Milan Abelovský TETA MONA S LÍZOU Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, s. r. o., 2020, 1. vyd., 96 s., ISBN 978-80-8202-125-0
Básnik Milan Abelovský (* 1977) sa po piatich vydaných zbierkach poézie opäť vracia na poetickú scénu s novou básnickou zbierkou Teta Mona s Lízou. Hovorí sa, že názov knihy je jej polovičným úspechom. Možno mnohých čitateľov prekvapí nielen názov tohto opusu, ale aj obálka s portrétom Mony Lízy, asi najviac návštevníkmi obletovaného obrazu v parížskom Louvri. Dnes sme však na rozličné šoky, upútavky či recesiu zvyknutí. Nenadarmo sa hovorí, čo nie je v poézii zakázané, je dovolené. No najdôležitejší predsa len zostáva referenčný okruh básnickej výpovede, v ktorej nás upútala mnohovrstevnosť a objavnosť, ktoré nám autorova poézia prináša. Aj v predchádzajúcich opusoch M. Abelovského sa dajú nájsť prvky odlišné a vzdialené od tradičných básnických postupov, ktorými sa prezentujú niektorí autori či autorky. Sú to najmä originalita a svojskosť, ale aj tematická pestrosť.
Aký je tematický záber novej zbierky tohto tvorcu? Autor kompozíciu zbierky rozčlenil do štyroch ročných období. Aj napriek tomu zbierka pôsobí kompaktne, hoci jednotlivé básne sú rôznorodé.
Príznačná je v nich príbehovosť a spontánnosť. Básnik dáva veršom takú podobu, ktorá je zrozumiteľná a pocitovo vyvážená. Miestami sa vyskytujú v básňach aj nárečové prvky z novohradského regiónu, ktoré spestrujú a oživujú básnickú výpoveď. V každom príbehu je badateľný podtext, v ktorom sa dá „vyhmatať“ autorov zámer zapôsobiť. Je v nich cítiť aj filozofickú hĺbku: „A keby po mede / prišla smrť / aj tá bude mať otvorené ústa.“ Pre poéziu M. Abelovského sú dôležité návraty do detstva zasadené do rámca rodinných vzťahov, ktoré nie sú vždy len ľahko plynúcimi oblakmi nad bezstarostnosťou, ale obsahujú závažné posolstvá. Z nich sa dozvieme cez autorov subjekt aj o sebe. No aj o odlišnom vnímaní času od detstva až po starobu. Všetko toto je nám dôverne známe. Veď ľudské životy prechádzajú cez meandre premien. Z minulosti až do dneška. Ako to básnik zaznamenáva aj vo veršoch: „Po vojne na námestí pod mestským domom otvorili predajňu / Mama stetou Lilkou vydávajú chlieb / z pecňov sa práši / ako z debničky granátov v muničnom sklade / búchajú o drevený pult / Muži snímajú čiapky / Podľa vône vedia, že vošli do Božieho stánku.“ Obraznosť a protiklady sú najsilnejšou stránkou Abelovského autorskej výpovede. Hmatateľné sú aj vo veršoch básne Jar: „Po akej farbe prahne starnutie? / Rozpomeniem si na tvoju nezábudkovú k nebovým oblúkom priliehajúcu blúzku / purpur nohavičiek s čipkovaným okrajom / pančušky skotúľané k jabĺčku / a napokon tuhé ako fajčiarov kašeľ / otcove slová mame / Za peniaze, ktoré ti dávam / si nekupuj čierny kabát.“ No aj v ostatných číslach zbierky Tety, Sieť peľu, Esej o čistote, Stručné pojednanie o nohách, Herbár a v ďalších. A najmä očarujúcej básni Sekvojovec mamutí básnik včlenil verše o pominuteľnosti a veciach, ktoré nás prežijú. Báseň venoval bratovi, ktorý zasadil sekvoju k plotu svojej horskej predzáhradky. „Ale najprv záhradu a plot nadvihnú korene / V tom čine bola predtucha a zámer / Keď už z tvojho rodu / nikto tu nebude / nech rozborí aj tvoj drevený zrub.“
V prírodných básňach je množstvo originálnej obraznosti a láskyplnosti, ktorými autor naznačuje, aké mu je v prírode všetko blízke: „Ty fľakatá, biela, strapaňa / hrdzavá chvastúnka / sivá, macatá s podbradkom / ulízaná líščia / nevernica táraňa.“ Príroda zobrazená ako žena, vo svojej rôznorodosti trestaná i oslavovaná prívlastkami, videná cez básnickú optiku, ale i cez ďalšie metaforické pozoruhodnosti, nás presviedčajú, čo vie poézia uniesť na svojich pleciach a ako sa dá slovami krásne maľovať. Dozvieme sa to ak siahneme po tejto vydarenej básnickej zbierke Milana Abelovského s trochu čudným názvom a nezvyčajnou obálkou Teta Mona s Lízou.
Hana Košková, vyšlo v Literárnom týždenníku
