Je niekoľko dôvodov, ktoré nám kážu povedať si presne a jasne, čím môže byť Československá spoločnosť dnes, v republike obnovenej a utváranej na všeobecných zásadách programu vysloveného prvou československou vládou pred dvoma rokmi v Košiciach.
Predmníchovské analógie zvádzajú k predstavám, podľa ktorých Československá spoločnosť, dnes azda v inej forme, no v podstate bude pestovať ideu československej národnej jednoty, nej vyhľadávať a ňou vyjadrovať všetko, čo Slovákov a Čechov duchovne i štátne spojuje.
Alebo ak bude stáť, ako stáť, ak stojí celý dnešný náš život, na stanovisku slovenskej národnej svojbytnosti, na princípe jestvovania dvoch národov v tejto republike, bude spoločnosť, ako je povedzme československo-francúzska spoločnosť, Zväz priateľov Sovietskeho zväzu atď.? Bude jediným, hoci oficiálnym centrom pre propagáciu hodnôt českého života medzi Slovákmi a našich snažení a úspechov v českom prostredí?
Ani jedno ani druhé nemôže byť Československá spoločnosť v Československej republike.
Ak by sa uchýlila k prvej forme a chcela by po starom pestovať československú vzájomnosť, čiže chcela by byť ohniskom myšlienky československej národnej jednoty a ňou utužovať ideu našej duchovnej i štátnej spolupatričnosti, vstupovala by do života mylným krokom. Stratila by svoj význam, stala by a sektou úzkeho kruhu ľudí, a nie činiteľom mocnejšie prispievajúcim k lepšiemu spoločnému nažívaniu. Mala by program úzky a ciele malé.
Ak na druhej strane by zas len Československá spoločnosť mala byť centrom podujatí, ktorých cieľom je slovensko-české poznávanie a výmena rozmanitých hodnôt života našich národov, pri akejkoľvek veľkosti a mohutnosti by sa na takúto úlohu nemohla stačiť – a už na základe dnešných skúseností možno tvrdiť, že by ani nestačila. Takýto cieľ totiž nemôže byť predsavzatím iba jednej organizácie, jedinej spoločnosti. Aspoň na našej na slovenskej strane cítime tak, že nie je u nás podujatie, ktoré by mohlo nemať v úmysle spolupracovať alebo aspoň poznávať, študovať a dať sa poučovať obdobnými českými podujatiami. Nie je u nás taká hospodárska, vedecká, umelecká, spoločenská a akákoľvek iná práca, ktorá by mohla nebyť aspoň zvedavá na to, ako si v Čechách vedeli poradiť s obdobnými problémami, ako si ich tam vyriešili, aké výsledky tam dosiahli. A aj pestovanie a podporovanie všetkého, čo Slovákov a Čechov duchovne a štátne spojuje, musí byť programatickým vyznaním všetkých prejavov nášho rozvíjajúceho sa spoločenského života, nielen jednej spoločnosti. Je nemysliteľné, aby sa u nás organizoval napríklad kultúrny život bez zreteľa na spojitosť s kultúrnym životom českým a keby sa aj zjavila takáto pochabá snaha, ktorá by ho nechcela vziať na vedomie, chcela ho obísť, alebo dokonca chcela jestvovať v odpore proti nemu, nevyhnutne musí byť prekonaná samotným našim životom. Nevyhnutne sa dostane na perifériu nášho života ako čosi prekonané, nepotrebné, pomýlené.
Pri všetkých týchto okolnostiach však jednako len môže mať a bude mať Československá spoločnosť značný význam pre ciele, ktoré si vytyčuje, i pre náš život. Svoj význam môže mať v tom, že bude svojou činnosťou a svojou existenciou neprestajne pripomínať nášmu životu, našim úsiliam a našich podujatiam, že nejestvuje slovenský národný rast, nech už na akomkoľvek poli, bez vzťahu, bez súčinnosti, bez vzájomnosti s obdobnými úsiliami českými, bez rámca československého. Ďalej bude mať jestvovanie Československej spoločnosti svoj význam u nás aj v tom, že tieto axiómy nášho národného života, tieto predpoklady slovenského národného vývoja bude podopierať zvestovaním sústavnejšieho záujmu o naše veci v českom prostredí, kde sa predovšetkým sústredí na oboznamovanie širokého publika s faktami a úsiliami slovenského života. V takomto ponímaní treba vidieť pole pôsobnosti Československej spoločnosti, jedine v takýchto podujatiach vidíme úspech jej šľachetných predsavzatí.
Kým zaželáme veľa šťastia a úspechu zakladajúcej sa Československej spoločnosti v tejto činnosti, treba sa nám opýtať, či má predpoklady pre uskutočňovanie cieľov, ktoré si určila. Či je úrodná pôda pre pestovanie a podporovanie myšlienok, spojujúcich Slovákov a Čechov, duchovne i štátne.
Obnovená republika riešila vzťah slovensko-český tak ideálne, ako len ľudia môžu niečo ideálne riešiť. Starému antagonizmu slovensko-českému podťala korene, vzala mu existenčný základ, keď vypovedala, že Slováci majú budovať svoj národný život svojimi silami, svojim umom, podľa vlastných predstáv. Medzi Slovákmi a Čechmi nestojí ani jeden z tých problémov, ktoré stáli medzi nami pred takými 20. až 30. rokmi. Niet významnejšej tendencie na českej strane zaznávať alebo obmedzovať náš národný život. Otázka slovenskej národnej svojbytnosti, ak je predmetom diskusie, tak iba na nerozhodujúcej periférii českého života. Nestojí medzi nami nijaký český človek, ktorý – ako sme sa o tom pred takým 20 rokmi do omrzenia – uberá existenčné možnosti nášmu človekovi. Naopak. Dnes sa my uchádzame o českých pracovníkov, o českých inžinierov, profesorov, odborníkov, aby nám pomáhali budovať rozostavaný život. Česko-slovenské vyrovnanie na poli hospodárskom, sociálnom a kultúrnom stalo sa oficiálnym snažením reprezentácie tohto štátu. Obnovená republika mocne – a nemožno povedať, že neúspešne – usiluje sa odstrániť možnú disharmóniu slovensko-českú pri jej predpokladoch spoločenských i hospodárskych, najmä v tom zmysle, aby sa jednota republiky prejavovala predovšetkým vnútorne v tom, že životné možnosti sú jedny a tie samé na západe i na východe, na Slovensku i v Čechách.
Roku 1947 nestojí medzi nami snaha mať zo Slovenska menej vyspelú agrárnu krajinu, kým v Čechách je v sústredený všetok priemysel. Nestojí medzi nami ani jeden z tých, čo už oprávnených alebo demagogických argumentov, ktoré slovenskému povedomiu dávali protičeské zacielenie. Naopak! V obnovenom štátnom zväzku s českým národom sa Slovensko po prvý raz stáva skutočne slovenským a po prvý raz sa rozbieha životom modernej národnej spoločnosti.
…
F. X. Šalda v jasnozrivej úvahe o poslaní československého spoločenstva dávnejšie vyslovil tézu o dvojpolárnosti pri každom významnejšom čine, pri tvorbe diel rozhodujúceho významu, pri všetkom napredovaní. Pozoruhodné a plodné javy v živote nie sú osamotené. Sú výslednicou vzájomného pôsobenia. To platí aj o našom spoločnom živote, o je zmysle a o vývoji, ktorý chceme aby bol plodný pri plnom zachovaní osobitosti jedného i druhého národa.
Keď si náležite uvedomíme všetky tieto veci a vo výsledkoch si overíme blahodárny význam štátneho, sociálneho, hospodárskeho i kultúrneho spoločenstva československého pre náš národ samotný, prestane sa javiť Československo len ako zväzok z nevyhnutnosti aj pre tých, ktorí trvajú na myšlienke slovenskej národnej svojbytnosti, a aj pre tých, ktorí vo výhrade proti národnej jednote československej vidia výhradu proti československému spoločenstvu samotnému. (celá verzia NOVOMESKÝ, L.: Zväzky a záväzky. Publicistika zväzkov V, 1945 – 1950, Bratislava: Pravda, 1972, s. 189 – 195)
Laco Novomeský
