Mondragón – korporácia, ktorú vlastnia zamestnanci

Tento príklad životaschopnosti ekonomickej demokracie je veľmi silný. Vieme, že zamestnanecká samospráva funguje. Niet o tom nijakej pochybnosti. Vieme aj to, že investičné fondy možno tvoriť prostredníctvom daní namiesto súkromného sporenia. Ani o tom niet pochýb. Rozhodnutie nepostaviť trhové kritéria na začiatok, ale posunúť ich až na koniec alokačného procesu fondov, sľubuje rovnosť a pevné zisky. Prirodzene, v tomto smere môžu pretrvávať isté pochybnosti. Nie je totiž k dispozícii príklad veľkého historického experimentu, ktorý by sa uplatňoval na štátnej úrovni. Môžeme však poukázať na realizáciu projektu v menšom rozsahu, ktorý sa veľmi podobá na ekonomickú demokraciu. Hoci tento experiment nie je vo svete veľmi známy, ide o model, ktorý môže mať celosvetový dejinný význam.

V roku 1956 v malom meste v baskickom regióne založili študenti miestneho kňaza José Maria Arizmendiarrietu na jeho žiadosť družstevnú fabriku na výrobu sporákov a kachieľ. V roku 1958 zriadili druhý kooperatívny podnik na produkciu strojárskych nástrojov. V roku 1959 opätovne na Arizmendiarrietovu výzvu vznikla družstevná banka. Banka sa stala centrom družstevného sektora, zabezpečovala kapitál a technické expertízy pre jestvujúce kooperatívne firmy a pre nové družstvá, ktoré sa k nim plánovali pridružiť.

Mondragónsky komplex sa rozšíril aj za hranice mesta Mondragón. Rozvinul veľkú pomoc nasledujúcim štruktúram: technickej univerzite, výskumným inštitúciám, organizáciám sociálneho zabezpečenia a sieťam spotrebných predajní. Prvotný experiment, fabrika na výrobu sporákov vo vlastníctve pracujúcich, sa od roku 1956 rozvinul do systému s viac ako sto podnikmi, vrátane osemdesiatich priemyselných družstiev, vyrábajúcich prístroje, poľnohospodárske zariadenia, automobilové komponenty, strojárske nástroje, priemyselné roboty, generátory, numerické kontrolné systémy, zdravotnícke náčinie, zariadenia pre domácnosti a úrady, atď. V roku 1991 sa tieto družstvá, pospájané prostredníctvom banky, formálne zjednotili do Mondragón Corporación Cooperativa (MCC). MCC zahŕňa výrobné a stavebné družstvá, banku, dve výskumné centrá (Ikerlan a Ideko), služby sociálneho zabezpečenia (Lagun Aro), maloobchodnú sieť (Eroski) a niekoľko vzdelávacích inštitúcií (Eskola Politeknikoa, Eteo a ďalšie).

Dnes je MCC dominantná ekonomická sila v baskickom regióne Španielska. Investičná divízia je lídrom španielskeho trhu v kovoobrábacích strojoch, rovnako ako divízia, ktorá vyrába chladničky, práčky a umývačky riadu. MCC inžinieri dodali na kľúč fabriky v Číne, severnej Afrike, na Strednom východe a v Latinskej Amerike. Skupina Eroski je dnes v Španielsku treťou najväčšou obchodnou sieťou s potravinami. Caja Laboral sa vďaka svojím vysokým ziskom a aktívam radí medzi stovku najefektívnejších finančných inštitúcií na svete. Školu Eskola Politeknikoa, ktorá vychovala dvetisíc absolventov, pokladajú za najlepší technický inštitút v Španielsku. MCC má momentálne 53 tisíc pracovníkov, ročný predaj predstavuje 6,6 miliardy a aktíva vyše 13 miliárd dolárov.

Skrátka ide o korporáciu porovnateľnú svojou veľkosťou a technologickým vybavením s kapitalistickou mnohonárodnou firmou, lenže táto má radikálne odlišnú vnútornú štruktúru. Družstevnú korporáciu vlastnia a manažujú samotní zamestnanci. Tí sa raz do roka schádzajú na výročných valných zhromaždeniach, aby zvolili výbor riaditeľov, ktorý potom vyberá družstevný manažment a delegátov na kongres MCC. Zhruba 350 delegátov sa stretáva s cieľom posúdiť strategický plán prezentovaný kongresovým výborom, 22-členným orgánom vrátane šéfov divízií a reprezentantov špeciálnych inštitúcií (banka, výskumné pracoviská, atď). Všetky družstvá sú viazané návrhom tohto plánu.

Mondragónsky experiment je bez diskusie ekonomicky úspešný, a to aj napriek vysokej konkurencii v podmienkach Európskej únie. Stojí za to zamyslieť sa nad hodnotami a víziami naznačenými Arizmendiarrietom a jeho nasledovníkmi a uvedomiť si, aká veľká práca sa vykonala v Mondragóne.

Mondragónska ekonomika sa nerozvinula ako čisto pragmatická odpoveď na lokálne podmienky. Arizmendiarrieta sa hlboko zaujímal aj o sociálnu spravodlivosť, kritizoval kapitalizmus z pohľadu kritickej pokrokovej katolíckej sociálnej doktríny, socialistických tradícií a personalistickej filozofie prezentovanej Monierom, Maritainom a ďalšími francúzskymi katolíckymi filozofmi. Zaujal kritický postoj k sovietskemu štátnemu socializmu a k niektorým prvkom družstevného hnutia. Obával sa, že družstvá sa stanú obyčajnými kolektívnymi egoistami, sústreďujúcimi sa iba na blaho svojho členstva.

Zdroj:

David Schweickart: Po kapitalizme – ekonomická demokracia

Horné foto: MONDRAGON-Corporation, CC.

---