Ladislav Novomeský o Cyrilovi a Metodovi, Clementis o slovanstve + komentár k slávnostiam na hrade Devín, živý vstup

Bo slepým oni sľúbili, že uvidia,
a hluchí, ajhľa, Slovo Písma počujú,
lebo je Boha poznať totiž potrebné.
A preto čujte, čujte toto, Slovieni:
dar tento drahý vám Boh z lásky daroval,
Proglas

V kontexte osláv sv. Cyrila a Metoda na hrade Devín pripájame davistický bonus od Ladislava Novomeského. 5. júl je v Slovenskej republike sviatkom Cyrila a Metoda. Redakciu DAV DVA tvoria kresťania, aj ateisti. Pre kresťanov je príchod Cyrila a Metoda predovšetkým symbol kresťanskej misie, pre ateistov symbol kultúrneho pokroku v prínose prvého vlastného písma na našom území: hlaholiky, z ktorej neskôr vznikla cyrilika, ale aj štátno-politického kontextu, ktorý týmto legitimizoval slovanské národy a predkov Slovákov v Európe. Idea rovnosti v tom, že každý národ má právo sláviť Boha vo svojej reči, štvrtý svetový liturgický jazyk, to sú dva základné kamene, ktoré solúnsky bratia priniesli, pripomenul na cyrilometodských oslavách predseda NRSR Richard Raši. Článok, ktorý pôvodne vyšiel na DAV DVA 5. júla 2019 bol doplnený, rozšírený a troška viac obkecaný. Ešte ho budem pretvárať a dopĺňať podľa toho, ako dopadne galaprogram.

Davista Ladislav Novomeský vysoko oceňoval kultúrny prínos solúnskych bratov. Pripomeňme si jeho slová z príhovorov po roku 1945:

„Vierozvestovia Cyril a Metod, od ktorých sme prijali kresťanskú kultúru a a slovanskú liturgiu, prišli k nám z prostredia dnešného Bulharska a v novodobých dejinách sú naše obapoľné kultúrne styky i keď nemajú taký zvratový význam – nemálo čulé…“

„Náš katolicizimus má nádhernú slovanskú tradíciu cyrilometodejskú a sociálne úsilia, dlho tvoriace centrum všetkých našich úsilí, zodpovedajú predsa najkrajšej a najslávnejšej tradícii kresťanstva.“

Toto napísal Ladislav Novomeský ako luterán a komunista, čo iba ukazuje jeho veľkosť, inšpiratívnosť a schopnosť aj v dobe ideologickej jednotvárnosti oceniť kresťanské a slovanské tradície.

Sv. Cyril a Metod sú neoddeliteľne spojení so slovanskou tematikou, ale to aj v kontexte štáto-tvorného. Jednoducho slovania cez kresťanstvo získali svetové uznanie. Ako napísal na Telegrame Ľuboš Blaha, my sme tu mali veľkú slovanskú ríšu v čase, kedy po Amerike behali akurát tak bizóny. Aj keď je pravda, že pod vplyvom christianizácie sa slovanstvo začalo vyvíjať iným smerom, než v predkresťanskej dobe, resp. christianizácia spôsobila aj čiastočný zánik pôvodnej slovanskej kultúry, teda pôvodného náboženstva pôvodných obyvateľov, mytológií, tradícií, na čo upozornil aj ľavičiar, sekulárny humanista a ateista Eduard Chmelár: „Kresťanskí vierozvestcovia nariaďovali vyrubovanie svätohájov, ničenie drevených sôch a staroslovanských svätýň a vôbec likvidáciu akýchkoľvek pamiatok na pôvodnú civilizáciu.“ Nebudeme teraz viesť polemiku s doc. Chmelárom, v mnohom má pravdu a má na svoj názor právo, ale treba dodať aj to, že národ do istej miery potrebuje mýty aby vôbec prežil (príkladom je aj stretnutie štúrovcov s bernolákovcom Jánom Hollým ako symbol zjednotenia katolíkov a evanjelikov, hoc dobre všetci vieme, že Hollý im nedal požehnanie, ale skôr rezignovaný súhlas s tým, že on si bude písať ďalej po svojom; rovnako je potrebné prehlbovať kontext cyrilometodský pre zjednotenie slovanského a kresťanského, aj keď všetci vieme, že tu bolo aj runové písmo na Velestúre či to, že sa udiali aj veci spomínané Chmelárom; analógiou je napr. to, čo všetko Sokrates povedal či nepovedal alebo či príbeh Tróje je mytológiou, realitou alebo polo-mytológiou). Nie je to sebaklam, je to skôr upevňovanie tradície, ktorá národ zjednocuje a on toto zjednotenie v určitej symbolickej rovine potrebuje pre svoje prežitie. Veď napokon sám Chmelár uvádza akýsi kompromis, aby 5. júl bol výzvou na obnovenie nášho staroslovanského dedičstva, na posilnenie našej hrdosti a sebavedomia. Áno, do istej miery je stará viera predkresťanská či pohanská a kresťanstvo v konflikte, no nie je tomu úplne tak.

Kubánske náboženstvo je synkretické a kombinuje pôvodné náboženstvo s kresťanstvom, existuje tam akýsi dualizmus svätcov a pôvodných modiel. Znie to možno pre náš kultúrny kontext nepochopiteľne, no v kubánskej kultúre, ktorá je mulitietnická, sa to považuje za normálne. Dnes však vieme, že určité pozostatky tohto synkretizmu máme aj u nás, napr. v pravosláví, ktoré prijalo niektoré mytologické prvky a tradície z predkresťanskej doby (v pravoslávnych chrámoch, napr. v Prešove, nádjete aj slovanskú ružicu), ale aj kresťanské sviatky do istej miery zapadajú časovo do sviatkov predkresťanských (Vianoce ako Kračún maď. Karačon, Veľká noc ako sviatky jari, hody/odpusty spojené s ucitevaním svätých nadväzujú na uctievanie staroslovanských bohov za prínos úrady, svätojánska noc atď.). Kresťanstvo do našich končín prišlo ako náboženstvo, ktoré človek v prvom rade humanizuje, čo u starých pohanských náboženstiev prítomné až tak veru nebolo (krvavé obety, povery, množstvo vymyslených bôžikov atď.). Napriek tomu treba povedať, že mnohé slovanské zvyky zostali a v podstate sa s kresťanstvom zosúladili.

Kontinuita nebola úplne vykorenená, ale symbolicky sa taktpovediac zliala do kresťanstva. V každom prípade, kresťanstvo má aj svoj humanistický a univerzalistický rozmer v kontexte idey bratstva a jednoty, mierového konceptu a odporu voči násiliu. V tomto má jednoznačne humanizujúci a národy zjednocujúci charatker. A krsťanstvo sa so slovanstvom po cyrilometodskej misii prepojilo. Najviac prítomné je toto prepojenie práve v pravosláví. No sú to svätci Cyril a Metod, ktorých rovnako uznávajú pravoslávni, katolíci ako aj luteráni.

Novomeský a Clementis po roku 1945 obnovovali postupne kult slovanstva zakorenený Kollárom, Hollým, Fándlym, Šafárikom, Štúrom, postupne vykoreňovaný maďarizáciou, opätovne zakoreňovaný, ale deformovaný čechoslovakistami, a aktualizačne (v kontexte rovnoprávnosti) vykladaný davistami. Davisti, podobne ako dnešní predstavitelia vlády SR, taktiež vystupovali pod hradom Devín, a taktiež boli ich vystúpenia jasne politické. Ak to niekto vyčíta súčasnej vláde, nemá naštudované dejiny. V skutočnosti žiadna apolitickosť neexistuje. Misia sv. Cyrila a Metoda bola v skutočnosti politická, až geopolitická nakoľko predpokladala rovnováhu medzi východom a západom, čo pri osobnej diskusii s redakciou DAV DVA správne pripomenul na Devíne prof. Krno.

POZRI AJ: Daniel Toth: Cyrilometodské dedičstvo – národný mýtus zneužívaný politickou rétorikou, alebo skutočný fenomén určujúci národný charakter a súčasnosť?

Clementis v Matici založil Slovanský odbor, písali sa články a knihy o Kollárovi a Šafárikovi. Herderova idea víťazstva slovanskej mierotvornej misie sa opäť dostala v roku 1945 do popredie aj v dôsledku výsledkov Druhej svetovej vojny. Dokazuje to napr. Clementisova publikácia Slovanstvo kedysi a teraz. Téme sa síce politicky zaujato v duchu progressive-left ideológie „kapitálistov“, ale predsa venoval aj M. Makara. Slovanská problematika rezonovala aj v Košickom vládnom programe, o ktorom sme taktiež písali na DAV DVA.

Clementis písal po rusky o slovenskej literatúre a napísal niekoľko pro-slovansky ladených kníh ako Slováci a Slovanstvo či Slovanstvo kedysi a teraz. Bývali davisti videli vo vízii povojnovej všeslovanskej spolupráce oživenie myšlienok Všeslávia a Herderovho proroctva o víťazstve Slovanov. Clementis prehlásil 4. 6. 1945 pri zakladaní Všeslovanského združenia v Bratislava nasledovné:

„Nastali nové časy. Čaká nás veľká slovanská budúcnosť. Plnia sa proroctvá a sny našich slovansky hovoriacich národovcov od Kollára, hlásateľa všeslovanskej literárnej vzájomnosti, cez Šafárika, všeslovansky orientovaného učenca, autora prvých všeslovanských literárnych dejín a Starožitností slovanských, cez jedinečné pokolenie štúrovcov a poštúrovcov až po naše dni.“

Clementis bol mimochodom členom matičného výboru spolu s L. Novomeským a O. Pavlíkom. Clementis ďalej píše:

Kollár sa snažil dať slovanskej vzájomnosti obsahovosť apolitickú, čiste literárnu a kultúrnu. … Kollár i Šafárik, a potom celá generácia politických dejateľov a spisovateľov dejateľov a spisovateľov družiny Štúrovej vyšla z dedinskej inteligencie alebo ľudu. Nebolo medzi nimi príslušníkov skutočnej vládnucej triedy „natio hungarica“, lebo politicky a sociálne privilegované vrstvy nemaďarských národov sa hromadne maďarizovali v nádeji – a oprávnene – že si tak zachovajú svoje triedne privilégia… Kollár a Šafárik nadväzovali písomné i osobné styk s ruskými slavistami a vymieňali si s nimi publikácie ešte skôr, než Kollár začal potrebu týchto stykov propagovať svojou Vzájomnosťou… Kollárovo zdôrazňovanie, že vzájomnosť „nezáleží v politickém všech Slávov sjednoceniu“, teda vo vytvorení jednotného slovanského štátu a jeho sústredenie vzájomnosti na pole literárne a kultúrne vyplývalo z realistického odhadnutia vtedajších možností a situácie slovanských národov. Kollár bol príliš veľkých duchom, aby si neuvedomoval politické korene a politický dosah i ním hlásanej literárnej vzájomnosti. Ohlas, aký vyvolala jeho Slávy dcéra a štúdia o Vzájomnosti najmä medzi Čechmi, Juhoslovanmi a Ukrajincami, nemohol nechávať nikoho v tejto veci na pochybách.

Vladimír Clementis

V podobnom duchu píše aj Ladislav Novomeský, ktorý ideu slovanstva aktualizuje do dobového kontextu:

Slovanstvo len v spojitosti s novými spoločenskými ideami dokáže dospieť k sláve a veľkosti, ktorú mu kedysi prisúdili slovanskí i neslovanskí myslitelia. Clementisov rozbor niektorých slovanských problémov v našom národnom prostredí pomôže splňovať túto úlohu.

Laco Novomeský

Davistická idea spojenia slovanského a ľavicového dostala stopku v päťdesiatych rokoch, paradoxne v časoch, keď Lužickí Srbi v Nemecku dostávali všetky národnostné práva a považovalo sa to za geniálne riešenie národnostnej otázky na marxisticko-leninský spôsob. V tom istom čase boli davisti obvinení z tzv. buržoázneho nacionalizmu, väznení a dokonca v prípade Clementisa popravení. Paradoxne, tesne po roku 1945 Stalin a Gottwald jasne hovorili o tom, že socializmus pôjde ruka v ruke so slovanstvom, rovnako ako davisti. Slovanský socializmus sa v našich končinách nikdy neobnovil, no ďalej pretrvával v socialistickej Juhoslávii. Možno aj preto boli v paranoji obviňovaní davisti z tzv. titoizmu.

POZRI AJ: Vladimír Clementis o Kollárovi, Štúrovi aj protislovanskej propagande v knihe Slovanstvo kedysi a teraz

A ČO DNES?

Slovanský kontext a štáto-tvorný a kulturo-tvorný rozmer misie sv. Cyrila a Metoda pravidelne obhajuje aj premiér Robert Fico. K téme vyšiel na DAV DVA samostatný článok Analýza filozoficko-politologických postojov Roberta Fica prezentovaných na hrade Devín. Fico vytvoril eklektický, ale pre Slovensko funkčný ideologický koncept, ktorý nepopiera ľavicovosť a sociálnosť (rurálna ľavica), no zároveň odkazuje na prirodzené kultúrne tradície etnika, resp. kultúrne dedičstvo (na odkaz sv. Cyrila a Metoda, kresťanstvo, ale aj slovanstvo). Fico v podstate nadväzuje na to, o čo sa snažili davisti – o syntézu ľavicového a pôvodného. Slováci totiž potrebujú politiku, ktorá bude kdesi uprostred konfliktov medzi liberalizmom a konzervativizmom. Aj keď sa javí, že R. Fico prešiel na konzervatívne pozície, v podstate sa snaží odkaz sv. Cyrila a Metoda dostať do roviny úcty k tradíciám, ktoré majú aj svoje štáto-tvorné pokrokové, politicky emancipačné prvky. A to je práve geopolitický odkaz sv. Cyrila a Metoda, ktorý umožnil slovanským predkom legitimizovanie práve prostredníctvom uznaného liturgického jazyka.

AKO TO DNES VYZERALO NA DEVÍNE

V debate s kolegami sme sa ironicky zhodli, že ak pôjde tých 5% zo zbrojenia na občerstvenie, kultúru a umenie, stredovekárov a fanatikov do vojenskej histórie, tak je to rozhodne lepšia investícia, než do zbraní. Absencia piva bola výrazným mínusom. Azda nechcú z voličov Smeru a Hlasu vládni predstavitelia urobiť zakladateľov spolkov triezlivosti. A pivo pili aj mnísi. Obzvlášť v letnom počasí to by pivo rozhodne potešilo viac, než sladký hnusný radler alebo budišácka pseudokofola. Halušky za 7.50 by si tiež zaslúžili štátnu dotáciu, hehe, rovnako ako podpecníky za 6 evri. Menej zbraní, viac jedla.

Pečený vôl grátis potešil, rovnako ako aj mazlavá pochúťka z poľnej kuchyne, avšak na presvedčenie do armády to nestačilo (guláš by nás k tomu aspoň troška priblížil). Taktiež ideálny program pre decká a mládež, stredoveké jedlá, výroba chleba s cepami a mlynčekmi, lukostrelba, koníky atď., otravné však bolo prehladávanie pri vstupe, ktoré bolo mimoriadne dôsledné. Po diskusii s prof. Krnom sme sa nakoniec vybrali pod hrad na pivo. Ja som si zobral aj klobúk, ktorý v týchto horúčavách rozhodne stojí za to. Militantná paráda a la vstúp do armády však bola dosť rušivá, a zaznela aj otázka, čo má vlastne armáda s mierotvornými kresťanskými humanistami sv. Cyrilom a Metodom? Nuž, asi nič. Ale keď už to zaplatili, tak si to treba vážiť a tváriť sa, že to nevidíme. Každopádne lepšie, ako náboje pre východných bratov, ktorí sa budú zabíjať možno rok, dva, tri, štyri, päť, desať? Investícia do piva, pečeného vola či bryndzových halušiek má väčší zmysel, než zbrojenie. Mohli by ste podobné slávnosti robiť každý mesiac, ak už tých 5%, tak nech, ako to zaznelo v Tisícročnej včele, Slováci hodujú tisíc rokov. A rovnako ako na tej scéne, tiež sa to dialo na kopci. Náhoda? Nemyslím si.

V tomto času už všetci netrpezlivo čakajú na galaprogram. Ten okomentujeme neskôr.

lp za redakciu DAV DVA

---