Etela Farkašová: Utópia – neužitočný výmysel alebo výzva?

(Úvaha o knihe thomasa Mora Utópia. Z anglického pre-kladu preložila Mária Stanková. Predslov Lenka Bohunická. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2017)

Slovo „utó­pia“, ako vie­me, v doslov­nom preklade z gréčtiny zna­mená miesto, ktoré nejestvu­je (nikde sa nenachádza), pri voľnejšej interpretácii ho chápeme ako produkt ľudskej fantázie snívajúcej o mož­nom ideálnom, realite vzdialenom stave vecí, javov, udalostí, vzťahov. Vzhľadom na nerealizovateľnosť, resp. len veľmi ťažkú, aj to len čias­točnú realizovateľnosť utopických predstáv sa niekedy na ne nazerá ako na niečo, čo nemá zmysel ani opod­statnenie, ako na neužitočný výmy­sel, ktorým sa netreba zaoberať… A predsa tento sen sprevádza ľudskú históriu od jej počiatku, sen presiahnuť realitu, zvyčajne boha­tú na konflikty, problémy, neprávos­ti. Sen, ktorý sa rozvíjal vnútri my­tologického myslenia, no ktorý na­šiel svoje miesto aj v postmytolokom filozofickom myslení a nadobú­dal v ňom (hovorme o európskom prostredí) rozmanité podoby. Najzná­mejšie z nich sú sprítomnené v die­le Thomasa Mora Utópia (prvý raz vyšlo r. 1516 v Antverpách, toto die­lo dalo názov celému žánru „utopic­kej“ literatúry), o čosi neskôr v diele Tommasa Campanellu Slnečný štát (r. 1623) a v rozsahom neveľkom spi­se Francisa Bacona Nová Atlantída (r. 1626). Campanella i Bacon viac či menej nadväzujú na Morove myš­lienky o ideálnom štáte a u všetkých je citeľný odkaz na Platónove úva­hy o zaniknutom legendárnom konti­nente Atlantíde, kde sa utvorila ideál­na spoločnosť s rozvinutou kultúrou.

Na prelome 18. a 19. storočia, ako aj v 19. storočí, už v úplne iných ekono­micko-politických podmienkach, sen o ideálnom štáte reflektujúci dobovú sociálnu realitu nadobúda iné podo­by. Najznámejší predstavitelia vtedaj­ších utopických myšlienok o usporia­daní spoločnosti – Charles Fourier,Robert Owen a Henri de Saint-Si­mon – v mnohom nadviazali na pred­tým spomínanú trojicu a spolu s ňou sa stali jedným z inšpiračných zdro­jov pre Marxa. Ak odhliadneme od niektorých odlišností medzi Morom, Campa­nellom a Baconom (aby sme ostali pri novovekej „zakladajúcej trojici“) ktoré sa týkali zdôrazňovania par­ciálnych aspektov sociálneho života (u Bacona to bol najmä dôraz na no­vú vedu, ktorá sa spolu s novou tech­nikou mala stať nástrojom na ovlád­nutie prírodných síl, a tým aj na zlep­šenie podmienok pre ľudský život), k spoločným požiadavkám utopistov patrila požiadavka sociálnej spravod­livosti a rovnosti, tá sa mohla dosa­hovať tam, kde nejestvovalo súkrom­né vlastníctvo; korene tejto požiadav­ky viedli až k antickým predstavámo ideálnom štáte. Zaujímavý je mo­ment „ostrovnosti“, utopisti situujú ideálny štát do priestoru ostrova, te­da priestoru oddeleného prírodnými hranicami od ostatného sveta (Pla­tónova Atlantída bola samostatným kontinentom, teda rovnako priesto­rom bez kontinuity s ostatnými čas­ťami zemegule), akoby aj geografické rozhraničenie naznačovalo odlišnosť imaginárnych priestorov od reálnych, ich špecifickosť.

Prv ako prejdeme k samotnému dielu Utópia, pristavme sa nakrátko pri zložitom Morovom osobnom prí­behu, ktorý bol bohatý na radikálne zvraty a ktorý sa do istej miery pre­mietol aj do jeho myslenia. Obdivu­hodne vzdelaný, úspešný londýnsky právnik, člen Dolnej snemovne par­lamentu, neskôr sudca Najvyššie­ho súdu a dokonca ministerský pred­seda napokon zo­miera z rozhodnu­tia toho istého krá­ľa Henricha VIII., vďaka ktorému predtým tieto vy­soké posty zís­kaval. More bol človekom hlbokej kresťanskej vie­ry a s rešpektom pred cirkvou, pre­to nemohol súhla­siť s rozhodnutím Henricha VIII. vy­hlásiť sa za hla­vu novoutvorenej anglikánskej cir­kvi, a tým naru­šiť jednotu pôvod­nej rímskokatolíc­kej.

Ako je zná­me, kráľ svojím rozhodnutím rea­goval na to, že pá­pež mu odmietol dať súhlas na roz­vod a na uzavre­tie nového man­želstva. More od­mietol podpo­riť kráľovo kona­nie, za čo zaplatil životom. Možno predpokladať, že Morov negatívny postoj k myšlien­ke rozkolu v rímskokatolíckej cirkvi zohral úlohu aj v odmietaní Luthe­rovej reformácie a jeho teologickej koncepcie, lutherovská idea založe­ná okrem iného na kritike cirkev­nej hierarchie a na rovnosti všet­kých kresťanov vo vzťahu k Bohu, nezarezonovala v Morovi, hoci v sú­vislosti s ideálnym štátom princíp rovnosti vysoko vyzdvihoval a do­konca v Utópii pripúšťal existenciu viacerých odlišných náboženstiev. Spomínam to v súvislosti s faktom, že 500. výročie Lutherovej reformá­cie pripadlo na ten istý rok 2016 ako 500. výročie vydania Utópie, obe tieto významné kultúrno-politické udalosti mali dosah na ďalší vývoj európskeho myslenia. Ako pozna­menáva Lenka Bohunická v predslo­ve k Utópii, Morovo neprijatie Lut­herovej reformácie malo nielen te­ologické dôvody, ale súviselo aj s jeho obavami z možných sociálnych a politických následkov reformačné­ho hnutia (sedliacke nepokoje, radikalizácia odporu k vrchnosti, k čo­mu prichádzalo v Nemecku, s čím však nesúhlasil ani Luther).

„Prísne strážený ideál rovnosti sa u Mora spája s princípom nemenej stráženej rovnakosti, všetky mestá, ulice, domy sú utvárané dômyselne tak, aby boli vzhľadom, štruktúrou i funkciami rovnaké.“

V Utópii rozvinul More viac pozo­ruhodných myšlienok, ktorými chcel presiahnuť dobovú spoločenskú rea­litu a zároveň naznačiť ideály huma­nizmu, ktoré by sa mali naplniť v bu­dúcom vývoji ľudskej spoločnosti. Dielo pozostáva z dvoch kníh a záve­ru, v ktorom More naznačuje hlavný cieľ rozprávania o najlepšom a naj­šťastnejšom štáte na svete, ba – ako píše – o jedinom, ktorý si zaslúži to­to pomenovanie, pretože všade inde sa síce hovorí o spoločenstve, no ľu­dia „myslia len na svoje vlastné dobro“, jedine v Utópii, „kde nikto nič nevlastní, sa všetci horlivo zasadzujú o verejné dobro“...Tento citát je vý­stižným vyjadrením ideového pilie­ra, od ktorého sa odvíja usporiada­nie spoločnosti v Morovom ideálnom štáte. Je to štát, v ktorom nejestvuje nerovné rozdeľovanie a nikto v ňom nie je chudobný, nemusí sa báť o svo­je prežitie, čo je predpokladom toho, ako pokračuje More, že „môže viesť pokojný a radostný život bez úzkosti“… Je to štát, v ktorom „hoci nikto nemá nič, sú všetci bohatí“, a v kto­rom nikomu nič nechýba (mimovoľ­ne sa natíska prirovnanie s aktuálnou štatistikou, podľa ktorej dnes osem subjektov vlastní toľko bohatstva ako ostatné obyvateľstvo Zeme!).

Celý text Utópie je presiaknutý ideou sociálnej rovnosti a spravodli­vosti, s Morovými názormi sa stretá­me prostredníctvom fiktívnej posta­vy filozofa Rafaela Hythlodaya, kto­rý ich tlmočí v rozhovore s priateľom, More tu vystupuje ako ten, kto filozo­fove názory zaznamenáva a komen­tuje. Rafaelovými ústami tak More vyslovuje presvedčenie, že „väčšina vládcov sa venuje umeniu vojny, a nie užitočnému umeniu mieru“, že viac im záleží na dobýjaní nových území ako na múdrom a spravodlivom spra­vovaní území, ktoré už majú, alebo na vytváraní podmienok pre slušný a dôstojný život každého človeka. Nie trestať za zločiny (More má na mys­li najmä krádež), ale vytvárať pod­mienky, v akých by k takýmto zlo­činom neprichádzalo, t. j. zabezpe­čiť obživu pre všetkých by malo byť hlavnou úlohou vládcov.

OBJEDNAJTE SI UTÓPIU NA INLIBRI

More podáva aj presné opi­sy geografických podmienok ostro­va, na ktorom sa Utópia nachádza, približuje štruktúru a architektú­ru miest (je ich 54), spôsoby vládnu­tia, ktoré sa riadia presnými a prísne dodržiavanými pravidlami (v rovi­ne jednotlivých rodín, miest, vidiec­kych osád i celej Utópie). Tieto pra­vidlá majú zabezpečiť, aby sa so všet­kými naozaj zaobchádzalo ako s rov­nými, ako aj spravodlivú deľbu mo­ci a kontrolu nad politikmi a vysokými úradníkmi. Zaujímavá je organi­zácia vzťahov medzi mestom a vidie­kom, cirkulácia pracovných síl je za­bezpečená tak, aby všetci mali mož­nosť spoznať prácu v poľnohospo­dárstve a získať k nej patričný rešpekt(More kladie veľký dôraz na poľno­hospodárstvo, pôda preňho predsta­vuje dôležitú hodnotu, „ak nebude poľnohospodárstvo zanedbané“, ho­vorí, „krajina má istotu, že nenastanú problémy s nedostatkom plodín“, opäť myšlienka, pri ktorej sa nemož­no vyhnúť asociáciám s našou súčas­nosťou).

Prísne strážený ideál rovnosti sa u Mora spája s princípom nemenej stráženej rovnakosti, všetky mes­tá, ulice, domy sú utvárané dômysel­ne tak, aby boli vzhľadom, štruktú­rou i funkciami rovnaké. Rovnakosť charakterizuje odievanie žien, mu­žov, detí, plášte či šaty sú z jedného druhu materiálu, jednej farby, princíp rovnakosti diktuje správanie obyva­teľstva, jeho zvyky, myslenie i kona­nie, čo nesporne pomáha odstraňovať konflikty vo fungovaní miest i celého štátu, ale môže viesť aj k obmedzu­júcej unifikácii: vo všetkých súčas­tiach tohto sveta dominuje rovnakosť nad odlišnosťou, jedinečnosť je pre­krytá podobnosťou s ostatnými. Rov­nosť ako nepopierateľná hodnota sa v tomto ponímaní nespája s rozma­nitosťou (ako takisto dôležitou hod­notou), nepredpokladá sa prirodze­ná vnútorná diferencovanosť celkov, čo očividne oslabuje príťažlivosť toh­to v mnohom progresívneho modelu ideálneho štátu.

Deň je v Utópii rozdelený na pra­covnú a oddychovú časť, pracovná povinnosť platí pre každého(!), strikný režim určuje typ a rozsah činnos­tí, ktorým sa v daný denný čas majú obyvatelia venovať. V Utópii sa kla­die veľký dôraz na vzdelanie, všetci majú naň právo, usporadúvajú sa ve­rejné prednášky na rôzne témy, dis­kusie, ale ak sa niekto nemá chuť ďa­lej vzdelávať, môže voľný čas tráviť iným spôsobom (venovať sa remes­lám, hudbe, prechádzkam v prírode,rozhovorom…), cieľom je rozvíjať zá­ujmy zušľachťujúce osobnosť obyva­teľov, prispievať k ich pocitu životnej spokojnosti.

V Utópii sa však prejavuje aj sčasti limitovaný charakter rovnos­ti, čo potvrdzuje existencia otro­kov, tí sa delia na niekoľko skupín, sú medzi nimi zločinci, ktorí si ťaž­kou prácou odpykávajú trest, ale aj chudobní ľudia zo susedných kra­jín, ktorí sa o túto pozíciu uchádza­jú dobrovoľne, lebo takto nájdu eš­te vždy lepšie zaobchádzanie ako vo svojej vlasti. Inou štrbinou rov­nosti je vymedzenie vzťahu medzi mužmi a ženami, ako píše More, „manželia majú právo trestať svoje ženy a rodičia svoje deti“, v prí­pade veľkého previnenia hrozí ve­rejný trest ako výstraha pre ostat­ných, v krajnom prípade až otroc­tvo (tu More neprekonal inšpiráciu Platónom, napriek takmer dvom ti­sícročiam, čo ich delili…). Rodina predstavuje v Utópii veľkú hodno­tu, nepripúšťa sa polygamia ani roz­vod (ten vo výnimočných prípadoch môžu schváliť senátori), More neza­búda ani na vzornú zdravotnú sta­rostlivosť o obyvateľstvo Utópie, ak je však niekto nevyliečiteľne chorý a trpí veľkými bolesťami, je mož­ná po schválení kňazmi a senátormi eutanázia… Už som spomenula od­mietavý postoj Utópie k vojne ako k „surovej záležitosti“, ktorá je han­bou človeka, štát by mal podľa Mo­ra oveľa viac pestovať umenie mie­ru ako umenie vojny, ak je táto však už nevyhnutná, možno sa uchýliť k istým taktikám, aby sa predišlo bojom a stratám na životoch (najmä z radov obyvateľstva Utópie). Bolo načase vydať Utópiu v slo­venskom preklade, jej čítanie po pia­tich storočiach od prvého vydania podnecuje k premýšľaniu o tom, ako sa zmenili v technicky rozvinu­tej spoločnosti sociálne podmienky na dôstojný, slobodný a dobrý život väčšiny ľudí na Zemi, o tom, kam smeruje dnešný spoločenský vývin, aké ciele sleduje, a nemenej aj o po­trebe ich kritického prehodnotenia..

Etela Farkašová pre Literárny týždenník, 9 – 10, 2017, s. 8 (pri príležitosti vydania slovenského vydania Utópie; )

---