Obraznosť a obradnosť poézie Pavla Stanislava Piusa
O lyrickej tvorbe Pavla Stanislava (občianskym menom Pavla Piusa) som už neraz písal, ale vždy je to pre mňa slávnostná príležitosť, pretože jeho špecifikum zodpovedá vysokým kvalitatívnym nárokom a nevdojak aj požiadavke Ivana Kraska z básne Kritika, podľa ktorej: „Blahoslavení sú, ktorí hovorili / a nepovedali viac, než čo povedať mohli / vo dňoch sviatočných.“ Nezameniteľnú úspornosť až extrémnu koncentrovanosť poetických výpovedí dokumentuje a potvrdzuje aj v najnovšej zbierke LITURGIA ČASU (2019).
.
S odkazom Ivana Kraska ho nevdojak spája intenzita obraznosti a obradnosti, ako aj dôraz na neprehliadnuteľné zvukové atribúty, pričom obom autorom básnická licencia umožňuje slovné hry, ktoré nápadne a nápadito prekonávajú vžité predstavy o nemennosti pravidiel sylabotonickej poézie – predovšetkým v rytmickom usporiadaní. Pravdaže Pavol Stanislav Pius nie je priamym nasledovníkom nikoho a ničoho, naopak k elementárnym princípom jeho kreatívnych postupov patrí maximálne úsilie o svojrázny individuálny charakter vlastných veršov. Navonok to demonštruje aj svojím rozhodnutím používať literárny pseudonym Pavol Stanislav, aby sa zreteľne odlíšil od svojho brata Miroslava Piusa, ktorého publikačná činnosť sa začala skôr.
.
Ak by som predsa len mal hľadať či pociťovať vnútornú príbuznosť alebo spriaznenosť medzi Pavlom Stanislavom Piusom a jeho kolegami, tak by som určite spomenul tri osobnosti rozličnej generačnej príslušnosti, ktoré už nie sú medzi nami – Svetloslava Veigla (posledného predstaviteľa katolíckej moderny), Vojtecha Kondróta (pôvodným povolaním profesora matematiky) a Petra Farkaša-Žišku (predčasne zosnulého kňaza). Spojitosti vidím najmä vo výraznej miere básnickej účinnosti založenej na éterickej citovosti a schopnosti originálnej drobnokresby, pričom u Pavla Stanislava a Vojtecha Kondróta badať osudovú spätosť s motívmi domova, ktoré živo korešpondujú s hlbinnými psychologickými reflexiami magického detstva.
.
To však naozaj neznamená, že Pavla Stanislava Piusa možno vtesnať do akýchkoľvek apriórnych zásuviek akademického výskumu, alebo ho definovať prostredníctvom iných autorov. A už vôbec ho nemožno pokladať za básnika miestnej gestikulácie, lebo horizont svojho večného očarenia krajinou, kde prežil prvé kroky a roky, prekračuje zrelým vyprofilovaním moderného tvorcu, ktorý zúročuje široké spektrum podnetov, ale zároveň z nich destiluje svojbytné hodnoty, ktoré na najvyššej úrovni reprezentujú slovenskú literatúru aj v prekladoch do viacerých jazykov.
.
Mgr. art. Pavol Janík, PhD. (magister artis et philosophiae doctor)
predseda Spolku slovenských spisovateľov (2003 – 2007)
tajomník Spolku slovenských spisovateľov (1998 – 2003, 2007 – 2013)
šéfredaktor časopisu Spolku slovenských spisovateľov Literárny týždenník (2010 – 2013)
——————————————————————————————————————————-
Prípadné ohlasy, prosíme, adresujte na adresu redakcie: dav2dva@gmail.com
(Nezaručujeme, že sa dostanú k autorovi.)