Popredný vietnamský časopis 15. 5. 2020 uverejnil profil a básne slovenského autora, nášho pravidelného prispievateľa, Pavla Janíka, ktoré preložila Nguyễn Thị Thùy Linh. Vo vietnamčine sú dostupné na linku: http://vannghequandoi.com.vn/van-hoc-nuoc-ngoai/tho-cua-pavol-janik-slovakia_10735.html
Pre okruh našich čitateľov prinášame verziu v slovenčine.
PLAČEM ŤA, RÁNO (1975)
Spoza horizontu strieka svetlo.
Obloha sa chveje ako slza.
Okrídlené leto smutne zvädlo.
Po riasach sa rosa clivo skĺza.
Stromy držia v rukách prázdne hniezda.
Potichu si spievam vtáčie žalmy.
V prázdnej noci spadla prázdna hviezda.
Prázdny pohľad vody zostal kalný.
Takto čítam výkričníky ticha.
Nahlas pijem príval rannej krvi.
Ráno náhle prudko dýcha.
Opar básne mäkkou dlaňou mrví.
Výbuch srdca ešte neutícha.
Neskutočne vzlyká ako mŕtvy.
Pavol Janík má svoje miesto vo svetovej literatúre.
Sarita Jenamani, 2020
NA LINKE MUŽ – ŽENA A SPÄŤ (1981)
Unikáš mi
ako plyn.
V úžase pozorujem,
ako si jediným škrtnutím nôh
zapaľuješ hodvábne šaty.
Oslepujúcou nahotou popieraš belasý plameň.
Blčky, blčiac, a azda aj celkom inak
sa prihováram ohňu,
ktorý už nezamlčíš.
Vtedy som chcel aspoň to podstatné oznámiť všetkým
náhodným okoloidúcim,
všetkým náhodným okololetiacim lietadlám.
No a kto by to za takýchto okolností nezbabral?
LETO (1981)
Slnko nám porozbíjalo okná.
Z ulice dolieha naliehavý spev.
Na celofánovej oblohe
sa zráža para.
Množia sa nezaručené správy o vetre.
Stromy si prvé začínajú povrávať
o nás dvoch.
TEBE (1981)
Pochádzaš z vône.
Pokrčený kvet.
Vdychujem ťa zauzlenú ako dym.
Obývaš hviezdnatú oblohu
a ciferníky digitálnych hodín.
Omamuješ ma spoľahlivo
a rýchlejšie ako svetlo.
Bolieva ma z teba hlava
a dodnes si ťa mýlim s hudbou.
Básnik sa pohráva so slovami, vzďaľuje sa skutočnosti, aby sa k nej priblížil z inej strany, odzadu či znútra.
Valér Mikula, 1986
RODINNÁ ŠTÚDIA (1981)
Vždy, keď myslím na teba,
svitá nad Buenos Aires
a Atlantik má nevysvetliteľnú farbu tvojich očí.
Cudzokrajné vtáctvo
nám hniezdi na televíznej anténe,
až má z toho hlásateľka
perleťový účes
a úsmev dokonale blond.
Tvrdí, že večnosť trvá už celý rok.
Správy o počasí za ňu hlási
dúhový papagáj.
Na svadobnú cestu
nám želá malú oblačnosť
a úspech veľký aspoň ako objavenie Ameriky
či rekordný let pštrosa z Austrálie
do európskej zoologickej záhrady.
Vždy, keď myslím na teba,
svitá nad Buenos Aires
a vietor víri letáky
všetkých aerolínií sveta.
Atlantik nepripúšťa nijaký ďalší svetadiel.
Je číry ako kameň vzácnej čistoty.
Mihotavou hĺbkou sa napriek tomu podobá otázke,
ktorú naliehavo kladie tvoje telo.
Deti neúnavne hľadajú odpoveď
v doteraz nenapísaných knihách
a vystrihujú si z nich pestré obrázky.
Deje sa to v dome,
za ktorého oknami planie každý večer ohňostroj.
Vždy, keď myslím na teba,
svitá nad Buenos Aires.
Aj dnes je Atlantik z toho celý bez seba.
Je úplne svetloplachý,
aké bývajú len neviditeľné úkazy.
Na Janíkovej poézii je sympatické, že hoci niekde siahol aj po témach frekventovaných, vždy si nájde vlastný uhol pohľadu a neopakuje iných.
Jozef Bžoch, 1985
SEN ZO SKLA (1991)
V miznúcom lesku
pražského hotela Alcron
ťa pozorujem
ako spíš na dne zrkadla.
Jazmínový vánok
roznáša tvoje vidiny,
šumí tvoje nemé túžby.
Všetky rozhlasové stanice
vysielajú tlkot tvojho srdca.
V slúchadlách
všetkých telefónov
počuť tvoj dych.
Na všetkých televíznych kanáloch
ukazujú v priamom prenose
zo zrkadla v hoteli Alcron
tvoju spiacu tvár.
Som televízna kamera
tvojho skleného spánku.
Snívajú sa mi tvoje krištáľové sny.
Perlivo vo mne mrholíš.
Tvoja nahota sa halí
do hmly hotelových záclon,
ktorú sa márne snažím rozfúknuť
posledným výdychom pred usnutím.
Je neskoro.
Lietajúci milenci
nežne zhasínajú
večerné veľkomesto.
Tanečný pár
z fialového neónu
ospalo bliká
na tmavomodrej oblohe.
Diplomati
ušití zo saténu
a vypchaní mydlovými bublinami
opúšťajú operné predstavenia,
koncertné sály a recepcie
a v limuzínach
skonštruovaných zo vzduchu,
tmy a trbletu hviezd
odlietajú ako kométy
do erárnych postelí
v prítmí ambasád.
Končia sa záhradné slávnosti.
Kvitnúce stromy
pijú z fontán.
Na námestiach
sa bez ostychu a bez pohnutia
milujú sochy
všetkých čias,
umeleckých smerov
a veľkostí.
Neúnavné taxíky, sanitky
a hliadkové vozidlá
ticho klesajú na dno rieky,
kým vystrašené ryby
spúšťajú poplašné sirény
a rozsvecujú farebné majáky
strachu.
Prázdnymi ulicami sa vznášajú
meškajúce výletné lode
plné rozochvených svetiel
a ukladajú sa
do posledných voľných výkladov.
Je neskoro.
Z najvyšších poschodí neba
pozvoľna a zdĺhavo
padajú mihotavé lampióny.
Na krídlach nočných motýľov
žiari fosfor.
Počuť
ako tisíc osamelých veží
dýcha
polnočný mosadzný vzduch.
Tak veľmi by som sa chcel
aj ja tebe snívať.
Spisovateľ a básnik Dr. Pavol Janík sa narodil v roku 1956 v Bratislave, kde študoval filmovú a televíznu dramaturgiu a scenáristiku a na Divadelnej fakulte Vysokej školy múzických umení. Pracoval na ministerstve kultúry (1983 – 1987), v oblasti médií a reklamy. Zastával funkciu predsedu Spolku slovenských spisovateľov (2003 – 2007), šéfredaktora časopisu Literárny týždenník (2010 – 2013). Je čestným členom Únie českých spisovateľov (od roku 2000), členom Medzinárodnej asociácie spisovateľov (od roku 2019) a ďalších medzinárodných organizácií. Pavol Janík získal množstvo literárnych a mediálnych ocenení. Je talentom v oblasti poézie, prózy, humoru, prekladu, žurnalistiky a reklamnej tvorby, ale najvýznamnejšou v jeho literárnych aktivitách je poézia. Hneď od prvej knihy básní – Nezaručené správy (1981) – sa mu podarilo upútať pozornosť popredných mien v slovenskej literatúre. Jeho diela boli preložené a publikované v mnohých krajinách po celom svete.
.
Mgr. art. Pavol Janík, PhD. (magister artis et philosophiae doctor)
predseda Spolku slovenských spisovateľov (2003 – 2007)
tajomník Spolku slovenských spisovateľov (1998 – 2003, 2007 – 2013)
šéfredaktor časopisu Spolku slovenských spisovateľov Literárny týždenník (2010 – 2013)
Jeho diela preložili do 28 jazykov a publikovali v 45 krajinách.
Článok po dohode s autorom nie je možné komentovať. Privítame, ak svoju reakciu napíšete formou samostatného príspevku.
