Dejepis
Neryl si mečom, brat môj.
Iba pluhom.
A to je príliš málo.
Pre tento svet, kde hranica
je brázdou po meči
i po pluhu.
Tú tvoju
prekročí dieťa
(i škrečok v hryzákoch
odnesie klások z tvojej úrody).
A tvoja vozba mlčí.
Nevychrlí
olovo, ani oheň.
V prútenom koši
len pri bezmocnom slove
osieval svoje dejiny.
Príliš človek.
Či príliš málo človek?
Nevinný. Iba nevinný.
… už rok po debute začal som sa prepracovávať k zovretej, drobnej básni, kde sa hovorí to najnevyhnutnejšie a kde verš už neznie ako hudobné ladenie plné pocitového čerenia, ale ako výrok.
Milan Rúfus, 1971
.
Svedkovia budúceho (úryvok)
Muž – v zápasníckom objatí s vlastným osudom,
už neodtrhnuteľní jeden od druhého
uštedrujú si údery i krátke pohladenia,
_____no najmä údery,
obidvaja z rovnakej pralátky,
ktorá nadobúda tvar tepaním.
Tak uskutočňoval seba samého, ruka a nástroj
_____v takej jednote,
že ani necítil, kde sa končí ruka
a kde sa začína nástroj.
Pozrite na jeho ruky a pochopíte,
že tvorba nie je len vytváranie diela tvorcom,
ale aj pohlcovanie tvorcu dielom,
že jeden druhého tu hnetú na svoju podobu.
Žena – pôrody každý rok
a cesty na cintorín, zarastajúce
_____milosrdnou trávou.
Tak upchávali strieľne smrti vlastným telom,
nemajúc proti nej iných zbraní,
ako hniesť jej zo svojej krvi nové terče,
dúfajúc, že v tomto prípade netrafí.
Verne a veľkolepo napĺňali zákon života,
_____ani o ňom nevediac.
Roky odlúčenia, trpezlivého čakania na neho,
na odkaz, na pár neumelých riadkov,
zblízka i zďaleka, spoza mora, zo všetkých
_____frontov Európy,
a roky odlúčenia, keď už sa nečakalo na nič,
pretože tí, ktorých čakávali, spaľovali sa
_____príliš rýchlo.
Hodiny, dni, týždne, mesiace a roky,
gestá, pohyby, úsmevy, slzy,
nájazdy histórie i malé osobné drámy –
všetko sa zaznamenáva, leptá, píše na kožu.
Čítajte to slávne tetovanie bojovníkov.
Tí, ktorí pred vami žijú na týchto obrazoch,
nič nedostali zadarmo.
Sú to stĺpy života, postavy pracujúce
_____v jeho základoch
a široko ďaleko niet nikoho, komu by boli dlžní.
Vyplatili sa zo všetkého,
z túžob i z nádejí, z nárokov
_____na skromné šťastie,
držali, kde bolo treba podržať,
prežili, čo bolo možné prežiť,
a dívajú sa na nás tak trochu vzdialení,
už slabí na činy, dosť silní na samotu
_____i poznanie.
Sú to vlastníci posolstva,
snažme sa vypočuť ich pozorne, lebo odchádzajú.
Odchádzajú
a to, čo sa s nimi stráca, stráca sa nenávratne,
pretože nič sa neopakuje presne,
do základnej osnovy sa vyšívajú nové vzory
a tí, ktorí by nám mohli povedať o osnove,
odchádzajú pod pečaťou
a každý z nás žije, akoby sa bol narodil
_____na počiatku sveta,
v základných veciach nepoučiteľný.
Milan Rúfus
Zo zbierky Voľný verš v slovenskej poézii, Slovenský spisovateľ, 1983
