Marxistická filozofia od Soni Valovičovej: Najsilnejšia zbraň na boj proti kapitalizmu

   Filozofia, ktorá má tú „smolu“, že jej aplikácia je plne totožná a platná pre spoločnosť a jej vývin. Z tohto pohľadu je principiálne odmietaná a znevažovaná kapitalistickou spoločnosťou, pretože ako každý pravdivý poznatok o spoločnosti, nie je žiadúca tam, kde je nutné prekrúcať pravdu v súlade so záujmami kapitalistického systému – materialistická dialektika.

   Marxistická dialektika a filozofický materializmus sú nerozlučne späté a navzájom sa prenikajú ako dve stránky jednotného filozofického učenia marxizmu.

Keď hovoríme o marxistickom filozofickom materializme, kladieme dôraz na vzťah hmoty k vedomiu, na pochopenie hmoty, na učenie o materiálnej jednote sveta, na analýzu foriem existencie hmoty, a pod.

Keď hovoríme o materialistickej dialektike, kladieme do popredia učenie o všeobecných súvislostiach a zákonitostiach pohybu a vývinu objektívneho sveta a ich odrazu vo vedomí človeka.

   Podľa učenia starovekých gréckych filozofov umenie dialektiky spočívalo na schopnostiach zistiť pravdu pomocou diskusie alebo besedy, v ktorej sa odhaľovali  protirečenia v názoroch spoločníkov.

Dialektiké (grécky) je umenie viesť rozhovor. K rozhovoru je treba najmenej dvoch – obaja rozprávajú, vzájomne si objasňujú rozpory a vytvárajú nové, rozhovor sa vyvíja. Reč  jedného súvisí s rečou druhého. Ak prestane jeden z nich rozprávať, rozhovor zaniká. A taký je celý svet: vzájomné rozpory najmenej dvoch protikladov a ich súvislosť a podmienenosť, neustály pohyb a vývoj. To je dialektika.

Na prelomoch 18.-19. storočia nemeckí idealistickí filozofi (Hegel) vypracovali dialektiku, podľa ktorej dialektický vývin je vlastný iba mysleniu, duchu, idei, ale nie prírode.  Toto nesprávne stanovisko nazval Marx dialektikou, ktorá „stála na hlave“. Kvôli správnemu výkladu bolo nutné postaviť dialektiku z hlavy na nohy. Urobili tak Marx a Engels, ktorí marxistickou dialektikou vložili do termínu dialektika nový obsah.

   Genialita zakladateľov marxizmu spočíva v tom, že vychádzajúc z princípu materiálnej jednoty sveta, začali chápať pod dialektikou učenie o všeobecných súvislostiach, o najvšeobecnejších zákonoch vývinu celej skutočnosti. Tým sa dialektika idealistického učenia o pohybe myslenia premenila na materialistické učenie o všeobecných zákonoch vývinu bytia. Dialektika vývinu našich pojmov (subjektívna dialektika) sa tak stala odrazom dialektiky vývinu samého bytia vo vedeckom myslení (objektívna dialektika).

   Dialektika skúma najvšeobecnejšie zákonitosti pohybu, zmeny a vývinu. Všeobecnosť zákonov dialektiky je v tom, že tieto zákony pôsobia v prírode a spoločnosti a podriaďuje sa im aj samo myslenie. Marx a Engels ju nazvali metódou poznania a návodom na čin. Jej poznanie umožňuje preskúmať minulosť, správne pochopiť prebiehajúce procesy a predvídať budúcnosť.

„Dialektika  vo svojej racionálnej podobe vyvoláva u buržoázie a jej doktrinárskych ideológov zlosť, lebo v pozitívnom chápaní existujúceho zahrňuje zároveň aj pochopenie jeho negácie, jeho nevyhnutného zániku, každú vzniknutú formu chápe v pohybe, teda i z jej pominuteľnej stránky, neskláňa sa pred ničím a je svojou podstatou kritická a revolučná.“

Karol Marx

Netreba sa čudovať tomu, že pod vplyvom politického a ideologického nátlaku reakčných síl sa mnohí učenci a filozofi v kapitalistických krajinách neustále boja dialektiky, nepoznajú ju a neštudujú a stavajú sa k nej predpojato – len tak možno totiž  obhájiť  vykorisťovanie človeka človekom.

ZDROJ POZNANIA – HMOTA alebo BOŽSKÝ PRINCÍP?

   Základný rozpor medzi filozofiami materializmu a idealizmu sa týka prvotnej otázky – Čo je príčinou vzniku sveta? – a pod touto odpoveďou sa odvíja celé ľudské chápanie existencie sveta i človeka.  Kameňom sváru je materialistické (vedecké) poňatie hmoty verzus ideologická prezentácia prvotného zdroja ako božského  princípu.

   Materializmus na základe bádania vied  tvrdí, že svet, to je hmota. Avšak čo všetko máme rozumieť v širších súvislostiach pod pojmom hmota? Môže alebo nemôže byť zdrojom vzniku všerozsiahlej prírody a života v nej? Alebo sme presvedčení, že za  vznikom sveta a človeka stojí všemohúca nadprirodzená sila pod pojmom Boh, a tým  zdieľame cestu ideologických smerov?

   Marxistický filozofický materializmus rozumie pod pojmom hmota označenie objektívneho sveta, kým vedomie je jeho odrazom.

Veda hovorí o hmote jednoznačne týmito dokázanými, nevyvráteľnými faktami –

Je nestvoriteľná a nezničiteľná, nekonečne sa mení, ale ani jedna jej častica sa nemôže premeniť  v nijakých fyzikálnych, chemickým  alebo iných procesoch v nič.

Hmotaje v neustálom pohybe, bez výnimky, pohyb je spôsob jej existencie, nikdy a nikde nebolo a ani nemôže byť hmoty bez pohybu, ktorý je absolútny, večný.

Hmota sa však nemôže pohybovať inak ako v priestore a čase.  Niet a ani nemôže byť hmoty mimo priestoru. A naopak – niet priestoru bez hmoty. 

Ćas a priestor sú tak všeobecnou formou existencie hmoty objektívneho sveta, sú nerozlučne späté s pohybujúcou sa hmotouCelý materiálny svet je bezhraničný, nekonečný a večná príroda nepozná ani začiatok ani koniec. To znamená, že povestná božská iskra nie je nevyhnutná pre existenciu hmoty a jej  život.

   Idealistický pohľad na stvorenie sveta je po vedeckej stránke principiálne vyvrátený – neuznaná schopnosť hmoty existovať vo všetkých svojich premenách. Preto možno zakončiť úvahu slovami Spinozu – príroda je príčinou seba samej.

SVET A JEHO VŠEOBECNÁ SÚVISLOSŤ JAVOV

Nihil sine causa – Nič nie je bez príčiny.“

   Svet obklopujúci človeka je obrazom nesmiernej rozmanitosti javov, viac-menej v trvalých súvislostiach. Na svete sa prejavuje určitá ustálenosť, pravidelnosť. Veda dokázala, že na svete existuje iba prirodzená súvislosť vecí a javov. (Na rozdiel od náboženských predstáv o nadprirodzenej sile a jej ľubovôľnych zásahov.)

Formy a prejavy všeobecnej súvislosti javov sú zahrnuté v pojmoch – príčinnosť, vzájomné pôsobenie, nevyhnutnosť, zákon, náhoda, podstata a jav, možnosť a skutočnosť, forma a obsah.

   Akékoľvek dianie nevyhnutne príčinne dané (determinované) nazývame determinizmus. Princíp determinizmu je základ každého vedeckého vysvetľovania sveta.

Príčinou akéhokoľvek javu nazývame to, čo vyvolalo jeho existenciu. Vyvolaný jav sa nazýva účinok, alebo následok. Medzi príčinou a následkom existuje určité časové poradie: najprv vzniká príčina, potom následok. Následok je nevyhnutne spätý s príčinou. Ak vznikla príčina, nevyhnutne nastane aj následok, pravda, za podmienky, že mu nič nezabráni. Na to, aby príčina vyvolala následok, vyžadujú sa vždy určité podmienky. Podmienky sú javy, ktoré sú nevyhnutné, aby daný jav nastal, ale – samy o sebe ho nevyvolávajú.

Často, najmä v zložitých prípadoch si možno ľahko pomýliť príčinu s popudom. K tomuto pomýleniu dochádza pre povrchný názor na veci, pre neschopnosť odhaliť pravé, hlboko ležiace príčiny javov. Popud sám o sebe nemôže vyvolať daný jav, ale hrá veľkú úlohu ako impulz pri prejavení sa skutočných príčin.

(Príklad – Popudom k prvej svetovej vojne bolo zavraždenie rakúskeho arcivojvodu Františka Ferdinanda v Sarajeve. Táto vražda nebola príčinou, ale iba impulzom.  Príčinou bolo vyostrené súperenie imperialistických mocností.)

   Na to, aby sme v praktickom živote, v politike správne pochopili udalosti a odlíšili podstatné od nepodstatného, je veľmi dôležité vedieť odlišovať skutočné príčiny od podmienok a popudov. Vždy treba postupovať od povrchu udalostí k ich najbližším, bezprostredným príčinám a od nich k príčinám vzdialenejším, všeobecným, ale zároveň aj podstatnejším. Neznalosť skutočnej príčiny javu pozbavuje človeka možnosti vedome vyvolávať ten či onen jav, a pomáha vzniku nevedeckých, fantastických predstáv, povier, mystických, náboženských výkladov prírody, a mnohí obhajcovia idealizmu považujú príčinnú súvislosť za predsudok! Idealizmus a náboženstvo bojujú a vždy budú bojovať proti materialistickému učeniu za účelom obhajoby vyššieho rozumu (boha), ktorý uskutočňuje svoje ciele v prírode.

„Kauzalita je iba malá čiastočka všesvetovej súvislosti.“

Lenin

   Napriek teoretickému a praktickému významu príčinná súvislosť nevyvoláva celú mnohotvárnosť vzťahov objektívneho sveta.  To znamená, že príčina a následok sú podriadené širšiemu vzťahu vzájomného pôsobenia. V tejto univerzálnej vzájomnej súvislosti každý jav, ktorý je následkom nejakej príčiny, sám vystupuje v inej súvislosti ako príčina, ktorá rodí nové následky.  Vzájomné pôsobenie sa prejavuje aj v tom, že príčina a následok vzájomne na seba vplývajú v rámci jedného procesu a v tomto zmysle si vymieňajú miesta: príčina sa stáva následkom a naopak. So vzájomným pôsobením  sa často stretávame aj pri skúmaní spoločenského života.

(Príklad – Rast dopytu obyvateľstva po konkrétnom tovare  vyvoláva rast výroby tohto tovaru.  Rast výroby zasa zapríčiňuje rast dopytu. Príčina a následok si vymieňajú miesta. Dopyt ovplyvňuje výrobu, výroba ovplyvňuje dopyt.)

   Príčinu a následok preto treba chápať ako vzájomne súvisiace, prechádzajúce jeden do druhého plynulé pojmy. Nestačí však odhaliť vzájomné pôsobenie rôznych činiteľov alebo rôznych javov medzi sebou. Nevyhnutne treba ešte zistiť, čo je určujúcou stránkou v tomto vzájomnom pôsobení. Len vtedy, ak ju odhalíme, sme schopní správne pochopiť zdroje vývinu procesu, zhodnotiť sily, ktoré sa na ňom zúčastňujú, a predstaviť si základnú líniu, smer vývoja.

(Príklad – Určujúca stránka v predchádzajúcom príklade je rast výroby.)

Do vzájomného pôsobenia zahŕňame  vzťahy nevyhnutnosť – zákon a nevyhnutnosť – náhoda.Nevyhnutným sa nazýva taký vznik a vývin javov, ktorý vyplýva z najpodstatnejších vzťahov, ktoré sú základom procesu. Nevyhnutný  vývin je vývin, ktorý za daných podmienok nemôže neprebiehať.

– Nevyhnutnosť v prírode a spoločnosti sa najúplnejšie prejavuje v zákonoch, nezávisle od vôle a želania ľudí.  Každý zákon je prejavom nevyhnutnosti, ktorej sa podriaďujú javy. Zákon je hlboká, podstatná, trvale sa opakujúca súvislosť alebo závislosť medzi javmi alebo rozličnými stránkami jedného a toho istého javu. Poznanie zákonov objektívnej skutočnosti pomáha hlbšie pochopiť príčiny odohrávajúcich sa udalostí, a preto tvorí spoľahlivý základ cieľavedomej činnosti človeka.  Ani jeden zákon však nemôže obsiahnuť jav v celej jeho úplnosti – vyjadruje iba najpodstatnejšie v jave. Aby sme objavili zákon, ktorému sa podriaďujú tie či oné javy, nemusíme si všímať vedľajšie sprievodné okolnosti, ale musíme vybrať v čistej forme podstatnú, rozhodujúcu súvislosť javov.

(Príklad – V dejinách organického sveta menej prispôsobivé organizmy sa nevyhnutne nahradzujú prispôsobivejšími.)

Náhodné javy sú javy, ktoré nutne nevyplývajú zo zákonitého vývinu danej veci alebo daného radu udalostí a ku ktorým môže a nemusí dôjsť, môžu sa stať tak, ale môžu sa stať aj inak. Popieranie objektívnej náhodnosti vedie k mylným záverom, tak ako z vedeckého, tak i z praktického hľadiska. Keď človek pokladá všetko za nevyhnutné, stáva sa neschopným odlíšiť podstatné od nepodstatného, nevyhnutné od náhodného. Aby sme však pochopili nevyhnutnosť a náhodnosť , musíme vidieť nielen rozdielnosť, ale aj súvislosť medzi nimi. Treba mať preto vždy  na pamäti, že neexistuje nijaká absolútna náhodnosť. Je iba náhodnosť vo vzťahu k niečomu. Dialektika nevyhnutnosti a náhodnosti je v tom, že náhodnosť vystupuje ako forma prejavu nevyhnutnosti a ako jej doplnenie. Teda náhodnosti  bývajú aj vo vnútri nevyhnutného procesu a ovplyvňujú ich priebeh – buď ho urýchlia alebo spomalia. Znamená to, že nevyhnutnosť a náhoda nie sú od seba oddelené, ale vzájomne na seba pôsobia, prechádzajú jedna do druhej v procese vývoja. Náhodné javy sa podriaďujú určitým zákonitostiam, a tie je vždy treba preskúmať a poznať. Zákonitosti, ktorým sú podriadené náhodné javy, sú zovšeobecnené v teórii pravdepodobnosti.

(Príklad – Štatistika zistí, že priemerný životný vek Slováka je nižší v porovnaní s Nemcom. Táto zákonitosť neznamená, že každý Slovák žije kratšie ako Nemec. Niektorí Slováci zomierajú mladí a niektorí sa dožívajú vysokého veku. No v priemere, v prevažnej väčšine, platí spomenutá zákonitosť a v nej sa prejavuje horšie postavenie Slováka z horších životných podmienok, nižšej mzdy, nekvalitnejších potravín, horšieho  zdravotníctva, atď.)

   Uznanie objektívneho charakteru všeobecnej súvislosti, príčinnej podmienenosti javov, zásady nevyhnutnosti a zákonitosti v prírode a spoločnosti tvorí princíp determinizmu, na ktorého pozíciách vždy materialisti stáli. Determinizmus je základným princípom každého vedeckého myslenia, pretože len vtedy, keď poznáme príčiny príslušných javov, môžeme vedecky vysvetliť ich povôd, pretože len vtedy, keď poznáme zákon, ktorý riadi javy, môžeme predpovedať ich ďalší vývoj.

