Tradične sa za začiatok druhej svetovej vojny pokladá útok nacistického Nemecka na Poľsko 1. 9. 1939. Aktuálny pokus Európskej únie a osobitne Varšavy prepísať dejiny a postaviť v súvislosti s rozpútaním globálneho konfliktu Hitlera a Sovietsky zväz na jednu úroveň vyvolal pochopiteľnú, opodstatnenú a primeranú reakciu Moskvy.
Po prvé – v medzivojnovom období neboli všetky európske štáty demokratické a totalitné režimy neboli len v Nemecku a ZSSR.
Po druhé – prvou kapitolou druhej svetovej vojny bola Mníchovská dohoda (známa aj ako Mníchovský diktát či Mníchovská zrada) z 30. 9. 1938, ktorú uzavreli vrcholní predstavitelia demokratickej Británie, demokratického Francúzska, fašistického Talianska a nacistického Nemecka. Podľa nej muselo demokratické Československo odstúpiť Hitlerovi pohraničné územia (Sudety) obývané prevažne Nemcami, čím sa začal proces rozparcelovania nášho územia, na ktorom participovalo aj Poľsko a Maďarsko, ktoré mali vtedy tiež vlastné diktátorské režimy s prejavmi antisemitizmu vrátane hľadania možností tzv. konečného riešenia židovskej otázky.
Po tretie – 12. 3. 1938 sa uskutočnil Anschluss (pripojenie), respektíve anexia Rakúska nacistickým Nemeckom, čo demokratické mocnosti tiež akceptovali ako vnútornú nemeckú záležitosť.
Preto je oprávnené položiť legitímnu otázku, kto, kde a kedy vlastne začal II. svetovú vojnu, v ktorej usmrtili v rámci holokaustu (šoa) 6 miliónov európskych židov a 27 miliónov sovietskych občanov, z ktorých pol milióna zahynulo pri oslobodzovaní Poľska vrátane oslobodenia koncentračného tábora Osvienčim. V Izraeli, kde už stojí pamätník Červenej armáde, nedávno pri príležitosti 75. výročia oslobodenia Osvienčimu slávnostne sprístupnili pamätník obetiam nacistickej blokády vtedajšieho Leningradu, kde zomrelo najmä od hladu a zimy 800 000 ľudí.
Do Izraela v uvedenej súvislosti nepricestoval poľský prezident. Ukrajinský prezident (sám židovského pôvodu) pricestoval, ale nezúčastnil sa na spomínanom podujatí, čo svedčí o jeho osobnej a politickej slabosti, pretože evidentne ustúpil tlaku neonacistických síl na Ukrajine, kde sa už oficiálne oslavujú ako národní hrdinovia osoby, ktoré na strane Hitlera bojovali proti ZSSR.
Nepoučiteľnosť jednotlivých ľudí a ľudstva ako celku dokumentuje silnejúci ideologický a inštitucionálny antikomunizmus, lebo z historického hľadiska sa komunizmus vždy spájal so židovstvom, preto sa etabloval pojem židoboľševizmus. Veď 50 % členov komunistickej strany v Poľsku pred vojnou boli židia a 40 % obyvateľov Varšavy malo tiež židovský pôvod. Nielen Poliaci, Ukrajinci a občania pobaltských štátov sa podieľali na vraždení svojich spoluobčanov – najmä komunistov a židov.
Múdri a predvídaví predstavitelia židovskej komunity správne upozorňujú, že ak sa v zárodku nepotlačí nárast antikomunizmu, povedie to skôr či neskôr k antisemitizmu, k rehabilitácii Hitlera ako hlavného bojovníka proti komunizmu a napokon k neslávne známym táborom smrti. Preto ruský prezident v Izraeli vyzval 5 kľúčových jadrových mocností, stálych členov Bezpečnostnej rady Organizácie spojených národov (ide o Čínu, Rusko, Francúzsko, USA a Britániu), aby sa stretli v roku 75. výročia porážky nacistického Nemecka a vzniku OSN s cieľom potvrdiť svoju spoločnú zodpovednosť za globálnu bezpečnosť a platnosť výsledkov Norimberského procesu – povojnového medzinárodného tribunálu, ktorý odsúdil najťažšie zločiny nacistického Nemecka.
Francúzsky prezident bezprostredne súhlasil s návrhom hlavy Ruskej federácie, kým Británia, ktorá v medzinárodných otázkach kopíruje postoje Washingtonu, požiadala o bližšie vysvetlenie, čo by vlastne malo byť predmetom navrhovaného rokovania. Kocky sú hodené a niektoré veci nemožno zvrátiť. Rusko – na rozdiel od Sovietskeho zväzu – nedobieha v zbrojení Západ, ale naopak disponuje vojenskými technológiami, ktoré mu na desaťročia zabezpečujú dostatočnú prevahu, preto popri zachovaní dynamického rozvoja obranných prostriedkov môže položiť dôraz na vnútornú politiku – najmä na zvyšovanie kvality života svojich občanov.
K tomu smerujú aj najnovšie iniciatívy ruského prezidenta, ktorým naše médiá tzv. hlavného prúdu venujú len okrajovú pozornosť a omieľajú nepodložené absurdné špekulácie, že šéf Kremľa si iba vytvára ústavné podmienky na zachovanie osobnej moci aj po uplynutí jeho súčasného funkčného obdobia. Ale zmeny v ruskej ústave v skutočnosti zvyšujú rovnováhu mocenských pilierov, garantujú sociálne práva a eliminujú možnosť, aby dôležité štátne funkcie zastávali osoby s občianstvom či trvalým pobytom v iných krajinách, čo je jeden z elementárnych predpokladov suverenity, aby Kremeľ nemohol byť riadený zo zahraničia.
Mgr. art. Pavol Janík, PhD. (magister artis et philosophiae doctor)
predseda Spolku slovenských spisovateľov (2003 – 2007)
tajomník Spolku slovenských spisovateľov (1998 – 2003, 2007 – 2013)
šéfredaktor časopisu Spolku slovenských spisovateľov Literárny týždenník (2010 – 2013)
Článok po dohode s autorom nie je možné komentovať. Privítame, ak svoju reakciu napíšete formou samostatného príspevku.
