Komunitarizmus ako alternatíva individualizmu

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Vážení priaznivci DAV-u DVA

Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.

V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.

Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.

Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712


Od približne 80. rokov je pevnou súčasťou sociálno-filozofických a politických diskusií idea tzv. komunitarizmu, založená na princípoch solidarity, fokusovania na komunitu, spolupatričnosť a vo všeobecnosti komunitárne hodnoty. Komunitarizmus možno chápať aj ako životný štýl, ktorý hodnotovo kladie na vyššiu úroveň hodnoty komunity, nad hodnoty individuálne. Kým v prípade komunizmu ide o globálne naplnenie vízie využitia všetkého pokroku v prospech humanity a emancipáciu človeka (dôraz na ekonomiku v zmysle kolektivizácie výrobných prostriedkov a filozofiu dejín v zmysle osvietenskej idey pokroku) , komunitarizmus možno chápať aj ako životný štýl, hodnotové presvedčenie kontrastujúce s individualizmom. Termín komunitarizmus teda možno chápať širšie, ako ideu viazanú na hodnoty kolektívnych identít.

KOMUNITARIZMUS A JEHO DELENIE

„Navrhujeme opustiť zásady a prax individualizmu, a to pre každodenne vzrastajúce zlá, ktoré obyvateľstvo musí znášať, ďalej pre utrpenie a ťažkosti, ktoré sa stále zväčšujú v strednej triede a konečne preto, že zásady a prax individualizmu zhoršujú životné podmienky chudobných a pracujúcich tried v mnohých smeroch pod úroveň podmienok, v ktorých žijú otroci v mnohých častiach sveta „
Robert Owen

Ak by sme analyzovali slovo komunitarizmus z etymologického, historického a lingvistického hľadiska, našli by sme spoločné korene už na konci 18. storočia a spoločný základ v slove commune, common (v zmysle usilovania o spoločnosti založené na kolektivizme a kolektívnom vlastníctve; príkladom je Gracchus Babeuf, ktorý viedol tzv. Sprisahanie rovných; a John Goodwyn Barmby pomenoval jeho priaznivcov commniste). Medzi prvých komunitárne mysliacich známych európskych autorov môžeme radiť aj Platóna a Aristotela. Filozof Marek Hrubec rozširuje označenie komunitarizmus na spoločenské projekty viazané na hodnoty a význam komunity alebo pospolitosti, teda na rôzne druhy socializmu a komunizmu (kresťanského, utopického, vedeckého). Ľuboš Blaha (na svojich prednáškach, ale aj v knihe Antiglobalista) slovo komunitárny rozširuje aj na národné a kresťanské komunity. Vo svojej novej knihe rozdeľujem komunitarizmus na tri rôznorodé línie, ktoré sa prelínajú:

prvá, historická, definuje historické korene kolektivistických projektov (od Platóna, cez Babeufa, Proudhona, Bakunina, Fouriera, Owena až po Marxa a súčasných komunitaristov),

druhá definuje iba súčasný anglo-americký komunitarizmus (Sandel, Walzer, MacIntyre), ktorému sa budeme venovať,

tretia, praktická, vízia sebestačných komunít tak ako ich opisovali (Thomas More, Tommaso Campanella) a praktizovali (kresťanské redukcie) kresťanskí utopisti alebo utopickí socialisti Charles Fourier, Robert Owen. Medzi túto líniu možno zaradiť aj rôzne formy družstevníctva, spolčovania, svojpomoci, samosprávy (napr. Jurkovičov Spolok gazdovský) či komunít založených na kolektívnom vlastníctve pôdy a spoločnej výrobe (komunity Husitov, The Diggers, Habánov, Hutteritov, Amišov, kibuci, slovanská občina, mir; pozri nižšie na obrázkoch). Súčasné komunity vo svojich článkoch napr. M. Hazucha, T. Rostas (pr. Sieben Linden, 12 tribes, Domanhur, Tamera). Ide o praktické vymedzenie komunitarizmu ako formy kolektivistickej, priamo-demokraticky riadenej a sebestačnej samosprávy, teda vymedzenie podľa rôznorodých sebestačných anarcho-komunistických mikro-komunít. Typickým príkladom fungujúcej komunitárne spravovanej obce je španielska Marinaleda.

KOMUNITARIZMUS V ZÁPADNEJ FILOZOFII

Medzi individuálnym záujmom a záujmom kolektívu existuje most v podobe tzv. všeobecnej vôle (Rousseaov termín, volonté générale, general will), teda rozhodovanie sa na základe vôle ľudu, ktorý sami tvoríme. Všeobecná vôľa bola zakotvená aj v Deklarácii práv človeka a občana: „Zákon je vyjadrením všeobecnej vôle. Všetci občania majú právo osobne alebo prostredníctvom svojich zástupcov prispievať k jeho formovaniu. Musí byť rovnaký pre všetkých, bez ohľadu na to, či chráni alebo trestá. Všetci občania, ktorí sú si rovní vo svojich očiach, sú rovnako prípustní pre všetky verejné dôstojnosti, pozície a zamestnania podľa svojich schopností a bez akéhokoľvek iného rozlišovania, ako sú ich prednosti a nadanie…“ (článok 6)

Otázka všeobecnej vôle je pre definovanie komunitarizmu absolútne kľúčová. Posuňme sa ale ďalej, k filozofickému vymedzeniu komunitarizmu v súčasnej západnej filozofii. V anglo-americkej sociálnej filozofii sa komunitarizmus delí na dve vety. Prvá síce kritizuje liberalizmus, ale napokon zostáva na jeho ekonomických a multikultúrnych pozíciách (autori ako Charles Taylor a Walzer), druhá skupina komunitaristov sa tvrdo vyčleňuje proti liberalizmu (Michael Sandel a Alasdair MacIntyre). Komunitaristi kritizujú liberalizmus pre jeho vyprázdnenosť, vykorenenosť, odcudzenie. Podľa komunitaristov je západná spoločnosť založená na honbe za majetkom v totálnom úpadku. Podľa Avineriho komunitaristi podmieňujú osobnosť človeka, jeho identitu, komunitným vzťahom, ktoré ho formujú.

Komunita je tvorená súborom interakcií na danom mieste, spoločným záujmom, tradíciami, históriou a hodnotami. Snaha o vykynoženie komunitárnych princípov vedie ľudí k odcudzeniu, bezradnosti, strate identity a solidarity. Komunitaristi sú proti neoliberálnej forme globalizácie a usilujú o posilnenie kolektívnych väzieb, kolektívnych identít – ako napríklad triednej, kmeňovej, obecnej, národnej, náboženskej, či vo všeobecnosti kultúrnej. Súčasný svetosystém s jeho komerciou, televíznymi seriálmi, standupmi, reality šou a celou macdonaldovou kultúrou, uvrhol človeka do pazúrov konzumu a egoizmu. Americký teoretik Fredric Jameson stotožňuje postmodernú „kultúru“ s neskorým kapitalizmom, francúzsky autor Giles Lipovetsky zase s hypermodernou. Typickým znakom postmodernej kultúry je podľa Jamesona povrchnosť a absencia hĺbky, tzn. že už vo svojej podstate nepredpokladá vyššie ambície, teda ani šľachtenie človek k cnostiam a kolektívnym väzbám. Vzniká nám tak spoločnosť cudzincov, ktorí sa nešťastne túlajú po nákupných centrách. Toto všetko kritizujú Sandel a MacIntyre. Komunitaristi sa však na rozdiel od marxistov nezameriavajú na ekonomiku (aj keď sympatizujú s prerozdelením zdrojov v prospech celej spoločnosti, neponúkajú ekonomickú teóriu ako napríklad Karl Marx), ale predovšetkým na kritiku kapitalistickej kultúry a jej primitívnej povrchnosti a plytkosti. Táto kultúra tvorí iba zištných individualistov, atomizované indivíduá. Komunitaristi ako Sandel a Walzer si uvedomujú, že projekt liberálneho univerzalizmu dostal ľudstvo do slepej uličky. Západná spoločnosť vytvorila podtriedu vylúčených a degradovaných osôb, ktorých kompetencie neumožňujú plnohodnotné členstvo v spoločnosti. Sandel vychádzajú z Kanta prirovnáva reklamné slogany k neautonómne slobode, prirovnáva ju k pudovosti. Iba autonómne jednanie dáva človeku dôstojnosť a autonómia osobnosti je v rozpore s mediálnou a reklamnou manipuláciou, ktorá kalkuluje s človekom ako s pudovou bytosťou. Komunitaristi (MacIntyre) zdôrazňujú, že v dobe úpadku je jedinou záchranou humanity je vytváranie malých ostrovčekov pozitívnej deviácie.

ZÁPADNÍ FILOZOFI PROTI ZÁPADNÉMU INDIVIDUALIZMU

Sumárne by sa dalo povedať, že už aj v anglo-americkom prostredí, ktoré vytvorilo a globálne presadilo liberálny projekt, existujú v celospoločenskom diskurze názory, ktoré prorokujú novú spoločnosť, založenú na zdieľaných, kolektívnych, spoločenských hodnotách. Nová harmónia ľudstva, spojenie národov na princípe spolupatričnosti, jednanie ako rovného s rovnými bude najskôr predchádzať deglobalizácia, ktorá rozbije liberálny model spoločnosti. Napokon už niekoľko rokov sme v Európe svedkami toho, že tento proces je na vzostupe. Dokazujú to masové protesty proti neoliberalizmu vo Francúzsku, proti-liberálne nálady v celej V4 od Slovenska, cez Českú republiku až po Maďarsko a Poľsko a napokon aj grécka kríza a najnovšie aj vzbúrení Taliani. Deglobalizácia je dôsledkom nefunkčného, neoliberálneho ekonomického globalizmu, ktorý v mene „liberálneho univerzalizmu“ rozdelil svet na pomer 1:99, zničil národné kultúry, tradície a komunitárne väzby. Z hľadiska dejinnej dialektiky je deglobalizácia prirodzenou odpoveďou na tieto následky globálnej politiky.  Až z prachu starého sveta bude môcť povstať svet nový, solidárnejší, spravodlivejší a lepší. …alebo sa medzitým ľudstvo vyvraždí v jadrovej vojne či spôsobí totálnu ekologickú katastrofu? Odpoveď nechám na čitateľa.

KTO JE KOMUNITARISTOM?

Komunitaristom je každý človek, ktorý vyzdvihuje záujmy komunity, nad záujmy svoje individuálne. Môže ním byť marxista, kresťan, ateista aj národniar. Komunitarista zdôrazňuje jednu z najstarších ideí, teda že človek je zoon politikon, teda politická a spoločenská bytosť. Komunitarista je protipólom individualistu. Komunitaristi boli teda rovnako Thomas More, Karl Marx, národniari v 19. storočí či mnísi žijúci v monastérach. Byť komunitaristom znamená prekonať vlastný egoistický záujem a nahradiť ho prácou pre dobro komunity, od obce, cez kraj, národ až po celý svet.

Lukáš Perný, autor sa profesionálne venuje utopizmu

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


7 thoughts on “Komunitarizmus ako alternatíva individualizmu

  • 6. júna 2019 at 14:00
    Permalink

    Ten záver: „Komunitaristom je každý človek, ktorý vyzdvihuje záujmy komunity, nad záujmy svoje individuálne. Môže ním byť marxista, kresťan, ateista aj národniar. Komunitarista zdôrazňuje jednu z najstarších ideí, teda že človek je zoon politikon, teda politická a spoločenská bytosť. Komunitarista je protipólom individualistu. Komunitaristi boli teda rovnako Thomas More, Karl Marx, národniari v 19. storočí či mnísi žijúci v monastérach. Byť komunitaristom znamená prekonať vlastný egoistický záujem a nahradiť ho prácou pre dobro komunity, od obce, cez kraj, národ až po celý svet.“
    TO JE KRÁSNE NAPÍSANÉ!
    SPOJME SA!

    Reply
  • 8. júna 2019 at 0:49
    Permalink

    „…každý človek, ktorý vyzdvihuje záujmy komunity, nad záujmy svoje individuálne“
    Nemusí to byť nutne takto. Medzi individuálnymi záujmami a záujmami komunity nemusí byť rozpor. Podobne ako v rodine. Normálnym rodičom na svojich deťoch záleží natoľko, že keď venujú energiu ich záujmom (nakŕmiť, obliecť, poučiť), tak to nepociťujú ako zanedbanie svojich individuálnych záujmov. Je v tom jednota.

    Reply
    • 8. júna 2019 at 7:40
      Permalink

      Ak sú individuálne záujmy zároveň záujmom komunity, teda spoločenského dobra, prestávajú byť individuálnymi záujmami. To je v podstate kolektívna vôla a suverenita. Ak hlasujem ja, ako subjekt, v záujme svojom, ktorý je v súlade so záujmom komunity, automaticky ide o záujem spoločenského dobra. Individuálny záujem, ktorý v protipóle záujmu komunity je napríklad, využijem extrémny príklad, zlegalizovanie krádeže, resp. privatizácia spoločného majetku v prospech jedného jednotlivca v rámci obci.
      V podstate aj v komunizme, sa to, čo dnes chápeme ako individuálne mení v kolektívne, pretože sa stáva človek prostredníctvom výchovy, vzdelania uvedomelým občanom, ktorý rozhoduje v prospech všeobecnej humanity. A tak je jeho individuálnym záujmom automaticky záujem kolektívny. Ak je záujmom individuálnym blahobyt, a uvedomím si, že jedinou cestou k blahobytu, je usilovanie o spoločenský systém, ktorý ho zabezpečí všetkým občanom, tak usilovanie o svoj individuálny blahobyt nemusí byť v rozpore s usilovaním o kolektívny blahobyt.

      Reply
      • 8. júna 2019 at 21:09
        Permalink

        Áno, myslím, že sa v podstate rozumieme. Zaujímavé na tom je, že kolektívne záujmy dnes chápeme veľmi abstraktne, ale historicky naši predkovia dokázali kolektívne záujmy personifikovať. To bola hlavná rola niekdajších totemov a kolektívnych patrónov. To vedomie, že existujú kolektívne záujmy komunity, a treba im venovať určitú pozornosť a energiu, je podstatne staršie ako individualizmus.

        Reply
  • 8. júna 2019 at 8:56
    Permalink

    Nie som filozof, len tak amatérsky, môj pohľad na vec:
    Bojovať za kolektívne záujmy je zároveň bojovať za záujmy individuálne. Keď sa zvyšuje blahobyt kolektívu, zvyšuje sa i blahobyt individua. Keď pracuješ pre dobro spoločnosti, pracuješ vlastne pre svoje dobro. Dobro kolektívu = dobro individua.
    Nepracuješ pre dobro spoločnosti? Môže sa stať, že to budeš práve ty, ktorý sa stane obeťou spoločenského zla: kriminality, korupcie, drog…

    Je rozdiel medzi pojmami INDIVIDUÁLNY/osobitý; každý z nás je individuum – jedinec, ktorý sa svojimi vlastnosťami líši od ostatných, skrátka, nie sme totožní/a pojmom INDIVIDUALISTICKÝ /protispoločenský – jednotlivec, ktorý nadradzuje osobné záujmy nad záujmy spoločnosti/.

    Reply
    • 8. júna 2019 at 10:44
      Permalink

      Presne ako hovoríte. Aj celá filozofia je to v podstate hra so slovíčkami. Kto chce pochopiť, chápe…

      Reply
  • 3. januára 2021 at 15:22
    Permalink

    Myslím, že Marx (cez všetky moje sympatie ku komunitarizmu) rozhodne komunitaristom nebol.

    Výraz, ako „práca pre blahobyt celku“ je protirečenie, a v novej spoločnosti archaizmus súčasne pre komunistickú spoločnosť nelogizmus.

    Komunizmus nie je zdieľaním rovnakého nedostatku alebo dokonca chudoby.
    Komunizmus nepozná pracovnú povinnosť – nepozná nútenú fyzickú prácu.
    Bez materiálnej nezávislosti – ako o prvom a nevyhnutnom predpoklade – nemožno o komunizme vôbec hovoriť. Blahobyt zabezpečí kapitalizmus – kapitalizmus zažije presne v okamihu svojho konečného triumfu svoju najveľkolepejšiu smrť.
    Až potom môže byť slobodný rozvoj jednotlivca predpokladom slobodného rozvoja všetkých

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *