Ruské politologické periodikum Názor (Vzgľad) 8. 7. 2020 uverejnilo štúdiu Prečo USA v pôsobení proti Rusku oceňujú českú rozviedku. Spolieham sa na počítačovú gramotnosť a znalosť ruštiny našich čitateľov, preto nebudem prekladať celú analýzu, sústredím sa len na podstatu publikovaného posolstva a na jeho nedopovedané alebo pravdepodobne zámerne zamlčané súvislosti.
Autor objektívne konštatuje, že malé krajiny nemajú dostatočné finančné, technické a personálne prostriedky, aby zabezpečili svoje záujmy, ale vynakladajú na svoje pomery značné čiastky na to, aby plnili špecifické úlohy pre spravodajské služby veľmocí, ktoré ich riadia. V prípade niekdajších sovietskych satelitov sú to v súčasnosti americké a britské výzvedné organizácie. Medzi výhody rozviedok bývalých spojencov Moskvy a niekdajších sovietskych republík patrí niekoľko dôležitých faktorov.
Po prvé – tajné služby malých krajín nikto neberie vážne, ale podceňovanie sa nikdy nevypláca. Inak naozaj drobné štátne útvary bez využívania napríklad technických kapacít veľmocí nemôžu sledovať ani vlastné vitálne záujmy vo vzťahu k susedným krajinám. Zložité dejinné udalosti zanechali viac nedoriešených či sporných otázok vrátane teritoriálnych a menšinových. V minulosti Sovietsky zväz tmil podobné latentné problémy, aby z nich nevznikli otvorené konflikty. Činnosť západnej koalície ich neraz naopak cieľavedome podnecuje.
Po druhé – aj po desaťročiach majú bývalé sovietske satelity nedostatok kvalifikovaného spravodajského personálu vyškoleného západnými špeciálnymi službami, teda ešte stále mnohí vyzvedači z relatívne nových členských krajín NATO prešli odbornou prípravou v príslušných orgánoch ZSSR. To znamená, že na základe profesionálnych skúseností veľmi dobre poznajú štruktúry a metódy nástupníckych ruských inštitúcií zameraných na strategickú a vojenskú špionáž.
Po tretie – vzhľadom na niekdajšie spojenectvo, postsocialistickú nostalgiu, kultúrnu blízkosť, podobnosť mentalít i priame rodinné väzby sú občania Ruskej federácie podstatne menej podozrievaví k ľuďom z niekdajších krajín východného bloku a bývalých sovietskych republík ako k osobám z krajín, ktoré aj pred koncom studenej vojny patrili do západného bezpečnostného okruhu, najmä k Američanom a Britom. Preto prejav priateľstva či priazne nemusia Rusi vždy automaticky vnímať ako pokus o zverbovanie zahraničnou rozviedkou. Tak sa české, slovenské a bulharské spravodajské služby stali základnými vykonávateľmi agentúrnych operácií USA proti Rusku.
Lenže Ruská federácia ako svetová superveľmoc je dostatočne zorientovaná v spleti skrytých aktivít kohokoľvek, preto jej diplomatické zastupiteľstvá spravidla ignorujú spontánne snahy o rozvíjanie vzájomných dobrých vzťahov. Na jednej strane nechcú svojich prirodzených sympatizantov v malých európskych krajinách vystaviť nežiaducej pozornosti domácich tajných služieb. Na druhej strane Rusko už nikomu apriórne nedôveruje a každý príznak kladného postoja preventívne pokladá za možnú spravodajskú kultiváciu, teda za zdanlivo nenútené, ale v skutočnosti zámerné a premyslené úsilie podriadiť si určitú osobu, primať ju, aby poskytovala informácie a aby súhlasila so spoluprácou.
Dovolím si poznamenať, že to platí aj naopak – ostentatívne vystupovanie proti Rusku môže celkom oprávnene a úplne logicky signalizovať, že ide o ruských agentov zo Slovenska, Česka, Poľska, Maďarska, Bulharska, Rumunska a bývalých sovietskych republík, ktorí potrebujú získať či prehĺbiť svoju dôveryhodnosť v prostredí amerických a britských špeciálnych služieb. Autor politologickej štúdie z určitých dôvodov bagatelizuje úlohu slovinskej i chorvátskej špionáže, ktoré podľa jeho názoru sotva stíhajú sledovať dianie v Srbsku a nemajú dostatočné možnosti, aby sa podieľali na súperení veľmocí.
Na záver už len povzdych – kdeže sú časy, keď prezident Václav Havel vyhlasoval, že už nikdy nebudeme patriť do nijakého vojenského zoskupenia, a federálny minister vnútra Ján Langoš chcel rozpustiť československú rozviedku. Napokon z nej vybudoval Úrad pre zahraničné styky a informácie. Jeho pražská centrála má dnes 12 poschodí a až 90 % zdrojov českej rozviedky plní ciele a úlohy, ktoré jej zadávajú spravodajské služby USA a Británie. To sa nazýva strategická spolupráca.
(Zdroj: https://vz.ru/society/2020/7/8/1048975.html)
Mgr. art. Pavol Janík, PhD. (magister artis et philosophiae doctor)
predseda Spolku slovenských spisovateľov (2003 – 2007)
tajomník Spolku slovenských spisovateľov (1998 – 2003, 2007 – 2013)
šéfredaktor časopisu Spolku slovenských spisovateľov Literárny týždenník (2010 – 2013)
Jeho diela preložili do 28 jazykov a publikovali v 45 krajinách.
Článok po dohode s autorom nie je možné komentovať. Privítame, ak svoju reakciu napíšete formou samostatného príspevku.
