Prečo ľavicová vláda potrebuje štátnu banku

V rozsiahlej diskusii o demokracii na portáli DavDva pod článkom o perspektívach ľavice na Slovensku sme otvorili viacero ekonomických tém a dostal som priamu výzvu, aby som niektoré svoje prezentované stanoviská rozvinul v tematicky zameraných článkoch.

Najskôr by som chcel rozptýliť zábrany vôbec uvažovať o štátnom vlastníctve takej inštitúcie, ako je banka, lebo v diskusii zazneli otázky typu „Čo na to Brusel? Veď heslom doby je privatizácia.“

Keď sa pozrieme dolu na graf, aký významný podiel vlastníctva finančných inštitúcií v EÚ patrí štátu (modré), spolkovým krajinám (červené šrafované) alebo samosprávam (zelené), tak Slovensko v prehľade nájdeme až úplne na konci s takmer zanedbateľným vlastníctvom, ktoré na Slovensku reprezentuje len jediná banka – SZRB.



Popis: Objem pasív vo finančných inštitúciách vo verejnom vlastníctve v rôznych krajinách EÚ, vyjadrený ako % HDP (zdroj, + ďalší prehľad).

Prečo som tému zúžil len na banky?

Financie sú pri riadení štátu kľúčové. Peniaze sú v hospodárstve ako krv v tele a banky sa dajú prirovnať k srdcu. Ak nefunguje dobre spolupráca vlády a bánk, tak tie časti tela, ktoré chce vláda zásobovať zdrojmi, sa k týmto zdrojom nedostanú. Pravicovým vládam a pravicovej strane by to neprekážalo. Napríklad SaS, ktorá po nasledujúcich voľbách možno „prevezme zodpovednosť za Slovensko“, takúto spoluprácu nebude potrebovať. Nebude rozvíjať programy cielenej podpory niektorých skupín obyvateľov, možno zruší niektoré existujúce štátne programy a namiesto nich „dá ľuďom peniaze“ formou odpustenia daní alebo odvodov, lebo pravicová politika je založená na tom, aby sa ľudia starali sami o seba.

Ale ľavicová vláda chce niečo robiť pre ľudí, ktorí sa o seba nedokážu plne postarať, cíti sociálnu zodpovednosť a na plnenie týchto funkcií potrebuje nielen politickú vôľu, ale aj výkonné inštitúcie, ktoré túto vôľu dokážu realizovať. A vláde Smeru-SD (SSD) vari niečo niekedy v tomto smere chýbalo?

Príklad 1

Základný bankový produkt. Po zmene štátnej meny zo slovenskej koruny na euro mal už takmer každý dospelý občan svoj účet v banke. Pomohol tomu práve spôsob konverzie, ktorý uprednostňoval účty pred hotovosťou. Banky pred touto zmenou ponúkali novým klientom veľmi atraktívne podmienky, no bezprostredne po zavedení eura začali bankové služby spoplatňovať a toto bolo mimoriadne nepríjemné pre nízkopríjmové skupiny obyvateľstva. Vláda SSD iniciovala novelu zákona o bankách, v ktorej zaviedla povinnosť bánk poskytovať základný bankový produkt zadarmo.

Praktickú realizáciu tohto opatrenia však vykonávali jednotlivé komerčné banky a vo výsledku je realizácia taká, že tento produkt využíva len málo klientov bánk. Záujem komerčných bánk je totiž presne opačný. Zvýhodňovať nechcú tých klientov, ktorí využívajú málo bankových služieb a poplatok za „balíky“ je pre nich významným nákladom, ale zvýhodňujú klientov, ktorí majú v banke uložené väčšie prostriedky a robia viac transakcií.

O čo jednoduchšia by bola realizácia tohto zámeru vlády, keby mala k dispozícii univerzálnu štátnu banku. Stačilo by uznesenie vlády s úlohou pre riaditeľa banky a v konkurenčnom prostredí by úplne stačilo, keby tento produkt mala v ponuke len táto štátna banka. Keď sa v praxi ukáže, že parametre tohto produktu by mali byť nastavené inak, nebolo by potrebné novelizovať zákon, ale banka by parametre produktu pružne zmenila tak, ako to bežne robia ostatné banky.

Príklad 2

Financovanie miest a obcí. Štátna a verejná správa sa decentralizovala a municipality dnes vykonávajú mnohé funkcie štátu. Je záujmom štátu, aby finančný manažment obcí, najmä pružné a lacné úverovanie, prispievalo k bezproblémovému fungovaniu verejného sektora.

Na začiatku 90-tych rokov tesne po rozdelení federácie a po rozbehnutí transformácie verejnej správy bola politickou prioritou privatizácia a municipality doplácali na celkovú reštriktívnu finančnú politiku štátu. Koncom roka 1993 preto 193 miest a obcí založilo v Žiline Prvú komunálnu banku so základným imaním 300 mil. Sk. Na príklade tejto slovenskej banky je možné urobiť si predstavu, ako sa špecializovaná verejná banka môže presadiť aj na vysoko konkurenčnom trhu (zdroj):

Treba zdôrazniť, že banka na svoj rozvoj nečerpala žiadny úver od štátu, ani od súkromných podnikov. Sektor verejnej správy sa prakticky financoval sám. Mestá a obce postupne presmerovali svoje depozitá do tejto banky a hlavne toto boli rastúce zdroje, ktoré sa dali použiť na úverovanie potrieb miest a obcí. Počas prvých 5 rokov banka dosiahla 50 % podielu na trhu depozít miest a obcí, inými slovami, takýto podiel verejných financií prechádzal cez účty v PKB.

Z týchto zdrojov a z vlastnej činnosti mohla banka plynule investovať do svojho rozvoja (dolu), najmä infraštruktúry pobočiek a expozitúr. Okrem toho si mohla dovoliť navyšovanie základného imania, ktoré zlepšovalo parametre kapitálovej primeranosti.

Napriek rýchlemu rozvoju banka hospodárila so ziskom a každoročne vyplácala svojim akcionárom (mestám a obciam) dividendy vo výške 10 – 15 % vloženého kapitálu (zdroje).

Snáď ešte treba pripomenúť, že cenová politika PKB bola voči mestám a obciam ústretovejšia, ako v iných bankách.

Keby PKB existovala dodnes, na našom prvom grafe by sme našli Slovensko niekde vedľa Dánska asi s podobným zeleným stĺpčekom. No PKB v snahe podporiť pozitívny vývoj našla v roku 2000 zahraničného záujemcu o prevzatie – bola ním belgicko – francúzska Dexia, podobne primárne zameraná na financovanie verejného sektora. V dôsledku svetovej finančnej krízy (podrobný popis príčin je mimo témy dnešného článku, no v hrubých rysoch je popísaný napríklad tu) musela Dexia svoju slovenskú divíziu predať a tak sa pôvodná PKB s celým portfóliom ocitla v rukách Penty ako Primabanka.

Tá síce deklarovala, že má záujem pokračovať aj vo financovaní miest a obcí, ale mlčky to znamenalo, že za komerčnejších úrokových podmienok, takže hoci Primabanka dodnes využíva značný podiel municipálnych depozít, jej objem úverov pre mestá a obce je už len zlomkom (menej ako 20%) objemu úverov pre mestá a obce v čase prevzatia banky (zdroj).

Privatizácia služieb pre verejný sektor má zmysel vtedy, keď tieto služby dokáže privátny sektor poskytnúť lacnejšie a v lepšej kvalite. V prípade finančných služieb pre mestá a obce to však tak nie je a je otázne, či sú ideologické dôvody privatizácie dostatočné na to, aby si štát sám dobrovoľne zhoršoval podmienky vykonávania svojich funkcií. (Príklad, ako sa banka chovala k starším klientom, ktorých portfólio prevzala, ilustruje napríklad tento prehratý súd, pritom ide o klientov, ktorí patria do „core business“ Primabanky).

Príklad 3

Realizácia štátnych podporných programov. Na príklade základného bankového produktu sme videli, že súkromný sektor na Slovensku „nevyniká ochotou“ pomáhať ľavicovej vláde plniť svoje programové vyhlásenie. Vláda je pritom limitovaná práve touto ochotou, hlavne pripraviť technickú realizáciu opatrení tak, aby neboli pre štát predražené a aby realizácia fungovala hladko. Práve preto sa vláda sústreďuje na opatrenia typu „cestovanie vlakom zadarmo“, lebo technickú realizáciu môže pripraviť a doladiť so štátnym podnikom.

Vo verejnosti nie je známe, hoci to nikdy nebolo tajomstvom a PKB to do svojich výročných správ hrdo uvádzala, že v PKB sa podpore štátnych programov venovala špecializovaná divízia. Išlo hlavne o zabezpečenie fungovania štátnych podporných fondov, cez ktoré štát poskytoval účelové dotácie. Za všetky uveďme tie najznámejšie – Štátny fond rozvoja bývania, Fond životného prostredia a Fond budovania multifunkčných ihrísk. Tieto aktivity však nesmieme zamieňať s poskytovaním bankových záruk pri čerpaní ŠFRB a podobné komerčné aktivity, o ktoré majú aj ostatné banky záujem, lebo im to generuje úvery na bývanie.

PKB softvérovo a administratívne zabezpečovala fungovanie samotných fondov, kontrolu účelovosti, splnenie podmienok aj postupné čerpanie. Táto činnosť nebola v komerčnom bankovníctve atraktívna a neprekvapuje, že súkromná Primabanka v podpore štátnych programov už nepokračuje. Dnes fungovanie ŠFRB zabezpečuje štátna SZRB.

Ak súkromný sektor nie je schopný alebo ochotný prispieť k plneniu ľavicového vládneho programu, je pre efektívnu ľavicovú vládu budovanie štátneho sektora nevyhnutnosťou. Inak nielen nemusí dosiahnuť svoje ciele, ale aj všetky chyby a nedostatky pri realizácii štátnych programov podpory pripíše verejnosť neschopnosti vlády.

K záveru

Stručne ešte pár slov o tom, prečo vôbec bolo nutné slovenské banky privatizovať. Všeobecne prijatý a opakovaný naratív (napr. diplomová práca) hovorí o tom, že bankovníctvo malo za socializmu nevyhovujúcu štruktúru a zlé portfólio úverov, lebo štátne podniky neboli hrozbou bankrotu nútené k návratnosti úverov a plnili zväčša iné ciele ako ziskovosť, ktorá by túto návratnosť zabezpečila. Druhým dôvodom bola absencia osvedčených postupov hodnotenia rizika.

K tomuto naratívu treba pripomenúť, že už začiatkom 90-tych rokov, podobne ako PKB, vzniklo viacero nových špecializovaných bánk, či už výlučne štátnych, alebo so štátnou účasťou. Tieto nemali portfólio zaťažené zo socialistickej minulosti a predsa, práve tieto nové banky boli príkladmi zlej úverovej politiky a nezdravého portfólia. Pozrime si napríklad graf vývoja klasifikovaných (zlých) úverov za dané obdobie.

Pokles koncom 90-tych rokov pripadá na vrub krachu niektorých z najhorších (AG Banka, SKB, Devín banka) a „ozdravenia“ niektorých pri príprave na ich privatizáciu (VÚB, SLSP). Na grafe však vidíme, že v roku 1993 bol podiel zlých úverov v bankách (štátnych) ešte hlboko pod 5 %, čo sa dnes nedá povedať o mnohých krajinách EÚ, dokonca eurozóny (len námatkovo Taliansko, Grécko, Poľsko). Takže nie je pravda, že banky si zlé portfólio a zlú prax poskytovania úverov nieslo ešte zo socializmu. Obdobie rokov 1993 – 1995 bolo obdobím prvej „mečiarovskej“ privatizácie, keď bola rýchla privatizácia za každú cenu cieľom.

Táto privatizácia bola imperatívom nastupujúceho kapitalizmu a preto nezamieňajme príčinu s následkom. Privatizácia štátnych bánk ich nezachraňovala v rokoch 2000 – 2001, ale ešte o 6 rokov skôr ich najskôr potopila.

Ostatne, nevyhnutná neefektívnosť štátnych podnikov, je pravicovo-liberálny mýtus, ale o tom niekedy nabudúce.

NavajaMM


Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


34 thoughts on “Prečo ľavicová vláda potrebuje štátnu banku

  • 22. januára 2019 at 10:51
    Permalink

    Marian, vďaka za materiál a odborný článok. Konečne „slovo do bitky“ prečo štát – teda naša spoločnosť, lebo my sme štát, potrebuje mať banky ako nástroje riadenia hospodárstva. Myslím, že aj EXIM banka je so štátnym vlastníctvom, pretože je to „poisťovňa exportu“ a dáva za štát záruky -bankové garancie na akreditívnu formu platieb a robí i faktoring a forfaiting, teda preberá záruku platby za úhradu klientovi. To je ale špecializovaná banka pre hospodárske subjekty.

    Tak sa bojíme slova „štátny“, že potom človek vyprskne v smiech ak sa z TA3 dozvie, že „slovenská firma“ Bring Trading sro nakúpila 25 ťahačov pre kamionovú dopravu a hrdí sa tým, pričom prekĺzne nepríjemná informácia, že koncern Bring je norskym štátnym prepravným podnikom a má na to, kedže to financuje nórsky štát…i tu v SR pre svoju „dcéru“…Inak, tak sme to robili „za Československa“, prevádzkovali sme námornú prepravu, získavali tržby pre ČNP i ČSPD a ČSLO a financovala to vtedy štátna ČSOB (Československá obchodní banka). A boli sme exportná veľmoc. Mali sme v rukách banky.

    Len si želajme, Marian, že sem diskutéri nebudú zanášať inú tému ako tú, čo ste nastolili. TEDA POTREBU ŠTÁTNEJ BANKY pre hospodárstvo a pre občanov.

    Reply
  • 22. januára 2019 at 12:25
    Permalink

    P. Moravčík, vďaka za článok, toto je už prínos k praktickej odbornej realizácii ľavicovej politiky.

    S obsahom článku sa stotožňujem. A chcel som už v predošlej diskusii doplniť moje stanovisko k štátnemu vlastníctvu, keďže som urobil len krátku poznámku o smerovaní k samosprávnemu socializmu, alebo komunizmu, aby to nebolo pochopené zjednodušene.

    Nemyslel som tým, že všetky podniky by boli vlastnené samosprávou, či zamestnanecké. Inak,o tomto sme viedli s Petrom diskusiu, aj v súvislosti s vlastníctvom jadrovej elektrárne. Vlastníctvo by malo byť odvodené od ekonomického, sociálneho, bezpečnostného, ekologického významu daného podniku. Napr. počas krízy 2008 vláda USA povedala, že niektoré banky alebo podniky sú natoľko veľké a dopady ich bankrotu by boli veľký celoštátny dopad, že nemôžu padnúť. Ak nemôžu padnúť a ich dopad je taký veľký, nemôžu byť súkromné. Ale len štátne, prípadne v regionálnom vlastníctve. Z tohto pohľadu firmy, ktoré nemajú takéto dopady, môžu byť pokojne súkromné.

    Naopak, v globálnej civilizácii nutne by sa malo utvoriť globálne vlastníctvo, podniky vo vlastníctve globálnej správy. Nadnárodné korporácie, ktoré sú silnejšie ako národné štáty, nemôžu byť súkromné, ale mali by byť podriadené globálnej správe, ktorá by mala sledovať a eliminovať ich negatívne ekonomické, sociálne, ale aj ekologické, bezpečnostné dopady, pretože ako súkromné ich obchádzajú a ničia ekologicky, sociálne, vojensky celé oblasti sveta.

    Globálny kapitál je dnes silnejší ako národný kapitál (v tejto rovine prebieha aj súboj Trumpa) a je mimo akejkoľvek kontroly, je zdrojom mnohých deformácií a zločinov.

    No a z pohľadu globálnej civilizácie a globálneho vlastníctva vlastne aj podniky riadené národným štátom by vlastne sa stali samosprávnymi.

    Reply
    • 22. januára 2019 at 14:40
      Permalink

      Vďaka za podnetné poznámky. Vašu predstavu, že samosprávne vlastníctvo len dopĺňa iné formy vlastníctva a pôsobí tam, kde je to preň vhodné, úplne chápem a prijímam.
      Čo sa týka tých „bánk priveľkých, aby sa nechali padnúť“, znie to ako eufemizmus a ako výhovorka, že sa tak podržia kamaráti. Má to ale dva praktické aspekty. Keby veľa ľudí naraz prišlo o úspory vo veľkej banke, tak celý sektor môže spadnúť ako domino. Ľudia by pre istotu vyberali hotovosť a padli by stovky ďalších bánk, ktoré podľa bežných kritérií sú zdravé, ale žiadna banka nemá k dispozícii dosť hotovosti na vydanie prostriedkov, ktoré sú na bežných účtoch. Spravidla je to oveľa menej, než 1/4. Niečo o tom pripravím nabudúce.
      Druhá vec je trebárs banka, ako PKB, ktorá financuje verejný sektor. Keby mala problémy ona, hoci nepatrila medzi veľké banky, pocítil by to úplne každý, lebo by mali mestá a obce problémy s platením bežných faktúr a výplat svojim zamestnancom.

      Tú myšlienku globálneho vlastníctva globálneho kapitálu… to si ešte musím nechať prejsť hlavou.

      Reply
  • 22. januára 2019 at 12:45
    Permalink

    P. Moravčík, – i Spolok národohospodárov Slovenska – zaujala ma tiež poznámka o presmerovaní depozit obcí a samospráv do Prvej komunálnej banky. A teda aj možnosť presmerovať naše účty, peniaze, účty ľavicových organizácií, ale aj obcí do nejakej novozaloženej „ľavicovej“, „samosprávnej“ banky, alebo jednoducho družstevnej sporiteľne.

    Ako sa dívate na túto možnosť?
    Teda po problémových skúsenostiach z minulosti, napr. aj českých kampeličiek.
    A ako poistiť svojvoľný predaj hoci Pente.
    Je potrebné uvažovať aj nad charakterom samospráv, v kapitalizme sú skorumpovanejší ako štátni úradníci, a navyše v odborných veciach nekompetentní.
    Takže samotný prechod kompetencií od štátu k samosprávam nemusí byť pozitívny.

    Vraciam sa k tejto téme preto, že súkromné banky a aj kapitalistickým štátom vlastnené banky nemajú konkurenciu, snažia sa napr. neustále zvyšovať poplatky za služby a myslia len a len na zisk. A naše peniaze vlastne slúžia im, hoci by mohli nejakému nášmu finančnému ústavu. Primárnou funkciou bánk je byť finančnými tepnami hospodárstva, financovať rozvoj.

    Reply
    • 22. januára 2019 at 12:58
      Permalink

      Dík za námety, Milan, ozaj už idem na vysielanie SVBB, dnes je ďalší Klub národohospodárov od 15,30 hod, tak len poznámku: a
      Banka za kapitalizmu PREDÁVA TOVAR: a tým sú peniaze. Predtým ešte z feudálnych čias aspoň v záloh bankári brali zlato a cenné šperky i úpisy majetku a za to požičiavali. I tu už bola cena za pôžičku – úrok.
      Dnes v 21.storočí globálne finančné korporácie už „vyrábajú“ peniaze elektronicky ako „právo“ k účtu a investíciám, takže predaj peňazí sa oddelil od skutočnej materiálovej hodnoty.
      Bubliny, ktoré tu vznikajú, sú dnes nesmierne. Každý štát, ale aj drvivá väčšina korporácií je zadĺžená, kúpili si priveľa peňazí a „splácajú“ to len elektronickou hodnotou, burzovými hodnotami akcií…
      A AJ PRETO POTREBUJEME VLASTNÉ ŠTÁTNE BANKOVNÍCTVO. Raz keď tie bubliny popraskajú a finančný systém globálnej ekonomiky sa zrúti, aby sa mohlo vlastné národné hospodárstvo ďalej a autonómne rozvíjať a „nezamrzlo“ v kríze.

      Reply
    • 22. januára 2019 at 14:58
      Permalink

      Pán Antal, áno, máte pravdu – to presmerovanie úspor je veľmi jednoduchá záležitosť a určite by k tomu dochádzalo. Komerčné banky sa rôznymi, aj neférovými, spôsobmi bránia odchodu klientov, ale násilím nikoho neudržia. Najčastejšou kotvou klienta je úver – priamo v zmluvách je podmienka, že klient bude realizovať obraty na účte danej banky – a to je prirodzená vec, nič proti.
      Veľkou výhodou pre banku je, ak klienta neotravuje nečakaným vyúčtovávaním drobných poplatkov, alebo príliš vysokými poplatkami za služby. Najmä keď ide o nízkopríjmové skupiny – vtedy je ozaj na pováženie, či je primerané zaplatiť 2 % mesačného príjmu za banku. Druhou výhodou je garancia. Dnes ľuďom zas trochu otrnulo, ale v bankovej sfére naozaj nikto nič nabetón negarantuje, len štát.
      Výhodou štátu by mohlo byť aj informačné prepojenie s ostatnými štátnymi inštitúciami. Klienti veľmi pozitívne prijímajú, že nemusia niečo niekoľkonásobne nahlasovať alebo vyplňovať.

      Na druhej strane, dlhé roky sa na Slovensku pestuje atmosféra, aby občania nedôverovali štátnym inštitúciám. Od takých drobností, že ľudia na internete sledujú, kde má polícia radary, až po schvaľovanie pokusov o daňové úniky. Tými pouličnými demonštráciami za posledný rok to vari kulminuje. Toto spochybňovanie štátu smeruje zväčša sprava a som zvedavý, ako po prípadnom volebnom úspechu sa chce pravica týchto spochybnených inštitúcií ujať a pomocou nich vládnuť.

      Reply
  • 22. januára 2019 at 12:47
    Permalink

    Milan, ešte pred obedom musím rýchlo odpovedať, takže dík za konštruktívny príspevok. Ak sa držíme témy nastolenej Marianom, ide o to, že každá vláda môže svoje národné hospodárstvo riadiť len a len cez nástroje, ktoré má k dispozícii – a finančné nástroje môže riadiť iba cez banky – a to vlastné. Tu už nejde či ľavicová alebo iná vláda, aj konzervatívni kresťania už zistili, že bez banky to nejde…
    Milan ešte k tomu vlastníctvu – hlavne M.Hazucha s tým mal problém, že by mohla zamestnanecká samospráva spravovať celospoločenské vlastníctvo. V prípade bánk to krásne rozviedol D.Schweickart o fungovaní regionálnych a obecných bánk: z daní zo základných prostriedkov podnikov sa vytvára to isté ako teraz štátny rozpočet, ten balík investičných financií určených pre hospodárstvo rozdeľuje štát do úrovní region – obec cez verejné banky a to priamo peniaze umiestňuje pre potrebu podnikov – Verejná banka má teda prostriedky zo štátneho rozpočtu, je riadená štátom, ale má tam slovo i obec, región vo forme zastúpenia pri rozhodovaní o investíciách. Nevidel by som taký problém, aby verejnú banku a štátne čiže verejné peniaze v danej konkrétnej regionálnej či obecnej banke nemali v zodpovednosti ľudia v zamestnaneckej samospráve ako takej – ako správcovia verejného majetku. S motiváciou investovať peniaze všade tam, kde bude k dispozícii skutočný rozvojový program pre obec, region, pre zabezpečovanie zamestnanosti, pre investovanie do projektov prinášajúcich celospoločenské ciele. A za mieru úspešnosti by boli odmeňovaní v tej samosprávnej časti ako zamestnanci dodržujúci dohodnuté celospoločenské a regionálne ciele.
    To chce dlhšiu a širšiu plochu – ale otázka pre Mariana – veď tak nejako formálne to malo byť i pri Prvej komunálnej banke, nie?

    Reply
    • 22. januára 2019 at 13:48
      Permalink

      Pre poučenie by bolo dobré poznať skutočné príčiny odpredaja PKB Dexii banke. Či snaha o „pozitívny vývoj“, či navýšenie kapitálu prostredníctvom strategického investora neboli len ideologickým krytím, aby niekto na tom dobre zarobil.
      Alebo bola PKB v problémoch a potrebovala strategického investora?
      A ako sa k tomu stavali akcionári,, samosprávy, mali vôbec nejaký vplyv na tejto predaj, alebo bola PKB v takých problémoch, že aj oni videli východisko v tomto predaji?
      Bez objasnenia si týchto skúseností nie je možné uvažovať o vytvorení vlastných bánk, aby sa to neopakovalo.

      Predstava samosprávnej spoločnosti by nemala byť ideologickou predstavou, ako sa zbaviť štátu. Všimol som si pri viacerých udalostiach, že štátne orgány konajú odbornejšie, kompetentnejšie ako laické samosprávy, ktorých činitelia preto ľahšie môžu podliehať korupcii, ak sú bezmocní pri riešení problémov.

      Reply
      • 22. januára 2019 at 15:42
        Permalink

        Pán Antal, na tieto otázky Vám podrobne neodpoviem, no pri vstupe Dexie nešlo o „predaj“, ale o navýšenie základného imania. Myslím, že túto zmenu nikto z ostatných akcionárov nevnímal negatívne, dokonca keď Dexia ponúkla, že od akcionárov odkúpi ich podiely, tak záujem bol minimálny. Dôvody predaja hľadania investora boli zo strany PKB čisto obchodné. Banka bola v prudkej expanzii a na druhej strane sa v tom čase sprísňovali pravidlá kapitálovej primeranosti (Basel). Takže banka by musela zvýšiť základný kapitál a zabrzdiť si rozvoj.
        Obchodná stratégia Dexie bola úplne kompatibilná s PKB. V čase predaja sa Dexia vnímala dokonca ako silnejšia garancia, než štát – mala vyšší rating ako štátne pokladničné poukážky SR.
        Nešťastím bol skôr predaj slovenskej Dexie Pente. A na tom sa dá ilustrovať, že naozaj nikto nič negarantuje a všetko v súkromnom sektore sa zo dňa na deň môže úplne zmeniť.

        Reply
  • 22. januára 2019 at 14:26
    Permalink

    NEJVĚTŠÍ PODVOD V DĚJINÁCH LIDSTVA:

    Reply
    • 22. januára 2019 at 21:36
      Permalink

      Vašku, aj keď tento film obsahuje viacero nepresností, je v mnohom poučný a dobre, že ste ho sem dali. Odporúčam každému, aby si ho pozrel.
      Zvlášť upozorním na niekoľko myšlienok:
      – naše bohatstvo (obyčajných ľudí) je náš čas – a my ho vymieňame za čísla v počítači, ktoré nemajú žiadnu hodnotu
      – celkový dlh v systéme je vždy väčší, než je dostupné množstvo peňazí

      Film vysvetľuje, že za všetko môže deficitné hospodárenie vlády. Ale keď ukazuje, ako sa spláca dlh, ako sa s menou anihiluje istina a ukazuje, že úrok nie je z čoho splatiť – tak je len krôčik od „AHA“ pochopenia, že úrok reprezentuje ZISK. A ten najväčší podvod v dejinách je to, že so súkromným vlastníctvom si majitelia nárokujú ponechávať si časť transakcií ako zisk. Presne kvôli zisku je systém navrhnutý tak, aby akumulovaný zisk (uložený ako poklad) nahrádzal dlhom.

      Film je podaný tak, že máte dojem, že sa s tým v podstate nedá nič robiť, ale verím, že bystrý pozorovateľ na mnoho nezrovnalostí príde. Napríklad to viacnásobné (až 10 x) rozmnoženie úveru – už z toho je zrejmé, že vláda je zodpovedná asi za 1/10 z toho nárastu dlhu a úrokov. Všetko ostatné sa udeje v komerčných bankách.

      Reply
  • 22. januára 2019 at 14:53
    Permalink

    Pán Moravčík,
    v prvom rade pridávam link na materiál, na ktorý odkazujete, lebo Vaše odkazy mi nefungujú.
    https://ec.europa.eu/info/sites/info/files/file_import/ip031_en_2.pdf
    Graf, 1.2.2 uvádzate textom nad grafom ako „ukazujúci aký významný podiel vlastníctva finančných inštitúcií v EÚ patrí štátu (modré), spolkovým krajinám (červené šrafované) alebo samosprávam (zelené)“, hoci graf sa netýka veľkosti vlastníctva štátu vo verejných finančných inštitúciách. A rovnako je nesprávny aj opis grafu, kde hovoríte o „objeme pasív“ teda objeme vlastných a vložených zdrojov, ktorými operujú finančných inštitúcie.
    Ako plynie z textu v danej štúdii, ako plynie z dokumentu, ktorý bližšie objasňuje daný graf (https://ec.europa.eu/eurostat/documents/1015035/6611302/Contingent-Liabilities-Footnotes.pdf,) ako aj z anglického slovníka, slovo „liability“ znamená záväzok, zodpovednosť, ručenie, dlh a pod. a v danom príde znamená výšku záruk či garancii štátu, ktoré poskytuje verejným finančným inštitúciám. Výška záruk však nevypovedá priamo aj o výške vlastníctva štátu vo verejných podnikoch či finančných inštitúciách.
    Ako ukazuje graf, v Nemecku je súčet záruk, poskytnutým verejným finančným inštitúciám federálnou, spolkovou a samosprávnymi vládami na úrovni 110% HDP. Slovenská vláda ručí finančným inštitúciám za ich dlhy v minimálnej miere, na grafe sa to nedá odčítať. Je to spôsobené aj tým, že podľa materiálu, ktorý špecifikuje garancie jednotlivých vlád, na Slovensku nie sú samosprávne orgány oprávnené vydávať garancie (legal obligations) https://ec.europa.eu/eurostat/documents/1015035/6611302/Contingent-Liabilities-Footnotes.pdf), teda záväzky sú len záväzkami vlády.
    Ale to neznamená, že Slovenská vláda nemá významný kapitálový podiel vo verejnom ako aj súkromnom sektore. Vo vami uvádzanom materiáli je aj graf 1.2.1, ktorý ukazuje na podiel kapitálu, alebo vlastníctva, ktorým vlády participujú na celkovom objeme kapitálu všetkých podnikov, vyjadrený podielom na HDP a ten ukazuje, že slovenská vláda participuje asi 15% a nemecká vláda len 5% podielu HDP na celkovom kapitáli všetkých podnikov.
    Inak súhlasím s tým, že ak „ľavicová vláda chce niečo robiť pre ľudí, ktorí sa o seba nedokážu plne postarať, cíti sociálnu zodpovednosť a na plnenie týchto funkcií potrebuje nielen politickú vôľu, ale aj výkonné inštitúcie, ktoré túto vôľu dokážu realizovať“. Len pochybujem, že by jej k tomu stačilo založiť nejakú štátnu banku, hoci nejaké čiastočné úspechy by som nevylučoval.
    Z môjho pohľadu problém ľudí, ktorí „sa nedokážu sami o seba plne postarať“, pokiaľ to nie sú invalidi, deti, osamelé matky, dôchodcovia a pod. nie je možné vyriešiť bankami, ale odstránením nezamestnanosti, to znamená podstatnou zmenou ekonomického systému.

    Reply
    • 22. januára 2019 at 17:02
      Permalink

      Pán Manda, ospravedlňujem sa za nefungujúci odkaz. No musím upozorniť, že vo výklade toho grafu sa mýlite. Termín „liabilities“ sa v bankovej terminológii používa na označenie pasív v súvahe a tu je to naviac uvedené „by controlling government level“ – to znamená podiel pasív v súvahe, ktorý kontroluje vláda určitej úrovne (federálna, štátna, miestna). Ostatne, je to zrejmé aj zo sprievodného textu, že graf zobrazuje priamu majetkovú účasť (skratka SOE = state owned enterprises).
      Záruka, ako to interpretujete, sa bankovou terminológiou povie „guarantee“ alebo „collateral“.

      Reply
  • 22. januára 2019 at 17:18
    Permalink

    Tento článok mohol napísať len ekonomický analfabet, ktorý pozabudol ako fungovali štátne banky do ich privatizácie Dzurindovou vládou. Stratu 100 miliárd zaplatili aj tí najchudobnejší. Teda hlavne oni. Takže ďakujem pekne. Žiadna vláda nepotrebuje štátnu banku. Ani ľavicová. Naopak, takáto banka sa stane iba nástrojom na tunelovanie štátneho rozpočtu a trafík pre spolupáchateľov politikov.
    Pán Moravčík proste ekonomický analfabet. Nič viac.

    Reply
    • 22. januára 2019 at 20:32
      Permalink

      Pán Jankech, neviem, čo si od takéhoto príspevku sľubujete. Chceli ste uraziť, ale to vám nedám za vaše modré oči a náznak, že chápete titulok. Ak chcete výsledky, musíte vynaložiť primeranú duševnú námahu.

      Reply
  • 22. januára 2019 at 21:37
    Permalink

    Pán Moravčík.
    Vy mi asi nebudete veriť, ale veľmi si vážim že ste zareagovali. Milujem oponentov,vždy ma môžu niečo naučiť a ja sa učím rád. Ale našiel som málo ľudí, ktorí majú túto vlastnosť.
    Už som pán Moravčík príliš starý na to, aby som Vám oponoval pri každej Vašej myšlienke. A okrem toho mám veľa povinností.
    Faktom však je pán Moravčík, že akákoľvek vláda, je jedno či je ľavicová, pravicová či akokoľvek zmiešaná, nepotrebuje na financovanie banku. Môže na to vyčleniť peniaze zo štátneho rozpočtu podobne ako na vznik „sociálnych“ podnikov, ktoré sa zvrhli akurát na nákup drahých áut a podvody. Sociálne oslabeným skupinám moc nepomohli.
    Ale sociálne podniky môžu vznikať a fungovalo by to, ale žiaľ ak by to fungovalo, zlodejom by to nič neprinášalo.
    Ale k veci.
    Štátna banka by bola obrovským lákadlom pre politikov. Ak by ju ľavicová vláda založila, pravicová by ju možno ani nepoložila. Taký dobrý a ľahký tunel akou by sa dali vykrádať naše peniaze by bolo pre politikov také požehnanie, akému sa asi nedá odolať.
    Nuž a nezabudnite. Najľahšie sa rozdávajú cudzie peniaze…

    Reply
    • 22. januára 2019 at 22:03
      Permalink

      Pán Jankech, vďaka, že ste sa trochu posnažili. Teraz nechcem upozorňovať na to, že mi podsúvate niečo, čo v článku nezaznelo a že som na názorných príkladoch ukazoval, že hlavný prínos banky je v niečom inom, než je financovanie…
      Chcel by som zareagovať na Váš záverečný odstavec, lebo v tomto bode sa zhodneme a tu máme prienik. Presne, ako píšete, politikov (ľavých aj pravých) treba držať od ekonomiky a štátnych podnikov čo najďalej. Štátnu banku ani žiadne štátne podniky by nemali riadiť žiadni politickí nominanti, ale víťazi verejných súťaží.
      A Vaša veta o rozdávaní cudzích peňazí sa týka rovnako ľavých aj pravých. Ten rozpočet budú mať približne rovnaký a rozdiel je len v tom, komu to rozdajú. Mne by sa páčilo, keby sme mali štát zorganizovaný tak, aby čo najviac tohto rozdávania z rozpočtu nariaďoval zákon a aby na ľubovôli politikov toho ostalo čo najmenej.

      Reply
    • 22. januára 2019 at 22:46
      Permalink

      …a štátny rozpočet má kde svoje účty? Ježiši kriste to je čo zas za ignoranta!!!! Azda si nemyslí, že Kazimír si na osobnom laptope drží účty ŠR. Suatá prrostoto.

      Reply
  • 22. januára 2019 at 22:44
    Permalink

    Tak DOSŤ! Ignorujte trolla Jankecha a poďme ďalej, diskutujeme o vážnych veciach a nie o guličkách…
    Prekvapil ma Vašek z Moravy, každopádne to je ten problém, že ešte aj univerzitní študenti dnes sa na odborných predmetoch učia o peniazoch nezmysly z ranného kapitalizmu a nie súčasný vývoj.
    1. Správne poznamenané – úroky sú ZISKY bánk z predaja peňazí. Čisté zisky.
    2. Kedysi boli peniaze ekvivalentom výmeny, dnes sú PRÁVOM. Máte účet? Máte práva disponovať tým, čo je na ňom. Účet možno deponovať, účet možno čerpať, účet možno napĺňať…a práve preto sú banky tak nedotknuteľné – pod nik si účet a banku spraviť ani v 21.storočí NESMIE.
    Záver: A práve preto je správne to definovanie M.Moravčíka, že vláda – a najmä tá čo by chcela riadiť vlastné národné hospodárstvo – musí maťvlastnú štátnu banku. Inak „nemá práva“…aj keby cez jej územie tiekli rieky plné peňazí…čo je mimochodom obraz Slovenska v súčasnosti – cez nás tečú miliardy EUR, ale vláda si musí požičať na verejné financie …bieda.

    Reply
  • 23. januára 2019 at 1:05
    Permalink

    Reagoval som na „jankecha“ 21:37 h 22.1. nejako to zle vetví…
    …a štátny rozpočet má kde svoje účty? Ježiši kriste to je čo zas za ignoranta!!!! Azda si nemyslí, že Kazimír si na osobnom laptope drží účty ŠR. Suatá prrostoto.

    Reply
  • 23. januára 2019 at 22:18
    Permalink

    Pán Moravčík.
    V dobe, kedy je tu množstvo súkromných bánk a obrovská konkurencia si vie štát ak je rozumný a neskorumpovaný vydupať u nich také podmienky, ktoré ďaleko predčia ekonomický význam nejakej štátnej banky. Navyše tá súkromná vie predsa len viac odolávať túžbam politikov aj keď ani ona nie je úplne imúnna voči podplácaniu a korupcii. Príklady z USA sú veľmi poučné až natoľko, že zaboleli aj Slovákov.
    .
    Pán Moravčík, myslieť si že ľavicová vláda má nejaký morálny nárok na štátnu banku len preto, lebo chce realizovať sociálne programy je scestné. To isté môžu tvrdiť v rovnakom morálnom pátose aj pravičiari s tým že budú realizovať programy, ktoré umožnia zvýšiť životnú úroveň. Blábolov z jednej či druhej strany by bolo veľa.
    .
    Teraz trochu inak pán Moravčík a možno trochu od veci.
    Všetky zákony nech sú akokoľvek dobre myslené musia vždy myslieť na zlé vlastnosti ľudí. Ale pozrite sa napríklad na rozkrádanie peňazí ministerkou školstva. Všetko je v súlade so zákonom. Vy aj ja máme smolu, že PLGr. Danko nie je náš kamarát, lebo obaja by sme si mohli uliať po milióne eur na vedu. Verte že by sme spĺňali podmienky. Aj Vy a aj ja.
    A tak sa rozkradnú peniaze, ktoré by možno našim blízkym zachránili život ak by boli správne použité. Lebo takto si predstavujú štát gauneri ako Fico, Danko, Bugár a spol.
    Kde je chyba? Tie zákony sú ušité na rozkrádanie, nie na pomoc vede. Nemyslelo sa, alebo nechcelo myslieť na zlé vlastnosti ľudí.
    .
    Ale tomu sa dá zabrániť, aspoň čiastočne. A minimalizovať štát, ale zároveň štát posilniť v jeho kontrolnej funkcii.
    Dalo by sa ešte o mnohom, ale tá štátna banka nebol dobrý nápad.

    Reply
    • 24. januára 2019 at 10:59
      Permalink

      Pán Jankech, štát si od bánk nevydupe nič, skoro ani zákonom. Videl som niekoľko emisií štátnych pokladničných poukážok, ktoré skončili nulovým predajom a štát, keďže peniaze potreboval, musel do týždňa emisiu opakovať s lepšími podmienkami. Konkurencia je štátu nič platná, veď banky štát nepotrebujú, ale štát potrebuje banky.
      Žiadna krajnosť nie je zdravá. Dnes je štát ako povrazochodec a ak si všetko navešia len na jeden bok, spadne.

      Reply
      • 25. januára 2019 at 21:41
        Permalink

        Pán Moravčík.
        Zmysel požičiavať si by mal byť v tom pán Moravčík, že získame profit s pôžičky aj vtedy, ak zaplatíme úroky. Pokiaľ to tak nie je, hospodárime zle a sme v úzkych.
        Je preto potrebné aby si štát potreboval požičiavať čo najmenej a ak, tak na projekty ktoré majú nejakú návratnosť. Samozrejme, nie len priamo ekonomickú.
        Za požičiavanie bude chcieť vždy banka úroky. Mimochodom, Slovensko si teraz požičiava lacno. Ale pripusťme, že by si vláda v štátnej banke požičiavala za nulový úrok. Áno, to by bolo super výhodné. Ale len zdanlivo, keďže štát by musel zaplatiť všetky náklady na prevádzku banky, keďže v nulovom úroku nie sú započítané. A ak nezohľadníte tento fakt, je výhodnosť len veľmi zdanlivá.

        Reply
        • 26. januára 2019 at 3:38
          Permalink

          EKONOMIKA ZA KAPITALISMU MÁ SMYSL
          JEN S NULOVÝMI ÚROKY CENTR. BANK

          Pane Jankech, napsal jste toto: „Za požičiavanie bude chcieť vždy banka úroky.“ Evr. centr. banka půjčuje dlouhodobě jen a pouze s NULOVÝMI ÚROKY. Švýcarská centr. banka půjčuje dlouhodobě jen a pouze se ZÁPORNÝMI ÚROKY. Zkuste to okomentovat.

          POSTSKRIPTUM
          Pane Jankech, vyspělá kapital. ekonomika na úrovni centr. bank pracuje zásadně s úroky pod 2 %, zde v EU zásadně s úroky 0 % až bezmála -1 % ve Švýcarsku. Zaostalá kapital. ekonomika na úrovni otrokářského řádu se pozná podle vysokých úroků CB, děsivým příkladem je Rusko s úrokem 8 %, což má jediný smysl – LIKVIDACI NÁR. EKONOMIKY, což se v Rusku opravdu děje, tedy, že tamější ekonomika vykazuje rysy otrokářské společnosti s naprostou devastací sociální politiky státu. Za Jelcina bylo v Rusku 6 dolar. miliardářů, za Putina v r. 2018 106 dolar. miliardářů, avšak současně většina Rusů je nucena si půjčovat na jídlo, na boty a ošacení, na nájemné, jakož i na školní potřeby pro děcka, navíc, s lichvářskými úroky. Proto ruské ženy SPRÁVNĚ POCHOPILY, ŽE RODIT DĚTI V RUSKU JE V PODSTATĚ SEBELIKVIDACE.

          Reply
          • 26. januára 2019 at 20:34
            Permalink

            Súdruh Vašek.
            To čo hovoríte nie je celkom pravda.
            Centrálne banky ( u nás Národná banka Slovenska) požičiava za tzv. diskontné úroky ďalším bankám. Ich úroky sa potom premietajú do úrokov úverov aj pre bežných ľudí.

            Centrálne banky sú síce banky, ale nie úplne typické a nemá to s ľavicou a ani pravicou nič spoločné. Je to len nástroj na podporu ekonomiky, alebo naopak tlmič proti jej prehriatiu.
            .
            Ak ekonomika stagnuje snažia sa národné či centrálne banky znižovať úroky s cieľom posilniť možnosť prístupu ku kapitálu súkromným osobám a firmám za účelom investovania, kupovania a rozhýbania ekonomiky. Naopak v čase vysokej inflácie sa snaží zvyšovaním úrokov túto funkciu tlmiť.
            Ale to nemá nič spoločné s návrhom pána Moravčíka na zriadenie štátnej, predovšetkým komerčnej banky.
            .
            Ćo sa týka Ruska, tak je to príklad oligarchistického skorumpovaného kapitalizmu a s uvedenou témou má málo spoločné. Avšak ak už o tom hovoríme, je to dôsledok nedostatku predovšetkým pravicových reforiem a reforiem štátnej správy. A samozrejme nedostatok týchto reforiem spôsobilo závislosť na vývoze nerastných surovín, keďže Rusko nevedelo vyviezť okrem násilia , vrážd,zbraní a ropy nič hodnotného a tak dopadne ekonomicky a intelektuálne.
            .
            Ešte dodatok. Pred privatizáciou bankového sektoru Dzurindovou vládou dosahovali komerčné úvery vo VUB ( keď bola štátnou) kde mám účet úrokovú sadzbu cca 18-22%. Po privatizácií a uvoľnené trhu dosahujú úrokové hodnoty pre podnikateľské úvery cca 5-9 % . Čo je podstatný rozdiel. A je to rozdiel v prospech ľudu:)

          • 26. januára 2019 at 22:13
            Permalink

            Pane Jankech, pro Vás, aneb, nemaj tam banky ani parlament:

  • 24. januára 2019 at 12:15
    Permalink

    P. Moravčík, nebudete mať námietky, ak zverejníme článok v Alternativy.sk? Iniciatíva DAVDVA síce deklaruje voľné preberanie materiálov zo stránky DAVDVA, ale radšej sa pýtam priamo.

    A aby som sa nemusel pýtať pri každom článku, vidí tu niekto problém s uverejňovaním článkov aj inde? Viacero autorov svoje články zverejňuje vo viacerých médiách, aby sa dosiahla väčšia publicita.

    Reply
    • 24. januára 2019 at 13:04
      Permalink

      Ďakujem, pán Antal, že sa pýtate. Nie, nemám námietky proti zverejneniu na iných portáloch, ani tohto článku, ani prípadných ďalších, ak ostanú zachované ostatné dobré zvyky ohľadom podpisu autora. Prípadne je možné použiť pseudonym NavajaMM, ak je zvykom na portáli používať autorské značky.

      Reply
  • 24. januára 2019 at 15:47
    Permalink

    Ak som písal o „ľavicovej“ banke a píše sa o ľavicovej vláde, ja osobne tento triedno-ideologický postoj vzťahujem len na pôsobenie v kapitalizme.

    Napr. po utvorení socialistického štátu ťažko možno uvažovať o tom, že budú vytvorené ľavicové banky či sporiteľne. Socialistický štát a spoločnosť sami osebe nie sú ľavicové ani pravicové, vláda má uvažovať o efektívnom fungovaní spoločnosti aj za pomoci dobre nastavenej činnosti bánk, aby podporovali strategické ciele socialistickej spoločnosti. Ideologický postoj, že to musia byť len štátne banky, alebo len súkromné banky, ide mimo odborného uvažovania: aký typ vlastníctva zodpovedá dnešnej úrovni materiálno-výrobnej základne civilizácie a ako zabezpečiť, aby plnili svoje primárne ciele a to financovať spoločensko-ekonomický rozvoj a nie sa sústreďovať na zisk a napĺňanie peňaženiek vlastníkov, akcionárov.

    Po r. 1848 sa potenciál klasického kapitalizmu, s jeho najmä rodinnými firmami naplňal, strácal účinnosť, nastúpili krízy z nadvýroby, na čo reagoval kapitál koncentráciou a centralizáciou, aby znížil náklady. Zospoločenšťoval sa charakter výroby, technológií, čomu prirodzene zodpovedalo spoločenské vlastníctvo. A banky ako tepny spoločnosti nemohli stáť mimo tohto trendu. To sa napokon prejavilo aj v tom, že aj na kapitalistickom Západe fungujú aj štátne, regionálne, či družstevné banky.

    Dnes, kedy civilizácia trpí nadvýrobou a výrobná štruktúra na to reaguje ďalšou koncentráciou a centralizáciou na globálnej úrovni, sa ani inak nedá uvažovať, ako o štátnom i globálnom vlastníckom charaktere bánk. Samozrejme, ako sme už písali, na regionálnej úrovni sú vhodné skôr regionálnou samosprávou vlastnené podniky, banky.

    Reply
    • 24. januára 2019 at 16:06
      Permalink

      Pán Antal, tu Vám skoro všetko podpisujem, prvé dva odstavce do bodky.
      Mám iný pohľad na „nadvýrobu“ – to je len hodnotenie zvonku, keď na výklady pozerá človek, ktorý má prostriedky sotva na základné veci. Ale je to skôr súbeh dvoch vecí:
      – ponuka je predražená (to na grafe ponuky a dopytu vyzerá rovnako ako „priveľa ponuky“) a zároveň:
      – práca (ktorá je hlavným zdrojom dopytu) je nedostatočne zaplatená v porovnaní s hodnotami, ktoré vytvára.

      Reply
      • 24. januára 2019 at 16:56
        Permalink

        P. Moravčík, máme iné metodologické východiská. Ja vždy uvažujem o konkrétnom spoločenskom systéme, objekte (feudalizmus, kapitalizmus, socializmus), preto pre mňa existuje nadvýroba, demokracia, liberalizmus, trh len s prívlastkami.

        Podobne, ako som napísal pri ekonomickom raste, že vo všeobecnosti je nekonečný, pre konkrétny systém je ale ekonomický rast konečný, tak aj nadvýrobu spájam s konečnosťou konkrétneho spoločenského systému. Je to spojené s tým, že konkrétne forma je schopná viazať, spotrebovať len určenú kvantitu. Je to pekne viditeľné pri chemických prvkoch, darmo budete cpať do vodíkovej väzby 50 protónov a elektrónov. táto väzba ich neudrží, „nespotrebuje“. A presne to isté sa deje aj pri konkrétnej spoločenskej väzbe, kapitalistická je schopná viazať, spotrebovať len limitované množstvo tovarov, služieb. Hoci výrobno-technologický základ civilizácie sa rozvinul ďaleko za hranice kvantitatívnych možností kapitalistickej formy, väzby, je schopný chrliť oveľa viac, jednoducho sa vyparia (zaorú, spália, zničia pri kríze, ap.).

        Tu pôsobí Vami „obľúbený“ zákon premeny kvantity na kvalitu, alebo pre spoločnosť konkretizovaný zákon súladu výrobných vzťahov úrovni výrobných síl, ja hovorím tiež o princípe súladu formy s obsahom. Ako vidíme, je tu obrovský nesúlad medzi globálnym výrobno-technologickým potenciálom a kapitalistickou formou, teda súlad formy s obsahom nie je fatálne určený. Ten zákon sa tu prejavuje tak, že systém nepracuje efektívne, pretože dokáže vyrobiť veľa, ale nevie to ľuďmi spotrebovať.

        V tomto sa prejavuje tá zákonitosť dejín, teda, aby systém bol znovu vyladený a pracoval efektívne, je potrebné zmeniť spoločenskú formu, aby zodpovedala rozvinutému materiálno-technologickému obsahu. A tomu dnes zodpovedá globálna spoločenská forma, globálna civilizácia. Návrat k národným štátom by spôsobil ešte väčší nesúlad obsahu a formy a väčšiu nadvýrobu.

        Reply
    • 24. januára 2019 at 16:26
      Permalink

      V tejto súvislosti by bolo zaujímavé poznať štruktúru bankového systému Číny. Čínsky post-klasický socializmus pokladám za najvyspelejší v civilizácii (ale aj on zaostáva za potrebami civilizácie), preto utvára aj širší priestor pre výrobno-technologický pokrok.

      K európskym hodnotám patrí aj doťahovanie protirečivosti do antagonizmu, nezmieriteľnosti protikladov. Alebo inak kultúra zápornej negácie, likvidácia porazeného víťazom, likvidácia svojej minulosti. Keby nie arabských prekladov, tak poznatky o antickej kultúre, vzdelanosti by sme mali poriadne okresané.

      Naopak, čínska kultúra uprednostňuje pozitívnu negáciu, nie ničivosť, ale tvorivé rozvíjanie minulého. A harmónia jing a jang. Preto sa na ekonomiku dívajú menej ideologickými očami. Ako sa vyjadril strojca reforiem pred 40 rokmi, nie je dôležité, či mačka je čierna alebo biela, ale či chytá myši.
      Preto tomu nášmu deleniu na ľavicovú a pravicovú ekonomiku asi budú málo rozumieť.

      A možno je to aj jedna z príčin, čo mi vŕta v hlave, prečo napr. nekonajú pravidelné porady komunistických, či ľavicových strán, na ktorých by sa vymieňali aj poznatky, skúsenosti, vízie.

      Reply
  • 24. januára 2019 at 21:07
    Permalink

    Pán Antal, máte pravdu, že je nutné uvažovať, ako by mala vyzerať tá nová spoločenská forma. Možno aj experimentovať, aby sme získali nejaké skúsenosti. Marxisti si pôvodne mysleli, že v rámci kapitalistického systému nemôžu vzniknúť základy komunistických výrobných vzťahov a že po získaní politickej moci vzniknú akosi prirodzene a samy od seba – čo už vieme, že sa u nás nestalo a ak to vôbec je v Číne na nádejnej ceste, tak to v žiadnom prípade nejde samé od seba.

    Ozaj, Čína. Občas si stadiaľ cez internet niečo kúpim. Vždy som prekvapený, aké je to tam lacné. Naposledy páska na kineziologický tejping. U nás by som zaplatil 8 € + 2 € za dopravu. Tam som to mal za 2,50 € aj s dopravou. Úplne rovnaké kusy.

    Keď som pracoval v drevárskych podnikoch, tak nám veľkoobchodníci z Nemecka ponúkali v podstate len nákladové odkupné ceny a museli sme akceptovať, inak sme nepredali (lebo Poľsko, Ukrajina a Rumunsko). Veľkoobchodník si prihodil a predával za 200 % našej ceny (videl som priamo v Nemecku) do maloobchodných predajní. Konečná maloobchodná cena v Nemecku bola 400 % našej predajnej ceny. Sedí to skoro nachlp ako s tou Čínou.

    Tieto globálne súvislosti treba tiež brať do úvahy. Dnes nie je „kapitalista“ ten, kto vlastní výrobné prostriedky, ale ten, kto vlastní obchodný a logistický reťazec, komunikačné siete a finančné služby.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom