Pre politický vývoj vo svete v posledných rokoch, či desaťročiach, je charakteristická tendencia k prehlbovaniu rozdielov v životnej úrovni medzi úzkou vrstvou zbohatlíkov a výraznou väčšinou tých ostatných. Mnohí poprední svetoví ekonómovia a sociológovia poukazujú na nemorálny (ak nie nelegitímny) základ tohto javu, ktorého logickým dôsledkom sú výrazné deformácie v oblasti demokracie, a výskyt prvkov monetokracie, presadzovania záujmov bohatých jednotlivcov a korporácií na úkor verejného záujmu, sa stáva čoraz výraznejším.

Tento vývoj spôsobuje, že väčšine populácie Slovenska a celej Európy už zďaleka nepostačujú len kozmetické úpravy súčasného politického systému tak, ako ich presadzovali a presadzujú sociálno-demokratické strany, ktoré majú možnosť podieľať sa na výkonnej moci v niektorých krajinách, a obmedzujú sa na viac alebo menej intenzívne prerozdeľovanie odvodov do štátneho rozpočtu v prospech sociálne slabších vrstiev, kým podstata systému so všetkými jeho negatívami zostáva nedotknutá.

Pôsobenie SMER-SD na Slovensku je naviac sprevádzané mnohými kauzami, ktoré len potvrdzujú konformistické a pragmatické správanie jej vrcholových členov, ktorí navonok deklarujú snahu zmäkčiť tvrdosť jestvujúceho politického systému voči slabším sociálnym vrstvám, ale v skutočnosti využívajú negatíva systému na svoje vlastné obohatenie a zabezpečenie.

Koniec éry SMER-SD ako snáď poslednej dominantnej strane sociálno-demokratického charakteru v Európe vyvoláva u mnohých ľavicovo orientovaných voličov na Slovensku otázku, ktorému politickému subjektu venovať v nasledujúcich parlamentných voľbách svoju priazeň. Súčasné politické spektrum v tejto krajine neposkytuje pre nich veľkú možnosť voľby. Je smutné, že jedinou alternatívou voči dožívajúcemu sociálno-demokratickému ponímaniu ľavicovej politiky sú subjekty, ktoré hľadajú inšpiráciu v pohľade do minulosti, a vidia východisko zo súčasnej situácie v návrate k tzv. reálnemu socializmu, prípadne k jeho reformovanej podobe, ktorá by podľa ich predstáv mala eliminovať nedostatky bývalého režimu.

Dôvody neúspechu týchto subjektov v získavaní väčšieho množstva voličov sú vcelku zrejmé. Je potrebné si uvedomiť, a často sa v slovenských ľavicových kruhoch na to zabúda, že skutočnosť, že sa v novembri 1989 podarilo zmobilizovať masy ľudí do demonštrácií proti dovtedajšej moci, nebola náhodná. Tzv. reálny socializmus sa vyznačoval prakticky nulovou mierou demokracie, ústiacou do absolútnej demotivácie väčšiny občanov prispieť k ekonomickému rozvoju krajiny, čo v konečnom dôsledku spôsobilo hospodársky úpadok bývalého režimu nielen na Slovensku. Mnohí ľudia si negatíva minulého režimu veľmi dobre pamätajú, a o jeho resuscitáciu nestoja.

Pokiaľ obrátime svoj pohľad na západ, vo viacerých významných krajinách prenikli do národných parlamentov nové ľavicové subjekty, ktoré reagujú na pokles popularity sociálnodemokratických strán, a snažia sa viac-menej úspešne dištancovať od konformistických šablón sociálnej demokracie. Vytvorenie politického subjektu tohto typu na Slovensku by mohlo byť riešením stagnácie tunajšej ľavicovej politiky, ale medzi vrcholovými predstaviteľmi ľavice očividne chýba dostatok energie a zápalu, aby sa tejto úlohy zhostili, hoci politická situácia na Slovensku k tomu priamo vyzýva, čo vyplýva aj z vyššie uvedenej skutočnosti, že slovenský ľavicový volič je v súčasnej situácii bezradný.

Pravdou je, že zmienené európske ľavicové subjekty (Podemos, France insoumise, Die Linke a pod.) strácajú značnú časť svojho voličského potenciálu tým, že sa vo veľkej miere venujú témam týkajúcim sa problémov menšín (sexuálnych, etnických a pod.) namiesto toho, aby sa prioritne sústredili na riešenie problémov väčšiny spojené s nápravou deformácií spôsobených súčasným politickým systémom radikálnym spôsobom. Negatívna reakcia voličov na uvedenú skutočnosť sa už po počiatočných úspechoch týchto strán začína postupne prejavovať, a ľavica na Slovensku by si z týchto chýb mala vziať ponaučenie.

Vízia revolučného riešenia súčasnej politickej situácie naráža na problém, ktorý máme možnosť každodenne sledovať pri nátlakových akciách vo forme rôznych manifestácií, kde sa mnoho kričí, nadáva, hádžu sa dlažobné kocky, ničia a podpaľujú sa obchody, no na záver sú akcie tohto typu interpretované vládnou mocou ako snahy „ulice“ o ovplyvnenie politického vývoja v krajine nerešpektujúc pritom mandát politických síl, ktorý vzišiel z výsledkov demokratických volieb. Takéto akcie len dávajú do rúk vládnucej garnitúry argument obrany demokracie, v mene ktorej je schopná zasiahnuť proti nim aj brutálnym spôsobom.

Oveľa účinnejšou cestou pre ľavicu ako ovplyvniť politický vývoj, je postaviť sa na stranu zdokonalenia systému demokracie, formou súťaže v parlamentných voľbách získať dostatočný mandát na to, aby v mene demokracie a pod jej záštitou bolo možné prioritne urobiť zásadné zmeny v oblasti fungovania demokracie napr. smerom k systému s odvolateľnosťou poslancov v prípade nespokojnosti s výkonom ich mandátu, prípadne smerom k systému priamej demokracii. Následne by bolo reálne urobiť aj zásadné zmeny politického systému, ktoré by v konečnom dôsledku mohli viesť k presadeniu záujmov väčšiny populácie, a zároveň zásadných politických cieľov ľavice. Netvrdím, že by mal tento spôsob zmeny politického systému hladký priebeh, ale určite by vyrazil z rúk politického protivníka jeho najsilnejšiu zbraň. Súčasťou stratégie ľavicových strán by preto rozhodne malo byť využitie súčasnej spoločenskej objednávky na zdokonalenie systému demokracie, ktoré by pravdepodobne podporila aj časť pravicového politického spektra.

Pravdou je, že v súčasnosti sme svedkami účelového zmätenia pojmov. Pod pojmom demokracia mnohí pravicovo orientovaní ľudia rozumejú absolútnu slobodu konania bez ohľadu na názor väčšiny obyvateľstva, kým propagácia záujmov majority sa často označuje hanlivým pojmom populizmus. Takýto chaos v pojmoch verne slúži najmä demagógii pravicových strán v ich elitárskom prístupe k nižším sociálnym vrstvám. Ľavicové strany sú povinné zaviesť do tohto zmätenia pojmov poriadok, najmä vo vzťahu k ľuďom, ktorých politické záujmy reprezentujú.

Súčasná slovenská ľavica, ktorá nevidí možnosť ďalšieho vývoja v sociálno-demokratickom konformizme alebo neokomunistickej snahe o resuscitáciu bývalého režimu, akoby bola bezradná a čakala na nejakého nového Mesiáša, charizmatickú osobnosť, ktorá nájde a zapáli ľavicovo orientovanú verejnosť pre akúsi strednú cestu. Skúsenosti nás učia, že sa títo očakávaní Mesiáši po určitom období spravidla ukážu ako biele kone, za ktorými stoja záujmy oligarchov, a nasleduje všeobecné vytriezvenie. Je preto nevyhnutné, aby sa ľavicová politika opierala predovšetkým o silu hlasov a vôle ľudí, nie o pomíjajúci imidž veľkých politických vodcov.

Nedostatočná iniciatíva a nerozhodnosť ľavicovo orientovaných politikov ohľadom vytvorenia moderného ľavicového subjektu v súčasnosti spôsobuje nielen neustále prehlbovanie negatívnych faktorov kapitalistického systému, ktoré sa zrejme na Slovensku naplno prejavia v nasledujúcej post „ľavicovej“ ére, ale aj nárast popularity politických subjektov, ktoré ponúkajú zjednodušené riešenia na citlivé celospoločenské problémy smerovaním k ďalšiemu oslabovaniu demokracie a zavádzaním autoritárskych spôsobov vládnutia v krajine.

Leonardo da Ponte

PODPORTE nezávislé médium.

Všetok obsah na tejto stránke je bezplatný. Vaša podpora bude použitá na propagáciu stránky, aby sa o nej dozvedelo čo najviac ľudí.
Aj malá čiastka dostatočne pomôže.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


78 thoughts on “Perspektíva ľavice na Slovensku

  • 14. januára 2019 at 10:15
    Permalink

    Nepoznám autora, ale charakter príspevku napovedá západné korene. Vychádzajúc z demokratického, vyspelého Západu a nedemokratického, zaostalého post-socialistického Východu.
    Už som to niekoľkokrát napísal, rady západných ľavicových autorov znamenajú pre pozitívne riešenia, pozitívny posun nízky prínos. Post-socialistické krajiny majú o epochu vyššiu skúsenosť a ponúkané riešenia smerujú väčšinou k vylepšeniu systému západného kapitalizmu.
    Aj tu autor ponúka také vylepšené sociálno-demokratické riešenie, vylepšený socializovaný kapitalizmus.

    Autor nás dobreže nepostavil do úlohy barbarov, ak hovorí o takmer nulovej demokracii.

    .
    Pritom po r. 1968 možno hovoriť o rozvíjaní socialistickej parlamentnej demokracie, zákonodarná a výkonná moc sa stávala menej závislou od straníckeho dirigizmu, utvorili sa nové parlamentné výbory, národné výbory dostali nové širšie právomoci (dobre som si to všimol v meste a na dedine, že NV mal široké kompetencie,, ale aj financie, nebol problém s financovaním dedinského kultúrneho domu, klubu mladých, divadla, futbalu, dnes je to iba sen).
    Samozrejme, išlo v mnohom o formálnu demokraciu, ale keby si autor preštudoval históriu utvárania kapitalistickej parlamentnej demokracie po r. 1688, obidva procesy sa nápadne zhodujú.

    Neviem, kde žil autor, asi na Západe, ale hovoriť o absolútnej demotivácii občanov prispieť k hospodárskemu rozvoju krajiny a hospodárskom úpadku je neúctou k našej práci, práci našich rodičov, dedov, iba čo ma naštval.

    Poviem to narovinu: budúce revolučné ľavicové hnutie bude musieť prekonať tieto staré postoje, názory, ktoré bránia posunúť sa smerom k novému spoločenskému systému.
    Revolučný ľavicový subjekt nemôže stáť medzi sociálnymi demokraciami a klasickými komunistickými stranami, ale silno naľavo od komunistických strán. Žiadne vylepšovanie sociálnodemokratického modelu kapitalizmu, kapitalizmus, aj s jeho zastaranou formou buržoáznej demokracie, je súčasným potrebám civilizácia už príliš vzdialený, tu už treba ísť aj ďaleko za hranice socializmu.

    Reply
    • 14. januára 2019 at 11:50
      Permalink

      Dobrá reakcia. Potrebujeme zmenu systému a na to je nevyhnutné zjednotenie ľavice na vytýčených spoločných cieľoch. Tejto úlohy by sa mala zhostiť niektorá z ľavicových strán (KSS?).

      Reply
      • 14. januára 2019 at 12:37
        Permalink

        Ľavica by sa mala prestať sebabičovať a skúmať už 30 rokov bez viditeľného výsledku, kde v socializme urobila chybu.
        Pritom je samozrejme potrebný vedecký historický výskum, ale už bez propagandisticko-ideologického nátlaku.

        Čína neurobila podobnú hlúposť, nadviazala na minulosť, ale už sa nevrátila do minulosti, a šlape si prakticky už na čele civilizácie. A nebojí sa využívať moderné trendy, ako je globalizácia a teda liberalizácia svetového systému, ekonomiky, obchodu v prospech socializmu. Natoľko, že Západ začal cúvať, sťahovať sa do národného rámca, Trump sťahuje firmy do USA, zrušil viacero zmlúv, nejde spolu s francúzskym prezidentom na Svetové ekonomické fórum do Davosu.

        Aj na príklade Číny vidieť, nakoľko zaostal duchovne, sociálne západný kapitalizmus za civilizačnými potrebami, vytvoril si falošný propagandistický obraz sveta a ten mu samozrejme poskytuje falošný pohľad na vývoj civilizácie. Vraj je to zlé, pretože (čínska) diktatúra víťazí nad (západnou) demokraciou. Hoci tu demokracia neprehráva, tu len o epochu modernejší socialistický systém poskytuje väčší priestor pre ekonomický, technologický, sociálny rast a v konečnom dôsledku aj demokratický rozvoj. Stačí letmý pohľad na dejiny, že pokrok nešiel v prvom rade smerom k demokracii, ale smerom k striedaniu starého systému novým spoločenským systémom. Až v druhom rade sa s príchodom kvalitatívne vyšších systémov rozširujú aj demokratické vymoženosti, slobody a blahobyt človeka.

        A tento falošný obraz a poučovanie cítim v pozadí aj z riadkov autora, nadradenosť západného nadčloveka nad východným barbarom. Hoci východný človek má modernejšiu, vyspelejšiu sociálnu skúsenosť ako západný, ten sa nedokáže oslobodiť z pút kapitalizmu, chce ho len vylepšovať, aj za cenu množstva imperiálnych lúpežných vojen a zničenia civilizácie.

        My sa musíme oprieť o vlastné skúsenosti, vlastné teoretické poznanie, vlastného človeka, sú vyspelejšie ako západné. To bola zásadná chyba, že sme sa po novembri 1989 začali inšpirovať Západom a vrátili sa k prežitému starému kapitalizmu a nehľadali vlastnú cestu do budúcnosti.

        Reply
  • 14. januára 2019 at 11:17
    Permalink

    Súhlasím s postojom k „zmätku pojmou“, ktorý sa účelovo využíva na odpudzovanie od socialistických a komunistických myšlienok a tak isto prispieva ku nedôvere voči komunistickým stranám. Myslím, že drvivá väčšina voličov SD by bola schopná voliť KS, keby tieto mali prístup do štátnej tlače a mali možnosť predstavovať svoje postoje a riešenia. Jednoduchý človek nezaujímajúci sa dôkladne o politiku, či mladý človek, je ovplyvnený lživou protikomunistickou propagandou, ktorá vytvára v ľuďoch bariéru dôverovať KS.

    Snaha R. Fica vystúpiť z vlaku je jasný signál konca SD v podobe Smeru a predpokladám, že účelom tohto článku, od tvorcu nedôverujúcemu KS, bolo nastoliť otázky čo po Smere ?

    Pravda o S-SD je taká, že keby sa KS dostali do NRSR, tak SD by skôr vytvorila vládu s pravicovými stranami ako s KS. Ak by nová SD ktorú pisateľ očakáva, bola náklonejšia ku KS , potom v kapitalizme by bol jej vznik pre ľavicových občanom prínosom, do času, kým by sa nezvýšila dôvera ku KS. Avšak samotný účel jestvovania SD je v tom, že vždy zrádzala najnákladnejšie záujmy obyčajných ľudí, čo viedlo ku vzniku KS, a preto neverím vo vznik takto zázračne prerodenej SD ( odstrašujúci príklad SIRIZA ). Preto si skôr myslím, že ľavici by prospel nie vznik novej strany, ale skôr keby si vybojovala svoje právo, byť v štátnej tlači, a predstavovať tam svoje postoje. Je to naše právo, ktoré nám pravicová tlačová verchuška odopiera.
    Tak by sa pisateľ možno dozvedel, že stav spoločnosti v roku 1989 bol len chvíľou vo vývoji socializmu, ktorý bol násilne prerušený veľkým krokom späť ku kapitalizmu. To po čom pisateľ volal, bolo otázkou možno 5 -10 -15 rokov vývoja, kedy by sa spoločnosť zlepšila. S pisateľovým názorom o protisocialistickom, či presnejšie prokapitalistickom naladení obyvateľstva som si nie tak istý, hlavne keby tí ľudia vedeli aké asociálne slasti kapitalizmu ich čakajú a keby namiesto 30 ročnej protisocialistickej propagandy prebiehala priama a čestná rozprava na osi ľavica-pravica. Ľuďom treba povedať, že na úpravu nedostatkov reálneho socializmu nebolo potrebné socializmus zavrhnúť, a nahradiť kapitalizmom. Stalo sa zvykom hovoriť o socializme v tlači len samé zlé veci, pričom o kapitalizme sa vôbec nehovorí, a už vôbec nie o tom že je nanič, alebo aspoň o jeho jednotlivých chybách. Jednoducho v tlači nepanuje rovnováha a pravica a ľavica nemajú rovnaké podmienky na sebapredstavovanie. A toto sa priamo premieta do výsledkov volieb.

    Komunistickej ľavici na Slovensku ( podľa pisateľa v tzv. „tejto krajine“) neostáva nič iné, len spolupráca a nie delenie.

    Reply
  • 14. januára 2019 at 11:43
    Permalink

    V článku nachádzam výborné a podnetné impulzy. Na rozdiel od predrečníkov nebudem reagovať na červené súkno a vytiahnem len nugget z hlušiny. Cesta zdokonalením demokracie, to je správne politické judo. Demokracia, to nie sú len politické strany a len voľby.
    Demokracia je hlavne v tom, aby si ľudia sami definovali relevantné problémy, nie len pasívne reagovali na problémy, ktoré nastoľuje niekto iný.
    Cesta zdokonalenia demokracie je aj v dnešnom režime možná a legálna. Naviac, nevyžaduje sizyfovskú prácu zjednotiť väčšinu spoločnosti na jednom politickom programe. Je to veľmi pružná cesta a keby na ňu dnešný režim chcel stavať prekážky, tak sa odpíli sám.
    Ako som už písal v inej diskusii, demokracia získa prívlastok podľa toho, ktoré skupiny ľudí sa budú na demokratickom rozhodovaní reálne podieľať, a ktoré budú vylúčené. Neviem si predstaviť, že by si skutočná všeobecná demokracia dobrovoľne zvolila oligarchický kapitalizmus dnešného typu.

    Na záver možno to najdôležitejšie. Demokracia, to je aj diskusia o dizajne štátu a jeho inštitúcií. Naozaj potrebujeme a nevieme si predstaviť iný, ako centralizovaný štát, ktorý máme dnes?

    Reply
    • 14. januára 2019 at 18:32
      Permalink

      Pán Moravčík, čo sa týka zdokonaľovania demokracie – áno, túto cestu treba využiť. Ale ako poukázal doc. Manda, niekde narazíte na bariéry buržoáznej demokracie.

      Treba využívať aj možnosti buržoáznej demokracie na presadzovanie záujmov, práv pracujúcich. Ako píšete, „Demokracia je hlavne v tom, aby si ľudia sami definovali relevantné problémy, nie len pasívne reagovali na problémy, ktoré nastoľuje niekto iný.“ Presne, týmto smerom treba tlačiť kapitál do ústupkov.

      Demokratické mechanizmy je možné a potrebné využívať aj z toho dôvodu, že aj kapitál sa musí prispôsobovať vedúcej dejinnej tendencii, vyplývajúcej z vývoja výrobných síl.. Nežijeme v kapitalistickej epoche, tá končila Veľkou hosp. krízou 1929-33, kapitalizmus nie je hegemónom vývoja, aj keď sa stavia do tejto pozície, ale viditeľne nevie riešiť dnešné problémy civilizácie, nemá na to už nástroje. Po Veľkej hosp. kríze sa musel socializovať, prispôsobiť socialistickej epoche, posledné desaťročia sa globalizoval, prispôsobil sa globalizácii. Skrátka, vývoj výrobno-ekonomického systému pokročil ďaleko za hranice možností kapitalizmu, vyžaduje si demokratickejšie prostredie, vzdelanú, kvalifikovanú a kultivovanú pracovnú silu, majúcu priestor pre sebarozvoj. Je tu teda možnosť ísť do určitej miery za hranice buržoáznej demokracie. A tú treba využiť.

      Ale v konečnom dôsledku úsilie o „skutočnú všeobecnú demokraciu“ narazí na bariéry kapitalistickej formy, ako to rozviedol pekne doc. Manda. Treba teda využiť možnosti, ktoré sa ponúkajú, ale netrpieť ilúziou, že touto cestou sa možno dostať ku konečnému cieľu. V určitom bode je potrebná kvalitatívna revolučná zmena, skok – ten samozrejme nemusí byť násilný, ale zásadná kvalitatívna zmena tam musí byť.

      Reply
      • 15. januára 2019 at 7:54
        Permalink

        Áno, pán Antal, presne na toto som myslel. Pracujúci musia presadzovať svoje záujmy aj tými nástrojmi, ktoré buržoázna demokracia umožňuje. Keďže to musia robiť koordinovane, tak ten proces prispieva k formovaniu a uvedomeniu si tých spoločných záujmov. A pomáha to uvedomiť si, že prípadné rozdiely sú nepodstatné a dajú sa diskusiou prekonať.

        Reply
        • 15. januára 2019 at 9:24
          Permalink

          Pán Moravčík, ja tú sféru spoločnosti, ktorá sa pohybuje spolu s vývojom výrobných síl, materiálnej základne spoločnosti, stotožňujem (relatívne) s tzv. občianskou spoločnosťou. Za jej súčasť pokladám aj široko rozvetvenú sieť neziskoviek, občianskych združení.

          Áno, oni majú často zdeformovaný charakter – pod tlakom kapitalistickej formy, bola tu kritika tzv. liberálnej ľavice – ale revolučná ľavica by sa nemala sústreďovať čisto len na zmenu kapitalistickej formy, čo si kapitál úzkostlivo stráži,, ako poslednú inštanciu tu má NATO, ale aj prácu s touto občianskou spoločnosťou, pracovať s ňou v mestách, dedinách, formovať ju, sformovať socialistické prostredie na miestnej úrovni.
          Príkladom môže byť práca boľševikov so sovietmi, ktoré vznikli prirodzene ako forma ľudovej aktivity a ktoré fakticky prevzali moc na miestnej úrovni. Pre Lenina bolo preto ľahšie prevziať aj štátnu moc a udržať ju aj proti útokom kontrarevolúcie, pretože ju držali práve soviety.

          Aj dnes by sme mali rozmýšľať nad sformovaním vlastnej siete občianskych združení, rád, ktoré by riešili tie problémy, ktoré nevie štátna moc a samosprávy. Kapitál, Soroš široko využíva sieť takýchto organizácií na ovplyvňovanie života krajín, prečo by ich nemohla aj revolučná ľavica? Všímajme si Čínu, ktorá nenadáva, ale jednoducho začala využívať nástroje, ktoré predtým využíval Západ, napr. liberalizáciu svetového obchodu.

          Aby som nebol všeobecný, uvediem aj nápady drobných aktivít.
          Medzi takéto jednoduché aktivity môže patriť aj starostlivosť o životné prostredie, pamätníky, ja sám viem zorganizovať, pomôcť.

          Založenie (cyklo)turistickej akcie – k nejakému pamätníku, vrchu, peknému miestu (v cieli zriadenie informačného stánku).

          Založenie Svojpomoci (LETS systému), komunity zameranej na bezpeňažnú výmenu produktov, služieb, poznatkov.
          Hodí sa pre nezamestnaných, domácich gazdov, majstrov, schopných poskytovať služby, výrobky, v oblastiach s nízkou úrovňou peňažných príjmov.

          Zriadenie sociálneho bazáru, skladu (charity).
          Ľudia môžu prinášať zdarma šatstvo, obuv, rôzne veci – sociálne znevýhodnení si môžu zdarma povyberať.
          Alternativy.sk majú na tento účel už pripravené knihy, obuv, šatstvo.
          Je možné požiadať mesto o poskytnutie nevyužívanej budovy, priestorov. Priestory pritom je možné využívať aj na diskusie s občanmi, prichádzajúcimi za pomocou.
          Je možné požiadať o dotáciu na činnosť charity, podobne ako ju dostávajú cirkevné organizácie a fakticky z nej si zabezpečujú svoju propagáciu. Získavať 2 % z daní od občanov.

          Potraviny je možné získavať zdarma od Potravinovej banky Slovenska.

          Každoročne, hlavne v jeseni, pred zimou, vyhlásiť zbierku pre bezdomovcov – hlavne spacáky, stany, teplé bundy, svetre, nohavice, čiapky.

          Každoročne pri niektorých výročiach, sviatkoch obdarovať nazbieraným šatstvom, obuvou, darčekmi, peniazmi vytypované rodiny, ktoré sa dostali nie vlastnou vinou do zlej finančnej situácie, napr. matky s deťmi.

          V Bratislave a Rimavskej Sobote viem poskytnúť záujemcovi z radov ľavice o takúto aktivitu knihy, šatstvo, obuv, plyšové hračky, ap.

          Zriadenie neziskového OZ, zameraného na prvotnú pomoc, reštart bezdomovcom.
          Tým, ktorí o to majú záujem. Ak sa človek ocitne na ulici, stráca možnosť získavať informácie vedúce k získaniu ubytovania, sociálnej pomoci, a hlavne zamestnania. V tomto štádiu na mesiac, dva je možné človeku pomôcť s jeho znovunavrátením sa do spoločnosti.
          Financovanie z dotácií štátu, od darcov 2 % dane.

          Niektoré akcie, aktivity by sa dali financovať aj za pomoci západoeurópskych partnerov, napr. Nadácie Rosy Luxemburgovej, alebo švédskeho International Left Forum. Prípadne zo zdrojov Spojenej európskej ľavice (Severská zelená listina).

          Zorganizovať brigádu na úpravu okolia obydlia.
          Dnes obyvatelia domov väčšinou čakajú aj dlhé roky na štátnu správu, či samosprávu, aby im upravila kúsok priestoru pred činžiakom, parčík pri dome. Samospráva ale na to musí nájsť peniaze. Hoci by to išlo urobiť za niekoľko hodín svojpomocne. Samozrejme, za pomoci konzultácií so samosprávou.

          Založiť akciu Vyčistíme potok, park.

          Tým by sa nadviazala spolupráca aj s ochrancami prírody, samosprávou.

          Zobrať si pod patronát kúsok zelene v meste, parčík, stromy.

          Nadviazanie spolupráce so samosprávou a ochrancami prírody.

          Zriadenie kompostovísk, kompostovanie v mestách, na dedinách.

          Spolupráca s Priatelia Zeme, Stranou zelených, OZ Žime krajšie.

          Reply
          • 15. januára 2019 at 9:36
            Permalink

            Áno, výborné námety. Tieto záujmové združenia sú skvelé nástroje na šírenie myšlienok a motiváciu.

          • 15. januára 2019 at 13:00
            Permalink

            Ale ak chceme využívať aj buržoáznu demokraciu a občiansku spoločnosť, mali by sme začať odlišovať aj odtienky, vrstvy liberálov. To znamená, dávať tam aj tie nenávidené -izmy, prívlastky: kapitalistický, socialistický, pravicový, ľavicový – a nehádzať všetkých liberálov do jedného vreca a tĺcť ich hlava-nehlava.
            Takto ich prenechávame ako celok kapitálu, aby občiansku spoločnosť využíval vo svoj prospech, hoci mnohé skupinky liberálov sa tam necítia doma, ale my sme ich tam zahnali.

            Verejnosť môže byť celkovo z toho zmätená a nevie, koho má vlastne podporovať. Niektoré aktivity občianskych združení sa jej môžu páčiť, ale sú zastrešené Katolíckou cirkvou, Sorošovcami, ap. Ľavica aj preto môže mať celkovo nízku podporu spoločnosti, pretože sa na miestnej úrovni takmer neprejavuje.
            Treba začať oddeľovať zrno od pliev (aj keď aj tie sa dnes ukazujú byť veľmi prospešné zdraviu:-).

  • 14. januára 2019 at 16:19
    Permalink

    Príspevkom sa ako červená niť tiahnu rôzne podoby a verzie toho, čo autor konštatuje hneď na počiatku, a to, že s prehlbujucími sa majetkovými rozdielmi sa demokracia akosi deformuje.
    Autor v príspevku akosi ticho obchádza fakt, že demokracia, ktorú tu máme je buržoázna demokracia a táto sa od svojho zrodu podstatne opiera o majetkovú nerovnosť medzi ľuďmi a je aj hlavným politickým nástrojom uchovávania tejto nerovnosti. Ak by to bolo nejako inak, tak by bolo nevysvetliteľné ako pod vládou, povedané slovami autora, „demokracie“ mohlo sa za posledné desaťročia prísť k takej majetkovej diferencii, ak by tomu sama nenapomáhala.
    Okrem toho, ako je známe, aj u nás na Slovensku viedlo zavedenie „demokracie“ k čomu? K rozdeleniu spoločnosti na boháčov a bedárov. Teda to, čo dnes vládne svetom a u nás doma je jednoducho buržoázna demokracia, ktorá ale pod tlakom narastajúcich sociálnych a iných rozdielov, ktorým sama napomáha, už nie je schopná „normálne“ fungovať. Tomu je potrebné rozumie tak, že stále väčšia časť občanov chápe, že to, čo tu vládne nie je žiadna demokracia, ale „demokratická“ vláda kapitálu a začína tejto forme demokracii všelijako vzdorovať.
    Autorove návrhy na vylepšenie tejto buržoáznej demokracie, sú len maľovaním nesplniteľných ideálov, nie preto, že by sa buržoázna demokracia nedala viac „socializovať“, tak ako tomu bolo napríklad v 60. rokoch minulého storočia, ale preto, že za súčasných neustále sa prehlbujúcich rozporov kapitalistického systému, sa potenciál buržoáznej demokracie proste vyčerpal, a akékoľvek snahy o jej zlepšenie sú len slohovými cvičeniami, ktoré reálne nič nezmenia. Ľavica, ktorá si dá za cieľ vylepšovať existujúcu buržoáznu demokraciu sa objektívne stáva pomocníkom kapitálu, ako napríklad Smer a rovnako ako Smer aj dopadne.
    Skutočná ľavica musí iste bojovať za demokraciu, ale nie buržoáznu, ale socialistickú alebo ľudovú, ale to predpokladá práve prekonanie alebo negáciu buržoáznej demokracie a nie jej vylepšovanie.

    Reply
    • 14. januára 2019 at 18:07
      Permalink

      Úplný súhlas, pán Manda, myslel som pri komentári p. Moravčíka na Váš predchádzajúci komentár ohľadom buržoáznej demokracie.

      Reply
    • 15. januára 2019 at 8:02
      Permalink

      Pán Manda, nemal som dojem, že autor článku nabáda k zlepšovaniu „buržoáznej“ demokracie. Aj tá buržoázna demokracia ešte stále je demokraciou a umožňuje robiť zmeny politického systému demokraticky.
      Aby som bol konkrétnejší – článok 2 Ústavy SR (Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.) má ešte veľký a nenaplnený potenciál. Zdokonalenie demokracie vidím napríklad v tom, aby sme bojovali za odstránenie deformácií v ďalšom texte ústavy a v zákonoch, ktoré článok 2 výrazne obmedzujú.
      Keby totiž štátna moc skutočne pochádzala od občanov, nemohla by byť buržoázna.

      Reply
      • 15. januára 2019 at 10:06
        Permalink

        Pán Moravčík,
        ja s Vami samozrejme plne súhlasím, že buržoázna demokracia je ešte stále demokraciou, rovnako ako ňou sú napríklad aj antická demokracia, náboženská demokracia a pod., pretože pojmovo spadajú pod ten istý druh, t.j. demokraciu. Musíte ale vziať do úvahy, že ich spoločný rod nevylučuje, aby medzi nimi neboli súčasne aj podstatné rozdiely.
        S Vašim tvrdením, že ak by štátna moc skutočne pochádzala od občanov, nemohla by byť buržoáznou, nemôžem súhlasiť. Pretože občanom je aj kapitalista, aj vykorisťovaný a rovnako aj bezdomovec. Pointa je ale v tom, že občan-kapitalista má dostatok finančných prostriedkov k tomu, aby „presvedčil“ ľudí o tom, že on ich záujmy zrealizuje alebo aby skorumpoval politikov, ktorí by s ním nesúhlasili. Napríklad taký občan-kapitalista Kollár si založil aj vlastnú stranu. Teda aj dnes pochádza štátna moc od občanov, ale to samé o sebe nezmení buržoáznu demokraciu na nejakú inú.

        Reply
        • 15. januára 2019 at 11:05
          Permalink

          Pán Manda, nesúhlasím s Vašim výkladom ústavy. Veta „Štátna moc pochádza od občanov“ nemôže znamenať „od niektorých občanov“. Veď v tom prípade, keby tu občania Pellegrini a Danko (alebo povedzme Kotleba sám, aby sa nedalo namietať, že oni dvaja by to nikdy neurobili) zaviedli policajný štát a tvrdú diktatúru, tak by sme tú vetu stále museli považovať za pravdivú.
          Množné číslo „občanov“ musíme chápať v zmysle „všetkých občanov, ktorých zákon z účasti na vykonávaní štátnej moci explicitne nevylučuje“.
          Veta zároveň nemôže byť formulovaná ako „Štátna moc pochádza od všetkých občanov“, pretože je vo verejnom záujme niektorých občanov vylúčiť (napr. právoplatne odsúdených za trestné činy zneužitia právomoci verejného činiteľa) a slovom „všetkých“ by sa takéto vylúčenie stalo protiústavným.
          Pri mojom výklade je politická korupcia, na možnosť ktorej poukazujete, fakticky nelegálna. Dokonca by som to kvalifikoval ako čin, ktorý rozvracia ústavné zriadenie, lebo zabraňuje, aby sa naplnila platnosť článku 2.
          V podstate nám nič nebráni, aby sme aj my hromadne niektoré významné nekonzistentnosti medzi ústavou a zákonmi, ktoré deformujú demokraciu, kvalifikovane napadli na ústavnom súde. NR by potom musela príslušné zákony zmeniť podľa nálezu ÚS. Aj to je možná forma boja.

          Reply
          • 15. januára 2019 at 11:47
            Permalink

            Pán Moravčík,
            úprimne Vašej argumentácii moc nerozumie, lebo ja som nikde netvrdil, že štátna moc pochádza od niektorých občanov, len som Vás upozornil, že napriek tomu, že všetci sme politicky rovní občania, tak niektorí majú podstatne viac ekonomickej moci ako iní, teda ekonomicky sme si hlboko nerovní a táto ich ekonomická moc, či sa Vám to pozdáva alebo nie, v praxi vedie k tomu, že reálna moc pochádza „len od niektorých občanov“, teda tých najbohatších.

    • 15. januára 2019 at 8:03
      Permalink

      Tomu, kto si článok poriadne prečíta, musí byť jasné, že autorovi nejde o nejakú reformu jestvujúcej „demokracie“, ktorá s demokraciou nemá nič spoločné. Autor navrhuje zásadné systémové zmeny fungovania demokracie; spôsoby ako z „buržoáznej demokracie“ urobiť demokraciu účinnú – autentickú. Sú to postupy, ktoré boli aplikované napr. v období Parížskej komúny, či zrodu sovietskeho Ruska, takže označiť ich za akúsi reformu buržoáznej demokracie nie je korektné. Skutočnosť, že tieto spôsoby sú tabuizované Benátskou komisiou, svedčí o tom, aké nebezpečenstvo predstavujú pre súčasný politický systém.
      Rád by som poznal konkrétne predstavy pána Mandu o boji za „socialistickú alebo ľudovú demokraciu“. Podľa môjho názoru existuje len jedna demokracia; tá, ktorá dokáže reálne presadiť vôľu väčšiny obyvateľstva.

      Reply
      • 15. januára 2019 at 11:41
        Permalink

        Leonardo da Ponte,
        dal som na Vašu radu a opätovne som si Váš príspevok prečítal. Ospravedlňujem sa, ale žiaľ, ani po opätovnom pozornom prečítaní som si vo Vašom príspevku nevšimol, že by ste formuloval alebo navrhol nejaké „zásadné systémové zmeny fungovania demokracie“.
        V texte máte menované len dva návrhy, navrhujete systém odvolateľnosti poslancov, čo je jednoducho väčšinový volebný systém a priamu demokraciu. Našu dnešnú podobu slovenskej buržoáznej demokracie by to iste vylepšilo, ale obe tieto vylepšenia už dávno v rôznej miere existujú, dokonca by snáď bolo možné hovoriť, že demokraciu robia „účinnejšou – autentickejšou“ ako hovoríte, ale nezdá sa, že by zásadne menili daný systém buržoáznej demokracie.
        Zoberme si Brexit, ktorý je výsledkom uplatnenia priamej demokracie, teda referenda. Zmenilo referendum nejako podstatu anglického buržoázneho demokratického systému? Vo Švajčiarsku sa uplatňuje neustále, je preto Švajčiarska demokracia demokraciou pracujúcich? Pojmy „účinnosť“, autentickosť“ nijako nemenia povahu buržoáznej demokracie, len ju diferencujú na tie systémy, ktoré sú z hľadiska záujmov buržoázie účinné a autentické.
        Jediný odsek, kde ste sa dostal na hranicu formulovania nejakej zásadnej zmeny, je ten, kde hovoríte o „zdokonaľovaní systému demokracie, formou parlamentnej súťaže“, ale s cieľom, aby „bolo reálne urobiť aj zásadné zmeny politického systému, ktoré by v konečnom dôsledku mohli viesť k presadeniu záujmov väčšiny populácie a zároveň zásadných politických cieľov ľavice“. Problémom danej formulácie je jej všeobecnosť, pod ktorú je dnes možné zahrnúť veľmi rozmanité „zásadné politické zmeny“. Napríklad neviem čo máte v dnešných časoch zneužívania pojmov na mysli pod „zásadnými cieľmi ľavice“. Zahŕňate napríklad pod tieto „ciele“ aj nastolenie spoločenského vlastníctva výrobných prostriedkov?
        S vašim posledným názorom, že „existuje len jedna demokracia; tá ktorá dokáže reálne presadiť vôľu väčšiny obyvateľstva“, ja súhlasiť nemôžem. Ak len toto je demokracia, tak u nás dokázateľne od volieb v 2006, nemáme demokraciu, lebo volebná účasť sa stále pohybuje pod 60% voličov, t.j. väčšina tu reprezentuje záujem 30% oprávnených voličov. Takže ako môžete vylepšovať demokraciu, ktorá podľa Vášho vymedzenia u nás nie je.
        Problém je aj v tom, že demokraciu vymedzujete ako vôľu „väčšiny obyvateľstva“ či dokonca „národa“. Nedostatočnosť daného vymedzenia spočíva jednak v tom, že namiesto správneho pojmu „oprávnený voliči“ používate výraz „obyvateľstva, alebo národa, ktoré však nekorešpondujú s pojmom voliča.
        Ak odhliadneme od tejto nezrovnalosti, tak Vaše vymedzenie je síce správne, ale len formálne. Znamená to, že uvedené kritérium realizácie záujmu „väčšiny oprávnených voličov“, nie je schopné odlíšiť kvalitatívne odlišné formy demokracie, napríklad buržoáznu od socialistickej.
        Vo voľbách na Slovensku v roku 1998, teda temer 10 rokov po prevrate sa na voľbách zúčastnilo temer 85% voličov. Niet pochýb, že vôľa väčšiny bola reflektovaná, predsedom sa stal M. Dzurinda a ožobračovanie obyvateľov včítane voličov začalo vo veľkom. Ak sa teda demokracia redukuje len na presadzovanie vôle väčšiny tak, k tomu môže dôjsť aj v rámci existujúcej buržoáznej demokracie.
        Pokiaľ ide o moje konkrétne predstavy o boji za „socialistickú alebo ľudovú“, tak tu môžem nadviazať na Vás v tom zmysle, že je potrebné využiť existujúci buržoázny demokratický systém na nadobudnutie politickej moci a presadenie zásadných „politických“ zmien.
        Ale zmeniť daný politický systém zásadne, to znamená v prospech pracujúceho človeka znamená, zospoločenštiť výrobné prostriedky. Tým sa vytvorí ekonomický základ k tomu, aby vôla väčšiny oprávnených voličov, teda spoluvlastníkov výrobných prostriedkov bola vôľou väčšiny pracujúcich. Toto je jadro socialistickej demokracie.

        Reply
        • 15. januára 2019 at 19:06
          Permalink

          Pán Manda,
          Váš príspevok si žiada rozsiahlejší rozbor, a sľubujem, že sa k nemu čo najskôr dostanem.

          Reply
        • 15. januára 2019 at 21:42
          Permalink

          Pán Manda,
          Položiť rovnítko medzi systém odvolateľnosti poslancov a väčšinový volebný systém je pre mňa ťažko stráviteľné. Jedná sa o dve rôzne veci s minimálnym prienikom. Inými slovami, určite nie je možné tvrdiť, že každý väčšinový volebný systém zahŕňa možnosť okamžitého odvolania poslanca v prípade, že neplní predstavy svojich voličov. Systém odvolateľnosti poslancov sa vyskytuje vo svete veľmi sporadicky, aj vzhľadom na spomínaný interdikt zo strany Benátskej komisie. V súčasnosti existujú náznaky jeho podpory politickými stranami ako Podemos alebo France insoumise, aj keď sa mi nezdá byť dostatočne razantná a dôsledná.
          Podobne položiť rovnítko medzi systém priamej demokracie a systém referenda je hrubým zjednodušením, keďže v rámci referenda vyjadrujú voliči svoj názor len občasne, k obmedzenému okruhu problémov, väčšinou určeným zhora. Takúto formu prejavu vôle možno sotva pokladať za aktívnu účasť na správe štátu. Ak má byť priama demokracia účinným nástrojom prejavu vôle občanov, musí systematická, nie príležitostná.
          Za zásadný cieľ ľavice považujem vytvorenie sociálne spravodlivej spoločnosti, spoločnosti bez priepastných rozdielov v životnej úrovni, ktoré som spomenul na začiatku článku. Nastolenie spoločenského vlastníctva výrobných prostriedkov určite nie je postačujúcou podmienkou (viz negatívne skúsenosti z čias „reálneho socializmu“), aby bol tento cieľ dosiahnutý. Či je nutnou podmienkou, na to si netrúfam jednoznačne odpovedať.
          Nespochybňujem, že výsledky volieb v histórii Slovenska odzrkadľovali vôľu voličov v súlade so zásadami demokracie (pri všetkej biede ponúkaných variant, ktorá je charakteristická pre systém politických strán). Voliči však najbližších 5 rokov nemali najmenšiu možnosť toto svoje rozhodnutie korigovať, a mohli sa len bezmocne prizerať, ako si poslanci robia z politiky výnosný biznis, hoci výsledky nasledujúcich volieb jasne ukázali, že by tak boli radi urobili už v „predtermíne“. Správne nastavený systém s odvolateľnosťou poslancov by im to umožnil.
          Posledný odstavec znie na môj vkus príliš dogmaticky. Naviac vyvoláva otázku typu „čo bolo skôr – vajce alebo sliepka?“ Domnievam sa, že k zospoločenšteniu výrobných prostriedkov nedôjde skôr, kým sa nepodarí vytvoriť demokratický mechanizmus, ktorý umožní prijať takýto závažný krok. Teda najprv účinná demokracia, potom sociálna spravodlivosť.

          Reply
          • 16. januára 2019 at 14:18
            Permalink

            Pán Leonardo de Ponte,
            ak ste mi predtým vytkol, že som Váš príspevok nečítal pozorne, tak na oplátku, buď ste nečítali moju poznámku pozorne alebo je chyba vo sfére poznania.
            Odvolateľnosť poslanca – dokonca podľa Vás „okamžitá odvolateľnosť“, čo si pod tým vlastne predstavujete? Predsa poslanca možno odvolať len s ohľadom na spôsob akým bol zvolený. Systém pomerného zastúpenia to principiálne vylučuje lebo sa tu nevolia poslanci ale strany. Systém väčšinové hlasovania to umožňuje, lebo tu sa volia jednotliví poslanci, ale samozrejme nie okamžite a hneď, ale až po tom, ako sa väčšina voličov v danom obvode, kde bol zvolený sa k tomu rozhodne. Inak sa rád nechám poučiť o volebnom systéme, ktorý umožňuje odvolať poslanca „okamžite“.
            Priama demokracia – ospravedlňujem sa za „hrubé zjednodušenie“ priamej demokracie, ktorú som redukoval na referendum. Moje „hrubé zjednodušenie“ spočíva podľa Vášho výkladu najmä v tom, že priama demokracia je systematickým uplatňovaním referenda a aj som vyzdvihol referendum v jeho jednotlivej, príležitostnej forme.
            Hlavný cieľ ľavice – sociálne spravodlivá spoločnosť bez priepastných rozdielov v životnej úrovni. Budovanie sociálne spravodlivej spoločnosti je dnes asi prevládajúcou predstavou o spoločnosti, ktorá by mala prekonať nedostatky kapitalistickej. Ako je známe Marx takto nikdy neformuloval cieľ boja robotníckeho hnutia.
            V uvedenej súvislosti Vás len chcem upozorniť na fakt, že aj dnešná buržoázna spoločnosť je spravodlivou spoločnosťou, aj keď sú v nej hlboké sociálne rozdiely. Je tomu tak jednoducho preto, že nejestvuje jedna jediná spravodlivosť, ale jestvujú rôzne historické podoby spravodlivosti. V kapitalistickej spoločnosti ako jednotné a rovné kritérium spravodlivého delenia vytvoreného spoločenského produktu je veľkosť vloženého kapitálu do tvorby daného produktu. Kapitalista tam vkladá svoj kapitál a robotník tam vkladá svoj „kapitál“ teda hodnotu svojej pracovnej sily. A výsledok sa jednoducho spravodlivo rozdelí podľa pomerov vloženého kapitálu. Preto Marx nikdy nepovažoval za cieľ robotníckeho hnutia všeobecnú spravodlivú spoločnosť, ale konkrétny typ spoločnosti, teda socialistickej spoločnosti, kde sa spoločne vytvorené bohatstvo nedelí podľa vloženého kapitálu ale podľa veľkosti alebo hodnoty vloženej práce. A súčasne nikto nemôže v zásade získať zdroje pre svoj život inak ako svojou vlastnou prácou.
            Pokiaľ ide o Váš „vkus“ to je OK. Ale pokiaľ ide o vecnú pravdu, tak je jasné, že najprv musí robotnícka trieda získať politickú moc do svojich rúk a následne môže zospoločenštiť výrobné prostriedky, ktoré boli a sú aj tak vytvorené len prácou ich umu a rúk. Tu nie je žiadny problém, ktorý by pripomínal problém vzťahu vajca a sliepky. Ako je známe, nie všade prebehla socialistická revolúcia parlamentnou cestou ako tomu bolo u nás.
            Chápem Vašu starosť v prípade zospoločenštenia alebo znárodnenia výrobných prostriedkov o to, či by to bolo v súlade s vôľou väčšiny voličov danej krajiny. A preto navrhujete túto otázku riešiť v rámci „demokratického mechanizmu“.
            Skúste si predstaviť hypotetickú situáciu, do ktorej by sa dostala moderná ľavicová strana, ktorá by získal v parlamentných voľbách rozhodujúcu politickú moc. Musíme ďalej vychádzať z toho, že by jej hlavným politickým cieľom bolo ako Vy hovoríte vybudovať spravodlivú spoločnosť aj so znakmi, ktoré uvádzate. Je jasné, že v programe by nemala znárodnenie výrobných prostriedkov, to by ponechal na rozhodnutie voličov, napríklad cestou referenda. Voliči by sa v referende vyslovili proti znárodneniu. Kladiem otázku, ako by mohla táto moderná ľavicová strana naplniť program vybudovania spravodlivej spoločnosti, ak by výrobné prostriedky, zisky ostali v rukách kapitalistov a drina a vykorisťovanie by ostali na strane pracujúcich. Takáto strana by sa musela buď vzdať legálne nadobudnutej politickej moci alebo by sa musela kolaborovať so záujmami kapitalistov. Žiaľ história doteraz jednoznačne ukazuje, že nejaká stredná cesta medzi kapitalizmom a socializmom nejestvuje.

  • 15. januára 2019 at 11:45
    Permalink

    Už len povzdych…
    Ale že je tu veľmi pekné, že sa nik z diskutujúcich nedotýka VLASTNÍCTVA ako základnej podmienky určujúcej, kto má moc a kto má mať moc pri organizovaní spoločnosti. Krásne je v článku písané o demokracii a o „prehlbovaní rozdielov v životnej úrovni“ a ľavica vrátane autora článku to „porieši“ demokratickým rozvojom a „zmenou zdola“ cez občianske združenia i neziskové pracovné iniciatívy…

    A čo tak vážne, priatelia ľavice, vrátiť sa k podstate tej revolúcie z novembra 1917 v Rusku? Lebo jej podstatou nebolo násilné prevzatie moci, nebolo „všetka moc sovietom“ a zásah ozbrojených námorníkov a vojakov kedže Rusko bolo v tom čase v ozbrojenom konflikte 1.svetovej vojny.

    PODSTATA TEJ REVOLÚCIE BOLA V ZMENE DISPONOVANIA VLASTNÍCTVOM VÝROBNÝCH PROSTRIEDKOV.
    A to mi tu v článku i v diskusii absolútne chýba…
    Môžeme si pindať o ľavici, pindať o demokracii, ba možno nás budú bohatí i „prikrmovať“ nepodmieneným základným prijmom, len jedno nám nedovolia – siahnuť na vlastníctvo výrobných prostriedkov. Naši dedovia to dokázali a využili mimoriadne spoločenské i organizačné podmienky – po vojne v tom povojnovom chaose, keď sa obnovovali fabriky, výrobné zdroje…neprišlo to „náhle“ 25.februára 1948, ale povojnovým vývojom, ba dokonca národnodemokratickou revolúciou, keď na území Slovenského národného povstania preberali vládu Národné výbory a vo fabrikách i v dopravných podnikoch išlo hlavne o disponovanie dopravnými a výrobnými prostriedkami pre Povstanie. To potom musel zohľadniť i Košický vládny program z apríla 1945 a preto boli i Benešove dekréty i ten o Znárodnení z 28.10.1945. Až potom prišlo obsadenie fabrík pracujúcimi v 1948…

    Cesta dlhá, ale dnes ako keby ZABUDNUTÁ…a tak si pindajme o demokracii, stavjme bábovečky na pieskovisku občianskych združení a neziskoviek – a dajme sa vykrmovať štátnym rozpočtom kapitalistického štátu, kde VLASTNÍCTVO výrobných zdrojov má v rukách vlastník – kapitalista.

    Kým toto nepochopí autor článku i my diskutujúci, nebude ľavice na Slovensku, …ba veru nebude.
    (bude to ako za čias Osmanskej nadvlády v Uhorsku, keď v Osmanskom pašalíku v Budíne-Pešti dovolil blahosklonne osmanský PAŠA na vianoce sláviť nevercom omšu s jezulátkom, ale ruky stínal za to, že hladný chudák rukou „kradmou“ siahol na bazáre po teplom pečive bez platenia). …tak takto je to s nami, ľavičiari….

    Reply
    • 15. januára 2019 at 13:21
      Permalink

      Peter, súhlas, výborne si to doplnil. Samozrejme, ja keď som hovoril o kvalitatívnej zmene kapitalizmu na socializmus, alebo vyššie, tak prirodzene išlo o zmenu vlastníctva.
      Autor aj v poslednom príspevku sa bráni znovu len pohybom v oblasti demokracie, obchádza ako čert kríž otázku spoločensko-ekonomického systému, teda aj otázku vlastníctva.

      Reply
      • 15. januára 2019 at 14:21
        Permalink

        Pán Antal,
        Jednoznačnému určeniu formy vlastníctva sa vyhýbam, pretože to považujem za predmet demokratického rozhodnutia voličov. Nedovolím si apriori za všetkých určiť, aká forma vlastníctva bude pre ľudstvo najlepšia, hoci ja osobne som za všeľudové vlastníctvo minimálne v oblasti prírodných zdrojov tak, ako to už v dávnej minulosti propagoval J. J. Rousseau alebo Henry George.
        Čaro demokracie spočíva práve v tom, že každý z nás môže mať na vec nejaký názor, o správnosti ktorého je skalopevne presvedčený, ale v konečnom dôsledku by sa mal podriadiť názoru väčšiny. Preto je pre mňa otázka demokracie nadradená nad všetky ostatné ideologicky zafarbené riešenia detailov systému fungovania spoločnosti, a práve na základe snahy o zdokonalenie systému demokracie je možné zjednotiť široké politické spektrum, čo dáva väčšiu šancu na konečný úspech, pokiaľ možno nekrvavou cestou.

        Reply
        • 15. januára 2019 at 14:39
          Permalink

          Leonardo, potešili ste ma, že na strane ľavice sa nájde na demokraciu tak blízky názor môjmu.
          S istou mierou excentrizmu by som varoval pred striktnou požiadavkou „musí sa podriadiť väčšine“ (to bol základ demokratického centralizmu). Je to krajnosť, poistka, a nesmie sa to diať príliš často. Nie je správny demokrat, kto rozdeľuje spoločnosť na antagonistické väčšiny a menšiny.

          Reply
    • 15. januára 2019 at 16:13
      Permalink

      Pán PZV Kantor, je nebezpečné tému vlastníctva tesne zväzovať s demokraciou. Je to pre súčasnú spoločnosť príliš veľké sústo. Nechcem to riešiť cestou „kto má pravdu“. Povedzme, že ju máte vy. Ale pragmaticky sa zamýšľam nad cestou, ktorá vedie k výsledkom.
      Tak, ako vyššie pán Antal upozorňuje, aby sme rétorikou neodpudili všetkých liberálov (a túto jeho výčitku akceptujem), tak by sme nemali pôsobiť proti všetkým, čo majú nejaké súkromné vlastníctvo.
      Od vzniku Manifestu (170 rokov!) sa svet zmenil. Dnes už vlastníci výrobných prostriedkov nie sú tými, čo najviac deformujú spoločnosť. Dnes sú to obchodníci a najmä finančný veľkokapitál. Táto úzka skupina najväčších vlastníkov (globalisti) je nepriateľom aj malých a stredných vlastníkov výrobných prostriedkov.

      Reply
      • 17. januára 2019 at 16:55
        Permalink

        Marian, ešte sa vraciam k tej poznámke, že „je nebezpečné tému vlastníctva zväzovať s demokraciou“ čo zaznela 15.1. o 16:13 h. Nenapísali ste zdôvodnenie – takže prečo je to nebezpečné?
        Nedôverujeme priamej demokracii? Alebo sa na celospoločenskej úrovni bojíme, že „väčšina“ prehlasuje menšinu? Totiž, na úrovni podnikovej je vzťah vlastníctva a demokracie už dokonale riešený formou EKONOMICKEJ DEMOKRACIE. Preto by som bol rád, ak by ste už mali knihu Coopindustria. Je tam príklad, manuál…
        Na celosvetovej úrovni vzťah demokracie a vlastníctva veľmi dobre analyzoval a navrhol riešenia americký filozof D.Schweickart, vyšlo na Slovensku jeho dielo Ekonomická demokracia – po kapitalizme.
        Nie je to o nič nebezpečnejšie ako risk mladej dievčiny, či TENTO chlapec je ten pravý…ale bez toho ten život nebude pokračovať…

        Reply
  • 15. januára 2019 at 15:36
    Permalink

    Súhlasím s autorom, že že slovenský ľavicový volič je v súčasnej situácii bezradný a je preto nevyhnutné, aby sa ľavicová politika opierala predovšetkým o silu hlasov a vôle ľudí, nie o „pomíjajúci“ imidž veľkých politických vodcov. Taktiež súhlasím so slovami, že ľavica na Slovensku by si z chýb v minulosti mala vziať ponaučenie. Žiaľ zatiaľ si nezobrala.
    Ja si myslím, že pokiaľ tu nevznikne nová ľavicová strana, ktorá zjednotí robotníkov a aj dôchodcov, tak žiadna zmena nepríde.
    Už dlhšie si napríklad kladiem otázku prečo pán Blaha nevystúpi zo smeru a nezaloží si svoju ľavicovú stranu. Pri svojej súčasnej popularite by sa do parlamentu určite dostal. Aj to by mohlo byť jedno z riešení ku zmene a sociálnej spravodlivosti.

    Reply
  • 16. januára 2019 at 12:19
    Permalink

    S poslednými tromi vetami súhlasím, čo sa týka pána Blahu.
    Je však mimoriadne zavádzajúce, ak autor Leonardo vyzýva na „zlepšenie“ kapitalizmu. To sú bludy, pretože žiaden kapitalizmus sa nedá zlepšiť, je stále len brutálnejší a brutálnejší, pretože jeho cieľom vždy bola, je a aj zostane maximalizáciu zisku – samozrejme na úkor pracujúcich.

    Reply
    • 16. januára 2019 at 13:05
      Permalink

      K tomuto príspevku sa mi nedá neozvať, lebo opakujete bežnú chybu ľavicovo mysliacich ľudí.
      Autor ani v najmenšom nevyzýva „zlepšovať kapitalizmus“. Keby ste si prešli diskusiu, už to tam viackrát zaznelo aj priamo od Leonarda.
      Tá chyba – kapitalizmus si s veľkou pýchou prisvojil niekoľko spoločenských javov, ktoré vyhlásil za svoje atribúty. Ide hlavne o tieto tri:
      – demokracia
      – slobodný trh
      – súkromné vlastníctvo.
      Všetky tri tu boli dávno pred kapitalizmom a podstata kapitalizmu nespočíva v nich. Podstata kapitalizmu je vo finančnom zisku, z ktorého kapitalizmus urobil zmysel a cieľ všetkej ekonomickej aktivity. Áno, kapitalizmus znásilnil a podriadil si demokraciu, slobodný trh aj súkromné vlastníctvo, aby slúžili jeho hlavnému cieľu – ZISKU.
      Ale! Keď čokoľvek niekto robí s demokraciou, slobodným trhom alebo súkromným vlastníctvom, tak si treba položiť otázku, či to pomáha kapitalistom tvoriť ZISK. Ak áno, vtedy to kapitalizmu pomáha. Ak skvalitnením demokracie odstránime niektoré možnosti dosahovať ZISK, vtedy kapitalizmus ničíme.
      Príklady:
      1. Zdokonalenie (existujúcej) demokracie by bolo aj striktné oddelenie podnikania od politiky, nulová tolerancia ku konfliktom záujmov. Toto by určite znížilo politickú korupciu a možnosti kapitalistov dosahovať ZISK na úkor štátu.
      2. Zdokonalenie slobodného trhu, zvýšenie konkurencie (napríklad opätovným zakladaním štátnych podnikov) by určite obmedzilo možnosti oligopolných kapitalistov dosahovať ZISK na úkor zákazníkov. Zdokonalenie slobodného trhu je teda v našom záujme, nie v záujme veľkokapitálu.
      3. Ústava SR v článku 20 hovorí: „Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. “ Napríklad ZISK zdravotných poisťovní je priamo v rozpore s týmto článkom. Máme viac možností, ako niečo urobiť v záujme pracujúcich občanov so súkromným vlastníctvo, než ho len zrušiť (dlhá a bolestná cesta). Môžeme cestou zdokolalenia demokracie dať súkromnému vlastníctvu nielen ochranu, ale aj viac povinnosti – ústava nám to priamo umožňuje. (Napríklad aj reformou zdanenia a presunutím časti daní priamo na súkromné vlastníctvo.)

      Na záver ešte raz polopate. Ideológovia kapitalizmu nehovoria pravdu. Úmyselne nás klamú, aby sme sa sústredili na menej dôležité veci a aby tak získali prevahu v znalostiach.

      Reply
    • 16. januára 2019 at 15:34
      Permalink

      Znova odporúčam pozorne si prečítať článok, nie len komentáre, ktoré jeho význam prekrúcajú.
      Hlavným motívom článku je myšlienka zmeny jestvujúceho politického systému (rozumej kapitalizmu) pomocou presadenia zásadnej reformy fungovania demokracie.
      Kapitalizmus je schopný existencie len v symbióze s oligarchiou. Reálna demokracia je jeho hrobárom.

      Reply
  • 16. januára 2019 at 15:45
    Permalink

    Záver – úplne sa stotožňujem. Avšak, hore popísane javy ako zdokonaliť kapitalizmus a zmierňovať možnosti maximalizácie zisku nemôže byť cieľom, len postupnými krokmi k cieľu.

    Reply
  • 16. januára 2019 at 15:49
    Permalink

    Súhlasím so záverom. Avšak postupné zmierňovanie maximalizácie zisku nemôže byť cieľom ľavice, ale len prostriedkom na dosiahnutie cieľa.

    Reply
  • 16. januára 2019 at 17:39
    Permalink

    Reagujem na otázku pána Mandu, položenú vyššie autorovi:
    „Skúste si predstaviť hypotetickú situáciu, do ktorej by sa dostala moderná ľavicová strana, ktorá by získal v parlamentných voľbách rozhodujúcu politickú moc. … Kladiem otázku, ako by mohla táto moderná ľavicová strana naplniť program vybudovania spravodlivej spoločnosti, ak by výrobné prostriedky, zisky ostali v rukách kapitalistov a drina a vykorisťovanie by ostali na strane pracujúcich. Takáto strana by sa musela buď vzdať legálne nadobudnutej politickej moci, alebo by sa musela kolaborovať so záujmami kapitalistov. “

    Dúfam, že sa zhodujeme v tom, že tým znárodnením výrobných prostriedkov, o ktorom ste hovorili, a ktoré by sme kvôli demokratickému rozhodnutiu obyvateľov nemohli urobiť, ste chceli vytvoriť silný „socialistický“ štátny (verejný) sektor ekonomiky.
    Ľavicový politický subjekt však na vytvorenie štátneho sektora má aj iné možnosti, než vyvlastnenie existujúcich. Štát môže zakladať štátne podniky a vstúpiť do konkurenčného boja s kapitalistami. Keďže bude mať iné ciele ako zisk a nebude sa musieť obávať platobnej neschopnosti, bude môcť konkurovať najnižšími cenami – takými, aké by inak víťazná strana musela vyžadovať regulačnými zákonmi.
    Nevyhnutný začiatok by bolo založenie štátnej banky, ktorá by obyvateľom garantovala vklady v plnej výške. Garantoval by ich štát priamo, nie cez nejaký súkromný fond. Ďalším krokom by bolo vytvorenie štátnych podnikov tam, kde sú zisky nežiadúcim zdieraním – napr. zdravotná poisťovňa.
    Keď sa pozrieme na štruktúru ekonomiky, kde sa dosahuje najvyššia miera zisku (https://www.podnikajte.sk/Data/881/UserFiles/obrazky-v-clankoch/2014-12-23-priemerna%20ziskova%20marza%20odvetvi%202012.jpg), tak uvidíme, že sú to telekomunikácie, distribúcia energií a informačné technológie. V týchto oblastiach má teda nový štátny podnik najvyššie šance uspieť v konkurencii, pretože by nepožadoval takéto vysoké zisky. Navyše – presne tieto odvetvia nie sú úspešné kvôli fixnému kapitálu, ale kvôli nehmotným aktívam a ľuďom. Druhá vec je, že práve štát je zároveň významným klientom takýchto spoločností, alebo ich (distribúcia energií) aj tak dotuje alebo reguluje.
    Ďalšie kroky… namiesto nesystémového mimoriadneho odvodu obchodných reťazcov by štát mohol založiť vlastný obchodný reťazec, ktorý by nastavil štandard podmienok výkupu potravín od domácich dodávateľov.
    To, čo dnes Smer dosahuje zákonmi a kompromismi s oligarchiou, by vládnuca ľavicová moc mohla dosiahnuť vlastnými zbraňami kapitalistov – konkurenciou na trhu.
    Ale ešte sme neskončili.
    Štátna moc by okamžite mala prijať zákon, ktorý by zakazoval štátnym podnikom obchodovať so súkromnými podnikmi, ktoré voči štátu konajú nepriateľsky. Napríklad: farmaceutické distribučné spoločnosti, ktoré nemajú implementovanú protikorupčnú politiku a ktoré podplácajú lekárov; alebo organizačné zložky zahraničných spoločností, ktoré vyvážajú kapitál napr. transferom zisku alebo „transfer pricingom“ subdodávok; atď.
    A to stále ešte nie je koniec. Súkromné vlastníctvo nemôžeme síce znárodniť a cez listinu slobôd si súkromné vlastníctvo vyžaduje ochranu, ale nech za túto službu vlastníci zaplatia – dane. Mohli by sa teda zaviesť nové dane, ktorých základom by bola suma aktív v účtovnej bilancii (nie tržby znížené o náklady) a na druhej strane by sa mohli kompletne zrušiť dane z práce – zo mzdy a príjmu fyzických osôb.
    Ešte stále nie je koniec, čo všetko by takáto víťazná strana mohla robiť, ale pozerám, že už som napísal takmer ďalší článok.
    No na záver späť k tej demokracii. Všetko, čo som popísal vyššie, je činnosť výkonnej moci. Víťazná ľavicová strana by mala presadiť, aby sa táto výkonná moc kompletne odrezala od legislatívnej moci. Národná rada by sa preto mala rozdeliť na dve komory, z ktorých jedna by len formulovala zákony, z ktorých ústavné a najdôležitejšie občianske (najmä ústavu, jej dodatky a občiansky zákonník) by malo ratifikovať referendum. Druhá komora by mala v kompetencii zostavenie a kontrolu činnosti vlády a vôbec by nemala ovplyvňovať legislatívny proces. Voľby do každej komory by mali mať úplne iný režim a systém.
    To je len začiatok demokratických zmien, no ostatné nechávam na vypracovanie novým legislatívcom.

    Reply
    • 16. januára 2019 at 20:25
      Permalink

      Pán Moravčík,
      mám len jeden dotaz, z akých prostriedkov štát vytvorí všetko to, o čom hovoríte, podniky, banky a pod.? To vytvorí z daní, ktoré vyzbiera alebo mu požičajú kapitalisti?

      Reply
      • 16. januára 2019 at 20:59
        Permalink

        Pán Manda, presne na toto som sa chcel aj ja opýtať.

        Pán Moravčík, tá myšlienka o konkurencii štátnych podnikov je pekná.
        Ale základná otázka stojí, kto by vložil kapitál do tej štátnej banky, vari by ste vložili svoje peniaze. A z akých zdrojov by ste budovali tie štátne podniky. Aj ja síce myslím na to, že by sa zišlo prepočítať, či nie je pre štát výhodnejšie založiť vlastnú obchodnú sieť, a vlastné regionálne podniky, ako dotovať zahraničné podniky, platiť im pracovnú silu, a platiť nezamestnaným dávky.
        Ale ide to robiť v malom, na veľké investície potrebujete veľké zdroje.

        Išlo by to len za jednej podmienky, žeby ste obmedzili osobnú spotrebu obyvateľstva, a zdroje použili na veľké investície. Takúto akumuláciu zdrojov pri utváraní použili všetky systémy, kapitalizmus ju použil tiež vo veľkom. Práve tieto obrovské investície do podnikov boli príčinou nedostatku niektorých spotrebných tovarov za socializmu, v klasickom kapitalizme to bolo podobné. Ale ako by to podporovalo Vašu predstavu úplnej demokracie, kde by štát neobmedzoval občanov?

        Prečo Vami odporúčaným spôsobom nešli po novembri 1989 kapitalisti, nezakladali len svoje súkromné podniky ako konkurenciu štátnym? Ale stratové podniky nechali tak, rozkradli alebo privatizovali väčšinou za požičané peniaze len ziskové podniky.

        Reply
        • 16. januára 2019 at 21:48
          Permalink

          Pán Antal, odpoveď pánovi Mandovi som vložil dolu. Vám len dopíšem, že toto, čo tu spisujem, nie sú plané fantázie. V riaditeľstve jednej z bánk som pracoval 6 rokov, mal som analytickú funkciu a šťastie nazrieť do mnohých vecí.

          Som prekvapený z Vašej otázky v poslednom odstavci. Kapitalisti po 1989 mali úplne iné ciele, než tie o ktorých hovoríme my. My hovoríme o budovaní iného spoločenského poriadku. Kapitalisti nechceli „budovať kapitalizmus“ prišli do obrovského „second handu“, kde mohli lacno prísť k obrovskému majetku. Tak to využili. Bola to len megakrádež. Všimnite si, ako sa to na našej spoločnosti podpísalo. Našou spoločenskou elitou sa stali podvodníci a zlodeji, alebo ľudia, ktorí sa medzi podvodníkmi a zlodejmi cítia ako ryba vo vode. Podvod a zlodejstvo, to bol v 90-tych rokoch najvýnosnejší typ podnikania. Toto sa už naučili najmenej dve generácie „podnikateľov“ a tohto sa naša elita len tak nezbaví, keby Šeliga s Farskou organizovali pochody aj každý piatok.

          Reply
      • 16. januára 2019 at 21:19
        Permalink

        Pán Manda, na založenie štátneho podniku je potrebný len základný majetok. Napríklad podľa zákona o bankách na založenie banky (ale povedzme aj družstevnej sporiteľne) je potrebný kapitál 16,6 mil €. Ak ide o banku, ktorá poskytuje hypotéky (čo by mala byť aj štátna banka), je potrebný kapitál 33,2 mil. €. Najväčšia banka na Slovensku – SLSP, má základný majetok 212 mil. €.
        Rozpočet SR na rok 2019 je 37 216 mil. €, takže založiť štátnu banku je pre štát kapitálovo smiešna záležitosť. Ten základný majetok sa takej SLSP (pred zdanením) vygeneruje v zisku každý rok. Proste založiť banku je „bomba kšeft“ a štát toto celé prenecháva kapitalistom. Pritom štátna banka by určite nemala problém s likviditou a verím, že by v nej skončila značná časť úspor bežných občanov.
        Banka je náročná záležitosť najmä na personálne obsadenie všetkých nutných funkcií, ale štát má dostatok skúsených odborníkov v NBS a neverím, že by nezískal aj z pracovného trhu.

        Čo sa týka získania kapitálu z finančného trhu – myslíte, že kapitalisti by štátu nepožičali? Veď požičiavajú obrovské čiastky už dnes za štátne pokladničné poukážky. Stovky miliónov eur každý mesiac a radi, lebo štát je bezrizikový dlžník, vždy všetko načas vráti.

        Vybudovanie štátneho sektora absolútne nie je kapitálový problém. Oveľa viac je to problém personálny. Štátne podniky by mali byť svojim charakterom a kultúrou odlišné od dravých kapitalistických podnikov. Mali by mať „ľudskú tvár“, v podstate socialistický charakter. Manažéri štátnych podnikov by preto mali byť charakterom celkom iní ako úspešní manažéri korporácií. Viem, že takýchto ľudí je na Slovensku veľa, sám poznám desiatky, ale bolo by ich najskôr teba nájsť, nedá sa siahnuť do databázy nejakej personálnej agentúry.

        Späť k Vašej otázke – zmysel štátneho sektora je v dvoch veciach, ktoré v dlhodobom horizonte na národné hospodárstvo majú pozitívny vplyv:
        – Vykonávať verejno-prospešné služby vo vlastnej réžii a tým znižovať nároky na výdavkovú stranu rozpočtu – smeruje k znižovaniu daní a znižovaniu možností, ako kapitalisti zarobia na štáte.
        – Získavať vlastnou hospodárskou činnosťou prostriedky na prevádzku štátu – tiež znižuje potrebu získavať príjmy z daní. (V socializme, keď existuje len štátny sektor, považujem dane zo mzdy za absurdný jav.)

        Reply
        • 16. januára 2019 at 22:32
          Permalink

          P. Moravčík, k tejto diskusii by sme už potrebovali aj čísla, koľko by také zospoločenštenie stálo, teda utvorenie štátnych podnikov, bánk, ap.

          Ale aj z bežného pohľadu je zrejmé, že banka so 16 či 33 mil. by veľkú dieru do sveta neurobila. A navyšovanie kapitálu by nieslo riziká.
          Samozrejme, že kapitalisti by štátu požičali. Znovu mi tu chýbajú čísla, percentá, ale je zrejmé, že z peňazí, ktoré by požičal štátnej banke súkromný sektor, by ťažko mohla ďalej lacno požičiavať, poskytovať lacné úvery na rozbehnutie činnosti celej siete štátnych podnikov, družstiev.

          Štátny rozpočet 37 216 mil. € – zdá sa Vám byť hračkou založiť banku. To je, ale s takým základným imaním bez navýšenia kapitálu sa môžeme ísť len hrať. Áno, štát môže navýšiť kapitál banky zo štátneho rozpočtu, ale niekde tú čiastku musí ubrať – dôchodcom, školám, zdravotníctvu, kultúre, vede, poľnohospodárstvu, doprave. Preto som napísal, že každá akumulácia zdrojov na výstavbu systému znamená obmedzenie osobnej spotreby občanov.

          Reply
          • 16. januára 2019 at 23:20
            Permalink

            Pán Antal, banky tak vôbec nefungujú. Banky nepožičiavajú zo základného kapitálu. Tá SLSP, o ktorej hovorím, má skoro 40 x vyšší objem úverov ako základný majetok. A ešte vyšší má objem vkladov.
            Čo to, prosím Vás hovoríte o úrokoch? Dnes kapitalisti požičiavajú štátu za menej ako 0,5 % p.a. Máloktorá banka vám dnes požičia spotrebný úver za menej ako 4,9 % p.a.
            Mám napísaný text o tom, ako vznikajú v bankách peniaze poskytovaním úverov, ale ešte porozmýšľam, či to mám už zverejniť, či to pre vás nebude príliš silný šok.

            Za založením štátnej banky nie je žiadne finančné riziko a nikde by peniaze nechýbali. Riziko je politické, že by sa to nepáčilo „niekomu“ v zahraničí.

          • 17. januára 2019 at 0:03
            Permalink

            Pán Moravčík, jasne, že som nemyslel na to, že banka bude požičiavať zo základného kapitálu. Al na to, že založiť banku je jedna vec a financovať ekonomiku iná. Preto som hovoril o potrebe navýšenia kapitálu.

            A priamo som napísal, že tu mi na odbornú diskusiu o tejto konkrétnej rovine už chýbajú aj vedomosti aj čísla. Ja analyzujem skôr všeobecné tendencie a z nich vyvodzujem aj aktuálnosť konkrétnych zmien. Myslím, že v tomto sa dá vzájomne dopĺňať. Ja si napr. uvedomujem, že spoločnosť ako celok má len určitý objem zdrojov a ide potom len o ich prerozdelenie, kam sa investujú.

            Dobre, hovoríte o percentách, zdá sa to potom jednoduchá vec. Sám som hovoril o mojej idei zakladať regionálne podniky, ako to robil socialistický štát v rámci regionálnej politiky, či oblastného plánovania.

            Len niečo sa mi na tej schéme pôžičiek od súkromných bánk štátu a poskytovaní spotrebných úverov (štát by predsa neposkytoval spotrebné úvery), nezdá, určite by sa už našli koumáci, ktorí by ju boli využili.

          • 17. januára 2019 at 0:35
            Permalink

            Pán Antal, k Vašej replike 0:03. Áno, presne to je ono. Musíme sa naučiť vzájomne dopĺňať, spolupracovať. Aj tá myšlienka s regionálnymi podnikmi je dobrý nápad, ktorý stojí za to domyslieť.
            Teraz narýchlo len k poskytovaniu spotrebných úverov od štátnej banky. Nevidím najmenší dôvod, prečo by to nemala robiť.
            Keď som bol v banke, zazlieval som vedeniu, že kvôli prehnane striktne nastavenému hodnoteniu rizika z poskytovania úverov fakticky vylučovala klientov, ktorí to najviac potrebovali. Doslova im potom ostávalo požičať si od nejakej nebankovky za 48 % p.a. („len 4 % mesačne“). Štátna banka by mala možnosť znížiť úverové riziko na bezkonkurenčné minimum. Má totiž najlepší prístup do informačných databáz (a najlepšie páky na vymáhanie dlhov od obyvateľstva), len ich dokázať využiť.

          • 17. januára 2019 at 17:56
            Permalink

            Pán Antal, k Vašej výzve z 17. 1. 15:47
            Tá ekonomická problematika je príliš široká na jeden článok na tomto portáli. No môžem sa tomu venovať dlhodobo a robiť osvetu.
            Nateraz Vám poviem toľko, že tie kolektívne formy vlastníctva a podnikania by vôbec neboli ani v EÚ čiernou ovcou. Napríklad nórska ropná spoločnosť Equinor je v podstate štátny podnik, jeden z najväčších energetických na svete. Z iného odvetvia spomeniem obrovský írsky potravinársky koncern Greencore, ktorý je tiež štátny a patrí medzi 250 najväčších podnikov na Londýnskej burze.

            Štátne banky existujú aj v USA, napríklad Severná Dakota má štátnu banku. A možno vás prekvapím, že bankový systém v Nemecku je len z menšiny v rukách súkromných akciových spoločností. Nemci sami hovoria, že majú tri bankové piliere. Okrem akcioviek majú viacero Volksbanken a Raiffaisenbanken, čo sú družstevné banky. Tretím pilierom sú sporiteľne, ktoré sú vo verejnom vlastníctve. Tie v Nemecku majú 40 % podiel na trhu a z veľkej časti asi napĺňajú Vašu predstavu regionálnych verejných finančných inštitúcií.

            Je zbytočné báť sa pustiť do takýchto projektov z ideologických dôvodov. Zo zahraničia nepovie nikto pol slova. Nemci by to možno komentovali: „Konečne je aj na Slovensku takáto banka.“
            Samozrejme, doma sa budú ozývať všetky masové médiá, ale treba sa naučiť, že na karavánu proste psy brešú, to je ich životný údel. :-)

          • 18. januára 2019 at 11:29
            Permalink

            P. Moravčík, to, že aj na Západe existujú štátne banky či štátne podniky, je známe. Ako viem, aj taliansky ENEL je štátny, či skôr pološtátny podnik. Ale neodpovedá to na otázku, ako vznikli.
            Aj u nás taký Topvar ako zamestnanecká akciovka bol utvorený pri privatizácii.

            Lenže tu ide utvoriť úplne nové podniky a banky. V úplne inej nálade obyvateľstva, ako bola v deväťdesiatych rokov a v akej vznikali štátne podniky aj na Západe. V tvrdom konkurenčnom prostredí, v prostredí nadprodukcie. Tu by stálo za úvahu rozvíjať sektor služieb, ktorý má takmer neobmedzené možnosti a najmä v sociálnej sfére, blízkej ľavicovému prostrediu, ap.

            A otázka ako ošetriť najmä samosprávne (regionálne, obecné), družstevné organizácie, aby nakoniec nedopadli ako české Kampeličky.

            Pokus vytvárať na dedine družstvá z malých hospodárov, či vlastníkov políčiek by bol tiež veľmi zložitý. Ja na rozdiel od bankárov a Spolku národohospodárov zase dobre poznám situáciu na vidieku. Väčšina ľudí pomaly nedrží pozemky za účelom hospodárenia, (polovica záhrad na dedine, najmä u nezamestnaných, je zarastená burinou), ale často za účelom špekulácie, predaja, že tadiaľ pôjde diaľnica, ap., alebo jednoducho nevedia čo s pozemkom, ale hospodáriť sa na ňom nechystajú.
            Neviem si konkrétne predstaviť ani jedného človeka u nás na dedine, ktorý niečo chová, alebo vlastní pozemky v dedine a okolo dediny, žeby som ho vedel prehovoriť do družstva.
            Museli by sme nájsť spôsob, ako ľudí motivovať, zaujať.

          • 18. januára 2019 at 11:52
            Permalink

            Pán Antal, odpoveď na 11:29
            V našom právnom systéme je stále platný zákon č. 111/1990 o štátnom podniku. A je živý, naposledy bol novelizovaný 1. 9. 2018. O zriadení štátneho podniku rozhoduje ústredný orgán štátnej správy, spravidla ministerstvo. Predpokladám, že so zriadením štátneho podniku by bolo nutné počítať v rozpočte na daný fiskálny rok, ale inak žiadne principiálne prekážky nevidím. Orgány EÚ sú proti štátnym podnikom zvyčajne tam, kde nefungujú dobre – kde neplnia svoju verejnoprospešnú funkciu a prekážajú súkromným firmám, ktoré by to mohli robiť lepšie. Keby to bolo na mne, zakladal by som štátne podniky práve tam, kde nefungujú súkromné firmy. A to práve so zameraním na služby pre občanov na vidieku – doprava, zásobovanie zdravotníctvo…
            Áno, aj družstevné podnikanie stojí za to domyslieť a podporovať. Snáď by som začal spotrebnými družstvami, niečo ako robí súkromná spoločnosť Lyoness, ale zamerané na základné potraviny a potreby pre domácnosť, prípadne aj energie.
            Inak je skvelé, že myslíme trochu rôznymi smermi, na tom je založená tímová práca.

        • 16. januára 2019 at 23:28
          Permalink

          M.Moravčíkovi k pozn.16.1. o 21:19 hod – som veľmi rád že to píšete, presne to isté by som zdôraznil. Nakoniec, my dvaja sme boli v hospodárskej praxi a trochu mi vadí to teoretizovanie o štátnom vlastníctve a aj, žiaľ nech mi to prepáči, laicky naivná otázka pána Mandu o tom, z čoho BY SA PLATIL štátny podnik a banky.
          Po 1. Národná banka Slovenska i ked už stratila samostatnosť menovej banky má AKTÍVA vo finančnom vyjadrení a produkuje ziska alebo stratu podľa pravidiel hospodárenia, štát má vlastníctvo v banke EXIM Banka, štát má vlastníctvo v Slovenskej rozvojovej a záručnej banke a smejte sa či plačte, tzv.štátna pokladnica je tiež vedená ako banka, na jej účte sú všetky príjmy a výdaje štátneho rozpočtu.
          Ergo v praxi ŠTÁT NEMUSÍ ZAKLADAŤ BANKU, štát ich má, len nie sú to komerčne cielené banky, ale účelové.

          Po 2. štát má aj naďalej Štátne podniky a/alebo je v nich akcionárom – Vodohospodárska výstavba, š.p.,Gabčíkovo, atd, …ergo štát nemá problém zakladať podniky, ale liberálna filozofia zotrváva v myslení vlád, že NEZAKLADAJÚ ich a STRACH z nespokojnosti bruselských komisií im bráni zo štátneho rozpočtu podporovať podnikovú sféru – lebo by to mohlp byť zo strany Bruselu považované ako protežovanie a porušenie pravidiel v konkurenčnom prostredí.- a sankcionované …samozrejme že somarina a porušujú to už všetci.
          Základný problém je, že v hospodárskych ministerstvách si Smer SD nedosadil ľudí, ktorí by mali národohospodárske myslenie, ale ľudí finančníkov s liberálnou výchovou.
          Tu potrebujeme zmenu.

          Reply
          • 17. januára 2019 at 11:21
            Permalink

            Peter, preto tu existuje Spolok národohospodárov Slovenska, aby prinášal odborné pohľady. Ja nie som odborník na finančný, bankový sektor a konkrétne podoby podnikov.

            Lenže aj Spolok sídli v Bratislave a tak trochu teoretizuje o rozvoji Slovenska. Tak ako Katedra regionálneho rozvoja Ekonomickej univerzity sídli v Bratislave, hoci by sa žiadalo, aby sídlila v Banskej Bystrici (ale musím pozrieť, či UMB už takú katedru neutvorila).

            Vieš, čo prevádza posledné 2-3 roky vláda? Posiela všetkých nezamestnaných z východu a stredu pracovať najmä do automobiliek na západné Slovensko. Ak nejdú, pretože Slováci na rozdiel od Západu viac bývajú vo svojich domoch a bytoch, zarobiť 700 euro na západnom Slovensku nie je riešením, vyraďuje ich.

            Preto nestačia len podiely štátu v bankách a zopár veľkých štátnych podnikov, štát by mal cez regionálnu sieť bánk financovať výstavbu regionálnych a obecných (čo najviac spracovateľských) podnikov, aby stabilizoval situáciu v regiónoch. Napr. okres Rimavská Sobota bol vždy poľnohospodársky okres, preto v meste boli vybudované spotrebiteľské podniky, aby spracovávali produkciu okresu. A tento agrosektor zamestnal aj rómsku populáciu.

            Ja súhlasím s Tebou, že liberálno-kapitalistická schéma uvažovania o nezasahovaní štátu tomuto bráni a treba preto fundovane odkrývať jej neaktuálnosť a teda aj rôzny prístup v rôznych situáciách, porušovanie tohto princípu. Mali by sme napr. zdôvodniť právo štátu, jeho podnikov zúčastniť sa konkurencie. Ak to môžu robiť nadnárodné korporácie, ktoré ničia konkurenciu, môže to robiť aj štát, aby vytváral konkurenčné prostredie. Ale to si už vyžaduje odbornosť – a predsa na to tu je Spolok národohospodárov Slovenska:-).

            Komerčné banky, možno aj tie so štátnou účasťou, sa často vyhýbajú zakladaniu pobočiek a v zaostalých okresoch a financovaniu jeho rozvoja, pretože to je málo výnosné, rizikové. Hoci prvoradou úlohou bankového sektora by malo byť práve to. Tu chcem položiť otázku aj p. Moravčíkovi, či by súkromné firmy tak ochotne požičiavali aj regionálnym bankám, buď v štátnom vlastníctve, alebo vlastníctve regionálnej samosprávy.

          • 17. januára 2019 at 13:03
            Permalink

            Odpoveď pánovi Antalovi k 11:21
            Regionálne banky by nepotrebovali pôžičky od súkromných firiem. Odpoveď na to, či by kapitalisti požičiavali štátnym podnikom – pozrite sa na trh dlhopisov. Štátne dlhopisy, alebo dlhopisy inštitúcií, za ktorými stojí štát, sa považujú za bezpečné a kapitalistom je vždy bližšia finančná košeľa ako ideologický kabát.

            V 90-tych rokoch existovalo viacero regionálnych podnikateľských skupín, ktorých logickým vyvrcholením bolo založenie regionálnej banky. Najúspešnejšia bola PKB v Žiline, ktorá fakticky existuje dodnes, už v rukách Penty ako Primabanka. V Ružomberku mali podnikatelia podobné zámery a medziiným tam založili regionálnu zdravotnú poisťovňu. Tá je tiež dnes v rukách Penty ako Dôvera.

            To, čo ste uviedli vyššie, že štátu (a trebárs aj kolektívne vlastneným družstvám) nič nebráni vstúpiť svojimi podnikmi do konkurenčného prostredia, je úplná pravda. Chýba len politická odvaha, lebo kolektívne vlastníctvo je dnes rovnoprávne súkromnému a nikto nemá právo znevýhodňovať ho v otvorenej hospodárskej súťaži.

          • 17. januára 2019 at 15:47
            Permalink

            P. Moravčík, Ja nie som finančný ani bankový odborník. Preto považujem za potrebné, ak sa niekto k tomu fundovane vyjadruje. Toto napr. chýba naším komunistickým stranám, prakticky stratili odborníkov, a nedokážu predkladať odborné návrhy na zmeny.

            Nemohol by ste k tomu spracovať aj článok? Osvetľujúci možnosti zakladať a financovať štátny, alebo regionálny sektor? Z ktorého by sa dalo vychádzať aj pri predkladaní návrhov vláde, parlamentu.

            Ale musím upresniť môj pohľad. Nemyslel som podnikateľské , súkromné regionálne zoskupenia a banky, tie budú obchádzať sociálne, ekologické, zdravotné, kvalifikačné náklady. Ale banky a podniky v regionálnom a obecnom vlastníctve (tento typ vlastníctva sa rozšíril hojne v Číne). V ktorom by podľa významu mohol mať svoj podiel aj štát a samozrejme, aj regionálne súkromné podniky. Aby región, mestá a štát mali reálne páky na presadzovanie svojej predstavy, udržali zamestnanosť, tvarovali región ekologicky, sociálne, vzdelanostne, kultúrne.

            A ktoré by mali zákonne stanovené postupy, za akých podmienok, môžu takúto banku alebo podnik predať. Aj samosprávy sú skorumpované, veľmi ľahko sa napr. v Prešove vzdali obecných aktív, podobne pivovar Topvar, v ktorom malo 15 percentný podiel aj mesto, zamestnanci a manažéri, bol ľahko odpredaný. Banky, nemocnice v rukách Penty plnia úplne inú funkciu, podal by som na nich trestné oznámenie. Držia napr. pacientov so zlomeninami v rimavskosobotskej nemocnici aj týždeň kvôli peniazom, v bolestiach.

            Samozrejme, regionálna banka by mohla podporovať aj súkromné podniky, ak ich činnosť je v záujme regiónu.

            Vy hovoríte, že tu nie je problém s financovaním – ja si to nemyslím, ale práve preto by sa žiadal fundovaný článok na túto tému. A tiež s postojom Bruselu, ten to môže pokladať za krivenie trhu – hoci štát, región a obec musia mať právo byť normálnymi účastníkmi trhu, nesmú byť z neho vylúčení.

          • 17. januára 2019 at 16:44
            Permalink

            Milan, v odpoveď na Tvoj 17.1. o 11:21 hod – pekne mi píšeš, len ma prosím neporovnávaj alebo dokonca nehodnoť spolu s inštitúciami establišmentu slovenského kapitalizmu: Katedra regionálneho rozvoja EU Ba má svoje peniaze vyčlenené zo štát.rozpočtu v rámci financovania Ek.univerzity, my máme iba členské príspevky. Aj preto oslúchajú a teoretizujú a vždy boli v Bratislave – lebo je to z minulosti časť Národohospodárskej fakulty VŠE BA -ale už s národným hospodárstvom nemajú nič spoločné…
            My neteoretizujeme, ale vysielame a píšeme na Spolku národohospodárov OSVETOVO. Vzdelávame. A k tomu patrí aj písať návrhy a alternatívy. Ak raz bude vláda a parlament, ktoré povedia, pomôžte, tak pomôžeme…zatiaľ nie je záujem. Ak by som nemal 64, dal by som sa cestou legendárneho predsedu Agrokombinátu Slušovice. Mladí to pred 4 rokmi nepochopili a preto som zrušil Centrum pre ekon.demokraciu…dnes po mne nechci, aby som organizoval a manažérsky podnikal…ALE GARANTUJEM, že NETEORETIZUJEM.
            Píšeš: „prečo štát ne…a prečo komerčné banky ne …, veď by… keby…“ = teoretizuješ, a veľmi. Lebo kým je SR v Európskej Únii charakterizovanej týmto a podľa tohto bruselského administratívneho centra, je to všetko BY…KEBY…lebo v praxi štát nemôže. Alebo môže, ale potom musí rátať s následkami minimálne ako u Orbána…. a každý sa bojí.

            A prosím neprisudzuj Spolku veci, ktoré robí vláda – aj my sme proti nelogickému presunu státisícov pracovníkov každý týždeň z Východu Slovenska na Západ a naopak – ničíme si životné prostredie, rodiny, vzťahy…
            …pod do relácie, už budeme traja….

          • 17. januára 2019 at 18:41
            Permalink

            Peter, ja viem, kde mám svoje prednosti a čím môžem prispieť, ale viem aj na čo sa nehodím. Teraz sa nehodím do živej relácie. Moje postoje sa v mnohom odlišujú od väčšinového ľavicového myslenia, v niektorých postojoch som absolútne osamotený, takže objasňovanie niektorých postojov, pojmov by trvalo dlho a odznelo by do stratena.

            A neviem, prečo vytýkaš mne, že som nepochopil, že štát nemôže, pretože Brusel. Ja som tiež v tomto smere zapochyboval, ale p. Moravčík to pokladá za priechodné. Preto som napísal, ak je to tak, nech k tomu napíše článok.

        • 18. januára 2019 at 10:19
          Permalink

          Pán Moravčík,
          ďakujem Vám za odpoveď, ale tvrdiť, že úloha novo vytvoriť štátne vlastníctvo nie je „absolútne“ problémom kapitálovým je iste veľmi originálny pohľad, ale ja som presvedčený, že je nesprávny. Hovorí sa, že kde nič nie je, tam ani Boh nemá čo zobrať, a rovnako platí, že z ničoho nemôžete vytvoriť niečo.

          Reply
          • 18. januára 2019 at 10:47
            Permalink

            Pán Manda, úprimne ste ma rozosmiali. Odpoviem Vám špeciálnym článkom.
            Keď ste už ako príklad spomenuli Boha, tak ešte na strednej sme si hovorili taký vtip, že axióma o dvoch rovnobežkách, ktoré sa pretínajú v nekonečne je axiómou preto, že ju ani Boh nedokáže. Odpoveďou bolo, že Boh to nemusí dokazovať, lebo on tam bol a videl to.
            Tak isto ja mám skúsenosť, že som videl, ako sa vo svete financií z ničoho vytvorí niečo.

            S poľutovaním musím povedať, že toto je najhoršia vlastnosť kapitalizmu. Ale ako chcete ten kapitalizmus zmeniť a poraziť finančný svet, keď nevnímate aké kúzla stvára? Keď dokonca nepripúšťate, že tie jeho kúzla môžu byť reálne.

  • 16. januára 2019 at 21:29
    Permalink

    Dnes v podvečer v stredu sme sedeli vo štvorici ľavičiari ako vyšití, ale ako keby sme čítali tento článok, debata sa točila okolo toho, ako „zjednotiť ľavicu“ a ako zásadne zmeniť súčasný spoločensko-ekonomický a politický systém. Čo diskutér to iný pohľad „odkiaľ začať“ a čo bude najdôležitejšie…
    -jeden, že dôležité je získať moc politickou cestou cez voľby a organizačnú prácu zjednotenia ľavice,
    -iný, že je to už dnes márne, lebo už sa všetko rozkradlo a už nám nič nepatrí, že treba trpezlivo vychovávať mladých,
    -tretí rozmýšľal o počte vojenských divízií, ktoré by dokázali získať moc a presadiť vôľu ľudu,
    -štvrtý zdôrazňoval nevyhnutnosť získať späť alebo vytvoriť nové výrobné prostriedky a tak získať ekonomickú moc ktorá vytlačí tých súčasných vlastníkov na okraj…
    a záver?
    Je to cesta. Cesta, ktorá bude trvať…možno desať, možno dvadsať, možno i päťdesiat rokov, lebo všetky štyri prístupy sú účinné iba ak budú pôsobiť spolu a odrazu.
    No ale – že my dnes nemáme na také čas.
    Jeden z nás tam vyriekol „za nami Moskva“…mladí to nevedia, o čo ide – komunizmus bol potlačený „vďaka“ fašistickej Tretej ríše vojensky a krvavo až pred predmestia Moskvy…sovietsky národ, ano, vtedy to bol národ v zmysle príslušnosti k jednotnému ZSSR, trpel, krvácal žalel, šalel… aj preto, že pustil protivníka tisícky kilometrov dovnútra vlasti:
    ale potom už zrazu nebolo kam ustúpiť: „Za nami Moskva!“…a tam sa všetky tie štyri prístupy spojili v jeden DIABOLSKÝ ODPOR, z ktorého svet užasol: lebo svet v tom čase už bol porazený…

    (ano, takýto text ste nečakali od ekonóma, uvedomil som si ale, že tu už nepomôžu žiadne oddelené prístupy a stratégie: sme bez majetku, nie sme schopní sa organizovať, sme rozdrvení na stovky skupiniek často animózne bojujúcich jeden proti druhému, nemáme vodcov a nemáme ani zbrane…a tak ako to povedal jeden z nás: Za nami „Moskva“).
    Zhyň ľavica, ak toto nepochopíš…

    Reply
    • 17. januára 2019 at 1:02
      Permalink

      Pán Zajac-Vanka, ten príklad o Moskve vám ale sakramentsky sedí. Fakt už nie je čas…
      Ľavica musí hlavne veľmi rýchlo vytriezvieť zo všetkých ilúzií a prísť k rozumu. Absolútne prvá a najdôležitejšia vec – vypnúť Matrix. Hlavne prestať sledovať kapitalistický marketing a vyčistiť hlavu od neužitočných schém.

      Reply
      • 17. januára 2019 at 12:06
        Permalink

        Pán Moravčík, odpovedám na Vašu pochvalu z 1:02 hod: To konštatovanie „za nami je Moskva!“ som nevyriekol ja…ale veľmi sa mi to zapáčilo ako symbol slovenskej situácie, že onedlho už bude neskoro, ide o „posledné bašty“ ktoré nám vypaľujú…
        a preto sa treba zmobilizovať na „diabolský odpor“, niet už času na teoretizovanie ako to tu urobil autor článku (rád by som vedel jeho občianske meno) a tak trochu i pán Manda a Milan (ten ma už pozná a vie, že to nemám rád) .
        Vážne to už ponúkam trpezlivo znova: diskutéri milí, máme Skype, máme telefony, máme priestor v Slobodnom vysielači B.B., som v štúdiu Bratislava. Prikývanite tu že ANO a zorganizujeme si mimo diskusie pod článkom – (ale s využitím toho čo sme tu písali) naživo reláciu v SV BB. Miro Hazucha má to skôr v tej politickej rovine, my by sme si ale rozumeli v diskusii ku praktickej a národohospodárskej rovine. Budem moderovať nebude „kázať“ …lebo – môže to byť porada čo robiť, kedže „za nami Moskva“…:) Môj návrh – relácia 28.1.po od 18,00 – do 19,30 h?

        Reply
        • 17. januára 2019 at 12:40
          Permalink

          Pán Zajac-Vanka, predbežne prijímam Vašu výzvu a skúsim si zariadiť čas. Definitívne potvrdím neskôr.
          Na tomto mieste sa len vyslovím na podporu autora Leonarda. Zreteľne sa vyslovil nie koherentne s väčšinovým názorom v slovenskej ľavici. Ale bola by chyba odsúdiť ho ako teoretika.
          Presne naopak. Dnes máme situáciu, že z hľadiska väčšiny občanov je možné spochybniť legitimitu súčasného politického systému, pretože je otázna legitimita súčasného znenia ústavy.
          Predchádzajúce vládne koalície a prezidenti nám veľmi zjednodušili situáciu účelovým vyhlasovaním a zase rušením amnestií a často podivným voluntaristickým výkladom ústavy. Takže dnes nikoho nemusíme presviedčať, že politický systém si elita v ústave našila podľa seba.
          Všetci si pamätáme, ako ústava vznikla. Určite nie demokratickým spôsobom, bola fakticky oktrojovaná vtedajšou mocenskou elitou. Akákoľvek kritika textu ústavy sa vtedy hodnotila ako vlastizrada. Jánovi Čarnogurskému to otĺkajú o hlavu dodnes ako keby bol protištátny živel. Takže textu ústavy nepredchádzala demokratická diskusia a nie je možné tvrdiť, že občania sú s textom ústavy stotožnení.
          Jedinou možnosťou, ako to potvrdiť, by bolo usporiadanie referenda o ústave. V možnostiach ľavice je vynútiť si takéto referendum s jednoduchou otázkou: „Schvaľujete aktuálny text ústavy SR?“.
          Uvažoval by som aj o väčšej radikálnosti s následnou otázkou:
          „Súhlasíte, aby text ústavy zostavilo špeciálne zvolené ústavodarné zhromaždenie a aby ústava a všetky jej zmeny a dodatky vždy platili až po schválení referendom?“
          Pripomínam, že ústava načrtáva kontúry politického systému, takže ústavodarné zhromaždenie by mohlo demokratickou cestou politický systém zmeniť.
          A nerobím si ilúzie, že to pôjde ľahko.

          Ak sa zúčastním programu, poviem Vám zhruba toto isté.

          Reply
          • 17. januára 2019 at 17:20
            Permalink

            Priestor bude Váš, Marian, len nerozumiem prečo už dosť širokú tému ešte chcete rozšíriť o tému Ústavy SR. Alebo sa Vám zdá, že by sa teraz a v tejto situácii dala robiť ústava tak, aby bola politicky ĽAVICOVÁ? V čase, ak ľavica vyzerá ako spálenisko a zbúranisko a „za nami len Moskva“?

        • 18. januára 2019 at 9:14
          Permalink

          Peter, k Vašej otázke zo 17:20 včera. Téma, ktorou sme začali článkom začali, je demokracia a spôsoby, akými sa dá demokraticky zmeniť politický systém. Ak chceme efektívne zmeniť politický systém, tak sa to v ústave musí prejaviť, pre mňa je nemysliteľný taký stav, že v ústave a zákonoch bude niečo napísané, ale budeme tolerovať, že realita je iná.
          Takže celá téma mi kryštalizuje do otázky, ako zmeniť ústavu. Jednou možnosťou je získať ústavnú väčšinu v NRSR. Druhou je tá, ktorú som načrtol. Skúste zvážiť, ktorá má väčšiu šancu na úspech.
          Spoločná otázka pri oboch však je – aký by mal byť ten nový politický systém, zakotvený v novej ústave? Je to podľa mňa dôležitejšie, ako bojovať o získanie politickej moci, lebo získať politickú moc bez toho, aby sme mali jasno v tom, čo bezprostredne ďalej robiť, bude Pyrrhovo víťazstvo.
          Ak to nechcete brať príliš zoširoka, tak minimálne si v ľavici na začiatok treba ujasniť, či je lepšie klásť dôraz na štátny sektor, alebo samosprávne liberálno-demokratické usporiadanie, ktoré by preferoval napríklad pán Antal.

          Reply
          • 18. januára 2019 at 10:56
            Permalink

            Pán Moravčík,
            Ak môžem vstúpiť do Vášho dialógu, určite by bola rýchlejšia cesta iniciovať referendum, ale aby ľudia boli motivovaní sa referenda vôbec zúčastniť, musela by byť otázka konkrétnejšia týkajúca sa konkrétnej formy systému demokracie, a referendu by musela predchádzať masívna vysvetľovacia kampaň, ktorá by ľuďom vysvetlila dôvody a dôsledky zmeny. Predpokladám, že by Ústavný súd takéto referendum bez váhania označil ako nekompatibilné s európskym právom, a tým by to skončilo. Ale možno z hľadiska publicity by to pre začiatok, a aj výsledok nasledujúcich volieb malo svoj význam.
            Formu zmeny systému demokracie treba dať na širokú diskusiu. Ak mám povedať svoj názor, systém priamej demokracie je pružnejší, ale pravdepodobne by ľudí z hľadiska času príliš zaťažil. Systém s odvolateľnosťou poslancov má zase nedostatky v pružnosti zmien. Takže tieto varianty treba citlivo zvážiť, kým budú prezentované verejnosti.
            Ak máme otázky vízie nového politického systému zúžiť na rozhodovanie medzi štátnym a samosprávnym systémom, ja sa prikláňam k samosprávnemu, keďže sa mi javí demokratickejší, bližší k jednotlivcovi a teda zabezpečujúci väčšiu motiváciu. Funkcie štátu v určitých oblastiach by samozrejme museli zostať zachované.
            Priznám sa, že k termínu „liberálno-demokratický“ mám osobnú averziu. Myslím si, že tento termín je prívržencami jestvujúceho systému veľmi často zneužívaný, ak treba ospravedlniť nejakú výnimku z demokracie.
            Ospravedlňujem, ak táto reakcia nie je celkom kompatibilná s predošlými príspevkami. Žiaľ, nemal som ich možnosť podrobne preštudovať, takže naskakujem do rozbehnutého vlaku…

        • 18. januára 2019 at 11:33
          Permalink

          Odpoveď pánovi Leonardovi z 10:56.
          Skvelé, že ste napísali svoje stanovisko. Popravde, chýbalo tu. Je normálne a zdravé, keď sa svojimi víziami mierne líšime. Demokracia, podľa mňa, nespočíva v presadzovaní svojej vízie a v prehlasovaní protivníka. Páčila by sa mi demokracia viac zameraná na konsenzus, čiže pokračovanie diskusie, kým sa naše vízie nebudú čo najviac prelínať a vzájomné odlišnosti nám prestanú vadiť, alebo sa ich partner sám vzdá, aby sa skôr dosiahla dohoda.
          Celospoločenská diskusia o ústave by, podľa mňa, bola potrebná, aj keby nemala bezprostredný hmatateľný výsledok. Terajšia ústava si totiž zaslúži tvrdú kritiku, aj keby sme ju neposudzovali len ľavicovo.

          Reply
          • 18. januára 2019 at 12:06
            Permalink

            Pán Moravčík,
            Predstava konsezuálnej demokracie je ľúbivá, ale dosiahnuť konsenzus napríklad v otázke zmeny politického systému určite nebude možné, a pokračovať v diskusii s prívržencami súčasného systému by znamenalo fakticky zakonzervovať status quo na večné veky. Sú situácie, kedy demokracia musí dopadnúť tvrdou rukou, najmä voči tým, ktorí dnes vládnu svetom.

          • 18. januára 2019 at 12:21
            Permalink

            Pán Leonardo, trochu s pružnejšou mysľou si prečítajte, čo som napísal. Z dnešnej „demokracie“ mám pocit, že ide o to v hlasovaní dosiahnuť čo najviac. Postaviť svoje požiadavky tak, aby prešli, ideálne pomerom 51 : 49, lebo vtedy človek vie, že ďalej to tlačiť nešlo. Cesta ku konsenzu je iný prístup – hľadáme riešenie, ktoré by minimalizovalo počet ľudí, čo sú proti. Preto musíme aj všetky odmietavé stanoviská vypočuť a zvážiť.
            Je mi jasné, že trvať na striktnom konsense nie je múdre.

    • 17. januára 2019 at 14:45
      Permalink

      Ak sa táto výzva k mobilizácii pretaví v reálny výsledok, nič viac si nemožno želať.

      Reply
        • 17. januára 2019 at 17:31
          Permalink

          Ďakujem za ponuku. Nechám si to prejsť hlavou a určite sa ozvem.

          Reply
        • 19. januára 2019 at 12:59
          Permalink

          ospravedlňujem sa, ten mail je:klub.narodohospodarov@gmail.com

          Reply
  • 16. januára 2019 at 22:04
    Permalink

    Buď autor má minimálne vedomosti o fungovaní spoločenského organizmu a možnostiach jednotlivca v ňom, alebo jednoducho ide o článok z dielne spravodajských služieb, majúci za účel usmerňovanie spoločenskej diskusie. Jeho úlohou je stavať Smer mimo vlády ako hotovú vec a odviezť diskusiu o smerovaní slovenskej ľavice pre kapitál bezpečným spôsobom – diskutovať o „revolučných“ zmenách – ale len v rámci kapitalizmu. To je celá podstata tohto článku. Akoby to bol inteligentný pokus nahradiť predchádzajúce pomerne hrubé spôsoby zasahovať do diskusie a odvádzať ju (v každom príspevku sa opakovalo, že autor, diskutér téme nerozumie, sme hlúpi, lebo si nevážime slobodu, ap.), boli však 99 percent diskutérmi odmietnutí.

    Tento autor publiku nenadáva, naopak hovorí o potrebe zásadných zmien, o vízii revolučného riešenia, o potrebe diskutovať a meniť, o skutočnej demokracii. Spomína Parížsku komúnu i VOSR, aj keď som nenašiel spojitosť s témou, dokonca po kritickej diskusii, že hovorí len o skrášľovaní kapitalizmu, zrazu hovorí o odstránení kapitalizmu. Verbálne, všeobecne, v konkrétnych návrhoch to popiera. Pozrime sa bližšie na logiku článku, kam smeruje diskusiu.

    AUTOR ABSOLÚTNE OBCHÁDZA EKONOMICKÝ A SOCIÁLNY VÝVOJ, hoci tie určujú charakter spoločnosti. („Oveľa účinnejšou cestou pre ľavicu ako ovplyvniť politický vývoj, je postaviť sa na stranu zdokonalenia systému demokracie, urobiť zásadné zmeny v oblasti fungovania demokracie“). Za jedinú cestu pokladá zdokonaľovanie politického systému, demokracie. Hoci inde hovorí o potrebe všeľudového hlasovania, tu jasne vymedzil hranice, toto pokladá za axiómu, o ktorej sa nediskutuje, nehlasuje..

    Otázku vlastníctva obchádza tým, že odkazuje na hlasovanie občanov, čo na prvý pohľad pôsobí príťažlivo, ale je to len odsúvanie témy mimo diskusie, hoci všeľudové hlasovanie o tejto téme si vyžaduje v prvom rade všeľudovú diskusiu. Je to odsúvanie témy do neurčitej budúcnosti, rátanie s tým, že sa hlasovanie môže úplne odsunúť, prípadne zmanipulovať.

    EXISTUJE LEN JEDNA DEMOKRACIA. Bez všetkých tých prívlastkov, – izmov, čo náramne imponuje časti publika. Inak povedané, existuje len kapitalistická demokracia, kapitalizmus, kapitalizmus a demokracia sú jedno. Úplne ignoruje kmeňovú priamu demokraciu, Periklovu aténsku demokraciu, socialistickú demokraciu (pri socializme hovorí o nulovej demokracii, aby túto aktuálnu alternatívu v zárodku vylúčil). Nehovoriac o ekonomickej demokracii, bez ktorej nemožno hovoriť o úplnej demokracii. Dokonca vylučuje aj sociálnu demokraciu, hoci všeobecne hovoril o novej strane naľavo od Smeru. Lenže to už nie je sociálno-demokratický kapitalizmus, ale klasický kapitalizmus 18. st. bez prívlastkov, a teda aj bez sociálnych práv.

    Je to čisto propagandisticko-ideologický postoj, odporujúci totálne vedeckým poznatkom. Už len tento postoj dehonestuje článok, dehonestuje údajne demokratický postoj autora. A čo je zaujímavé, autor pri vlastníctve, aj inde chce dať nechať rozhodnutie na ľude, hlasovať, ale tu žiadnu diskusiu nepripúšťa, jedna demokracia je axióma, o ktorej sa nediskutuje, nehlasuje. Jednoducho žiadna ekonomická demokracia, sociálna demokracia, socialistická demokracia, antická demokracia neexistujú. Dôsledný demokratický postoj by predsa pripúšťal aj vyjadrenie, diskusiu ľudu, voličov k tomu, či chcú vylepšovať len túto jednu demokraciu, alebo rozlišujú rôzne typy demokracie a chcú o nich hlasovať.
    Ak autor chce dať hlasovať v otázke vlastníctva, potom by mal nechať hlasovať o všetkých témach od začiatku. Tu však určil jasné mantinely, v ktorých sa môže diskutovať.

    A REVOLUČNÝM RIEŠENÍM JE, predstavte si, ZDOKONAĽOVANIE TEJTO JEDINEJ (teda KAPITALISTICKEJ) DEMOKRACIE, keďže iná sa nepripúšťa, neexistuje. Teda zásadné, revolučné zmeny – ale len v rámci kapitalizmu. To je objav hodný Nobelovej ceny. Stačí sa pozrieť aj sedliackym rozumom do histórie, že zásadné, revolučné zmeny sa diali zmenou spoločensko-ekonomického systému a nie nekonečným vylepšovaním systému.

    Takto postupne zredukoval diskusiu len na vylepšovanie buržoáznej demokracie, aj keď z niektorých návrhov vyplýva skôr návrat od socializovaného, sociálno-demokratického kapitalizmu k tomu klasickému. Socializmus jasne vylúčil ako neschopný systém, feudálny má ťažko na mysli, a aj keď v diskusii všeobecne spomenul odstránenie kapitalizmu, v konkrétnych bodoch hovorí len o kapitalizme.

    Autor týmto jasne vymedzil mantinely, v rámci ktorých sa tie „revolučné“ zmeny môžu pohybovať. Pôsobí to na mňa ako účelová manipulácia, kedy síce pod tlakom pripustím aj tézu o odstránení kapitalizmu, aby som uspokojil ľudí a vtiahol do diskusie, ale v konkrétnych krokoch odstránenie kapitalizmu vylučujem.
    Ak sa autor stručne dotkol témy vlastníctva, tak spomenul len buržoáznych mysliteľov, socializmus zásadne obchádza. A hovorí len o spoločenskom vlastníctve prírodných zdrojov. To nie je ani sociálno-demokratický kapitalizmus, Smer napr. hovoril o vlastníctve strategických podnikov, to je jasne pravicová pozícia aj voči Smeru, čistý kapitalizmus 18. st.

    Keby bol skutočný demokrat, tak by nezredukoval diskusiu len na kapitalizmus a jeho revolučné premeny.

    Odpovedá účelovo na príspevky, obchádza tie, na ktoré je problém odpovedať. Napr. obišiel komentáre Petra ZV, aj doc. Mandu v otázke vlastníctva, odpovedá mne, hoci ja som len jednou vetou podporil oboch diskutérov, ale takýmto spôsobom tento problém ľahšie odbil.

    Je to niekto, kto nepozná slovenskú realitu. Napísať „sa vyznačoval prakticky nulovou mierou demokracie, ústiacou do absolútnej demotivácie väčšiny občanov prispieť k ekonomickému rozvoju krajiny“ svedčí o neznalosti slovenských pomerov.

    Milý Leonarda da Ponte, za socializmu sa dá povedať, že „podnikala“ väčšina obyvateľstva, k svojmu vlastníctvu, životu aj krajine mali zodpovedný vzťah. Na dedine sa obhospodarovala TOTÁLNE všetka pôda, väčšina dediny hospodárila, niečo chovala, bol problém zohnať kúsok pasienka na pasenie, kosenie, súdilo sa aj o právo kosiť okraje ciest. A keď zvýšilo na jar seno, dalo sa predať družstvu alebo štátnemu majetku, všadiaľ boli veľké chovy. Aj my sme tak robili, otec si za seno a dobytok nakúpil materiál na dom, preto považujem za drzé od niekoho zvonku takto opisovať našu realitu. Po r. 1989 ako sa vyjadril otec, akoby sa bola krajinou prehnala vojna. Družstvá zmizli, chovy zmizli, po dedine rastie iba burina, nemá ju kto kosiť, na pozemkoch vyrastajú trnky a vŕby. Vlastníci sa reálne stratili, existujú iba na papieri.
    Demotivovaným ľuďom na strednom a východnom Slovensku je totálne jedno, či bude zvolený Jožo alebo Fero, vedia, že ani Jožo, ani Fero nemôžu urobiť viac, ako im to dovolí kapitalistický systém. Preto ich nejaké „revolučné“ skrášlenia demokracie nezaujímajú. Oni potrebujú zásadnú zmenu svojich ekonomických, sociálnych práv, podmienok a nie prikrášlenie buržoáznej demokracie.

    Reply
    • 16. januára 2019 at 22:48
      Permalink

      Milan, úplne súhlasím….s Tvojim z 16.1. o 22,04 h

      Reply
    • 16. januára 2019 at 23:05
      Permalink

      Pán Antal, verím, že autorovi krivdíte. Ako si totiž predstavujete tú „revolučnú zmenu“? Pri hypotetickej zmene systému, ak na to ľavicový politický subjekt dostane od spoločnosti mandát, tak spoločnosť bude očakávať, že život bude naďalej fungovať, ľudia budú mať čo jesť, čo si obliekať, bude čím kúriť a budú fungovať mobily a internet.
      Myslíte, že tá veľká spoločenská zmena sa dosiahne jediným dekrétom? Že zo dňa na deň sa všetci staneme zamestnancami štátu a všetko bude fungovať ako hodinky, len zisky pôjdu všetky do štátnej pokladnice?
      Kdeže, to zďaleka nebude také jednoduché. Na to prechodné obdobie je treba počítať 100 x viac energie ako keď sme menili korunu na euro, lebo po jedinom dni blackoutu budú ľudia naštvaní ako v auguste 68 a nová vláda prehrá skôr, ako vôbec začne.
      Je jediná možnosť, aby ľudia vydržali 2 – 3 dni blackoutu a potom niekoľko týždňov pomaly zanikajúceho chaosu – a to vtedy, keď budú (takmer) všetci považovať tú veľkú zmenu za svoju.

      Inými slovami – to „zdokonaľovanie demokracie“ je hlavne aktívna práca s ľuďmi a je to jeden z mála účinných prostriedkov, ako znížiť riziko, že namiesto revolučnej zmeny systému nastane Armagedon. Potom je nástup diktatúry zákonitý. A nerobme si ilúzie, bola by to diktatúra silných, nie zbedačených.

      Reply
    • 17. januára 2019 at 8:05
      Permalink

      Pán Antal,
      Ospravedlňujem sa, že nie som fyzicky schopný reagovať na všetky príspevky. Určite to nie je účelové a veľmi ma to mrzí, pretože som vďačný za každú jednu reakciu, ktorá mi pomáha vidieť veci plastickejšie.
      Mrzí ma, že ma považujete div nie za pravicového diverzanta. Ubezpečujem Vás, že mojím najvrúcnejším želaním je, aby súčasný politický systém čo najskôr zmizol z povrchu zemského, a preto sa snažím hľadať cesty ako to urýchliť. Čakať, kedy nám z neba spadne „socialistická revolúcia“, nie je v súlade s mojim naturelom.

      Reply
      • 17. januára 2019 at 10:55
        Permalink

        P. Leonardo da Ponte, jednoducho mám problém s Vaším postojom. Zredukovali ste zmenu systému len na zmenu systému demokracie. To znamená, že pri takomto úzkom postoji by ste sa mali špecializovať odborne na otázky zmeny demokracie a celého politického systému a vniesť sem fundovaný pohľad. Lenže Váš článok a postoje o tom nič nehovoria, Vy ste diskusiu vrátili prakticky na začiatok, nevidím tam žiadnu odbornosť.

        Vašu poznámku o socialistickej revolúcii smerom ku mne považujem za nekompetentnú. Jednak ukazuje, že Vy ste schopný rozmýšľať len v rozmeroch politického systému, aj to na pomerne laickej úrovni. A ja som to napísal už niekoľkokrát, že za aktuálnu úlohu revolučnej ľavice nepovažujem socialistickú revolúciu, ale okrem prekročenia zahnívajúcej post-klasickej podoby kapitalizmu je potrebné prekročiť aj socializmus. Vaše uvažovanie len v rozmeroch vylepšovania systému (kapitalizmu – aj keď to popierate) pre mňa nepredstavuje žiadnu inšpiráciu, len odvádzanie diskusie neplodným smerom.

        Reply
        • 17. januára 2019 at 11:51
          Permalink

          Pán Antal, táto diskusia dokazuje, že Leonardo má pravdu. Ľavicovo mysliaci ľudia zúfalo potrebujú uvedomiť si, čo to je demokracia a aké skryté možnosti sú v nej obsiahnuté. Musí urobiť poriadok v tom zmätku pojmov o demokracii – to je autorovo posolstvo.
          Pred akýmkoľvek organizovaným činom totiž demokracia znamená diskusiu. Nie buržoázny „debatný klub“, ktorého cieľom je argumentami roznosiť oponenta na kopytách, ale predovšetkým POCHOPIŤ postoj a myšlienky oponenta.
          Vás pri čítaní vytočila pasáž o angažovaní sa v prospech zdokonalenia demokracie. Chápem, že táto pasáž sa dala ťažko stráviť Vašim triednym svetonázorom, ale kvôli tomu, že ste v tejto pasáži začali vidieť načerveno a prestali ste vnímať kontúry textu, tak sa do Vašich uší nedostala táto veta: „Následne by bolo reálne urobiť aj zásadné zmeny politického systému, ktoré by v konečnom dôsledku mohli viesť k presadeniu záujmov väčšiny populácie, a zároveň zásadných politických cieľov ľavice.“

          Leonardo je, z môjho pohľadu, muž činu. A zbedačení pracujúci dnes potrebujú naše činy, lebo „za nami je Moskva“!

          Napokon, pripomeniem slová Fridricha Engelsa z „Vyznania viery komunistu“, ktoré napísal ešte pred Manifestom, v roku 1848:
          „How do you think the transition from the present situation to community of Property is to be effected?
          The first, fundamental condition for the introduction of community of property is the political liberation of the proletariat through a democratic constitution.“
          V preklade:
          Ako si predstavujete, že je treba uskutočniť prechod zo súčasnej situácie do systému spoločenského vlastníctva?
          Prvá a nevyhnutná podmienka na vznik spoločenského vlastníctva je politické oslobodenie proletariátu prostredníctvom demokratickej ústavy. (!!!)

          Leonardo nám inými slovami povedal to isté, čo kedysi dávno Engels.

          Reply
  • 16. januára 2019 at 23:35
    Permalink

    Pán Moravčík, bol by som rád, keby som sa mýlil. A viete, že v mnohých otázkach sa spolu zhodneme, ja len vychádzam z iných metodologických východísk. Ale ten článok vôbec neprispel k vyjasňovaniu úloh ľavice, skôr vrátil diskusiu na začiatok.

    Pod revolučnou zmenou ja myslím kvalitatívny skok, zmenu spoločenského systému. Ak ste si všimli, ja už idem ďaleko aj za hranice socializmu, ja vychádzam z charakteru epochy, danej charakterom výrobného spôsobu. Vy zrejme ste skôr evolucionista, nemáte rád revolúcie, ale ja pod nimi nemyslím násilie, ale otváranie priestoru pre nové formy.

    Už som to napísal, že rokom 1989 sa žiadala aj zmena podoby socializmu. Aj od štátneho socializmu k samosprávnemu, liberálno-demokratickému. Takže ja som nikde nehovoril o nejakom zoštátňovaní spoločnosti, skôr o jej odštátňovaní, o odumieraní štátu. V zmysle zanikania niektorých jeho funkcií, napr. potláčateľskej a posiľňovania hospodársko-organizátorskej funkcie. Marxizmus chápal štátny socializmus len ako prechodnú podobu, pokiaľ sa neutvorí na vlastnej sociálno-ekonomickej základni.

    Reply
    • 17. januára 2019 at 0:51
      Permalink

      Pán Antal, súhlasím. Vaša vízia samosprávneho liberálno-demokratického socializmu sa mi pozdáva viac ako tá štátna verzia, dokonca viac, ako to, čo som tu na niekoľkých príspevkoch vykresľoval. Ono to vzniklo z toho, že pán Manda položil otázku, čo by v dnešnej situácii mohla urobiť ľavicová politická strana, keby vyhrala voľby. Tak som popustil uzdu fantázii.

      Naopak, myslím, že tento článok položil na stôl dobré otázky. A hlavne, uvedomili sme si, že za nami je Moskva. :-)

      Reply
  • 17. januára 2019 at 7:48
    Permalink

    Pán Manda,
    Dovolím si ešte zareagovať na Váš včerajší príspevok
    Predpokladal som, že pod pojmom „väčšinový volebný systém“ rozumiete systém volebných obvodov. Áno zavedenie takéhoto systému je skutočne logickým predpokladom na uplatnenie inštitútu odvolateľnosti poslancov. Napriek tomu musím trvať na svojom tvrdení, že prienik je minimálny, keďže systémov volebných obvodov, ktoré majú zároveň zakotvenú možnosť odvolania poslancov, je vo svete ako šafranu. Na tom sa, predpokladám, dokážeme zhodnúť.
    Chápem, že Vás irituje pojem „okamžité odvolanie“. Miera tohto „okamžiku“ je samozrejme determinovaná flexibilitou celého systému, a tá sa odvíja od počtu voličov na jedného poslanca. Je to premenná, s ktorou je možné pracovať, kým sa nedosiahne optimum z hľadiska flexibility (prípadne aj s pomocou uplatnenia viacúrovňovej štruktúry zastupiteľského systému), pretože tá je pre voliča dôležitým signálom, do akej miery má možnosť ovplyvňovať dianie v spoločnosti. Ale to sú detaily, ktoré nie je možné pevne stanoviť v rámci tejto diskusie.
    Ambíciou článku určite nebolo ponúknuť do detailov prepracovaný systém zmeny fungovania demokracie, ale poskytnúť námet na diskusiu a prípadné ďalšie rozpracovanie myšlienky. Nemyslím si, že by bolo správne zmietnuť šmahom ruky tieto návrhy zo stola, už aj preto, že v súčasnosti nie sú známe iné možné spôsoby ako demokraciu zdokonaliť. Svojvôľa oligarchov nás denne presviedča o tom, aké naliehavé je tento problém vyriešiť.
    Máte plné právo relativizovať pojem „spravodlivosť“, ale len do toho okamihu, kým jej pevné kontúry nebudú určené na základe demokratického rozhodnutia väčšiny občanov. Skutočnosť, že Marx tento pojem zo svojho slovníka vynechal, na veci nič nemení. Väčšina ľudí, ktorým je ľavicová politika určená, citlivo vníma „nespravodlivosť“, ktorá je príznačná pre jestvujúci politický systém. Atmosféra v súčasnej spoločnosti má pre mňa neporovnateľne väčšiu indikatívnu hodnotu ako Marxove tézy spred mnohých desiatok rokov; pri všetkej úcte k tomuto velikánovi.
    Situácia s volebným úspechom „modernej ľavicovej strany“, ktorú ste popísal, nie je kompatibilná s predchádzajúcimi úvahami. Strana, ktorá by zvíťazila vo voľbách s vyššie popísanou predstavou zmeny systému demokracie, by fakticky získala mandát na definitívne zrušenie volebného systému na princípe voľby politických strán. Ďalej by existovali len poslanci viazaní vôľou svojich voličov (systém odvolateľnosti voličov) resp. len voliči samotní (systém priamej demokracie), ktorí by kontrolovali činnosť exekutívy.
    História pozná pomerne dlhé obdobie, kedy si ľudia nedokázali predstaviť ani kapitalizmus, ani socializmus. Napriek tomu sa oba tieto systémy vo viac alebo menej vydarenej forme v určitom historickom okamihu vyskytli. Preto by som sa v pohľade do budúcnosti neviazal výlučne skúsenosťami z histórie. Myslím, že keď raz prestaneme operovať hmlistými pojmami „kapitalizmus“ a „socializmus“, a začneme sa konečne zaoberať ich konkrétnymi atribútmi, môžeme dospieť k zaujímavým perspektívam.

    Reply
  • 17. januára 2019 at 13:17
    Permalink

    Veľmi zaujímavá debata…
    Ľavica na Slovensku bude mať možnosť znovuzrodenia vtedy, keď bude mať schopným odborníkov, ktorí budú vedieť použiť svoje poznatky a danosti v praxi.
    Teoretizovanie o smerovaní a ľavicovej filozofii bežných ľudí nenakŕmi, nedá im prácu a nezabezpečí im sociálne istoty a práva. Nepozdvihne ekonomiku a nezabezpečí ochranu štátu a torza jeho majetku.
    Všetky, aj tie najzložitejšie problémy, mávajú často jednoduché riešenia, ktoré ostávajú nepovšimnuté…
    Jedným z nich, je požiadavka prevzatie zodpovednosti za politické konanie a rozhodnutia terajší predstaviteľov štátu a tá môže prísť len zdola od ich voličov, ak to odmietnu, nemajú čo robiť vo svojich funkciách, pretože súčasný model vládnutia je „moc bez zodpovednosti“…
    Ďalším je návrat k etickým princípom a morálnym hodnotám. Prečo by ich mali dodržiavať tí dole, keď tí hore sa i nich vysmievajú a vedome ich porušujú.
    Tento svet sa nám zdá veľmi zložitým nie nie je zložitý. Zložitým ho robí záplava informácií, ktoré bežných ľudí zavádzajú a klamú a robia ho takým aj tí, ktorí sa snažia udržať pri moci…

    Reply
  • 18. januára 2019 at 13:38
    Permalink

    Je ešte jedna vec, ktorú by som chcel spomenúť vzhľadom na to, koľko priestoru v diskusii sme venovali štátnym podnikom. Nechcel by som, aby to vyznelo tak, že v štátnom sektore nie je legislatívne čo riešiť a „svet gombička“. Zákon o štátnom podniku by si vyžadoval tiež prehodnotiť a mal by byť viac „socializovaný“. Dnes je napríklad riaditeľ odmeňovaný ročnou odmenou z podielu na zisku. Toto určite treba zmeniť. Štátne podniky sa nezakladajú primárne na to, aby tvorili zisk. Majú svoje poslanie a štát by mal riaditeľovi toto poslanie stanoviť aj kvantitatívnymi úlohami. Ročnú odmenu by mal riaditeľ dostávať na základe plnenia týchto úloh.
    V zákone by tiež bolo dobré povedať niečo viac o tom, aké zloženie bude mať dozorná rada a akým spôsobom sa bude robiť výberové konanie na riaditeľa. V týchto orgánoch by mali mať zastúpenie aj záujmové skupiny, a tu mám na mysli hlavne obce a regióny, kde podnik pôsobí a zástupcovia cieľových skupín, pre ktoré sú služby štátneho podniku určené.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Prepošlite článok emailom
%d blogerom sa páči toto: