkého národného) pritom často vychádza z nedostatočnej znalosti vlastnej minulosti. Pritom príbehy a fakty vychádzajúce z čistej historiografie dávajú nemenej silné impulzy pre pocit hrdosti na vlastných predkov a ich minulosť.

Národný charakter Slovákov
Určenie národného charakteru tak malého a mladého národa akým sú Slováci, komplikuje mnoho vecí – geografická blízkosť iných, neslovanských národov, spoločné politické dejiny s inými národmi (Uhorsko, Československo), značná historická previazanosť hospodárska, kultúrna v rámci regiónu strednej a východnej Európy. Preto vždy keď budem v kontexte špecificky cyrilo-metodského dedičstva hovoriť o Slovákoch, budem tým mať na mysli viac menej celú strednú, východnú a juhovýchodnú Európu.
Dospeli sme teda už aj ku geografickému vymedzeniu. Slovensko a Slováci jednoznačne nie sú Západoeurópania. Nezaraďujú nás k nim ani samotní západniari, ani my sami, a to ani napriek všetkým historickým či súčasným prináležitostiam k rýdzo západoeurópskym politickým projektom, zoskupeniam, alianciám.
Čo je teda to, čo nás od Západu odlišuje, čo možno hneď intuitívne rozlíšiť a povedať, že akí sme, alebo nie sme na rozdiel od Západu.
Hľadáme pritom hlavne spoločné menovatele, na ktorých sa bude možno zhodnúť v širokom spektre. Domnievam sa, že hlavnou deliacou líniou bude hlavne racionálnosť v myslení Západu, a akési spirituálnejšie vnímanie sveta a myslenie na Východe, opreté o intuíciu vo väčšej miere ako je tomu na Západe.
Tento zásadný rozdiel má implikácie v takmer všetkých oblastiach života: vo vzdelávaní, výchove detí, sociálnej politike štátu, v umení, v postojoch k niektorým kontroverzným kultúrno-etickým otázkam, v akomsi verejnom poriadku, tolerancii a citlivosti ku korupcii a koniec koncov v hospodárskej – priemyselnej vyspelosti a bohatstve.
Vo vzdelávaní humanitných predmetov, konkrétne filozofie, sa v našom priestore dáva oveľa väčší dôraz na tie diela od tých istých autorov, ktoré sa týkajú viac etiky, morálky, abstraktných pojmov ako život, láska, pravda a pod., kým na Západe je filozofia oveľa racionálnejšia, „vedeckejšia“ a sústreďuje sa na témy ako povaha vecí (Aristoteles: Fyzika), mechanizmy fungovania moci, mysle; psychoanalytické videnie fungovania spoločnosti a pod.
Vo výchove detí sa prirodzene kladie väčší dôraz na duševný vývoj, budovanie vzťahu s rodičmi a širšou rodinou, z toho vyplýva aj nadštandardná dĺžka materskej dovolenky na východe v porovnaní so záp. Európou.
V umení je tento rozdiel badať v náboženskom umení kresťanstva. Ortodoxné, byzantské, pravoslávne ikony podľa kánonu nie sú obrazmi, ale písanými ikonami, „oknami“, spájajúcimi svet profánny, so svetom sakrálnym. Sú graficky jednoduchšie, majú naivný a prostoreký štýl. K veriacemu prehovárajú prostredníctvom jasného odkazu na múdrosť svätca (vysoké čelo), chudosť askétu (odriekanie) a pod. Západná cirkevná maľba sa vyvynula do najjemnejších detailov, presnosti a exaktnosti zobrazenia. Obraz sa stáva umeleckým dielom, upriamujúcim pozornosť na umelecké stvárnenie, umelecký aspekt diela, ako na Boha.
Izolácia intuitívnosti a duchovného rozmeru myslenia a sústredenie sa na čistú racionálnu, právno-pragmatickú stránku riešenia problémov na západe spôsobilo aj prijatie požiadaviek na uzákonenie netradičných foriem manželstiev, rodinného života. Táto forma myslenia má odlišné vnímanie hodnoty života, nenarodeného života a podobne.
Rovnako ako vnímanie transparentnosti v politickom živote, korupcia a rodinkárstvo sa aj v minimálnom rozmere na Západe vníma ako porušenie pravidiel, zvýhodnenie jedného indivídua nad druhé, nerovnosť. Na východe je citlivosť k týmto fenoménom nižšia. Korupcia, či rodinkárstvo sa akosi intuitívnejšie ospravedlňuje ako pomoc rodine, túžba živiteľa rodiny patrične zaopatriť deti „otca národa“ a neprikladá sa im najvyššia priorita pri voličskom rozhodovaní.
A nakoniec, všetky fenomény ako reformácia, racionalizmus, priemyselná revolúcia, osvietenstvo sú plodom Západu a západnej racionality.  Dá sa teda povedať, že Slováci  vo všeobecnosti stále zdieľajú skôr tieto východné hodnoty a rámce myslenia. Ale prečo je tomu tak? Pri hľadaní odpovede na túto otázku sa nutne dostávame k našim kultúrnym a duchovným koreňom.

Veľká Morava a apoštoli Slovanov
Nie je mojim cieľom podať podrobné opisy a analýzu dejín štátneho útvaru Veľkej Moravy. Pre naše účely bude potrebné si ale povedať niektoré skutočnosti.  Geopolitická situácia Veľkomoravskej ríše, a to aj pred zjednotením Moravského  a Nitrianskeho kniežactva, nebola z hľadiska budovania a udržania nezávislosti jednoduchá. Vládcovia Franskej ríše – Východnej Marky, podriadení vplyvu rímskeho patriarchu cirkvi – pápežovi, mali v neustálom záujme hospodárske a kultúrne podmanenie území Veľkej Moravy. Kľúčovým je pre nás fakt, že v tomto období pred r. 863 to boli hlavne bavorský (a iný západní) misionári latinského obradu, ktorí pokresťančovali slovanské obyvateľstvo. Svedčí nám o tom až niekoľko mimoriadne dôveryhodných dobových zdrojov. Rok 827 je rokom, kedy v okolí Nitry kniežaťa Pribinu je zdokumentovaný vôbec prvý kresťanský kostol v celej východnej Európe. Podľa franskej kroniky napísanej v roku 870, O obrátení Bavorov a Korutáncov, Salzburský arcibiskup Adalram v roku 827 Pribinov kostol pokrstil.
Aj podľa kroniky z 13. storočia, Dejiny biskupov z Pasova a bavorských kniežat, biskup Reginhar z Pasova „pokrstil všetkých Moravanov v roku 831“. Aj podľa Metodových žiakov sv. Gorazda, alebo sv. Klimenta Ochridského: Kresťanský misionári prichádzali na Moravu spomedzi Talianov a Nemcov a „učili ich rôznym spôsobom“. Život Konštantínov v podobnom duchu spomína misionárov z východnej Franskej ríše.
Je teda zrejmé, že sv. Cyril a Metod neboli ani zďaleka prví, ktorí prinášali Veľkomoravanom kresťanské učenie. Dokonca, ani s písmom to nebude také jednoznačné. Je zrejmé, že popri latinských obradoch a textoch sa vo vyššej spoločenskej vrstve využívala latinčina, prípadne nemčina, a teda aj latinské písmo. Avšak ani nižšie vrstvy neboli bez písma. Čiernoryzec Chrabrý, bulharský mních a učenec, koncom 9. storočia v traktáte O písmenách zaznamenáva, že pred príchodom Cyrila a Metoda: „Slované dřív, pokud byli pohany, neměli písma, ale počítali a věštili črtami i rezami súc pohanmi. Krstení, rímskymi a gréckymi písmenami sloviensku reč boli nútení zaznamenávať bez ustrojenia (diakritiky)…“  

V čom teda spočíva význam cyrilometodskej misie?

863 – Kľúčový rok
Po nástupe kráľa Rastislava sa začali roky boja za nezávislosť (846-870). Po mnohých bojoch si Rastislav uvedomoval, že nezávislosť a sila národa nezávisí len od územia a počtu obyvateľov a množstva vybratých daní, ale aj od kultúrnej vyspelosti a vlastnej národnej vzdelanosti, a nezávislom prejave náboženského života.
Po tom, čo rímsky patriarcha cirkvi nevyhovel jeho žiadosti o učiteľa a episkopa, ktorý by v jazyku Slovanov učil kresťanskej náuke, s podobnou žiadosťou sa obrátil na byzantského patriarchu Michala III. Tejto jeho žiadosti bolo vyhovené.
Čo nasledovalo je známe. Nasledovali roky boja za slovanskú liturgiu. Boj prebiehal na dvoch frontoch, proti vonkajšej opozícii – franským kňazom a hierarchii a Rímu, ktorý za tým videli oslabenie ich kultúrneho a náboženského a mocenského vplyvu,  a vnútorným, domácim nepriateľom (Svätopluk, Spytihnev), ktorí z rôznych príčin nadŕžali západnému duchovenstvu.
V misii sv. Cyrila a Metoda je možné sledovať formovanie koreňov národného charakteru Slovákov a ich definitívne zaradenie do východného kultúrneho vplyvu. Kým západnému duchovenstvu išlo o vplyv a moc, ich latinská liturgia, kde sa kládol dôraz skôr len na vonkajší prejav ako vnútorné rozjímanie, a ich pôsobenie sa nestretávalo s obľubou u domáceho obyvateľstva, misia sv. Cyrila a Metoda dávala dôraz na porozumenie a prijatie slova, a bolo ich úprimnou snahou šíriť vzdelanosť bez akýchkoľvek mocenských ambícií a nárokov pre Byzantskú ríšu.
Franské duchovenstvo robilo všetko pre oslabenie ich vplyvu a pôsobenia. Cez intrigy v Ríme, až po konečné víťazstvo, a teda vyhnaním Metodových žiakov a učeníkov po jeho smrti, hoci už aj ku koncu života, už bola slovanská liturgia východného-pravoslávneho obradu potláčaná a trpená. Svoju úlohu na tom malo aj zbavenie Rastislava trónu, a nástup Svätopluka, u ktorého si Frankovia vybudovali dôveru.

Osudy slovanskej bohoslužby (východného obradu)
Ani po zániku Veľkomoravskej ríše slovanská bohoslužba z nášho územia nevymizla ihneď. Udržiavala sa bez ohľadu na stanovisko mocných tohto sveta, vďaka svojej vlastnej hodnote, ktorú uznávali ľudové vrstvy, hoci bola zbavená výhody úradného obradu. Dôkazom toho sú zachované písomnosti z nášho územia z 9., 10. a 11. storočia. Pamiatok však nie je veľa. Latiníci po svojom definitívnom víťazstve bezohľadne ničili všetky staroslovanské písomnosti, považujúc to za svoju náboženskú povinnosť, keďže takéto písomnosti rímska vrchnosť zakázala. Predsa sa však niečo zachovalo: Legenda o sv. Konštantínovi, o sv. Metodovi, o sv. Václavovi, prológ o sv. Ľudmile, prológ o prenesení ostatkov sv. Václava, kánon k sv. Václavovi, Pražské zlomky a Kyjevské zlomky.
O existencii slovanskej bohoslužby svedčí aj príkaz pápeža Jána XIII. (956-972), k zriadeniu pražského biskupstva s tým, že „nesmie ísť o sektu, alebo obrad bulharského, alebo ruského národa, čiže slovanského jazyka.“
Ďalším dôkazom o slovanskej bohoslužbe v Čechách je tzv. Sázavský monastier založený sv. Prokopom v r. 1032, tento českým ľudom obľúbený monastier, známy svojou slovansko-literárnou a kultúrnou činnosťou, bol v rukách slovanských mníchov až do roku 1097, keď z neho mníchov definitívne vypudili, a namiesto nich sa tam usadili latinský benediktíni, ktorí všetky slovanské knihy zničili.
Ďalším svedectvom je aj žiadosť kniežaťa Vratislava II. Pápežovi Gregorovi VII., aby schválil konanie slovanskej liturgie; a následná Gregorova zamietavá odpoveď.
Je pravdou, že k odkazu sv. Cyrila a Metoda sa rímskokatolícka cirkev prvýkrát prihlásila až v období národného obrodenia, kedy ich pamiatku a symbol odboja voči cudziemu útlaku, na svetlo sveta vyniesli národní buditelia (J. Kollár, Ľ. Štúr, P. J. Šafárik, K. Kuzmány, J. Záborský), hlboko naklonení v úcte k pravoslávnej viere, ktorá na našom území (hoci aj v rámci uniatskej „Gréckokatolíckej“ cirkvi) na sv. otcov Cyrila a Metoda nikdy od ich pôsobenia nezabudla.

Záver
Na tomto príbehu je vidno, že cyrilo-metodské dedičstvo je niečo celkom konkrétne. Je to naše byzantské kultúrne dedičstvo, naša byzantská kultúrna mentalita, ktorú máme hlboko zakorenenú v našom myslení a konaní, hoci už vyše tisícročia prináležíme politicky a nábožensky Západu. Je to to niečo, čo nás doteraz od západu odlišuje. Cyrilo-metodské dedičstvo spočíva aj v kritickej dôležitosti vlastného, nezávislého jazyka a kultúrneho prejavu a v symbole duchovnej svojbytnosti, ktorá dáva najsilnejší základ k odboju za svojbytnosť politickú a ekonomickú. Nebyť totiž štátnickej múdrosti Rastislava, azda aj my by sme sa ocitli na zozname medzi Glomačmi, Obodritmi, Gliňanmi, Polabskými Srbmi, Veletmi, Sprévanmi, Drevanmi na cintoríne slovanských národov, ku ktorým sa odkaz sv. Cyrila a Metoda nedostal, a ktorých príbehy dohnali našich národných buditeľov, aby oprášili spomienku na sv. Cyrila a Metoda, po mnohých storočiach cieleného zabudnutia rímskokatolíckou cirkvou.

Použitá literatúra:

Ústava Slovenskej republiky. Na: https://www.prezident.sk/upload-files/20522.pdf (8.5.2017).
Fujino, Akira, Tribune News Service, ‚Book on Japanese culture proves a bestseller in China“, The Advocate of Stamford, Connecticut, January 8, 2006.
Stephen Moss: Scrutinising Scruton. Na: https://www.theguardian.com/books/2000/nov/16/1 (6.8.2017)
Palko, Levy prichádzajú.
Strižev, Alexander (2014): Pravoslávna ikona, kánon a štýl. Vydavateľstvo Otta Németha. Bratislava.
Goldberg, Eric J. (2006). Struggle for Empire: Kingship and Conflict under Louis the German, 817–876. Cornel University Press.
Bartl, Július (2002). Slovak History: Chronology & Lexicon. Bolchazy-Carducci Publishers.
Bowlus, Charles R. (1994). Franks, Moravians and Magyars: The Struggle for the Middle Danube, 788–907. University of Pennsylvania Press.
Život Metodov, V. kapitola.
Život Konštantína
Kosmasova kronika
Pavlík, Matej (1936): Život sv. Cyrila a Metoda a ich vzťah k Rímu a Carihradu. Spolok slovenských spisovateľov, Bratislava.

Foto: archív D. Tótha
__
Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne

One thought on “Cyrilometodské dedičstvo – národný mýtus zneužívaný politickou rétorikou, alebo skutočný fenomén určujúci národný charakter a súčasnosť?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *