Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

K nasledujúcej poznámke ma podnietil príspevok Jura Jánošovského, v ktorom rozvinul svoj pohľad na rozdiely medzi Harabinom a Chmelárom. Napriek tomu, že s viacerými názormi Juraja súhlasím, predsa mi len nedá, aby som k niektorým jeho názorom nezaujal kritický postoj.

Začal by som tým, že v príspevku sa mi nepozdáva tvrdenie, že „Harabin sa jasne dištancuje od súčasného režimu“ a tým je aj našim spojencom. Kladiem si otázku, od akého režimu sa Harabin, člen najvyššieho súdu SR dištancuje? Možno sa chce dištancovať od nejakej formy súčasnej konkrétnej politiky, možno chce aby sa dôslednejšie dodržiavalo právo, ale určite sa nechce dištancovať od súčasného buržoázneho politického režimu. Ja som aspoň nič podobné nezaregistroval.

Rovnako je veľmi diskutabilné sa domnievať, že ak sa dištancuje od súčasného režimu, tak je náš spojenec. Ak by tu existovali úplne iné politické pomery, teda, že ľavica by bola dostatočne silná k tomu, aby po zmene daného režimu mohla začať formovať jeho novú podobu, potom by všetci, ktorí by boli proti starému režimu, mohli byť spojencami ľavice. Ale v dnešnej situácii, keď ľavica nemá nič v rukách, keď jej politická moc neprekračuje 2% podpory voličov a teda nijako nemôže vplývať na to, akú politiku by realizoval Harabin po voľbách, podporovať ho len preto, že je proti existujúcemu stavu nie je najlepší nápad. Nový stav, ktorý príde po starom, môže byť podstatne horší ako tento pôvodný.

Pokiaľ ide o Chmelára, je zatiaľ vôbec jediný politik medzi uchádzačmi o prezidenta, ktorý jasne, verejne a dlhodobo deklaruje svoj postoj k základnej politickej hodnote a tou je nesporne hodnota mieru, k hodnote, ktorá sa zo slovníka našich ako aj európskych politikov čudne vytratila a na jej miesto nastúpila militantná politika presadzovania všelijakých iných hodnôt, politika ktorá zatiaľ podnietila len vojny, masovú migráciu, ekonomické embargá, vyostrenie vzťahov s Ruskom a na Ukrajine priviedla k tomu, že fašizmus sa tam stal oficiálnou politikou.

Chmelár jasne odmieta základne cudzích mocností na našom území, odmieta jednostrannú protiruskú politiku, rozmiestňovanie rakiet na našom území a pod. Je možné, že jeho štýl ako aj politické ciele mnohých ľavičiarov neuspokoja, ale snáď by mohli byť aspoň zárukou nášho ďalšieho mierového života, čo v dnešných časoch už opäť nie je samozrejmou vecou.

Nariekať nad tým, že tu vraj ľavica nemá žiadneho prezidentského kandidáta, je v určitom zmysle dosť veľkým „nedorozumením“, ako by povedal pán Klaus. Pointa je jednoducho v tom, že v politickom zmysle, teda v zmysle vplyvnej politickej sily tu fakticky žiadna dôsledná ľavica vôbec neexistuje a tak je vlastne celkom prirodzené, že takáto virtuálna ľavica ani žiadneho kandidáta mať nemôže.

Dôsledná ľavica, ktorá by skutočne presadzovala záujmy pracujúcich u nás zatiaľ existuje viac v „duchovnej“ sfére, v podobe diskusií, rozmanitých názorov, všelijakých vízií či ilúzií, ktoré sa často vzájomne vylučujú a snáď jediné čo ich spája, je nespokojnosť s existujúcim stavom. Dve politické strany dôslednej ľavice, teda KSS a strana VZDOR sa od diskusných klubov ľavice odlišujú len organizačne, majú stranícku štruktúru, ale svojim reálnym politickom vplyvom sa od diskusných klubov zatiaľ v ničom výrazne neodlišujú.

Povedané spolu s Heglom, dôsledná ľavica u nás zatiaľ existuje len „osebe“, zaujatá sama sebou, zaujatá vnútorným vnútornými otázkami, bojom rôznych „frakcií“ a vyjasňovaním si svojich vlastných pozícií jej znemožňuje, aby sa mohla plne venovať samotnej realite. Zatiaľ nedozrela do štádia, aby sa premenila na ľavicu „pre seba“, t.j. ľavicu, ktorá by si bola vnútorne istá nie len tým čo chce, ale aj tým ako a s kým to dosiahnuť a takto vnútorne či ideologicky pevná, by sa nebála odvážne vykročiť do vonkajšieho politického sveta v podobe vplyvnej politickej strany.

Všetko čo sa rodí a vyvíja, nutne potrebuje čas na svoj vývoj a tento vývoj nie je možné urýchliť žiadnymi nárekmi a ani výzvami, aby sme sa konečne spamätali. V dnešných nárekoch nad kandidátmi na prezidenta sa však objavuje aj niečo veľmi pozitívne. Tým pozitívom je nespokojnosť ľavičiarov nie len s daným stavom sveta, ale predovšetkým s existujúcim stavom ľavicového hnutia na Slovensku.

Jasne uvedomovaná nespokojnosť z existujúcim stavom ľavice, je vôbec prvým predpokladom prekonania daného negatívneho stavu. Aby sa ale daný stav nespokojnosti nepremenil na chronický stav nespokojnosti, ktorý len podporí už temer 30 ročný stav bezmocnosti dôslednej ľavice v našej politike, k tomu bude potrebné, aby ľavica na sebe pracovala ešte tvrdšie a dôslednejšie ako tomu bolo doteraz.

Práca na sebe je jediným prirodzeným urýchľovačom jej vývoja do podoby zrelého ľavicového subjektu.


Vladimír Manda

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne




25 thoughts on “Harabin versus Chmelár

  • 8. februára 2019 at 9:20
    Permalink

    Áno asi bude pravdou ako píše autor, že tu fakticky žiadna dôsledná ľavica vôbec neexistuje, preto nariekať nad tým, že tu vraj ľavica nemá žiadneho prezidentského kandidáta, je v určitom zmysle dosť veľkým nedorozumením. No potom sa mi natíska otázka, načo potom všetky stretnutia a schôdze dav dva? V prvom rade podľa mňa TAM by mal vzniknúť nový schopný ľavicový kandidát!

    Eduard Chmelár, vydal záväzok pre Slovensko. Pre mňa sú tam celkom zaujímavé veci, preto to dávam do pozornosti:
    “ Dnes som novinárov a širokú verejnosť oboznámil so svojimi prvými krokmi, ktoré by som urobil vo funkcii prezidenta Slovenskej republiky. Požiadal som ich, aby si ich uschovali a podľa toho ma odkontrolovali, lebo týchto desať vecí zabezpečím ihneď a bez akýchkoľvek podmienok. Nevykrútim sa z toho. Sú to opatrenia, ktoré viem ihneď zabezpečiť a uskutočniť. Mám na to nielen odvahu, ale aj potrebné kompetencie. Môžete ma brať na zodpovednosť, ako držím slovo.

    1. Ako hlavný veliteľ ozbrojených síl SR nedopustím, aby boli na Slovensku rozmiestnené atómové zbrane a vojenské základne cudzích štátov. Na najbližšom zasadnutí Valného zhromaždenia OSN podpíšem Medzinárodný dohovor o zákaze jadrových zbraní a navrhnem plán na vytvorenie bezjadrovej zóny v strednej Európe. Slovensko potrebuje viac ako kedykoľvek predtým mierového prezidenta, ktorý ho v čase dramaticky sa zvyšujúceho medzinárodného napätia nezatiahne do nových vojen a konfliktov.

    2. Ihneď po inaugurácii sa stretnem s premiérom a šéfom diplomacie a oznámim im, že podľa článku 102 ods. 1 pís. a Ústavy SR a v zmysle čl. 101 ods. 1 Ústavy SR preberám kompetencie v oblasti zahraničnej politiky. Budem zastupovať Slovenskú republiku nielen na summitoch NATO, ale aj na zasadnutiach Európskej rady a na iných vrcholných medzinárodných fórach.

    3. Na najbližšom zasadnutí Európskej rady budem vetovať ďalšie predĺženie hospodárskych sankcií voči Rusku s výnimkou zbrojného embarga. Tieto sankcie sú politicky neúčinné a hospodársky nás poškodzujú. Namiesto toho navrhnem novú iniciatívu Európskej únie, ktorá ponúkne Rusku spoluprácu pri znižovaní medzinárodného napätia.

    4. Ponúknem tak Slovensko ako aj nasadenie vlastnej osoby na mierové rokovania medzi Ukrajinou a Ruskom. Urobím všetko pre to, aby som sprostredkoval potrebný mier medzi týmito dvoma znepriatelenými slovanskými národmi. Bude to v prospech európskej bezpečnosti, i v prospech našich vlastných ekonomických a politických záujmov.

    5. Na najbližšom summite NATO vypoviem politický sľub, že budeme dávať na zbrojenie 2 % HDP, ktorý dal spojencom prezident Andrej Kiska. Nemôžeme si to dovoliť, rozvoj Slovenska si vyžaduje iné priority – školstvo, zdravotníctvo, životné prostredie a kultúru. Nedopustím, aby sa samostatné Kosovo stalo členom NATO a Európskej únie, takéto a podobné návrhy budem bez zaváhania vetovať. Navrhnem vláde, parlamentu a oznámim spojencom odchod našich vojenských jednotiek z Afganistanu.

    6. Preskúmam, či je privatizácia zdravotníckych zariadení finančnými skupinami a zatváranie pôrodníc v súlade s článkom 40 Ústavy SR o práve na ochranu zdravia a na bezplatnú zdravotnú starostlivosť. Obrátim sa na Ústavný súd SR a urobím všetko pre to, aby som zjednal nápravu. Chcem byť prezidentom bežných občanov.

    7. Odštartujem masívnu kampaň za riešenie klimatickej zmeny. Predložím návrh, aby bolo Slovensko organizátorom globálneho klimatického summitu COP27, ktorý sa má konať v roku 2021. Navrhnem plán, aby bolo Slovensko do roku 2050 prvým štátom strednej Európy, ktorý bude vyrábať a využívať energiu výlučne z obnoviteľných zdrojov.

    8. Úrad prezidenta bude transparentnejší a bližšie k ľuďom. Zverejním platy funkcionárov kancelárie prezidenta SR, obnovím pravidelné tlačové konferencie s priestorom pre otázky novinárov, budem zverejňovať na webe celý podrobný program prezidenta bez utajovania vrátane dovoleniek, minimálne raz za týždeň budem v regiónoch diskutovať s občanmi a minimálne raz za mesiac budem prijímať v Prezidentskom paláci bežných občanov, ktorých každodenný zápas za vlastnú dôstojnosť a spravodlivosť budem chcieť verejne podporiť.

    9. Na zasadnutí Európskej rady a v pléne Európskeho parlamentu navrhnem komplexnú reformu Európskej únie založenú na zásadnej demokratizácii a nezávislosti EÚ od veľmocenských tlakov. Predložím návrh na spoločnú európsku obranu založenú na filozofii zastavenia vojenských intervencií a politickej, ekonomickej a environmentálnej stabilizácii blízkeho zahraničia. Navrhnem priame internetové prenosy z rokovania Európskej rady, zverejňovanie zápisníc z rokovaní Európskej centrálnej banky a vytvorenie povinného registra lobistov, ktorý obsahuje mená klientov, ich odmeňovanie a záznam schôdzok s úradníkmi (volenými i nevolenými).

    10. Otvorím diskusiu o prijatí novej demokratickej ústavy tvorenej zdola a schválenej občanmi v referende. Odštartujem ju sériou občianskych zhromaždení po celej krajine, na ktorých sa budeme ľudí pýtať, akú by chceli mať ústavu. Zriadim duchovný parlament ako stály poradný orgán prezidenta zložený z najvýznamnejších mysliteľov, vedcov a umelcov našej krajiny. Proces vyvrcholí zvolaním Ústavodarného zhromaždenia, ktoré by malo pripraviť návrh novej ústavy, ktorú musí odsúhlasiť ľud.“

    Reply
    • 8. februára 2019 at 18:20
      Permalink

      Vďaka za tento text. Ten 10. bod je veľmi silný faktor, ak to myslí vážne. Kvôli nemu som schopný odpustiť mu nejeden vrúbok.

      Reply
    • 8. februára 2019 at 23:36
      Permalink

      Ak to týmto myslí Chmelár vážne tak je pre mňa najprijateľnejší kandidát. Ešte o tom presvedčiť.

      Reply
  • 8. februára 2019 at 9:30
    Permalink

    Súhlasím s docentom Mandom, ľavica kvasí ako víno v sude. Treba si počkať.
    Chýbajú masy, revolučná situácia /ľudia sú zatiaľ viac-menej spokojní, nie sú antisystémovo naladení/.

    Reply
  • 8. februára 2019 at 10:19
    Permalink

    Pán Manda,

    v prvej časti príspevku v skratke nepriamo tvrdíte, že Chmelár bude lepším prezidentom ako Sľiska – áno, nepochybne, hlavne v otázkach zahraničnej politiky je nádejou, že nie je vojnový štváč ani militarista.

    Lenže ľavičiar si kladie otázku, či to stačí na to, aby mu odovzdal svoj hlas. Ako za tie roky Chmelár vystupuje vo vnútorných otázkach – postavenia proletariátu, v otázkach zamestnanec-zamestnávateľ, sociálnej politike štátu, štruktúry hospodárstva štátu, chudoby a pod ? Ja si vôbec neviem spomenúť. Jeho oslovujú mestské ľavicové témy a za tie roky ho mám zaradeného ako „kaviarenského“ salónneho ľavičiara, ak už nemôžem použiť výraz slniečkár.
    Okrem toho, jeho militantne pravicové názory na reálny socializmus v Československu sú pre mňa absolútne neprijateľné, priam nehorázne a poburujúce, a diskvalifikujúce tohto človeka z pojmu ľavičiar. Mnohí poukazujú na jeho vzdelanie a rozhľad, a preto ma zaráža, že nechápe čs. reálny socializmus v kontexte doby, a vnútorných a vonkajších pomerov ako sformovaný týmito okolnosťami, ale hlavne stále VYVÝJAJÚCI SA spoločenský systém. Československý socializmus dnes, by nebol taký istý ako v 80. rokoch. Som zvedavý, koľko dní by trval a ako by dopadol jeho „kvetinkový“ socializmus v obkľúčení militantného agresívneho kapitalizmu.

    Menšie zlo som volil raz v živote, a zapovedal som sa , že nikdy viac. Budem veľmi zvažovať, či tento sľub poruším, alebo nie.

    Preto by som radšej za prezidenta volil Vás p. Manda, alebo s. Janošovského – pretože sa mi javíte ďaleko „súcejšími“ ľavičiarmi, ako je mestský kaviarnik Chmelár. Vyzval by som Vás, aby ste o tomto začali do ďalších volieb uvažovať a pokiaľ by Vás „ľavica“ oslovila, tak Vás prosím aby ste túto ponuku aj prijali a chápali to ako službu slovenskej ľavici.

    ==============================

    V druhej časti článku sa vyjadrujete k slovenskej politickej ľavici. Aj mňa jej stav neteší, ale zase označovať ju ako „virtuálnu“ ľavicu je dosť prehnané, a voči ľavicovému voličstvu kruté.

    Tá ľavica tu je – a je skutočná, aj keď ( zatiaľ ) bez-mocná.

    KSS má dosť neistý program aj neistú ideológiu a ciele, ktoré chce dosiahnuť – ako kone ťahajúce každý svojim smerom. Veľmi patrné to bolo v otázke nášho vstupu do Euro-zväzu, kde si strana s touto otázkou nevedela rady, pričom časť vedenia/členstva bola nepochopiteľne za, malá časť proti a veľká časť bola pre istotu ticho. Na druhej strane ma pomerne široké členstvo a voličstvo.

    VSP sa mi javí viac – ako píšete ľavicou „pre seba“ – jej program je cieľavedomejší, konkrétnejší, postoje strany sú jasnejšie. Avšak na druhej strane má menšie členstvo aj podporu, a v strane nefunguje niečo ako deľba práce – všetko akoby bolo na pleciach jej veľmi úzkeho vedenia – preťaženého civilnými zamestnaniami a starostlivosťou o rodinu.

    Moja hlavná výhrada k ľavicovým stranám v súvislosti s prezidentskými voľbami je, že sa nesnažili hľadať vhodného ľavicového uchádzača v širšom ľavicovom prostredí ( nie len v rámci strán ), nepokúsili sa o jednanie s poslancami za účelom zisku 15 podpisov za uchádzača, a HLAVNE, nevyburcovali ľavicovú verejnosť v zmysle – chcete ľavicového prezidenta ? Áno ?! Tak potrebujeme vašu pomoc – navrhujeme týchto uchádzačov, koho by ste si vybrali, a pomôžte nám/si s petíciou.

    Píšete že vývoj ľavicovej strany chce svoj čas a nedá sa urýchliť ( mojimi ) planými výzvami – veď hej, politická ľavica sa u nás vyvíja – opačným smerom, dľa volebných výsledkov – k disipácii…

    Reply
    • 8. februára 2019 at 11:09
      Permalink

      “ postavenia proletariátu, v otázkach zamestnanec-zamestnávateľ, sociálnej politike štátu, štruktúry hospodárstva štátu, chudoby a pod ? Ja si vôbec neviem spomenúť. Jeho oslovujú mestské ľavicové témy a za tie roky ho mám zaradeného ako „kaviarenského“ salónneho ľavičiara, ak už nemôžem použiť výraz slniečkár.“ Toto je hlúposť Chmelár sa zaujíma o postavenie pracujúcich, takže to zavádzate. Kritika voči minulému režimu nie je nič negatívne, ale je to žiaducé, keďže ten režim sa ukázal ako slepá ulička…

      Reply
      • 8. februára 2019 at 11:54
        Permalink

        Ja čs. reálny socializmus nepovažujem za slepú uličku – bol to moment vo vývoji socializmu, dobrý základ socializmu ( vyriešené majetkové vzťahy, pôda, voda a strategické podniky v rukách štátu, internacionálna hospodárska sústava ), ktorý sa mohol ďalej vyvíjať, meniť smerom k lepšej spoločnosti. Návrat ku kapitalizmu, a ešte k jeho brutálnej neoliberálnej podobe nie je určite cesta k lepšej spoločnosti. V tomto máme rozdielne názory.

        Ak sa Chmelár zaujíma o postavenie pracujúcich a mnou uvedené témy, má na ne názory a riešenia ( politiky ), skúste ich tu zverejniť (alebo odkazy na ne ), nech si to prečítam.

        Reply
  • 8. februára 2019 at 10:46
    Permalink

    Vážený pán Manda
    Oceňujem Vaše názory na DAVDVA

    Problémom všetkých čo sa tak radi označujú za „Ľavicu“ je NEEXISTENCIA ľavicových princípov !
    Potom zostáva len populistické a kolaborantské PRIPOJENIE sa aspoň k niekomu.

    TREBA si priznať REALITU.
    Všetky preferenčné hlasy komunistov, blahu, alebo iných takzvaných ľavicových POLITIKOV NIKDY nepresiahli u NIKOHO ani 10 000 = ani desať tisíc preferenčných hlasov – voľby 2016 do NRSR.

    Prečoto tak je?
    LEBO dookola sa takzvaní „ľavičiari“ venujú usa, rusku, venezuele, juhoslávii, EU, nemecku, číne a neviem komu ešte.

    LEN tomu nášmu „PROSPERUJÚCEMU“ Slovensku s hospodárskym rastom a sfalšovanými štatistikami NIKTO. Biede a chudobe, beznádeji, exekúciám, zdravotníctvu a kolabujúcemu štátu SA „správny ľavičiar“ NEVENUJE. Nechce vidieť že nemáme právny štát, spravodlivosť nikde, rovnosť NIKDY.
    Byť hluchý a slepý k problémom Slovenska a jeho občanov je tým najvyšším pricípom ľavicovosti ?

    Lavičiar má mať svoje PRIORITY a PRINCÍPY a nimi každý deň žiť!

    KTO nájde jediného ľavičiara ktorý každý deň žije v duchu a v princípoch:
    ROVNOSTI BRATSTVA SLOBODY a ĽUDSKOSTI každý deň u nás doma v našej vlasti?

    Alebo ich niet a preto jediná cesta je kolaborácia s fašistami, mocou, výhodami a peniazmi ?

    Reply
    • 9. februára 2019 at 18:42
      Permalink

      Ak trpíme neexistenciou ľavicových princípov, hodím nejaké do pľacu:-):
      Spravodlivosť, solidarita, práca (nie špekulácie), ekonomika pre človeka – peniaze pre ekonomiku (napr. iniciatíva Vollgeld), suverenita národného štátu (územie, obrana, reprodukcia, sebestačnosť), pravda, právny štát …
      Princípy by aj boli, len chýba nositeľ, ktorý by ich presadil :-(.

      Reply
  • 8. februára 2019 at 11:09
    Permalink

    Pán Martin,
    je možné, že moje vyjadrenie o tom, že dôsledná ľavica, teda taká, ktorá by dôsledne bojovala za záujmy pracujúcich u nás jestvuje skôr virtuálne je až príliš ostré vyjadrenie. Ale ak meriame vplyv takejto dôslednej ľavice jej politickým vplyvom, tak kde je ten politický subjekt? Iste sú tu dva, KSS a Vzdor, ale ich vplyv v politike je na hranici merateľnosti. Takže reálne v politickom priestore sa takáto ľavica nachádza len v podobe ideologickej, v podobe názorov, petícií, predstáv, a pod. teda v podobe, ktorá síce nie je nulová, ale jej praktický vplyv na politiku, meraný jej vplyvom na pohyb pracujúcich más je je temer nulový. Ak napríklad zoberieme také pravičiarske hnutie, akým je hnutie Za slušné Slovensko, ktorého úlohou je odviesť pozornosť občanov od skutočných systémových príčin „neslušnosti“ na Slovensku a jeho vplyv na masy, tak ako ľavičiari nemáme temer žiadny vplyv.
    Hovoríte konkrétne o mojej a Jurovej možnosti kandidovať v nasledujúcich voľbách. Tu by bolo potrebné asi v prvom rade zdôrazniť, že pokiaľ nemá byť kandidatúra len vecou určitej formálnej a osobnej prezentácie a má hájiť skutočne záujmy nejakého hnutia, tak v prvom rade tu také hnutie musí byť sformované, so svojim programom a pod. Spoliehať sa v kandidatúre na to, že sa medzi voličmi nájde dosť v podstate náhodných hlasov, je síce za určitých okolností možné, ale skúste si predstaviť, čo by mal takto zvolený kandidát vlastne presadzovať, keď v podstate nemá predstavu o tom, aké sily ho vyniesli na povrch? Pri takomto postupe by sa mohlo veľmi rýchlo stať, že tak ako kandidát dostal dosť hlasov na víťazstvo vo voľbách, tak rovnako rýchlo by svoju podporu mohol stratiť po voľbách. Dôsledkom by bolo čo? Rozčarovanie voličov a ich opätovné utvrdenie sa v tom, že politika je len „pánskym huncútstvo“.
    Týmto mojim stanoviskom samozrejme nevylučujem, že už sformovaný politický subjekt, aj keď nie ešte dostatočne silný na víťazstvo by nemal stavať svojich kandidátov. Mal by ich stavať, ale nie preto aby vyhrali, ale jednoducho preto, aby si osvojili metódy politického boja. Ale tento krok predpokladá mať sformovanú stranu, kde sú jasné jej ciele atď., aby sa kandidát neopieral o svoje predstavy, ale spoločné predstavy politického subjektu, ktorý by mu súčasne poskytoval pevnú oporu a podporu v danej kandidatúre.
    Na záver hovoríte, že ľavica sa u nás vyvíja, ale opačným smerom. Žiaľ vývoj a najmä vývoj politický nepostupuje vždy priamočiaro a vzostupne, ale má svoje zákruty a návraty. Ale možno to bude tak, ako raz požadoval Lenin, krok späť môže byť predpokladom dvoch krokov vpred. Tu sa obyčajne prehliada fakt, že dôsledná ľavica ako predstaviteľka pracujúcich či proletariátu sa môže posúvať vpred len v tej miere, v akej sa súčasne, ale živelne a pomaly posúvajú aj masy v ľavicovom smere. Teda formovanie dôslednej ľavice nie je len vecou samotných aktívnych aktérov, ktorí ju vytvárajú, ale je to aj vec všeobecnejších spoločenských podmienok.

    Reply
    • 8. februára 2019 at 11:46
      Permalink

      Nepodporujem vznik novej ľavicovej ( nie sociálno-demokratickej ) strany.

      Dosť ťažko som niesol vznik VSP a presadzoval som nevyhnutnú spoluprácu s KSS ku ktorej našťastie v prípade spoločného postupu do volieb došlo. Napokon, pokiaľ jedna silná strana, nie je schopná niesť „v sebe“ viaceré platformy, tak takéto spolužitie viacerých ľavicových strán je vítané, pokiaľ samé o sebe nebudú schopné osloviť viac ako 5 % voličov.

      Prekvapuje ma, že očakávate, že za prezidentským uchádzačom bude stáť nová ľavicová strana. Vy sa, napriek výhradám, nestotožňujete s politikou, či programom KSS a VSP ? Nestáli by ste o ich podporu ( a podporu ich voličstva ). Toto si musíme vysvetliť.

      Pokiaľ ide o uchádzačov na prezidenta, v jednom príspevku tu na DAV-e som vybral hádam zo 15 ľudí z ľavicového prostredia, o ktorých by sme sa vrámci ľavice mohli baviť ako o vhodných uchádzačoch. Boli ste tam Vy, bol tam Janošovský – ale chýbal tam napr. Chmelár. Možno poznáte ďalších súcich ľavičiarov, ktorých nepoznám zase ja, ktorý by sa mohli do zoznamu doplniť. Pravdupovediac mne na mene až tak nezáleží, hlavné sú myšlienky, ktoré uchádzač nesie. Ale moja výzva a prosba, že sa skôr ako o „isté víťazstvo“ jedná skôr o službu ľavici platí ako pre Vás, tak pre ktoréhokoľvek z navrhovaných uchádzačov.

      V globále si súčasnú slovenskú ľavicovú politiku predstavujem tak, že konanie ( aj v malom !!! ) je lepšie ako nečinnosť, a ešte lepšie ako politické obchody a politická prostitúcia.

      Alebo inak – nečinnosťou sa ľavica nikdy nevypracuje z ideovej roviny do roviny praktickej politiky. Nebolo by to plus pre ľavicu, keby ste nastúpili do predvolebného boja a ukázali ľuďom, že je tu niekto, kto prináša do politiky otázky zamestnanosti, sociálnej politiky, riešenia chudoby – skrátka všetky tie základné ľavicové témy, ktoré buržoáznych politikov ( v konečnom dôsledku ) ani nezaujímajú. „Nepolitickí“ voliči by aspoň vedeli, že tu nejaká ľavica je, a ktoré sú jej nosné témy, ktoré do politiky vnáša.

      Reply
  • 8. februára 2019 at 17:28
    Permalink

    Som presvedčený, že ľavica je schopná nájsť minimálny program, na ktorom sa dokáže zjednotiť. Len treba chcieť, a začať na tom dôsledne pracovať, zbaviť sa ješitnosti, a prejaviť vôľu ku kompromisu. Už len samotné odbúranie negatív súčasného systému predstavuje dostatočný program.
    Nedávne volebné úspechy SMERu jasne ukazujú, že ľavica má na viac, ako len reprezentovať autorom uvedené 2% voličov. Niet na čo čakať; voliči potrebujú a očakávajú ľavicovú alternatívu teraz…

    Reply
  • 8. februára 2019 at 20:31
    Permalink

    Hmm, pán Manda, vďaka za takýto pekne teoretizujúci článok. Len prišiel neskoro, do volieb je 35 dní a vôbec si nemyslím, že by situácia vyzerala tak, či bude Chmelár alebo Harabin.
    Lebo zas to bude o tom, kto má viac šancí „vytlačiť“ tých čo nechceme z kola von…
    Pokúsili sme sa v rámci predvolebnej kampane vo vytvorenej relácii „Prezdentské voľby“ v Slov.vysielači BB umožniť kandidátom na prezidenta prezentovať sa. Harabin bol. Dúfam, že príde i Edo Chmelár a vy – čitatelia DAVDVA ho zahrniete podporou a otázkami. To pomáha…

    Reply
  • 8. februára 2019 at 23:38
    Permalink

    Peter daj vedieť kedy ta relácia bude.

    Reply
    • 10. februára 2019 at 20:40
      Permalink

      Odpoveď Lacovi: čo sa týka relácie s kandidátom na prezidenta SR Edom Chmelárom, asi 19.2., …dúfam a pozývam – bude Váš pre prejavy priazne i otázky. Ja to len moderujem…

      Reply
  • 9. februára 2019 at 8:56
    Permalink

    Úplne zbytočná debata. Lebo ľavica je úplne vyprázdený a skracovaný pojem!
    Voľby budú viesť nacionalisti proti eurohujerom!
    Na eurohujerskej strane budú stáť Ševčovič, Chmelár, Mistrík, Čapútová proti Harabínovi, Kotlebovi a Švecovi! Takže ak nechcete podporiť neonacistov, tak voľte Harabína! Tu súhlasím s J. Janošovským!

    Reply
  • 9. februára 2019 at 16:47
    Permalink

    Zámery pána Chmelára pre prípad zvolenia za prezidenta zverejnené autorom článku sú len časťou jeho prísľubov. Vyhnutie sa zámerov kandidáta v oblasti migrácie, gender politiky, školstva a tiež napr. sociálnej politiky, v článku, je zrejme účelové.

    Reply
  • 11. februára 2019 at 9:26
    Permalink

    V obdobi „revolucnych dnich“ Slusneho Slovenska pan Chmelar vydal tezu 10. poziadaviek.
    A musim dodat, ze tymto ma dostal. Dufam, ze ani na ne nezabudne, citujem:

    „1. Zmeniť financovanie politických strán (zákaz financovania volebných kampaní súkromným sektorom, povinnosť viesť analytické účtovníctvo, povinnosť mať jeden bankový účet pre stranu, prijatie darov nad 300 eur len bankovým prevodom, povinnosť mať pokladníka s trestnou zodpovednosťou za financovanie strany, zaviesť právomoc NKÚ kontrolovať účty politických strán alebo ustanoviť inštitúciu pre dohľad a kontrolu financovania politických strán, zaviesť asignačnú daň pre príspevky politickým stranám od štátu).
    2.Nefunkčný zákon o preukazovaní pôvodu majetku nahradiť novou právnou úpravou, ktorá zjednoduší podávanie podnetov a rozšíri okruh osôb, ktorým sa môže preverovať majetok.
    3.Zaviesť možnosť preskúmavať aj majetok blízkych osôb, majetok prepojených právnických osôb a majetok manažérov a zamestnancov právnickej osoby.
    4.Zaviesť osobitnú zložku prokuratúry, ktorá nebude podliehať Generálnej prokuratúre a ktorá sa špecializuje na stíhanie trestných činov korupcie, zneužitia právomocí verejného činiteľa, a aplikáciu nového zákona o preukazovaní pôvodu majetku – príkladom nám môže byť Rumunsko, kde boli po zavedení nezávislej protikorupčnej prokuratúry trestne stíhaní viacerí bývalí aj aktívni politici, vrátane predsedu vlády.
    5.Zastaviť privatizáciu zdravotníctva; výrazne posilniť samosprávne prvky v nemocniciach a eliminovať vplyv politických strán na menovanie riaditeľov a námestníkov nemocníc a primárov oddelení, čím chceme obmedziť rozkrádanie zdrojov tečúcich do zdravotníctva cez zmluvy za predražené ceny alebo úplne fiktívne služby.
    6.Preskúmať pochybné privatizácie, zvlášť pri veľkých a ziskových podnikoch. Dôsledne vyhodnotiť plnenie všetkých podmienok zo strany privatizérov. V prípade ich nedodržania alebo porušenia uplatniť všetky zmluvné sankcie a pokiaľ to bude možné, od zmlúv odstúpiť.
    7.Oddeliť kriminálnu a finančnú políciu od Prezídia Policajného zboru, aby mohli konať samostatne a nepodliehali žiadnym vplyvom vedenia Policajného zboru a Ministerstva vnútra. Inšpekcia Ministerstva vnútra SR musí byť nezávislým orgánom.
    8.Na všetkých úrovniach v štátnej správe prijať a dodržiavať princípy otvorenosti a transparentnosti v oblastiach nakladania s majetkom, personálnej politiky, spoluúčasti verejnosti na rozhodovaní, prístupu k informáciám, politiky etiky a predchádzaniu konfliktu záujmov, mediálnej politiky, rozhodovania pri prideľovaní grantov a dotácií, verejného obstarávania a transparentného rozpočtovania.
    9.Korupciu považovať za trestnú už pri žiadaní, prijímaní alebo sľúbení nenáležitej výhody; bez podmienky bezprostredného porušenia svojich povinností a bez bezprostredného protiplnenia.
    10.Na všetkých úrovniach štátu zaviesť participatívne rozpočty, ktoré umožnia občanom získať spolurozhodovanie a kontrolu nad tým, na aké účely sú používané peniaze z verejných zdrojov.“

    Viac tu:
    http://edochmelar.sk/nedajte-sa-zmanipulovat-oligarchia-sa-neda-porazit-volbami/

    Reply
    • 11. februára 2019 at 11:32
      Permalink

      Pán Damian, keby ste čítali pozorne tak zistíte , že tieto „požiadavky“ sú tu v prvom diskusnom príspevku už niekoľko dní.
      Ináč v dole spomínanej diskusii medzi Cmelárom a Harabinom som sa dozvedel, že Harabin by dal Mečiarovi štátne vznamenanie. Fakt sa máme na čo tešiť!!!

      Reply
      • 11. februára 2019 at 12:34
        Permalink

        Pan Jan,
        citajte prosim pozorne tych 10 bodov.
        V prvom diskusnom prispevku je zavazok, co spravi pan Chmelar ked bude prezidentom a
        mnou zverejnenych 10 bodov oznelo 11.3.2018 na blogu pana Chmelara.
        Je to uplne inych 10 bodov :)
        Pekny den.

        PS: suhlas ohladom vyznamenania Meciara…bola by to zvratenost.

        Reply
        • 12. februára 2019 at 10:39
          Permalink

          Áno Pán Damian máte pravdu, moja vina, sorry.
          Myslím, že v prípade zvolenia pána Harabina tých „zvrátenosti“ v súlade so zákonom bude viac.
          Aj Vám pekný deň.

          Reply
  • 11. februára 2019 at 10:04
    Permalink

    Aha ho! My tu o tých dvoch a teta Martináková si ich pozvala do videa TVPravda a tam ich spolu vyspovedala: máte ich na linku https://tv.pravda.sk/ dnes od 10,00 hod.

    Reply
    • 11. februára 2019 at 10:49
      Permalink

      Prave som dopozeral a musim povedat, ze pan Harabin takmer na bodku naplnil definicu demagogie :)

      Reply
  • 11. februára 2019 at 15:04
    Permalink

    Potešil ma názor V. Mandu, ktorým sa zastáva E.Chmelára. Bol som pri jeho kritike (ECH), vo svojej úvahe, až príliš nekompromisný. A vlastne som sa „zaradil“ medzi prudérnych „ľavičiarov“, ktorí nie sú schopní kompromisu, nemajú pochopenie pre akúkoľvek inú ľavicovú alternatívu. Bol to výsledok toho, že kým Harabína považujem za užitočného trolla, efektívne rozvracujúceho systém ( mal som na mysli najmä systém na Slovensku – bábkové kolaborantské vlády, vládu oportúnnej elity a miestnej oligarchie). U Chmelára som vnímal riziko jeho „úspechu“, ako symbolu ľavice. V jednom z príspevkov je uvedené aj to, čomu sa ECH vyhýba, ako čert svetenej vode. Kultúrny marxizmus je – podľa mňa – iba účelovou inscenáciou neoliberalizmu. Nemá žiaden cit pre sociálnu spravodlivosť, nahradzuje ju abstraktnou „spravodlivosťou“, ako dodržiavaním zákonov. To je na neoliberalizme nebezpečné, že sa nezaoberá tým, či zákony budú fašistické alebo buržoázne. Je to nebezpečná ideologická prudéria. Metafyzika, ignorujúca dialektiku, súvislosti. Zdieľam videnie kritického stavu ľavice. A beriem to najmä ako výzvu. V ázijských bojových umeniach sa kladie veľký význam schopnosti prijímať porážku (Len ten, kto vie prehrať má právo vyhrávať…). My dnes – v reštaurácií kapitalizmu a v procese transformácie – globalizácie informačnej civilizácie – sme poznačení emóciami z kolapsu konvergujúceho reálsocialistického systému. Sme precitlivení na boľavé miesta tejto skúsenosti. Vedieme spory o Stalina, Gorbačova, v našich pomeroch o Jakeša, Lorenca…Bičovaní vulgárnym antikomunizmom nevzdelaných elévou, sa cítime byť oslovení, každým, kto sa obtrie o „naše“ hodnoty. Boj za mier, je asi naozaj prioritou. Ale zápas o mier nie teologická mantra, ktorá zakrýva všetky ostatné problémy. V stále vzácnejších energetických a surovinových zdrojoch, v náraste populácie pri obmedzených zdrojoch vody a potravy sú príčiny súčasných a najmä budúcich vojen. Vojen, ako následku nespravodlivosti. Pri roztvorených sociálnych nožniciach úspešný zápas za mier sa nedá redukovať na pacifistické heslá. Vďaka i za ne, ale…

    Reply
  • 12. februára 2019 at 15:29
    Permalink

    Ani od ECH, ani od Ha… som nepočul ani náznakom, že by chceli zmeniť napr. ústavu a ostatné zákony, ktoré slúžia kapitálu a oligarchom. Podľa môjho názoru nestačí len dodržiavať zákony a právo, ktoré neslúži tým, ktorí tvoria hodnoty, všetko okolo nás, ale oligarchom a veľkokapitálu.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *