Daniela Dubivská: VINNÁ Z MLČANIA. Spišská Nová Ves: FAMA art, 2018, 1. vyd., 88 s., ISBN 978-80-89717-18-7
V tretej knihe poézie Daniely Dubivskej Vinná z mlčania cítiť jemné prehlbovanie jedinečného autorkinho rukopisu, ale tak ako komunikatívnosť v jej poézii, aj toto tvrdenie trochu balansuje na hrane medzi áno a nie. Tradičné spájanie abstraktného s konkrétnym, otvoreného priestoru s intímnym mikrosvetom väčšinou silno zarezonuje (mám ťa / len pod dáždnikom / s chvíľou čo na mne robí stojky; smiem ťa premeniť na rúhanie / vyprevadiť stráň k búrke), avšak pomerne výraz-ne vystupujú aj určité retardačné prvky.
Oproti predchádzajúcim zbierkam (Karavána rýb, FAMA art, 2001; Žena v cudzom brlohu, FA-MA art, 2012) sa tu často vyskytuje motív pohybu, najmä odchádzania a plynutia v čase a v priestore (napr. v básni Odlietanie), čo súvisí zrejme aj s vekovým posunom autorky, cez ktorý (vedome/ne-vedome?) nasvecuje aj mužsko-ženské vzťahy. Ich základným rysom je u Dubivskej neustále približovanie sa, ba až „presekávanie“ dvoch subjektov, ktoré však navzájom nikdy ne-splynú.
Pociťuje sa tu nemožnosť dokonalého porozumenia si, o to viac rezonuje ne-vypovedané a nevypovedateľné. Partnerské vzťahy vníma Dubivská ako konfliktné, na hrane (alebo za hranou) noža, avšak práve v spomenutej nemožnosti úplného splynutia muža a ženy nachádza očividne akési čaro. V rámci básní tento princíp funguje dynamizujúco, vytvára napätie, je zdrojom zaujímavých obrazov: „kníhkupec ma na rohu námestia / predá knihe… / lebo ty si ma už rozčítal / … ale z tých divokých pís-men / nik z nás / neposkladal život.“
V zbierke je viackrát konkretizovaný obrazmi míňania sa: „Sťahujem sa z tvojho sna / balím všetky tie mestá / kde sa stretávali naše odchody.“ Autorke sa však stáva, že sa jej zrazu na malom priestore jednej básne objaví priveľa dlhočizných abstrákt, ktoré vytvárajú toporné ťažkopádne konštrukcie. Význam výpovede zastierajú a text veľmi zaťažujú: „sme zapamätateľným hriechom… výjav prostoduchej myš-lienky o strácaní / ako sa vykrádať z vlastných pod-stát / a cudzích telesností.“
Silnou stránkou Dubivskej poézie je obraznosť, ktorá dosahuje nečakané a výrazné pointy skôr pri používaní kratších a „všedných“ slov ako výstavbových jednotiek. Tie básnickému obrazu do-dávajú kvalitu originálnosti a sugestívnosti: „vlas-mi ohmatávam vietor / čo nebude nikdy dospelý“ (Metafyzická), „revolver, čo dvorí terču“ (Zo šúpolia), „všežravé komíny tiahli s dymom“(Pre-mostená).
V kontexte jej originálneho autorského vkladu zaujme aj automatizácia ako postup pri opise výsostne intímnych stavov a situácií: „sen zo mňa vystúpil 5.30 / inštaluje dlaň / na dotyk s brieždením.“ Inokedy zase naopak, prichádza animizujúca obraznosť pri neživých veciach: „a vlak ako plachý kôň / odriekal koľaj za koľajou.“ Podľa môj-ho názoru, popri už spomenutom (a tradičnom) náhlom spájaní konkrétneho s abstraktným, intimity s otvoreným priestorom, patria tieto postupy v Dubivskej poézii medzi najfunkčnejšie.
Autorský subjekt je u nej problematický, mnohotvárny, neustále premenlivý do rozličných podôb, ktoré (poeticky väčšinou úspešne) vyjadrujú premeny jeho vnútorného sveta. Niekedy však badať sklon k sentimentalite, ktorú akoby neregistrovala: „Odpusť / že sa mi necnie po nebi…. a pochovávam ranné vlaky / čo nevezú ani kúsok poézie.“Celkovo hodnotím zbierku kladne. V horizonte všetkých troch kníh však v nej nebadať veľký posun, čo možno vysvetliť aj nedostatkom seba-reflexie, hlavne (a možno výlučne) po technickej, remeselnej stránke. Viaceré básne v sebe obsahujú veľmi silné i prekvapivo slabé verše tesne vedľa seba a niekedy si doslova pýtajú „prečistiť“ alebo zmeniť básnickú lexiku. Ide vždy o konkrétne príklady, teda nenaznačujem, aby autorka menila svoju poetiku ako takú, tá je, ako som už napísal, zaujímavá a originálna. Kritickejší prístup k vlastným textom by však Dubivskej mohol len prospieť a v budúcnosti by jej umožnil citeľnejší progres v jej básnickom výraze ako celku.
Matej Barč, vyšlo v Literárnom týždenníku