Laco Novomeský o Krompašskom krviprelievaní a vzbure v Ružomberku: Výročie na ktoré sa nezabúda, čierny flór na červených zástavách

Spomienkový článok Laca Novomeského k 10. výročiu krompašskej streľby publikovaný v DAVe.

Rok 1920. Obrysy systému, ktorý dal prevrat oslobodenému Slovensku, začínajú jasnejšie a jasnejšie vystupovať do popredia z dymu revolučných zmätkov na slovenských dedinách a z požiaru vyhratej protiboľševickej vojny.

Vonkajší nepriateľ – červení vojaci maďarskej komúny – bol spracovaný v podzemných celách budapeštianskych väzníc, v orgovánskom lesíku, v dedinách maďarského Zadunajska pravidelnými a nepravidelnými trestnými expedíciami admirála Mikuláša Hortyho a nadporučíka Ivana Héjassa.

Na Slovensku vtedy azda už i posledný slovenský nevediaci železničiar bol dostal priepustné vyrozumenie a na znamenie novej po stovkách, po tisícoch sa usadzovali v dôležitých i nedôležitých miestach novej verejnej a štátnej správy na Slovensku noví ľudia: bratia a osloboditelia. Diplomacia zriadila veci tak, že sa nebolo treba obávať novej česko-maďarskej zrážky o Slovensko a štátna správa reprezentovaná značnými silami českého četníctva oddanými oslobodzovacej myšlienke a ohromným arzenálom sľubov začínala nadobúdať istotu i pred „vnútorným nepriateľom“, pred jeho možnými výčinmi, ktoré poprevratové roky nazývali „rabunkom.“

Pomery sa dostávali do normálnych koľají. Miesto feudálnych zemepánov začínal sa zemerobotník zoznamovať s českými i slovenským zbytkárom, jesenné spoločenské styky slovenského malorolníka boli rozšírené o novú známosť: s jeho úrodou okrem maďarských a židovských agentov začali obchodovať i agrárnícké družstvá a slovenskému robotníkovi – na toho sa tiež nezabudlo – bola daná možnosť v svojej materinskej reči, ponížene prosiť slávnu vrchnosť – o cestovný pas. V roku 1920 valia sa vysťahovalecké kolónie zo Slovenska v mohutných prúdoch. Vtedy už druhý ročník pražského Rudého práva má temer dennú rubričku: Krvácejí Slovensko, v ktorej oznamuje príchod a odchod 100, 150, 200, 300 vysťahovalctvo zo Slovenska a z Podkarpatska.

• 

KONSOLIDÁCIA NASTÚPILA SVOJU ŽELEZNÚ PÚŤ
LIKVIDUJÚ SA ZVYŠKY NEDÔVERY

Vtedy tu ešte neboli nemé komíny fabrík, ktoré už dnes tvoria hlavný znak Slovenska. Fabriky pracovali a v nich robotníctvo, ktoré nechcelo pochopiť, že svojvolne diktovanie zmlúv zamestnávateľmi a nedodržanie zmlúv – okrem množstva iných vecí – sa zrovnáva s oslobodením a so socializmom mladej republiky. Ale režim reprezentovaný pokrokárom Šrobárom skoro prikročil k likvidácii tejto robotníckej nechápavosti a tejto zažranej nedôvery.

Druhého februára dochádza k povestnej ružomberskej zrážke. V starej papierni vylučuje robotníctvo troch agentov klerikálneho advokáta Labaya a – hoci Labaya už vtedy označovali za živel štátu nepriateľský – od župana až po posledného policajta všetci dobre chápu, že toto uznesenie robotníctva môže byť nebezpečným precedensom. Vynakladajú všetky sily, aby toto sebavedomé rozhodnutie bolo zlomené. 4 robotníkov dôverníkov zatkli. Siréna papierne odpovedá na toto žalárovanie dlhým poplašným hučaním. Demonštrácia žiadajúca okamžité prepustenie zatknutých.

My sme všetci proti Šalamúnovi, zavrite nás všetkých, volá rozbúrený robotnícky dav pod oknami ružomberskej väznice.

Ten Šalamún, to bol jeden z Labayových agentov, ktorého robotníctvo vylúčilo. „Smrť Labayovi, obesiť ho!“ kričí pod oknom Labayovho domu ulica. Proti robotníctvu vytiahlo vojsko, keď nedosiahli četnícke oddiely.

Strieľajte, kázal im veliteľ a ani jedna strelná rana nepadla. Až bodákový útok rozohnal davy, útok, pri ktorom osem robotníkov bolo poranených.

V takomto ovzduší valia sa zimné dni februárové, takéto napätie na Slovensku našiel 21 deň februárový v roku 1921.

NIEKOĽKO NOVINÁRSKYCH SPRÁV
KRVAVÉ NEPOKOJE NA VÝCHODNOM SLOVENSKU

Z Košíc, 21. februára. ČTK. – Ako oznamuje Slovenských východ, došlo dnes dopoludnia k robotníckym nepokojom v železiarňach v Krompachoch, ku ktorými dala podnet zásobovacia situácia. Robotníctvo bolo vraj zvlášť nespokojné, pretože mu vydávali kukuričnú múku. Výtržnosti nadobudli krvavý ráz a došlo k násiliu, ktoré si vyžiadalo obete na ľudských životoch. Bol usmrtený inžinier Podhradský a hlavný slúžny Lukács, ktorí sa pokúšali robotníctvo upokojiť, okrem toho, boli zranení dvaja úradníci a traja četníci, z nich jeden ťažko. Pri zrážke s čertníkmi boli usmrtení dvaja robotníci a zranených 17, z toho 7 ťažko. Do Krompách bolo poslané vojsko a polícia z Košíc. Časopis sa dozvedá ďalej, že búrlivé udalosti v Krompachoch sú vyvolané agitáciou posledných čias. Pri dnešných výtržnostiach najviac popudzovala robotníctvo akási žena, ktorá hovorila po maďarsky.

KU KRVAVÝM NEPOKOJOM
V KROMPACHOCH

Z Košíc, 22. februára. ČTK. – Oznamuje sa nám v Krompachách, že ráno v mieste úplný pokoj. Ani včera večer a v noci nedošli k výtržnostiam. Zo zranených robotníkov jeden dnes v noci zomrel. Celkom bolo zranených osem robotníkov, z nich 6 ťažko. Mŕvi sú traja robotníci. Stav raneného riaditeľa Králika je veľmi vážny. Mŕtvola inžiniera Podhradského a slúžneho Lukácsa je nepoznanie zohavená. Strážmajster Kroupa má rozbitú hlavu a je ranený na pravej ruke. Robotníctvo z blízkej dediny Slovinky, ktoré chcelo včera krompašskému robotníctvu prísť na pomoc, na ceste zadržali. Úradné vyšetrovanie nie je dosiaľ skončené.

POZRI AJ: Kompletné dielo publicistiky Laca Novomeského 

Tieto a azda niekoľko ďalších – nie menej lakonicky štylizovaných – správ vo vtedajších žurnáloch odbavilo celú tú tragédiu, ktorá sa odohrala vo východoslovenských Krompachoch. Nebolo treba o tom širšie sa zmieňovať. Išlo o vyrovnanie, o dosiahnutie rovnováhy pokoja. O upravenie robotníckych nálad pre „zmenené pomery.“ Lebo robotnícke davy pred skúškou len stáli.

Ale vráťme sa na posedenie do Krompách.

21. II. 1921 V STARÝCH
SPOMIENKACH

Ako v starej, dávno neupratovanej truhle medzi najdrahšími pamiatkami, tak sa prehrabáva vo svojich spomienkach starý robotník Š. D., účastník krvavých zrážok, ktorý bol sám ranený a odležal si krompašskú tragédiu niekoľkomesačnou chorobou.

„Ako to bolo? Nuž takto: vtedy sme pracovali v železiarňach a dostávali prídel potravín i múky, a to týždenne vo fabrickom konzume. Dve kilá múky týždenne. Zrazu kde nič tu nič že sa bude dávať menej múky. To bolo v pondelok: žena šla do konzumu a povedali jej i ostatným, že sa bude dávať iba kolo a 85 deka múčnych potravín, a z toho 25 deka kukuričnej krupice a toľko kukuričnej múky. Ja som tam nebol, len žena vravela: „Zostali sme stáť pred konzumom, a keď už nás tu bolo veľa žien, zvolali sme si deputáciu a tá išla k riaditeľovi fabriky Králikovi.“ Ten vraj za to nemôže a že ľud sa nemá búriť. Slovo dalo slovo, ženy vyšli a jedna z nich mala povedať ženám vonku čakajúcim, ktorých tu už bol pekný počet, čo a ako vybavili u riaditeľa.

Ale nehovorila.

Išla okolo patrola vedená novým strážmajstrom Kroupom. Azda náhodou, azda na zavolanie. Strážmajster chytil ženu, ktorá chcela hovoriť k zhromaždeným, za ruku a že je zatknutá. Vtom som ta prišil i ja s mnohými inými kamarátmi. A ostatní četníci do žien, aby sa rozišli. Nuž veru, vtedy sa na slovo nerozchádzalo. Nastal krik a hluk, a „čo vy takto na nás“ a tak. A mladý Hainiš – nemal vtedy ani 20 rokov – hneď ku Kropovi:

„A nemyslite si, pán četník, že to bude takto…“ – Snáď to nepovedal tak ako ja tu teraz, ale Kroupa na to:

„Raz dva a střílejte!“

Četníci boli prevkapení, stáli a dívali sa chvíľu na seba. V druhej chvíli už prásk-prásk… To Kroupa strelil do tej trmy-vrmy z revolvera. Prvý padol Hainiš.

Nastal hrozný zmätok. Utekali sme, ako sme len mohli a kam sme mohli. Ale vtom už za nami prásk-prásk…

Krv sa mi valila do hlavy, keď vedľa mňa utekajúci Gotek sa zvalil. Nemal som strach o seba, len strašný hnev! A tak asi i tí druhí. Zostali stáť. Utekal som do fabriky a len som zazrel ako bijú Kroupu. Vo fabrike nevedeli nič a boli veľmi pobúrení, keď som im tak sem-tam dačo povedal.

FABRIKA SA VALÍ DO ULÍC

„Ktosi bežal do strojovne a za chvíľu zahučali sirény na poplach. Všetko tiahlo von. Stretli sme kamarátov, ako niesli do nemocnice mŕtveho Hainiša a Goteka. Stretli sme ich práve pod oknami kancelárie. V okne stál vrchný inžinier Podhradský a smial sa. To všetko rozčúlilo. Videli sme mŕtvych, počuli sme stonanie odnášaných ranených, cítili sme zápach krvi a nevedeli sme, čo máme robiť. Vtom sa pozrieme do okien, kde stoji Podhradský a smeje sa. Skočíme dnuka do kancelárie, mnohí azda všetci. Stojí tam riaditeľ Králik. Neviem, čo mu kto povedal. Kričali sme naň všetci. A on: že nič, to že Podhradský. Kto? Pod-hrad-ský? Inžinier? Vrchný inžinier. (Ani neviem ako, o chvíľu s krvácajúcou hlavou utekal von na dvor, kde ho vonku čakajúci robotníci dobili. Videl som mŕtvolu Podhradského. Ležal na zemi a hlavu mal celú dokrvavenú, i ruku zmoradné i napuchnuté.
Tie jeho ruky boli práve také ako ruky mnohých z nás a i moje za vojny, keď nás Podhradský pre hocičo udával vojenskému veliteľovi, ktorý nás na slovo Podhradského dával vyťahovať na stĺp, alebo nás nechával uväzovať. I my sme mali vtedy ruky modré a nabehnuté.)

PO INŽINIEROVI – SLÚŽNY

Môj starý rozprávač by vedel rozprávať o rukách po vojenskom „uväzovaní.“ Bola to asi jeho najstrašnejšia spomienka na ktorýkoľvek z telesných trestov. Ale potom predsa sa dali vyrušiť a pokračoval.

„Dvojaký deň pred pondelkom dal zavrieť, ani už neviem prečo, slúžny Lukács asi 30 robotníkov z fabriky. A tento slúžny Lukács pribehol teraz sem medzi najrozzúrenejší zástup. Prišiel chrániť Podhradského.
Netrvalo dlho a tam neďaleko krvácajúceho tela Podhradského ležal ubitý slúžny Lukács.
Oni mali dvoch mŕtvych. My 6. Lebo štyria okrem Hainiša a Goteka zomreli v nemocnic.“

EPILÓG A PROLÓG

Starý robotník Š. D., svedok a účastník krompašskej tragédie, nemal viac čo povedať.

Hodiny prinášali obrovské rozčúlenie a pobúrenie v okolí. Začal sa štrajk. Vláda sa pripravovala na najťažšie situácie. Všetka pozornosť bola upätá na Krompachy.

Na pohrebe prvých dvoch obetí zúčastnilo sa 12 tisíc robotníkov. Na druhom pohrebe 20 tisíc. S bojovou majestátnosťou sa skláňali zástavy nad hradbami mŕtvych.

Prišli i dvaja sociálnodemokratickí poslanci: Tadlánek a Zverec, ktorých robotníci poslali domov. Nemali čo hľadať pri hroboch najdrahších tí, ktorých režim tie mesta na krompašskom cintoríne pripravil.

Druhý pohreb sa ešte nekonal,, keď všetka žurnalistika uzavrela svoj interes o Krompachoch správičkou:

Z Košíc, 26. februára. ČTK. – Dnes bol v Krompachoch po celý deň úplný pokoj. V železiarňach je práca zastavená.

A od tej doby sa práca v krompašských železiarňach neobnovila.

• 

PO KROMPACHOCH TIE OSTATNÉ . . .

Na prudké polemiky robotníckej tlače odpovedali časopisy Králikov, Podhradských i Kroupov, že robotníci si sami zavinili zastavenie železiarní; zavinili to útokom a usmrtením vrchného inžiniera Podhradského a slúžneho Lukácsa. Ale po Krompachoch nasledovali iné fabriky, ktorých komíny nezadymia na znamenie práce. A po Krompachoch nasledovali iné miesta, kde zadymili rúry četníckych karabín. Krompachy boli úvodom, Krompachy boli prvých schodom…

Každý rok prichádzajú robotníci na krompašský cintorín a 10 ráz položili – ach, nie kyticu červených ruží, tá vo februárových dňoch je v premrznutých Krompachoch neznáma – veľkú červenú hviezdu na hrob obetí.

LACA NOVOMESKÝ, DAV IV 1931, č. 3
(prepísal PhDr. L. Perný)

---