ZMENY V PRÍRODE A SPOLOČNOSTI NA PRINCÍPE SÚVISLOSTI KVANTITA – KVALITA

„Pravdivý má byť nielen výsledok skúmania, ale aj cesta k nemu. Samé skúmanie pravdy musí byť pravdivé.“

Karol Marx

   Veľký význam má pojem kvality a kvantity  pre pochopenie javov spoločenského života.  Svet, ktorý nás obklopuje, je plný kvalitatívnej mnohotvárnosti a pochopiť ho možno len vtedy, keď prihliadneme na obe stránky  všetkých javov a procesov.  Úloha preto nie je v tom, aby sme redukovali kvalitu javu na jeho kvantitu, ale v tom, aby sme pochopili, aká je závislosť medzi kvalitatívnou a kvantitatívnou určenosťou javu. Čo však presne rozumieme pod pojmom kvalita/kvantita?

   Filozofický pojem kvality sa líši od predstavy o kvalite v každodennom živote.  Kvalitou rozumieme súhrn podstatných čŕt alebo znakov, ktoré pôsobia na daný jav tým, čím je, a súčasne ho odlišujú od ostatných javov. Je to pojem o vnútornej stavbe javu, o jeho neodlučiteľných charakteristických znakoch, ktoré tvoria jeho určenosť a bez ktorých prestáva byť samým sebou.  Keď vec stratí svoju kvalitu, mení sa, stáva sa inou vecou, ktorá má inú kvalitatívnu určenosť.

(Príklad – Kvalitatívna odlišnosť socialistickej spoločnosti od otrokárskej, feudálnej a kapitalistickej. Aby sme mohli určiť túto odlišnosť, musíme odhaliť ekonomickú štruktúru socializmu, jeho najpodstatnejšie a preň charakteristické spoločenské vzťahy, ktorými sa líši od ostatných spoločenských systémov.)

   Treba mať na zreteli, že niet kvalít, ktoré by existovali samy o sebe. Sú iba veci, ktorým je vlastná tá či oná kvalita, no vo vnútri vecí, alebo ich súhrnov, môžu sa vyskytnúť ešte aj vlastné, viac-menej význačné kvalitatívne rozdiely. Zistenie a objasnenie čŕt a zvláštnosti javu, ktoré tvoria jeho kvalitu, je iba začiatok poznania. Okrem kvality má každá vec ešte aj kvantitatívnu stránku, vyznačuje sa zvláštnymi kvantitatívnymi ukazovateľmi a jedine ich pomocou existuje jej kvalita.

   Významným výdobytkom dialetického myslenia je fakt, že kvantitatívne a kvalitatívne určenosti vecí  nie sú protiklady, ale sú v hlbokej dialektickej súvislosti. Tento princíp spočiva v tom, že kvantitatívne zmeny vecí zákonite vyvolávajú zmenu ich kvality. Dialektický prechod kvantity v kvalitu má mimoriadne dôležitý význam pre pochopenie procesu vývinu, lebo vysvetľuje vznik novej kvality, bez ktorej niet vývinu.

(Príklad – Prvý stupeň vývoja spoločnosti vedie k naturálnemu hospodárstvu, kde každá občina sama vyrába všetko nevyhnutné pre svoju existenciu. Neskôr s rastom výroby vzniká výmena tovarov. Výroba sa zrýchľuje, kvantita sa rozrastá a to vedie k podstatným kvalitatívnym zmenám v ekonomickom živote spoločnosti – naturálne hospodárstvo strieda tovarové hospodárstvo, pri ktorom už spoločnosť nevyrába veci pre vlastnú spotrebu, ale pre výmenu a prostredníctvom výmeny dostáva veci, ktoré potrebuje.)

Prechod kvantitatívnych zmien v podstatné, kvalitatívne zmeny a naopak je všeobecný dialektický zákon vývinu. Prejavuje sa vo všetkých procesoch prírody, spoločnosti a myslenia – všade, kde dochádza k vystriedaniu starého novým.

   Prechod vecí v dôsledku nahromadenia kvantitatívnych zmien z jedného kvalitatívneho stavu do druhého, nového – to je skok vo vývine. Skok je prerušením postupnosti kvantitatívnych zmien vecí, tvorí prechod k novej kvalite, znamená prudký obrat, podstatnú zmenu vo vývine.

Vo vývoji spoločnosti dochádza ku kvantitatívnym aj ku kvalitatívnym zmenám, prebiehajúcim v skokoch. Na označenie kvantitatívnych zmien tak v prírode, ako aj v spoločnosti používame pojem evolúcia. V skokoch prebiehajúce kvalitatívne zmeny v spoločenskom živote sa označujú pojmom revolúcia ( spoločenské zriadenie, technika, výroba, umenie, kultúra).

Medzi evolúciou a revolúciou je vnútorná nevyhnutná súvislosť. Evolučný vývoj spoločnosti sa zákonite završuje v skokoch prebiehajúcimi kvalitatívnymi premenami, revolúciami. Revolučné zmeny sú začiatkom nového obdobia evolučných zmien.

Učenie marxistickej dialektiky o prechode kvantitatívnych zmien v kvalitatívne vyzbrojuje do boja proti pravičiarskym i „ľavičiarskym“ nepriateľom marxizmu. Je zamerané proti reformizmu, ktorý popiera nevyhnutnosť socialistickej revolúcie a hlása, že prechod k socializmu možno uskutočniť reformami, postupným „prerastaním“ kapitalizmu do socializmu.

Na druhej strane dialektika dokazuje úplnú teoretickú neudržateľnosť všetkých ľavičiarskych smerov, ignorujúcich prirodzený vývin udalostí a podceňujúcich význam každodennej práce medzi masami, ako aj význam ich prípravy na revolúciu a význam hromadenia revolučných síl.

„Byť radikálny znamená uchopiť vec u koreňa. Koreňom človeka je však sám človek.“

Karol Marx

    Oproti materialistickému dialektizmu stál a stojí dodnes metafyzický názor na prírodu, ktorý vysvetľuje vývoj, najmä v jeho základnej otázke – ako ho chápať. Darwinovo učenie rozšírilo obzory a dalo mnohé odpovede, predsa len metafyzický názor nezmizol a prejavuje sa v jeho skomolených variáciách dodnes. Jedna z odrôd týchto tvrdení je popieranie evolučných skokov, a samotná evolúcia je  chápaná ako pomalá a postupná. Jedným z týchto zástancov plytkého evolucionizmu bol anglický filozof Herbert Spencer (19. stor.). Podľa Spencerovho názoru sa vývoj uskutočňuje plynule, bez najmenších prerušení postupnosti, iba pomocou kvantitatívneho narastania elementov, pričom sa stupne evolučného procesu navzájom neodlišujú kvalitou, ale iba kvantitou. Táto teória mala mocný ohlas na mnohé pozitivistické smery vo filozofii a prírodovede,.osvojili si ju mnohí buržoázni a revizionistickí teoretici a využili na húževnatý boj proti marxistickej materialistickej dialektike, hlavne proti Marxovmu a Engelsovmu učeniu o proletárskej revolúcii.

   Ďalšou módnou variantou sa v 20. stor. stal navonok protikladný, ale práve tak jednostranný a metafyzický názor tzv. teórie „tvorivej evolúcie“. Tu naopak, od stúpencov plytkého evolucionizmu vidia jeho hlásatelia  vývoj, nie po kvantitatívnej, lež iba po kvalitatívnej stránke, čím zdôrazňujú jej tvorivý charakter vo vzniku nových foriem. Tvorivá tajomná sila duchovného charakteru tak usmerňuje vývoj a rodí nové formy, čím sa protivedecky de facto vracia k prastarému bohu.

ZÁKLADNÝ ZDROJ VÝVOJA – ROZDVOJENIE NA PROTIKLADY

„Povaha vecí sa rada skrýva.“

Herakleitos

   Čo je hybnou silou, zdrojom každého vývoja? Odpoveď na túto otázku je najdôležitejšou úlohou materialistickej dialektiky, ktorá dáva odpoveď, vychádzajúc z rozdvojenia na protiklady.

   Protikladné vlastnosti, sily a tendencie si všímal už starovek, pričom významnú úlohu hralo konštatovanie, že protikladné princípy nielen súčasne existujú vedľa seba, ale aj navzájom súvisia a v jednom a tom istom predmete alebo jave, tvoria rozličné stránky jednej a tej istej veci, či procesu. Filozofia starovekej Číny, Indie, Grécka – tam všade sa vysvetľoval pôvod a existencia vecí len na princípe protikladov. Starovekí dialektici si všímali aj tú okolnosť, že protiklady nie sú ničím ustrnulým, skostnateným a nemenlivým, lež naopak – sú relatívne, odlišujú sa navzájom iba v určitom zmysle a za určitých okolností prechádzajú jeden do druhého. Napríklad efezský filozof Herakleitos (asi 540 – 480 pnl), ktorý rozpracovával názory milétskych filozofov Tálesa, Anaximandra a Anaximena, tvrdil, že svet je večne sa začínajúcim a večne zhasíňajúcim živým ohňom.Nikto ho nestvoril, vznik a zánik vecí sú ustavičné striedania konkrétnych, aktuálnych stavov a táto dynamika má v každom momente svojho vývinu vlastný vnútormý rytmus, ktorú nazval logos (rozum). Logos sveta možno poznať a jeho pravdivé poznanie je vyjadrené rečou. Herakleitov názor je vo všeobecnosti takýto: z ohňa povstalo všetko a v ohni sa rozplýva. Všetko sa deje podľa osudu a na základe protikladov je všetko v súlade.

   Feudálna spoločnosť s doménou cirkvi tradične prenasledovala všetky pokusy skúmania prírody a tak zanikla myšlienka o jednote a boji protikladov. V 17.-18. stor., kde učenie o protikladoch nemalo veľkú váhu, predsa len myšlienky Jeana Jacquesa  Rousseaua (O pôvode a základoch nerovnosti), či Denisa Diderota (Rameauov synovec) zanechali pohľad na svet protikladov  práve cez  tieto diela. V nemeckej filozofii na prelome 18/19. storočia vyvolala myšlienka o protikladoch a ich význame sústredenú pozornosť viacerých filozofov, pričom u Georga Hegla sa stala jednou zo základných princípov jeho filozofie, kde spojenie protikladných stránok v jave nazval „protirečením“. Keďže bol však idealistom, protirečenia skutočnosti považoval za protirečenia v logickom vývine absolútnej viery.

   Zakladatelia marxizmu z Heglovej dialektiky zachovali termín „protirečenie“, ale prepracovaním doň vložily iný, materialistický zmysel – protirečenie ako existencia protikladných stránok, ktoré sa navzájom vylučujú v tom, či onom jave alebo procese a súčasne sa navzájom predpokladajú a existujú v rámci daného javu iba vo vzájomnej súvislosti.

„Vývoj je boj protikladov.“

Lenin

   Ľudské myslenie a poznanie sa tiež podriaďuje princípu dialektickej protirečivosti.Pri skúmaní všetkých javov v prírode, v spoločenských vzťahoch, či v duchovnom živote ľudí sa prejavujú protirečenia, t.j. zrážky protikladných stránok alebo tendencií. Na to, aby sme spozorovali „boj“ protikladov, treba vec skúmať nie v statickom stave, čiže v kľude, lebo by sme podchytili  prinajmenšom iba rozličné vlastnosti a príznaky. Ak však začneme sledovať pohyb, zmenu, vývoj veci – objavíme v nej hneď existenciu protikladných stránok a procesov.

Tam, kde sa charakterizuje proces vývoja, pojem protirečenie nadobúda rozhodujúci význam. Vývoj v prírode, spoločenskom živote, myslení ľudí prebieha tak, že sa v predmete prejavujú protikladné, navzájom sa vylučujúce stránky alebo tendencie,vstupujú do „boja“, ktorý vedie k zničeniu starých foriem a vzniku nových. Taký je zákon vývoja.

Rozdvojenie jednotného na protiklady a ich vzájomné protipôsobenie, čiže „boj“ je všeobecný a základný zákon dialektiky, jeho podstatou.

„…to, že nejaká vec ostáva zároveň tou istou,a predsa sa stále mení, že obsahuje protiklad medzi trvaním a zmenou, je protirečením.“

Engels

    Vyvíjajúca sa vec má v sebe zárodok čohosi iného, obsahuje vlastný protiklad, akýsi negujúci princíp, ktorý jej nedovoľuje ostávať nehybnou a nemenlivou. V nej je obsiahnuté objektívne protirečenie, v nej pôsobia protikladné tendencie, dochádza k vzájomnému protipôsobeniu, čiže „boju“ protikladných síl alebo stránok, ktorý vedie napokon k vyriešeniu daného protirečenia, k podstatnej, kvalitatívnej zmene veci. 

Ustavičné vzájomné pôsobenie, čiže „boj“ protikladných tendencií , dedičnosti a menlivosti, ktoré pôsobia vnútri každého druhu, je vnútorným základom vývoja organického sveta.

   Stabilita vecí (rovnováha, vyrovnanie protikladov) môže byť tak iba dočasná a relatívna.Večný a absolútny je iba pohyb hmoty, ktorý ustavične zavrhuje staré formy a rodí nové.

„Jednota .. protikladov je podmienená, dočasná, pominuteľná, relatívna. Boj navzájom sa vylučujúcich protikladov je absolútny, ako je absolútny ich vývoj, pohyb.“

Lenin

   Toto dialektické chápanie vývoja hmoty ako jednoty a boja protikladov je pravým opakom metafyzického chápania. Metafyzika ignoruje jej samopohyb a prenáša zdroj vývoja mimo hmotu – silou, ktorou sa hmota uvádza do pohybu je božský princíp, teda boh.

   Aby sme pochopili ten, či onen jav, je potrebné preskúmať, ktoré protirečenie je v danom procese hlavné, ktoré konkrétne protiklady v ňom vzájomne pôsobia, akú formu nadobúda ich „boj“ a akú úlohu hrá tá či oná stránka protirečenia. Vo všetkých prípadoch pri skúmaní procesu vývoja  je preto nevyhnutná konkrétna analýza foriem, ktoré nadobúdajú „bojujúce“ protiklady, ako aj konkrétna analýza stupňov, ktorými prechádza vyvíjajúce sa protirečenie.

   Stále väčší význam v procese vývoja nadobúda boj takých protikladov, v ktorých sa stavia proti sebe „revolučná“ a „konzervatívna“ stránka vo vyvíjajúcom sa jave. V priebehu tohto boja nové  prekonáva odpor starého a upevňuje sa v živote, a staré, ktoré sa prežilo, hynie – určuje charakter vývoja. Tuná je dôležitá aktívna podpora nového, rastúceho, pokrokového.

  V spoločenskom živote je aplikácia založená na rozlišovaní antagonistického a neantagonistického protirečenia.

   Antagonistické protirečenia sú protirečenia medzi tými sociálnymi skupinami alebo triedami, ktorých základné záujmy sú nezmieriteľné – utlačovateľ a utlačovaný, vykorisťovateľ a vykorisťovaný, konkrétne v našej dobe kapitalisti a  robotnícka trieda. Tieto protirečenia môžu zmiznúť len vtedy, keď kapitalistická trieda bude pokojnou, či nepokojnou cestou likvidovaná ako trieda, t.j. pozbavená politickej moci a výrobných prostriedkov, a tým možnosti vykorisťovať pracujúcich.K tomuto môže dôjsť iba v dôsledku socialistickej revolúcie.

V politike a praktickej činnosti preto treba vždy prihliadať na antagonistickú povahu triednych protirečení vo vykorisťovateľskej spoločnosti. Popieranie tejto povahy vedie nevyhnutne k reformistickým chybám. Oportunisti a revizionisti neuznávajú napr.antagonistický charakter medzi kapitalistami a robotníckou triedou a hlásajú na tomto základe zmierenie tried! No táto politika je krajne pomýlená a škodlivá – vedie k oslabeniu pozícií robotníckej triedy a podlamuje boj pracujúcich za ich oslobodenie!

Antagonistické protirečenia sú historickým javom, sú výtvorom vykorisťovateľskej spoločnosti a budú existujú dovtedy, kým bude existuje táto spoločnosť. Keď sa zlikviduje vykorisťovanie človeka človekom, zmiznú aj antagonistické protirečenia.

   Neantagonistické protirečenia sú charakteristické pre  socialistickú spoločnosť. Vyznačujú sa tým, že sú to protirečenia takej spoločnosti, v ktorej sa stotožňujú záujmy tried a sociálnych skupín. Preto na ich vyriešenie netreba triedny boj, ale naopak – spoločné úsilie priateľských tried všetkých sociálnych vrstiev.

   V spoločenských protirečeniach – protirečeniach medzi silami bojujúcimi za nové a silami bojujúcimi za staré platí pravidlo: bez zrodu nového a jeho upevnenia v živote, bez boja za nové nemôže existovať vývoj. Zrod jedných javov a zastaranie iných, protirečenia a zrážky medzi nimi, víťazstvo nového nad starým – to sú objektívne, zákonité črty spoločenského vývoja.

   Odporcovia marxizmu sa právom snažia vyvrátiť jadro dialektiky – učenie o protirečeniach. Najčastejšie tvrdenia sú tie, že protiklady môžu existovať iba v myslení, no v žiadnom prípade v objektívnom svete. Ďalším príkladom ich spôsobu boja proti materialistickej dialektike je novohegeliánstvo, jeden z najreakčnejších smerov idealistickej filozofie kapitalistických krajín. Ide o skomolenie Heglovej idealistickej dialektky v odstránení všetkého cenného, čo v nej bolo a využitie tohto kočkopsa na boj proti marxistickej filozofii, na sofistické zdôvodnenie protivedeckých a politicky reakčných ideí.

Konkrétne – novohegeliánske tvrdenie, že pre život, pre jeho samotnú podstatu bytia sú charakteristické neodstrániteľné antagonizmy, pálčivé konflikty, tragické zrážky a v dôsledku „tragickej dialektiky“ ľudského života človek nie je schopný nikdy odstrániť, či prekonať odveké protirečenia zmietajúce spoločnosť, či nikdy nedokáže vybudovať svoj život na rozumných a spravodlivých zásadách. Táto filozofia však ide ešte ďalej – úsilie robotníkov nahradiť kapitalistické zriadenie socialistickým zriadením je utopistický finalizmus, pokus skoncovať s dialektickým vývojom spoločnosti. De facto – je to úsilie a zámer natrvalo upevniť kapitalizmus a súčasne diskreditovať boj robotníckej triedy za socializmus a jeho vyšší stupeň komunizmus.

K.Marx a F.Engels, zakladatelia dialektického materializmu

DIALEKTICKÝ VÝVOJ NA PRINCÍPE VZOSTUPU

„V nijakej oblasti nie je možné prejsť určitým vývojom a nepoprieť pritom svoj predošlý spôsob existencie.“

Karol Marx

   Večný život hmoty sa skladá z ustavičného striedania jej jednotlivých foriem. Ustavičný zrod stále nových foriem, nepretržité striedanie zastaralých foriem novými – v tom sa prejavuje večný pohyb a vývoj hmoty.

V marxistickej dialektike sa proces vývoja prebiehajúci vystriedaním starej kvality novou nazýva dialektická negácia. Ćasto má toto vystriedanie starej kvality novou kvalitou v procese vývoja charakter prechodu vecí v jej protiklad.

   Negácia starej kvality novou kvalitou je prirodzený dôsledok pôsobenia zákona jednoty a boja protikladov. No vývoj sa nezastavuje tým, že jeden jav sa neguje druhým, ktorý ho vystrieda. Vzniknutý jav obsahuje opäť nové protirečenia – spočiatku nemusia byť ešte badateľné, ale postupom času sa nevyhnutne prejavia. Objektívy svet tak neustále podlieha negáciám, pretože žiadna negácia nie je posledná. Vývoj pokračuje a každá ďalšia negácia sa zasa sama neguje.

Keď sa na zrúcaninách kapitalistickej spoločnosti budovalo socialistické spoločenské zriadenie, negácia kapitalizmu neznamela úplné zničenie všetkého toho, čo ľudstvo vytvorilo za kapitalizmu. Zachovali sa a ďalej rozvíjali výrobné sily, ako i cenné výdobytky vedy a kultúry. Socialistická revolúcia nielenže neničila všetko kladné, čo vytvoril kapitalizmus, ale naopak – poslúžil jej ako základ pre ďalšie napredovanie a výstavbu socializmu. Slovami Lenina vystupujúceho proti ľuďom, popierajúcich význam starej kultúry, vytvorenej za vtedajšieho predchádzajúceho buržoázneho zriadenia, pre socializmus, povedal, že novú socialistickú kultúru nemožno vytvoriť z ničoho, ale musí byť zákonitým vývinom toho množstva poznania, ktoré ľudstvo dosiahlo pod útlakom kapitalistickej spoločnosti.

   V priebehu  vývoja sa často deje čosi, čo opísal Engels v Anti-Dühring – návrat k stupňom už prekonaným, keď v novej forme akoby sa opakovali niektoré črty už odumretých a vystriedaných foriem. Vývin spoločnosti teda neprebieha v kruhu a priamke, ale v špirále, reprodukuje  niektoré črty minulosti, ale na nepomerne vyššom stupni.

   V procese vývoja môžu byť a sú odchýlky od vzostupnej línie – kľukaté a spätné pohyby, či obdobia dočasnej stagnácie. No život, tak ako v prírode, tak aj v spoločnosti, si vždy nájde cestu ako ísť ďalej, napredovať, vyvíjať sa. Materialistická dialektika, sledujúc tento postupný vývoj prírody, spoločnosti a ľudského myslenia, dáva ľuďom historicky odôvodnený optimizmus, pomáha im v boju za nové, vyššie formy života a sociálnej organizácie.

Na konci 20. storočia sa Európou opäť prevalila vlna kapitalistického spoločenstva, so všetkými dopadmi na spoločnosť. Novodobé kapitalistické zriadenie na princípe nihilizmu (čírej negácie) urobilo to, že zavrhlo postupnú súvislosť nového so starým, zavrhlo nevyhnutnosť starostlivo zachovať pozitívny obsah, ktorý sa utvoril na predošlých stupňoch vývoja. Tuná možno preto i vidieť krásny príklad antagonického protirečenia – nezmieriteľnosti dvoch oproti sebe stojacich tried. Lebo pokiaľ sa v spoločnosti neguje iba to, čo zostarlo, kým všetko zdravé a životaschopné sa zachováva, potiaľ je vývoj postupným pohybom, vzostupom od nižších stupňov k vyšším – inými slovami pokrokom. Nie naopak. Kapitalistický systém však nebuduje na základoch predchádzajúceho (socialistického) spoločenstva, preto tento vývoj nie je pokrokom pre spoločnosť, ale spätným pohybom. Je iba otázkou času, kedy si uvedomíme, čo v tejto veci zákonite vieme urobiť. Pod zákonom spätného pohybu sme silnejší, uvedomelejší pod novým útlakom kapitalistickej spoločnosti, hoci samotný kapitalizmus sa sofistikovane bráni a  bojuje proti ďalšej negácii a skoku vo vývoji, ktorý zákonite musí prísť. Teraz sa nachádzame v štádiu „chlieb a hry“  a vieme, že toto štádium je predposlednou fázou pred zrútením systému, ktorý sa nevyvíja.  A preto je aj ďalší vývin vpred už len otázkou dozrievajúceho času.

POZNANIE A PRETVÁRANIE SVETA NA PRINCÍPE DIALEKTIKY

   Zákony dialektiky pre svoj všeobecný charakter metodického významu sú návodom pre výskum, sú usmerňovateľom na ceste poznania, príručkou, manuálom.

Ak pristupujeme z pozície dialektiky ku všetkému, čo sa na svete deje, potom ho veľmi jednoducho pochopíme. Poznanie toho, ako vývoj prebieha, vedie k poznaniu toho, ako treba vyvíjajúcu sa skutočnosť skúmať a ako treba postupovať, aby ju bolo možno zmeniť. V tom má dialektika neoceniteľný význam pre vedu a pre praktické pretvorenie sveta. V praxi je mohutným výchovným prostriedkom – vypracúva osobitný spôsob myslenia a štýl, ktoré sú nepriateľské subjektivizmu, stagnácii, dogmatizmu a reagujú na nové, rastúce a pokrokové. Zákony dialektiky sú univerzálne, majú svoju platnosť pre vývoj všetkých vecí a javov.

   Na záver prikladám úryvok z Deklarácie komunistických a robotníckych strán:

„Ak marxistická politická strana nevychádza pri skúmaní otázok z dialektiky a materializmu, vedie to ku vzniku jednostrannosti a subjektivizmu, stagnácii myslenia, k odtrhnutiu od praxe a strate schopnosti robiť príslušnú analýzu vecí a javov,k revizionistickým alebo dogmatickým chybám a k chybám v politike.“

Červená mládež je naša budúcnosť.

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


3 thoughts on “Marxistická filozofia od Soni Valovičovej: Najsilnejšia zbraň na boj proti kapitalizmu

  • 5. mája 2019 at 12:40
    Permalink

    Ľavica sa ďaleko nedostane, pokiaľ „prijme pravidlá hry“ a pristúpi na pojmový zmätok súčasného kapitalizmu, ktorý samotný pojem KAPITALIZMUS zaradil na zoznam zakázaných a neslušných slov, pričom ho nahradil marmeládkami ako demokracia, otvorená spoločnosť, liberalizmus a obdobnými nízkotučnými náhradami, často absolútne nepresnými pseudo(syno)nymami , zakrývajúcu skutočné rozpory v súčasnej spoločnosti. Rovnako dopadli pojmy ako robotníci, spoločenské triedy, triedny boj, socializmus … .

    Aj tento článok dokazuje, že marxizmus súčasnej ľavicovej filozofii ponúka dostatočný pojmový a analytický aparát na pomenovanie stavu, problémov a riešení súčasnej KAPITALISTICKEJ spoločnosti.

    Ľavica sa ho musí znovu pevne chopiť a už ho (neo)pustiť v boji o priazeň ľudí. Kým sa tak nestane, bude ľavica len reakčnou silou na ideologickom bojisku.

    Kiež by si sa vrátila k starým dobrým marxistickým pojmom.

    Reply
  • 5. mája 2019 at 16:31
    Permalink

    Vrátime do slovníka všetko, čo sa sofistikovane odstránilo.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom
%d blogerom sa páči toto: