Úryvok z pripravovanej knihy Bez fraku a smokingu, ktorej iniciátorom a hlavným autorom je Stanislav Suja, niekdajší československý veľvyslanec vo Washingtone (USA) a v New Yorku (OSN).
Keď som sa ako čerstvý absolvent filmovej a televíznej dramaturgie a scenáristiky na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení začiatkom 80. rokov uplynulého storočia stal špecialistom slovenského ministerstva kultúry pre oblasť kinematografie, netušil som, že čoskoro pribudnú do mojej pôsobnosti 4 profesionálne divadlá vrátane SND a napokon aj štátno-politické akcie. Išlo o prípravu reprezentatívnych umeleckých programov pre podujatia, na ktorých sa zúčastňovali najvyšší štátni predstavitelia, teda aj k oficiálnym zahraničným návštevám vrcholných činiteľov – generálneho tajomníka Organizácie spojených národov Javiera Péreza de Cuéllar či prezidenta (predsedu predsedníctva) vtedajšej Juhoslávie Miku Špiljaka a podobne.
Pravdaže – medzi účinkujúcimi boli výlučne popredné umelecké osobnosti – napríklad svetoznámy operný spevák Peter Dvorský, vynikajúci recitátor Dušan Jamrich, husľový virtuóz Peter Michalica a ďalší. Honoráre im vyplácala československá umelecká agentúra Slovkoncert, ktorej pracovníčka sa tiež pohybovala v priestoroch s prísnym režimom vstupu. Ochranu zabezpečovala piata správa federálneho ministerstva vnútra, preto si pamätám aj profesionálne začiatky viacerých neskôr najvyšších funkcionárov Policajného zboru Slovenskej republiky.
Pochopiteľne – vzácnych hostí zo zahraničia obligatórne sprevádzal dlhoročný šéf československej diplomacie Bohuš Chňoupek, renomovaný publicista a autor literatúry faktu. Na Slovensku vtedy trvalo pôsobil na úrade vlády len trojčlenný odbor medzinárodných vzťahov, preto poznám aj minulosť niektorých neskorších slovenských kariérnych diplomatov, ktorí po etablovaní samostatnej Slovenskej republiky zastávali posty veľvyslancov v kľúčových krajinách sveta a prechodne aj doma s rovnakým titulom riadili odbor diplomatického protokolu na ministerstve zahraničných vecí.
Umelecká zložka programu zahraničných návštev mávala dve časti. Počas dňa kratší koncert vážnej hudby, ktorý moderovali hlásateľky Slovenskej televízie. Napríklad – organový recitál na Bratislavskom hrade. Večer vo vládnom hoteli Bôrik nasledovalo folklórne vystúpenie sólistov SĽUK – Slovenského ľudového umeleckého kolektívu. A tu sa dostávame k jadru napínavej i zábavnej príhody, akú môže vymyslieť len sám život.
Zhodou okolností práve pri návšteve najvyššieho juhoslovanského predstaviteľa sa situácia v rámci slávnostnej večere vyvinula tak, že zahraničný hosť ešte prejavil záujem o pokračovanie ukážok z klenotnice našej ľudovej tvorby, lenže medzičasom už účinkujúci boli prezlečení z krojov do civilných odevov, a tak sa nevdojak vytvorila zmiešaná spoločnosť, v ktorej sa konzumácia kvalitného vína spojila s dobrou náladou a so spontánnym spevom ľudových piesní. Ocitli sme sa v nej všetci vrátane spomínanej organizačnej pracovníčky Slovkoncertu, ktorej meno si už – úprimne povedané – naozaj nepamätám. Všetko tentoraz dopadlo výborne a bujará zábava sa predĺžila do neskorých nočných až skorých ranných hodín.
Po čase však zavítal do Bratislavy už spomínaný generálny tajomník OSN sprevádzaný naším skúseným ministrom zahraničných vecí Bohušom Chňoupkom, ktorému utkvela v pamäti z predchádzajúceho podujatia aj tvár administratívnej zamestnankyne Slovkoncertu. Nečudo – veď to bola niekdajšia modelka. Preto, keď ju šéf diplomacie zbadal, hneď ju predstavil vzácnemu hosťovi ako najlepšiu slovenskú speváčku, ktorá práve vystúpi na jeho počesť. Úprimne povedané – netušil som, ako preklenieme situáciu, ktorá mohla dopadnúť dosť nepríjemne. Našťastie úradníčka z umeleckej agentúry nestratila duchaprítomnosť a celkom noblesne vyhlásila, že dnes je tu iba súkromne a zaspieva si len spolu s inými účastníkmi stretnutia pri poháriku vína, čo sa aj naozaj onedlho stalo.
Nečudo, že som si na celý život zapamätal najlepšiu slovenskú speváčku, hoci som zabudol jej meno. Veď mi ju pred očami vymenoval do uvedenej funkcie legendárny minister zahraničia priamo v bezprostrednej blízkosti vrcholného predstaviteľa najvýznamnejšej celosvetovej organizácie.
Nad rámec milej spomienky, ktorá však vtedy mohla skončiť veľmi problematicky, sa patrí poznamenať, že s odstupom času, keď som sa v septembri 1998 stal na 15 rokov štatutárnym predstaviteľom Spolku slovenských spisovateľov (ako jeho predseda a tajomník), tak sme pre zmenu Bohuša Chňoupka vymenovali celkom regulárne za čestného predsedu zahraničnej komisie najstaršieho združenia literárnych tvorcov na Slovensku.
Niektorí si mysleli, že bude spolok len pasívne reprezentovať, ale môžem zodpovedne potvrdiť, že bol veľmi aktívny a osožný, rád nás uvádzal k šéfom diplomatických misií dôležitých štátov a stal sa náš síce starší, ale dobrý priateľ, od ktorého sme sa veľa naučili o tom, ako funguje svet na najvyššej úrovni. Okrem iného sme sa s ním vo Viedni stretli s niekdajším dlhoročným generálnym tajomníkom a predsedom Svetovej rady mieru Romešom Čandrom. Ale to je už iná história.
(Ďalší príbeh nájdete tu.)
Mgr. art. Pavol Janík, PhD. (magister artis et philosophiae doctor)
predseda Spolku slovenských spisovateľov (2003 – 2007)
tajomník Spolku slovenských spisovateľov (1998 – 2003, 2007 – 2013)
šéfredaktor časopisu Spolku slovenských spisovateľov Literárny týždenník (2010 – 2013)
Jeho diela preložili do 28 jazykov a publikovali v 45 krajinách.
Článok po dohode s autorom nie je možné komentovať. Privítame, ak svoju reakciu napíšete formou samostatného príspevku.
