Vyberáme z archívu – prvá konferencia DAV DVA
Dňa 25. februára 2017 sa uskutočnila konferencia s názvom Alternatívy pre 21.storočie, organizovaná iniciatívou DAV DVA. Uskutočnila sa v Žiline v budove bytového družstva. Časovo bola rozvrhnutá od 12:00 do 18:00, čo sa viac menej dodržalo, aj keď tam boli nejaké patálie na začiatku z dôvodu dopravnej uzávery. Takže sa začalo troška neskôr – nevadí, aspoň sa stihli aktéri pripraviť a ľudia trochu zoznámiť. Na konferencii dostalo priestor päť ľudí, každý po polhodine, pričom po každej prezentácií nasledovala diskusia. Nakoniec ostal, respektíve mal ostať priestor pre dlhšiu diskusiu, ale k tomu sa dostanem ešte neskôr v texte.
Okrem jednotlivých vystúpení a diskusií dostal priestor aj Tomáš Bóka, dosluhujúci zodpovedný redaktor, na odprezentovanie prvého čísla časopisu DAV DVA v tlačenej podobe. Konferencie sa zúčastnilo asi 35 ľudí rôzneho veku.
Roman Michelko: Reálne alternatívy ľavicovej politiky
Ako prvý dostal slovo Roman Michelko. Ako jediný vystupujúci nevyužil možnosť prezentácie a premietania, nič to však neubralo na kvalite jeho príspevku, nakoľko pán Michelko je politológ, vydavateľ, publicista, človek so širokým rozhľadom naprieč spoločenskými vednými odbormi. Pán Michelko začal historickým prehľadom štiepenia ľavice vo svete, ktoré sa začalo v podstate už v 19. storočí, kľúčovým bol však rok 1959, kedy sa ľavica na Západe odklonila aj deklaratívne od Marxových myšlienok, teda aspoň tá sociálno-demokratická určite. Prednášajúci sa zameral na rozpory ľavicových hnutí a strán a nevenoval sa len vývoju v ZSSR či ČSSR. Načrtnem základnú líniu toho, o čom Roman Michelko hovoril a čo považoval za kľúčové. Jeho vystúpeniu dominoval odklon ľavice od svojich voličov, teda od svojho tradičného elektorátu, ktorým bol pracujúci človek. Postupom času sa ľavicové strany, žiaľ, začali skôr orientovať na strednú a vyššie triedy a otázky ekonomické a sociálne, ktoré odjakživa predstavovali gro ľavicového myslenia, odsunuli na okraj záujmu, keď sa začali zaoberať parciálnymi otázkami, napríklad postaveniu menšín. Toto všetko sa dialo v historickom procese na pozadí neoliberálnej kontrarevolúcie, ktorá mala za následok posun celého politického spektra výrazne doprava – všade v západnej Európe sme mohli sledovať problém centrizmu, kedy sa sociálno-demokratické a kresťansko-demokratické strany po čase takmer úplne prestali od seba odlišovať, neraz aj vládli spolu ako napríklad v Rakúsku. Ako najjasnejší príklad prednášajúci uviedol až chronicky známy odklon britskej Labour Party smerom ku konceptu tretej cesty, čo nie je nič iné ako absolútne podriadenie sa neoliberálnej doktríne. Ďalej uviedol príklad aj z Nemecka, kde SPD absolútne zradila akékoľvek ľavicové myšlienky, ale aj príklad PASOK v Grécku.
Ďalej pán Michelko hovoril o tom, ako by mala radikálna ľavica vyzerať, ale dotkol sa aj existujúcich konceptov ako napríklad Parecon (participatívna ekonomika) od Michaela Alberta či Ekonomická demokracia od Davida Schweickarta. Ako však Michelko správne poznamenal, žiadna politická strana doteraz tieto koncepty nezaradila do vlastného programu. Spomenul aj nové strany a hnutia, ktoré určitým spôsobom môžu byť inšpiratívne ako Die Linke, Podemos či Syriza. Podľa neho – ale aj podľa mňa – by mala ľavica postaviť do centra záujmu príjmovú polarizáciu, prekarizáciu práce, zrušenie renty a otázku pracujúcej chudoby, ďalej by mala reagovať na fenomén automatizácie a robotizácie, problém socializácie strát či fenomén miliardárov v politike, čo je absolútnym výsmechom občanom priamo do tváre. Pán Michelko spomenul aj kandidáta francúzskych socialistov Hamona, ktorý do svojho programu zaradil skrátenie pracovného času ale aj nepodmienený základný príjem. Okrem toho spomenul aj určité návrhy ako zdanenie monopolov, otázku bytovej politiky, zdanenie finančných špekulácii a iné ľavicové koncepty. Po jeho vystúpení nasledovala pomerne vášnivá diskusia, ktorá sa dotkla aj problematiky súkromných zdravotných poisťovní a vyťahovania peňazí z nášho zdravotníctva, ale aj otázky, prečo radikálna pravica na Slovensku začína dominovať. Na to Roman Michelko jasne odpovedal, že jednoducho si to odmakala, čo je pravda, lebo Kotleba sa nechával mlátiť na ulici, chodil medzi ľudí, pochodoval, rečnil. Navyše slovenská ľavica žije v ťažkej nostalgickej bubline, ktorá asi nie je tak atraktívna.
Martin Kráľ: Evolučné prekonanie kapitalizmu – koncept Richarda D. Wolffa
Druhým „pánom na holenie“ bol Martin Kráľ, ktorý by aj bol pánom na holenie, ale našťastie si udržiava výzor Friedricha Engelsa. Vystúpil s témou Evolučné prekonanie kapitalizmu, čo je konceptom Richarda D. Wolffa. Prednášajúci hovoril o definíciách socializmu, o rozkoloch, o probléme evolučného a revolučného cyklu. Celkom presne a trefne – a na tom sme sa zhodli už predtým – označil projekt byrokratického systému ZSSR za štátny kapitalizmus, čo podľa mňa sedí absolútne presne, nakoľko v súlade s ním považujem za socializmus ekonomický a politický systém, kde ľudia ovládajú fabriky, riadia ich, kde výrobná sféra nie je okupovaná štátnou byrokraciou, kde existuje politická a plná ekonomická demokracia. Tento koncept hovorí o odsúdení ako súkromného tak aj štátneho kapitalizmu, pričom je založený na zamestnaneckej samospráve, ktorá nie je dnes ničím výnimočným a mnoho podnikov začínajú preberať zamestnanci. Tento koncept počíta s prepojením zamestnaneckej a verejnej samosprávy, pričom sa musí klásť dôraz na dostatočne promptnú reakciu na zvládanie technologických zmien, rešpektovanie občianskej participácie a čo najviac demokracie.
Boris Demovič: Spravodlivý finančný systém – peniaze ako práca
Tretím prednášajúcim bol Boris Demovič, ktorý vyštudoval zoológiu a biológiu (ale dlhoročne sa venuje aj problematike finančného systému, pozn. editora). Témou jeho prednášky bol Spravodlivý finančný systém. Tento jeho koncept je založený na koncepte Peniaze ako práca, Bez práce nie sú koláče, Na počiatku bola vždy práca, teda odmieta vnímanie peňazí ako dlhu. Podľa neho by mali byť peniaze určené iba na výmenu tovarov, pričom človek by mal dostať toľko, koľko odpracuje. Autor chce takto dosiahnuť akési rovnostárstvo na základe pracovitosti, aj keď ja tam vnímam aj isté morálne trhliny, ale tomu sa v tomto texte nechcem bližšie venovať. Mne osobne prišla tá prednáška pomerne abstraktná, podľa mňa nemôžete len tak poprieť akúkoľvek ekonómiu, či už klasickú, neoklasickú, keynesiánsku, marxistickú, hocijakú. Jeho prednáška ľudí celkom zaujala, mne osobne ale prišla neuchopiteľná.
Igor Melicher: Ekonomická demokracia ako posledné štádium kapitalistickej spoločnosti
Štvrtým, ktorý dostal slovo, bol mladý študent politológie Igor Melicher. Predstavil celkom dobre známy koncept ekonomickej demokracie od profesora Schweickarta. Tento mladík ukázal celkom slušný slovný prejav na zmysluplnú tému, vyčlenil sa ako demokratický socialista, ktorý uprednostňuje pojem prosocializmu pred antikapitalizmom, pričom však kapitalizmus považuje za prežitý. Ďalej spomenul aj notoricky známy koncept Immanuela Wallersteina o jadre – semiperiférii – periférii globálneho kapitalizmu. Presah demokracie do ekonomickej sféry je to, čo je aj mne osobne veľmi sympatické. Igor spomenul aj najväčšiu kooperatívu na svete Mondragón, pričom dodal dôležitú vec, že budúca spoločnosť musí dekomodifikovať prácu. Na Igorovu prezentáciu zareagoval Roman Michelko, nakoľko Schweickartovu knihu v slovenskom preklade vydával.
Tomáš Martinčok: Návrhy a predstavy ekonomiky založenej na zdrojoch
S posledným príspevkom vystúpil Tomáš Martinčok, ktorý hovoril o projekte Venus, teda koncepte ekonomiky založenej na zdrojoch. Zaujímavé bolo to, že tento pán zvolil obrázkovú prezentáciu. Tento projekt je pomerne zložitý a komplexný – autor predstavil spoločnosť bez peňazí, hovoril o automatizácii, ukazoval plány na mestá budúcnosti, ako by mali vyzerať, hovoril o ich funkčnosti. Tento príspevok sa ľuďom celkom páčil, mne osobne príde utopický a mám radšej koncepty uchopiteľnejšie, ale to je môj názor. Dodám len, že dobrú poznámku o riziku technokracie v tomto systéme mal Tomáš Klimek.
Na záver už nezostalo veľa času na záverečnú diskusiu, kde v podstate vystúpil len jeden starší pán, ktorý povedal, že debatu o demokracii treba poprieť a je nutné uznávať iba demokratický centralizmus. Čo asi všetci dobre vieme, čo je, no čo už, aj takto sa niekedy končia debaty o alternatívach – tak, že sa zakopeme v minulosti. Na tohto pána reagoval najmä Michelko, ale aj spomínaná účastníčka, ktorá viackrát vystúpila s diskusnými príspevkami, miestami celkom trefnými, avšak na môj vkus príliš emotívnymi. Nakoniec dodám, že takéto konferencie sú prínosom a je dobré, že sa našla iniciatíva, ktorá je ochotná ich organizovať, takže vďaka za to.
Foto: archív Mareka Kopilca
V dobe, keď tu bol uverejnený tento článok, som sem reagovať nemohol (technické problémy tohto portálu) a teraz, keď môžem (už pár mesiacov, ale až teraz ma to napadlo), si to už asi sotva niekto prečíta, no vzhľadom na to, ako sa o mojej prezentácii vyjadril autor tejto „reportáže“ Dušan Deák (obzvlášť v porovnaní s opisom prezentácií ostatných vystupujúcich na tejto konfe), je reakcia z mojej strany (hoc aj neskorá) viac než nevyhnutná.
Priznám sa, že keď som si to tu 1.x prečítal, nemohol som veriť vlastným očiam a sám pre seba som si povedal, že pre Dav 2 už nikdy nič nenapíšem, ani nikde nevystúpim, keďže to očividne nemá naprosto žiaden zmysel, pokiaľ majú byť moje myšlienky takto nepochopené až priam prekrútené. A to dokonca ľuďmi z „vlastných radov“! Medzitým som názor síce už zmenil, pokračovať vo svojich veciach plánujem, avšak očakávania nemám už nijaké. Snáď budú moje myšlienky pochopené niekedy o 500 či tisíc rokov. Dnes na to doba ešte očividne nedozrela…
Mrzí ma však nielen naprosté nepochopenie môjho konceptu zo strany Deáka, ale o nič menej aj neobjektivita. Mimoriadnu predpojatosť tejto pareportáže vidno na prvý pohľad už aj v tom, že p. Michelkovi venoval Deák asi tak 3 – 4 x viac priestoru než ostatným, a to i napriek tomu, že p. Michelko sa z nás všetkých držal témy konferencie najmenej; väčšinu času (ktorého si vzal viac, než mal, čo bolo na úkor ostatných, samozrejme a čo vypovedá o jeho egoizme) hovoril o historickom vývoji ľavicovej politiky v Európe, teda úplne off-topic. Keďže má však p. Michelko už určitú povesť, meno a je v ľavicových kruhoch Slovenska verejne známou a uznávanou osobou, Deák si pokladal za povinnosť napísať o jeho prezentácii oveľa viac (a, samozrejme, vykresliť jeho výstup 100-%-ne pozitívne) – a to i napriek tomu, že čo sa týka alternatív, ktorým mala byť táto konferencia venovaná, povedal najmenej. Okrem tohto nepriameho uplatnenia nevedeckého argumentu ad hominem sa Deák neštítil použiť aj celkom priamy, keď píše, že „…nič to však neubralo na kvalite jeho príspevku, nakoľko pán Michelko je politológ, vydavateľ, publicista, človek so širokým rozhľadom…“.
Áno, aj ja som začal históriou, avšak oveľa stručnejšie a hlavne to bolo u mňa nevyhnutné na vysvetlenie toho, prečo navrhujem to, čo navrhujem – a čo Deák zjavne aj tak nepochopil.
Tým sa dostávam k druhej námietke, ktorou je fakt, že napriek Deákovmu značnému nepochopeniu mojich myšlienok a evidentnému nesúhlasu s nimi sa ma počas celej konferencie ani raz na nič nespýtal, ani raz na žiadnu moju myšlienku uvedenú v mojej prezentácii nereagoval; ani počas prednášky, ani v diskusii po nej a keď som ho oslovil ja cez jednu prestávku a chcel s ním prehodiť zopár slov, Deák odmietol, pretože si musel ísť zahúliť. Cigarety sú preňho očividne dôležitejšie a hlavne príjemnejšie než priama osobná konfrontácia s názorovým oponentom a snaha posunúť sa diskusiou s ním trochu ďalej. Ja keby som vedel, že budem písať o niekom, s koho myšlienkami nesúhlasím alebo im nerozumiem, pokladal by som si za morálnu povinnosť čo najviac si ich s ním najprv vyjasniť – veď ako ináč môžem potom o nich objektívne informovať??? Perfektne to vypovedá o Deákovom charaktere (a z neho vyplývajúcej naprostej neobjektívnosti).
Tretia výhrada: Viem, že do reportáže má právo reportér vsunúť aj svoj názor, avšak zároveň by ho mal aj argumentačne podložiť a vysvetliť, prečo je podľa neho niečo dobré alebo zlé. V opačnom prípade ide len o prázdne slová, naprosto ničím nepodložené tvrdenia. To, že s niečím Deák súhlasí alebo nesúhlasí, nikoho nezaujíma. Ľudia si chcú vypočuť myšlienky tých, čo na konfe vystupovali; nie toho, kto sa rozhodol o nich písať. 7 miliárd ľudí môže mať na ne 7 miliárd rôznych názorov – pokiaľ však tie názory ostanú nezdôvodnené, ich argumentačná hodnota je nulová a sú len nežiaducim balastom, ktorého jediným účelom je nejakú myšlienku propagovať a nejakú inú zas zavrhnúť alebo aspoň znížiť jej váhu v očiach čitateľov. Deák nemá problém aj 4x (!) v jedinom súvetí vyjadriť súhlas s jemu blízkym človekom, viď štvrtú vetu odstavca venovaného Martinovi Kráľovi („CELKOM PRESNE A TREFNE – a na tom SME SA ZHODLI už predtým – označil projekt byrokratického systému ZSSR za štátny kapitalizmus, ČO PODĽA MŇA SEDÍ ABSOLÚTNE PRESNE, nakoľko V SÚLADE S NÍM POVAŽUJEM za socializmus ekonomický a politický systém, kde ľudia… „), pričom až 2x použil to isté slovíčko (PRESNE) na umocnenie pravdivosti jedného názoru (navyše nesprávneho, ide o všeobecne zaužívaný a rozšírený omyl, ktorého vysvetlenie by však bolo na samostatný článok). Toto však môže súvisieť aj s Deákovou nedostatočnou vyjadrovacou schopnosťou, ktorú možno badať aj na iných miestach. Zato v celom odstavci venovanom mojej alternatíve nevyjadril súhlas ani raz; naopak, 4x dal najavo svoj negatívny postoj („ja tam vnímam aj isté morálne trhliny“, „mne osobne prišla tá prednáška pomerne abstraktná“, „podľa mňa nemôžete len tak poprieť…“ a „mne osobne ale prišla neuchopiteľná.“). Naproti tomu u Kráľa vykreslil pozitívne ešte aj jeho výzor podobný Engelsovi… Týmto už klesol na úroveň bulváru typu Nový Čas.
Pokiaľ Deák nehodlá zdôvodniť, prečo s niečím súhlasí alebo nesúhlasí, nech to ani nepíše. Veď aký to má potom význam? Pokiaľ chce informovať čitateľov o jeho pohľade na danú vec, nech napíše vlastný článok (napr. „Očami Dušana Deáka“) alebo navrhne vlastný koncept, o ktorom bude môcť hovoriť na potenciálnej budúcej konferencii. Avšak pokiaľ má informovať ľudí o myšlienkach druhých, nemá ich čo takto komentovať, pokiaľ zároveň nevysvetlí, prečo je toto dobré a hento zlé. Čitatelia majú vlastný rozum na posúdenie myšlienok vystupujúcich, Deák im nemá čo podsúvať svoje názory, hlavne keď ich nevie (alebo nechce) nijako zdôvodniť. To by sa rovnako tak mohlo k tomu vyjadriť všetkých vyše 7 miliárd ľudí na Zemi. Má len objektívne povedať „človek A tvrdí a navrhuje toto (lebo …) a človek B zas tvrdí a navrhuje ono (lebo …).“ V opačnom prípade ide o manipulatívnu propagandu. Samozrejme, pokiaľ by niekto z nás povedal nejakú zjavnú faktickú chybu, bolo by jeho povinnosťou to spomenúť a napraviť (napr. „Autor však vychádza z nesprávneho predpokladu, že banky primárne vznikli za účelom pestovania rastlín; historické záznamy však jasne hovoria, že dôvodom ich vzniku bol strach ľudí o svoje úspory pred podomovými zlodejmi.“). Ničoho takého som sa však nedopustil.
Ďalej: Vzhľadom na to, koľko informácií som za tú polhodinu povedal, venoval Deák mojej alternatíve naozaj len veľmi skromný priestor (ako ja iným, s výnimkou Michelka a čiastočne Kráľa) a aj z toho značnú časť vyplytval buď na nepodstatné veci alebo na svoje názory (samozrejme, ničím nepodložené). Idem pekne za radom, vetu za vetou – žiaľ, nie je tu jediná, voči ktorej by som nemal nijakú výhradu. Takže prvá: „Tretím prednášajúcim bol Boris Demovič, ktorý vyštudoval zoológiu a biológiu.“ – prvá časť súvetia úplne zbytočná, nakoľko je už v názve daného odstavca uvedené, kto bol prednášajúcim. A vzhľadom na to, že z množstva dôležitých vecí spomenutých v mojej prednáške si mohol Deák vybrať len zopár, je škoda každej zbytočnej informácie, pretože je zákonite na úkor nejakej užitočnej, ktorá tam mohla byť miesto nej. Redundancia je v takomto kratučkom textíku skrátka neprípustná.
Z tohto dôvodu si mohol odpustiť aj druhú časť súvetia venovanú tomu, čo som študoval – znova ukážková snaha o nepriamy ad hominem. Inými slovami, neberte ho moc vážne. V prípade Kráľa a Martinčoka nepíše, čo študovali – nemusel teda ani pri mne. Očividne to z množstva vecí, ktoré som tam spomenul, pokladal za jednu z najdôležitejších informácií… Keby mi venoval Deák nie 1 krátky odstavček, ale čojaviem 5 strán, tak by to bolo na mieste. Avšak takto je to len zbytočné ukrajovanie z beztak maličkého zmysluplného obsahu venovaného samotnej alternatíve, ktorá je pre čitateľov o to neuchopiteľnejšia. Oceňujem aspoň editora, ktorý (očividne rovnako tak cítiac zníženie váhy mojich myšlienok touto poznámkou) dodal, že sa dlhoročne venujem aj problematike finančného systému.
Ďalšia veta: „Témou jeho prednášky bol Spravodlivý finančný systém.“ – znova redundancia, je to už o 4-5 riadkov vyššie v názve odstavca. Miesto týchto prvých dvoch celkom zbytočných viet tu mohol Deák napr. uviesť, PREČO tvrdím, že by peniaze mali odzrkadľovať vynaloženú a do použiteľných tovarov a služieb pre spoločnosť premenenú prácu, vari najdôležitejšiu vec z celej mojej prezentácie. Argumentácia však nie je silnou stránkou Deáka, či už ide názory jeho alebo cudzie. No ak si má čitateľ z nejakého článku aj niečo vziať, je naprosto nevyhnutná.
V tretej vete („Tento jeho koncept je založený na koncepte Peniaze ako práca, Bez práce nie sú koláče, Na počiatku bola vždy práca, teda odmieta vnímanie peňazí ako dlhu.“) dáva Deák opäť najavo svoju nespôsobilosť písať články („…koncept založený na koncepte…“) , ako aj neznalosť významovej zložky slov vlastného jazyka (hoc cudzieho pôvodu). Ani jeden z troch vymenovaných „konceptov“ nie je koncept v pravom slova zmysle. „Peniaze ako práca“ je heslo a zároveň podtitul mojej prednášky, uvedený už aj v názve odstavca (teda navyše opäť zbytočnosť); na Deákovu obranu treba však povedať, že v tomto prvom prípade ide aspoň o stručné charakterizovanie môjho konceptu, takže v určitom zmysle by sa to za koncept dalo považovať. To však už rozhodne neplatí o nasledujúcich dvoch. „Bez práce nie sú koláče“ je stará slovenská ľudová múdrosť (a podobné sú aj v iných národoch) alebo príslovie, ak chcete (učivo ZŠ, viď napr. http://www.oskole.sk/?id_cat=1&clanok=8184). No a to, že „Na počiatku bola vždy práca.“ je holý fakt, rovnako ako že „Sáva je pravostranný prítok Dunaja.“ Pravda, aby bola vec celkom jasná, mal tam Deák dodať to, čo aj na mojom slájde bolo, a síce že „Na počiatku KAŽDÉHO HOSPODÁRSTVA bola vždy práca.“. Takto je to ešte aj vytrhnuté z kontextu. Ak si Deák myslí, že toto je len nejaký môj subjektívny názor, vyzývam ho, aby našiel kdekoľvek na svete dnes či v akejkoľvek dávnej histórii aspoň jednu jedinú ekonomiku, ktorá vznikla bez práce. Bol by prvý taký človek na Zemi…
Štvrtá veta: „Podľa neho by mali byť peniaze určené iba na výmenu tovarov, pričom človek by mal dostať toľko, koľko odpracuje.“ – opäť nepresnosť, a to hneď trojitá. Jednak aj na výmenu služieb, nielen tovarov, jednak na uľahčenie tejto výmeny (výmena statkov bola už pred vznikom peňazí, akurát že komplikovanejšia) a jednak aj na snahu učiniť túto výmenu spravodlivejšou (aj keď sa to dnes tak nemusí zdať. Viac viď v prvom dieli môjho článku o peniazoch).
A nie je to len podľa mňa; za týmto účelom peniaze vytvorené skutočne boli a ak to Deákovi nie je jasné, nechápe, prečo peniaze vôbec vznikli, prečo ich používame a ako by mali vyzerať, a teda naprosto nepochopil moju prednášku. O to je absurdnejšie, že sa podujal písať o nej zrovna on. Sebavedomie niektorým jedincom skutočne nechýba…
Piata veta „Autor chce takto dosiahnuť akési rovnostárstvo na základe pracovitosti, aj keď ja tam vnímam aj isté morálne trhliny, ale tomu sa v tomto texte nechcem bližšie venovať.“ ma dorazila najviac. Ja že chcem dosiahnuť rovnostárstvo! Myslel som, že snívam. Po prvé: Rovnostárstvo v ekonomickom význame znamená, že každý člen spoločnosti dostáva (zhruba) rovnako BEZ OHĽADU na zásluhy či výkon. Akonáhle je jeho plat niečím podmienený (a obzvlášť pracovným výkonom), o rovnostárstve nemôže byť ani reči. To už by sme mohli aj trhové systémy definovať ako rovnostárske, napr. ako „rovnostárstvo na základe schopnosti sa predať“ či „rovnostárstvo na základe pomeru ponuky a dopytu predávaných statkov“. Dokonca v dnešnom tvrdom kapitalizme funguje medzi radovými pracovníkmi v rámci jednotlivých podnikov de facto rovnostárstvo, keď pracovníci dostávajú zhruba rovnako bez ohľadu na výkon a takisto bez ohľadu na to, aký je daný podnik úspešný! Rozdiely sú nanajvýš vzhľadom na odpracované hodiny (čo je aj v mojom koncepte, kde však zohľadňujem aj ďalšie faktory, ktoré Deák, pravdaže, nespomenul) a vzhľadom na odpracované roky či vek (čo je často v totálnom rozpore so spravodlivosťou, keďže neraz podáva mladý pracovník lepší výkon než starý; napriek tomu dostane menej).
Samotné slovné spojenie „rovnostárstvo na základe…“ je logický nezmysel, keďže ako som už vyššie napísal, akonáhle je odmena niečím podmienená, o rovnostárstvo nejde.
V mojom systéme keď niekto vyrobí vo fabrike za rovnaký čas v rovnakých podmienkach 7x viac rovnakých tovarov než jeho kolega, aj 7x viac dostane! A naopak, keď nejaký lenivý cigáň, ktorému sa nechce robiť (hoci môže), neurobí nič, nič ani nedostane. Toto je rovnostárstvo?! Nonsens. Čisto zásluhový systém (pravda, až na dôchodcov, invalidov, dlhodobo chorých, ženy na materskej a ostatných, ktorí nemajú morálnu povinnosť pracovať, aby ma niekto náhodou nechytal za slovíčka). Alebo vari aby sme tu podľa Deáka nemali rovnostárstvo, musí mať niekto možnosť „zarobiť“ aj tisíckrát viac než nejaký pracujúci človek?! Od autentických ľavičiarov (na akého sa Deák hrá), ktorí odjakživa chceli nasmerovať systém tak, aby bol v prospech pracujúcich a ktorí vzdávali hold ľudskej práci ešte aj bežným pozdravom, by som napadnutie myšlienky, že ľudia majú byť hodnotení podľa svojej práce, naozaj nečakal… Veď ako možno preukázať práci väčšiu česť, než ju náležite odmeniť??? Zároveň však nemôže byť nejaká práca odmenená viac než je jej hodnota, pretože tým pádom musí byť zákonite nejaká iná práca odmenená menej… Totiž tá odmena je tiež len a len výsledok niečej práce. Pochopiť takúto elementárnu vec by nemalo yť problémom pre nikoho, kto nemá abnormálne znížený intelekt.
A mimochodom – taký Engels, ku ktorému Deák očividne vzhliada, mal k rovnostárstvu neporovnateľne bližšie než ja…
No a tie morálne trhliny ma tiež veľmi zaboleli. Zrovna – a len! – pri mne. Áno, viem, stopercentná spravodlivosť by nebola – to ani byť nemôže (nikde a nikdy na tomto hmotnom svete) a to som aj spomenul. Stále by to bol však nepomerne spravodlivejší finančný systém než dnešný, ktorý traja z piatich vystupujúcich meniť vôbec nechcú – napriek tomu pri nich Deák o žiadnych morálnych trhlinách nepíše. Nuž, tento súčasný fin. systém – ktorý ostatní prednášajúci s výnimkou Martinčoka mlčky tolerujú – morálne trhliny naozaj nemá. Ten má rovno priepaste. Väčšiu neobjektívnosť si už vážne nedokážem predstaviť. Je to asi ako keby som Somálčanom vyčítal, že sú medzi nimi aj obézni ľudia, no u takých megatučných Austrálčanov by som sa o ich obezite nezmienil ani slovom. Fakt sila…
Šiesta veta „Mne osobne prišla tá prednáška pomerne abstraktná, podľa mňa nemôžete len tak poprieť akúkoľvek ekonómiu, či už klasickú, neoklasickú, keynesiánsku, marxistickú, hocijakú.“ krásne vypovedá o nepochybne nižšej mentálnej výbave autora tohto článku. Po prvé: Rozvinuté abstraktné myslenie je jedným zo základných znakov odlišujúcich človeka od všetkých ostatných živočíchov. Ak má s ním niekto problém, je to problém jeho mozgu, nie môjho.
Po druhé: Ekonómiu naozaj nemôžem poprieť, nijakú. Súhlasím. A ani nepopieram. Ja ich kritizujem a odsudzujem, to je zásadný rozdiel. Poprieť môžeš existenciu niečoho, napr. boha, duchov, mimozemšťanov alebo nejakého nekalého činu, z ktorého ťa niekto obviní (aj keď, pravda, to ešte nemusí znamenať, že daná vec neexistuje alebo sa nestala). Nie názor, teóriu alebo vedu. Znova neznalosť základných slovíčok vlastného materinského jazyka. Môžem však s nimi nesúhlasiť, príp. ich nebrať do úvahy. A vieš, kedy? Keď odmietnem ekonomiku, ktorú daná ekonómia študuje. Pretože ekonómia je veda zaobarejúca sa ekonomikou, povedané v skratke. Avšak ekonomika (hospodárstvo) môže mať veľa rôznych foriem. A je úplne logické, že nemôžeš súhlasiť so všetkými. Maximálne s jednou. A je teda zákonité, že všetky ostatné zavrhuješ. Opakujem: Nepopieraš. Zavrhuješ, teda odsudzuješ, kritizuješ. Veď ako možno kritizovať či odsudzovať niečo, čo človek popiera? :-) Ateista nemôže kritizovať boha, keďže jeho existenciu popiera. Rovnako tak sudca nemôže odsúdiť niekoho, kto neexistuje.
Takže tak. Odsudzujem, odmietam, neprajem si. Obzvlášť pokiaľ tieto formy ekonomík neberú do úvahy jeden z mojich najvyšších ideálov – spravodlivosť. A nielen môj. Spravodlivosť bola odjakživa jedným zo základných ideálov všetkých skutočných ľavičiarov a obzvlášť socialistov. Ak tvojím odeálom nie je, nechápem, čo tu robíš. Aj vo fb skupine Ľavicové spektrum hneď prvá veta znie: „Ak vo vás horí posvätný oheň túžby po spravodlivosti, patríte medzi nás.“ V tebe nehorí. Ty medzi nás nepatríš.
V siedmej a poslednej vete „Jeho prednáška ľudí celkom zaujala, mne osobne ale prišla neuchopiteľná.“ uviedol Deák jediné pozitívum mojej prezentácie, zrovna však to najmenej podstatné – čo ju v očiach nezaujato uvažujúcich ľudí lepšou nerobí. Šlo by totiž len o typický ad hominem. Ľudí neraz zaujme aj tá najväčšia blbosť. A, naopak, poučné informatívne dokumenty mávajú často veľmi nízku sledovanosť. Oveľa lepšie by urobil, keby bol spomenul aspoň jeden z 14-ich v mojej prezentácii vymenovaných pozitívnych dôsledkov mnou navrhovaného fin. systému. To by však mohol objektívne pridať na váhe mojich slov, čo v jeho záujme zjavne nebolo… Zato si neodpustil záverečnú negatívnu poznámku o neuchopiteľnosti môjho konceptu. Nuž, tá môže súvisieť s Deákovým nedostatočne vyvinutým abstraktným myslením, avšak priznávam, že môže byť aj dôsledkom toho, že za danú polhodinu, ktorú som mal k dispozícii a ktorú som na rozdiel od p. Michelka nechcel presiahnuť, som nestihol vysvetliť svoje myšlienky dostatočne jasne a podrobne. Pevne dúfam, že vo svojich dlho chystaných článkoch o peniazoch to odčiním (ničmenej veľa sa dá pochopiť už aj z prvého dielu o peniazoch a z dvoch článkov o kapitalizme, ktoré tu mám uverejnené už dávno). Som zvedavý, čo k nim potom prípadne napíše Deák. Tam sa ukáže, či ho k ľavicovému mysleniu dohnal rozum, či srdce alebo len slepá ideológia. Veď ako sám raz na fb napísal, nie je tomu tak dávno, čo bol ešte pravičiar. Vo svetle tejto skutočnosti by ma jeho „reportáž“ (v mojich očiach paškvil) nemala vlastne vôbec prekvapovať…
Reagujem nižšie, síce po 3 rokoch takmer presne na deň, ale nedalo mi inak.
Bojuj ďalej!
Boris Demovič,
Robotník nepredáva kapitalistovi prácu ale svoju PRACOVNÚ SILU.
Práca je substancia a imanentná miera hodnôt, ale sama nemá nijakú hodnotu.
*
Ak pracuje (v jednej hale) rovnako kvalifikovaný robotník s menej produktívnym strojom vyrobí menej produktov ako druhý rovnako kvalifikovaný robotník s vysokoproduktívnym strojom a vyšším počtom produktov.
Obidvaja s ROVNAKOU kvalitou.
Obidvaja použili na vykonanie rovnakú PRACOVNÚ SILU, ktorou (ako úžitkovým tovarom, za ktorý dostanú ROVNAKÚ mzdu) potom za rovnako dlhý čas (smenu) dali do pohybu ROVNAKO VEĽKÚ PRÁCU ale pôsobili s ROZDIELNYMI produktivitami strojov (ktoré patria vlastníkovi v jednej hale).
Menej produktívny pracovník vložil do produktov VYŠŠIU hodnotu (ktorá je kapitalistovi ľahostajná) a súčasne vytvoril NIŽŠIU nadhodnotu (o ktorú kapitalistovi ide). Druhý robotník opačne.
Iné veci sa dejú ak sa jedná o dvoch konkurujúcich kapitalistov (dve rôzne haly a napr. všetky stroje vysokoproduktívne, do hry stupuje konkurencia).
Marx hovorí, že stroj znižuje hodnotu tovaru a súčasne aj úžitkovú hodnotu pracovnej sily a teda aj cenu tovaru a súčasne mzdu novej generácie robotníka – jeho pracovnej sily ako úžitkového tovaru, ktorú predáva kapitalistovi.
K absolútnemu zbedačeniu robotníkov príde až po totálnej robotizácii. Mladý Marx oproti zrelému obdobiu si myslel, že sa to bude diať od počiatku ale nezobral do úvahy, že produktivita nerastie lineárne ale exponenciálne. Tým vytvoril mylnú predstavu buržoáznych ekonómov, že so zbedačovaním a blízkou revolúciou, z toho titulu nemal pravdu. Dnes sa ukazuje, pod vplyvom raketovej robotizácie, že mal viac pravdy než si sám uvedomoval.