Miloš Jesenský: OLD SHATTERHAND V CHUDOBNÝCH ROKOCH: Núdza a hlad v Ernstthale

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Koncom devätnásteho storočia boli nespočetní čitatelia presvedčení, že ich obľúbený nemecký spisovateľ Karl May (1842-1912) je skutočným protagonistom dobrodružstiev jedného z najznámejších westernových hrdinov.

Navyše, Old Shatterhand svojmu tvorcovi poskytol zadosťučinenie za pohnuté roky mladosti, počas ktorých v dobových policajných vestníkoch figuroval ako „kriminálnik a neslávne známy sociálny demokrat“.

            Sociálnu rebéliu dostal literárny dobrodruh asi už do vienka. Napokon, čo čakať vo famílii biedneho tkáča. „S výživou na hranici hladovania, uprostred rodiny trvale vítajúcej nových súrodencov a tiež ich trvalo naposledy odprevádzajúcich. Uprostred rodiny súdržnej iba kvôli úplnej biede,“ neradostne vysvetľuje Karel Jordán. Ten sa v knihe „Môj brat Vinnetou“ sústreďuje aj na revolučným zápalom rozhorúčenú hlavu rodiny, Heinricha Augusta Maya (1810-1888), v búrlivo sa meniacich časoch, poznamenaných aj vydaním Komunistického manifestu:

            „May sa ocitol v dobe dramaticky akcelerujúcej. Remeselná živnosť, v jeho rodine tradovaná už od začiatku 17. storočia, zanikala pod tlakom mechanizovanej veľkovýroby. Na tom nemohli nič zmeniť ani vzbury hladujúcich tkáčov v rokoch 1846/1847, ani revolučný hurhaj o dva roky neskôr. Málo výkonní domáci remeselníci a historicky dosluhujúci šľachtici nemilosrdne mizli pod masívnym náporom dokonalých mašín a drsných kapitalistov. Z revolučných dní si malý Karl odniesol spomienky na operetne hrdinského otca s kokardou, flintou a bodákom, horiaci zámok v neďalekom Waldenburgu, zmlátených susedov a následné davy nútených emigrantov. Preto tiež dokázal v poviedkach a románoch tak sugestívne popísať biedu i beznádej bedárov a slabých.“

Detstvo budúceho Old Shatterhanda však ani tak neovplyvnili otcove politické názory, ako – celkom prirodzene – láska a starostlivosť, ktoré mu preukazovali matka Christiana Wilhelmina, rodená Weiseová (1817-1885) či babičky z oboch strán široko rozvetvenej rodiny:

            „Mama bola vždy tichá, starostlivá a napriek tomu, že sme boli chudobní, stále pripravená obetovať sa v prospech iných, ešte biednejších ľudí. Nikdy, ani raz som z jej úst nepočul nedobré slovo. Bola požehnaním pre každého s kým sa stýkala, predovšetkým pre nás, jej deti. Hoci akokoľvek trpela, nikto sa o tom nedozvedel. Avšak večer, keď sa šikovne oháňala pletacími ihlicami, sedela pri malej čadiacej lampičke a myslela si, že ju nikto nevidí, objavila sa jej v oku slza a stiekla po tvári, aby zmizla ešte rýchlejšie, ako sa vynorila. Končekom prsta tu stopu trápenia ale okamžite zotrela.“

Tento dojímavý výjav pochádza z Mayovho vlastného životopisu „Ja, náčelník Apačov“. V ňom sa spisovateľ, sám už dávno v seniorskom veku, láskavo rozpomína aj na babičku z matkinej strany: „Pracovala ako upratovačka a niekedy si zarobila aj dvadsaťpäť fenigov na deň. Vtedy bola náramne šťastná a rozdelila medzi nás, pätoro detí, dva zemiaky, ktoré stáli iba štyri fenigy, pretože boli veľmi staré, tvrdé a často aj plesnivé. Bola to dobrá, usilovná, mlčanlivá žena, ktorá si nikdy nesťažovala. Zomrela, ako sa povedalo, na starobu. Skutočnou príčinou jej smrti však bolo asi to, čo sa dnes diskrétne označuje ako podvýživa.“

            Životné trápenie starej mamy z otcovej strany bolo dokonca ešte ťažšie: „Bola dcérou chudobných ľudí, čoskoro stratila matku a musela živiť otca, ktorý nemohol ani stáť, ani ležať a nadosmrti bol pripútaný na lôžko. Starala sa o neho s nesmiernym, dojímavým sebaobetovaním. Chudoba jej dovoľovala iba najlacnejšie bývanie. Okno jej izby bolo obrátené k cintorínu, nikde inde. Poznala všetky hroby a myslela iba na jedinú cestu pre seba a svojho otca – z biednej izbičky v truhle na cintorín.“

            Domov literátovho detstva, v ktorom sa dnes nachádza malé múzeum, bol na tom predsa len o čosi lepšie, hoci mal ku zámožnosti naozaj ďaleko: „Drevený dom bol široký akurát tak pre tri úzke okná, zato mal tri poschodia s holubníkom pod hrebeňom strechy. Babka bývala na prízemí a rodičia na prvom poschodí. Tam sa nachádzal aj tkáčsky stroj s kolovrátkom. Na druhom poschodí sme spali my s kolóniou myší a niekoľkými väčšími hlodavcami, ktoré vlastne bývali v holubníku a prichádzali k nám na návštevu iba v noci. Dom mal aj pivnicu, ale tá bola stále prázdna. Iba raz v nej spočinulo niekoľko vriec zemiakov; tie však nepatrili nám, ale susedovi, ktorý ich nemal kde uložiť. Babka nám vtedy povedala, že by bolo omnoho lepšie, keby pivnica patrila jemu a zemiaky nám. Priľahlý dvor bol práve tak veľký, že sme sa tam mohli postaviť v počte všetkých piatich detí bez toho, aby sme do seba vrážali.“ 

            Práve tu, na stiesnenom dvore s malou záhradkou, na ulici vedúcej k železničnej stanici, sa zrejme zrodila túžba malého Karla po šírych diaľavách amerických prérií, rozľahlosti orientálnych púští a ďalších scenériách exotickej divočiny. Popri všetkých dobrodružstvách, ktoré hrdinovia jeho neskôr aj úspešne sfilmovaných príbehov prežívali, však nikdy nezabudol vyzdvihovať ideály súcitu a sociálnej spravodlivosti, ktoré si osvojil v materiálne síce chudobných, ale duchovne predsa len cenných rokov detstva v Ernstthale.

Miloš Jesenský, pôvodne vyšlo pre ihodnoty.sk

PODPORTE nezávislé spravodajstvo

Vážení priaznivci DAVuDVA , od 1 decembra Vám prinášame aktuálne spravodajstvo, komentáre, analýzy, eseje a rozhovory. Mame množstvo plánov, ako sa naďalej zlepšovať a ponúkať Vám čo najkvalitnejší žurnalistický obsah.

Bez Vašej pomoci sa však ďalej nepohneme.


Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *