Článok je súčasťou projektu pripravovanej knihy
UTOPISTI: VIZIONÁRI SVETA BUDÚCNOSTI,
Úlohou nasledujúceho populárno-náučného článku bude pripomenutie jednej zo zabudnutých kníh 17. storočia, Republiky Oceána (The Commonwealth of Oceana, 1656). Jej autorom je anglický politický teoretik klasického republikanizmu, James Harrington (3. 1. 1611 – 11. 9. 1677). Harringtonovo dielo vyšlo v českom preklade prostredníctvom nakladateľstva Mladá fronta v roku 1985. Citácie čerpajú práve z tohto prekladu.[1]
Poznámka autora: Hneď v úvode musím pripomenúť, že Oceána nie je ani v plnej miere ani utópia a už vôbec nie je socialistická. Pre kontinuitu článkov som ju však zaradil pod hlavičku seriálu Z knižnice utopického socializmu. Pôvodne som sa tejto knihe neplánoval obšírnejšie venovať (aj vzhľadom na rozsah pripravovanej knihy a tiež vzhľadom na príliš veľa titulov, ktoré vyšli v 17. storočí). Zmenil som však názor. Možno to bola náhoda, no popri písaní práce o významnom propagátorovi priamej demokracie, Jeanovi-Jacquesovi Rousseaovi, som čítal aj dielo Jamesa Harringtona. Je zaujímavé, že časť toho, čo bolo napísané o vyše sto rokov v Rousseaovej Spoločenskej zmluve nachádzame už v 17. storočí u Harringtona. Sú to predovšetkým tie časti, ktoré definujú princípy a zmysel demokracie. Zároveň sa pýtam, prečo dejiny filozofie vyzdvihujú Hobbesa a Locka a zabúdajú na Harringtona? Prečo poznáme Rousseaua, no nepoznáme Mablyho a Morellyho? Myslím, že Harrington rozhodne patrí k autorom, ktorí napísali dielo užitočné a zaujímavé.
ZDROJE A OPIS DIELA
„Ak ľud, ktorý môže žiť zo svojho vlastného majetku, je cez to ovládaný inými, potom je to omyl ľudu… Ak sa ľud, ktorý dokáže žiť zo svojho, nechce nechať ovládať, potom to nie je omyl ľudu, ale prejav jeho génia.” James Harrington
Harrington bol inšpirovaný antickou filozofiou (Vergilius, Aristoteles, Platón, Ovidius, Ciceron), ale aj MachiavellimH. 21, 120 a Bodinom. Antickú filozofiu sa prostredníctvom Oceány snažil implementovať do anglických pomerov, čo ukazuje najmä prvá časť Oceány.
Harrington sa v diele zaoberá najmä mechanizmom volieb do farností, stoviek, tribuí, senátnych a náboženských rád; zmyslom tajných volieb; povinnosťami poslancov, úradníkov; rozdelením ľudového zhromaždenia; schvaľovaním zákonov; rozpočtom štátu na parlament a zbrojenie; zriadením verejných škôl, podporou sirôt. Rozoberá zákonodarné, správne, súdne, náboženské a vojenské témy. H. 36 – 120
Harringtonove dielo nie je klasickou novovekou utópiou po vzore Thomasa Mora, Campanellu či Bacona. Absentuje tu forma dialógu a taktiež je dielo špecifické druhou časťou, v ktorej Harrington predstavuje konkrétne republikánske zákony (tento fenomén nachádzame neskôr napríklad u Morellyho v Zákonníku prírody). Dielo teda kombinuje formu právneho dokumentu s historizujúcim opisom nastolenia a fungovania ideálnej republiky. Ústrednou postavou príbehu je osvietený panovník Olphaus Megaletor alias Lord Archon , ktorý je (podľa autora edičných poznámok českého vydania Jana Kumperu) parafrázou na Olivera Cromwella. Dejiny Oceány sú zase parafrázou na dejiny Anglickej revolúcie a susedné ostrovy Marpesia a Panopea odkazujú na Írsko a Škótsko. Paradoxne, Cromwell dielo odsúdil podobne ako odsúdilo mesto Ženeva dielo Rousseaua (ktoré jej venoval a namiesto vďaky bolo symbolicky spálené). Harrintonovo dielo má, pod vplyvom Machiavelliho, viac realistický, než utopický ráz, čo sa ukazuje v jeho pohľade na človeka, štát, i celý svet. Ďalšou špecifickosťou je uvádzanie presných cifier v librách pri odmeňovaní zamestnancov, či presné opisy počtu prvkov armády. Harrington do detailov opisuje postup pri voľbách do rád, inštitúcií, snemov, zhromaždení. Je zaujímavé, že Harrington nezabúda ani na povolenie divadiel, tanca a zábavy, ktoré považuje za dôležité meradlo slobody národa. To všetko paradoxne zasadzuje do prísne sparťanského modelu spoločnosti, kde je zavedená branná povinnosť a prísne radikálna demokracia (povinnosť zúčastňovania sa volieb).
DEJINY OCEÁNY
„Ó najblaženejšia a najšťastnejšia zo všetkých zemí, Oceána!” H. 13
Dejiny ostrova Oceána mali tri obdobia: monarchiu, dobu rozkladu a nastolenie republiky.H. 17 Na historickom pozadí fiktívnych dejín využíva Harrington príležitosť k sociálnej kritike predovšetkým monarchie (monarchia je nezlúčiteľná s vládou ľudu).H. 19 Harrington tu uvádza fiktívneho panovníka Coraunusa, ktorý rozdal obrovský cirkevný majetok nemajetnému ľudu, čím získal ľud rozhodujúci vplyv pre ďalší vývoj. Nasledujúci panovník sa ocitol v stave občianskej vojny medzi ľudom a monarchiou, čím sa národ rozdelil na royalistov a republikánov. Royalisti zdôrazňovali božské práva, republikáni zdôrazňovali slobodu. Nová republikánska vláda, ktorá vznikla po porážke monarchie sa však premenila na oligarchiu.H. 21 Tu Harrington využíva príbeh na kritiku oligarchie, keď pripomína, že jediným riešením ako dosiahnuť spravodlivosť je nezverovať vládu jednému snemu, ktorý prejednáva aj schvaľuje, ale treba oddeliť od seba návrh a voľbu. Pre rozklad republiky došlo k mimoriadnemu opatreniu, vlastenec Olphaus Megaletor, sčítaný, znalý histórie a politiky navrhuje novú ústavu založenú na zákonoch preferujúcich verejné blaho. Toto dočasné opatrenie ospravedlňuje zastavením chaosu a odvolávaním sa na Machiavelliho a spartského Lykurga. Harrington aj v inej časti knihy zdôrazňuje potrebu diktátora v prípade ohrozenia republiky.H. 50 Súhlas s dočasnou diktatúrou nie v ohrození pochádza opäť z antickej tradície a s týmto opatrením (ako dočasným) súhlasí napríklad aj jeden zo základných teoretikov priamej demokracie Jean-Jacques Rousseau v Spoločenskej zmluve. Chaos vyvolávajúci parlament bol rozpustený a Olphaus Megaletor bol jednohlasne zvolený vladárom a zákonodarcom, zvaným Lord Archon. Po jeho zvolení bola vytvorená Rada zákonodarcov zložená z päťdesiatich poradcov. Tí na základe už existujúcich a dobre fungujúcich štátnych zriadení vytvorili ideálny model zákonodarstva. Lorda Archona Harrington, tvorca modelu oceánskeho zriadenia a mytologickú postava, je Harringtonom prirovnávaný k Lykurgovi a Mojžišovi.H. 26 Archon ako osvietený panovník symbolicky odchádza do ústrania a odovzdáva moc ľudu.H. 69 Ľud ho však nakoniec sami povolajú (ako otca zakladateľa ľudového štátu) k moci. Príbeh končí smrťou Lorda Archona a pompéznym pohrebom tejto mytologickej postavy, tvorcu ideálnej ústavy oceánskej.H. 85 Podobné motívy o nastolení dočasnej diktatúry vzorného a cnostného panovníka, ktorý odovzdá moc ľudu, nachádzame aj v Ceste do Ikárie od Étienna Cabeta.
KRITIK MONARCHIE A OLIGARCHIE, BOJOVNÍK ZA REPUBLIKU
„Záujem demokracie smeruje ku šťastiu ľudí, pretože v demokracii je tu vláda pre potreby ľudu, zatiaľ čo v monarchii je ľud pre potreby vlády, tj. jedného alebo niekoľko pánov…” H. 135
Oceána (1656) od politického teoretika Jamesa Harringtona (1611 – 1677) je dielo písané špeciálne pre revolučné Anglicko H. 121 ako vízia spravodlivej, pravej, večnej a dokonalej H. 155 republiky bez vnútorných nepokojov, s dobrými zákonmi, tvorenými a prijatými múdrymi. zákonodarcami.H. 146 Podľa Harringtona existuje iba dve situácie – občianska vláda alebo občianska vojna. Harrington zrejme pod vplyvom búrlivého historického vývoja v 17. storočí usiluje predovšetkým o stabilitu a zachovanie republiky, teda predchádza občianskej vojne. Avšak nie tak ako Hobbes (ustanovením despotu, Leviathana), ale nastolením občianskej vlády. Vláda je podľa Harringtona vyjadrením vlastníckych pomerov,H. 93 preto preferuje rovnomerné rozdelenie medzi vlastníkmi. Kladie dôraz na slobodné poľnohospodárstvo (vlastnícke práva drobných roľníkov), vojenskú obranu H. 62-66, 82-83, výchovu, nezávislosť (od cudzieho vládcu) a sebestačnosť.H. 90 Harrington projektuje rovnováhu moci a majetku,H. 14 jednotné školstvo (štátna výchova detí v republikánskom duchu so zabezpečeným kolektívnym bývaním) H. 62, 155 a pozemkovú reformu.(rozdelenie majetku pre slobodných vlastníkov pôdy; transformácia veľkostatkov na stredné hospodárske usadlosti) H. 42, 148, 153
Oliver Cromwell, pre ktorého Harrington dielo napísal, Oceánu odsúdil
Nebol majetkovým rovnostárom,H. 99 zdôrazňoval rovnosť pred zákonom, avšak v súlade s väčšinou utopistov si idealizuje spartského zákonodarcu Lykurga, H. 21 a taktiež Mojžiša ako zákonodarcu izraelského. H. 25 Zároveň zdôrazňuje, že nerovnosť bohatstva a dedičná aristokracia sú príčinou revolúcií. Požaduje preto stanoviť maximum bohatstva (trinástym zákonom o usporiadaní pozemkového vlastníctva v Oceáne, Marpesii a Panpopeji nariaďuje maximálny výnos z pôdy 2000 libier),H. 42 zvrchovanosť ľudu a všeobecné hlasovanie (300 členný senát, dolnú snemovňu s tisícami zástupcov, výkonnú radu so siedmimi volenými a dočasnými členmi so všeobecným vzdelaním a bez dedičného práva). Ďalší prvok, ktorý Harringtona delí od ostatných utopistov je jeho dôraz na armádu a vojsko. Harrington teda rozhodne nie je pacifistom ako napr. Thomas More. Hneď v úvode píše, že Oceána má aj cez svoju miernu povahu najlepších vojakov na celom svete. H. 13 Zavádza brannú povinnosť a na pomerne veľkej časti celého diela rozoberá tému obrany a vojny.
Autorov sloh je originálny, no dielo nepatrí zrovna k literatúre, ktorá sa číta ľahko. Harringtonovi sa podarilo v niektorých častiach priblížiť ku veľkým pravdám o vlastnostiach ľudí, z ktorých vykladá ideálnu formu štátu. Harrington nie je rozhodne utopistom v chápaní naivného idealistu (napokon bol ovplyvnený pragmatickým Machiavellim,H. 21 ktorý je stavaný ako protipól utopistom). Harrington píše tiež, že „dobrá vláda nespolieha na dobrých ľudí, ale na dobré zákony.” H. 21 Inde dodáva, že medzery a nedokonalosti zákonov vedú k rozpadu republiky. H. 25 Jeho realizmus dokazuje aj citát:
„Existujú dva druhy ľudí: jedni, ktorí hrajú svoju hru v živote poctivo a nevedia hrať falošne a druhí, ktorí hrajú falošnými kartami a poctivo hrať nedokážu.” H. 116
Pre oba druhy ľudí predstavuje podľa Harringtona zmysel a poslanie vlády niečo iné. Poctivý hospodár, ktorý sa živí poctivou prácou žije poctivo v súlade so svojimi schopnosťami, majetkovými pomermi a zákonmi a robí všetko v prospech svojej rodiny. Ale ten, ktorý sa spolieha spravidla na falošné karty a žije nepoctivo, nemôže byť ani dobrým hospodárom a poškodzuje aj majetok svojej rodiny. Harrington kritizuje v rovnakej miere monarchiu, ako aj oligarchiu.
Harrington zakladá republiku na rurálnom spôsobe života, a s odvolaním na Aristotela pripomína, že roľnícky či vidiecky spôsob život (v protipóle urbánneho-mestského) je cez svoju náročnosť najlepším základom slobodnej republiky.H. 14 Tento tzv. bukolický fenomén, ktorý sa v utópiách vyskytuje pomerne časť preberá z antiky (pravdepodobne od Vergília; ostatne, idealizácia rurálneho a jednoduchého života sa opakuje u Mora, Campanellu, Morellyho aj Rousseaua). Mestský život podľa Harringtona so svojimi večnými zmenami prináša iba zmätok a chaos. Harringtonova kritika majetkovej nerovnosti v kontexte roľníkov súvisí pravdepodobne aj historickými reáliami Anglicka, ktoré opisoval už Thomas More v Utópii, ale aj Karol Marx v diele Kapitál. V tejto krajine totiž došlo k vyháňaniu roľníkov počas prvotnej akumulácie kapitálu, čím roľníci strácali jediný zdroj obživy. V 17. storočí vzniklo v Anglicku hnutie kopáči (the diggers; protestantskí anarcho-kolektivisti vedení Gerrardom Winstanleyom), ktorí sa v súlade s Bibliou odvolávali na právo obrábať pôdu na nikým nevlastnených pozemkoch. Diggeri boli surovo rozohnaní a pobití. Títo rurálne založení pôsobili približne v období, keď Harrington písal Oceánu.
Ilustrácie z Harringtonovej Oceány
OCEÁNSKA ÚSTAVA
Harringtonova (Archonova) ústava rozhodne nie je rovnostárska. Hneď v úvode zdôrazňuje, že podmienkou občianstva je majetok, teda slobodný občan je iba ten, ktorý dosiahne existenčnej nezávislosti. Ostatných považuje za služobníkov, ktorí sa môžu stať slobodnými občanmi až po dosiahnutí existenčnej nezávislosti. Ďalej sú občania rozdelení na starších a mladších (z mladších sú tvorené vojenské sily Republiky). Tretí zákon delí občanov podľa majetku do dvoch stavov (jazdy a pechota). Za ideál však považuje stredný majetkový stav, nakoľko „nadmerné bohatstvo v rukách malej menšiny zničí rovnováhu republiky, na druhej strane chudoba ju nedokáže udržať a ani jej nemožno dôverovať.” H. 135 Márnotratných občanov zbavuje možnosti podieľať sa na verejnom živote, čo preberá opäť z antiky. Štvrtý zákon rozdeľuje občanov podľa miesta bydliska do farností, stoviek a tribuí.H. 28 Harrington ďalej piatym zákonom zavádza princíp povinnej demokracie. Nariaďuje, aby sa každoročne prvý pondelok roka zhromaždili všetci starší občania po celej zemi vo svojich kostoloch s povinnosťou zložiť prísahu k čestnému priebehu volieb. Následne sú zahájené voľby. Autor nato detailne opisuje spôsob volieb, v ktorého závere sa stáva navrhovaný zástupcom farnosti a následne sú zvolení zástupcovia z 1/5 občanov. Stovky zabezpečujú občianske a vojenské funkcie a taktiež sú volené priamo demokraticky raz ročne spomedzi jazdectva a pochoty.H. 32 Tretím voleným orgánom sú tribuy sídliace v pompéznych, antiku pripomínajúcich pavilónoch.H. 33 A tak je krajina rozdelená na 1000 stoviek, 50 trubuí. Harrintonov ideálny štát je teda spoločnosť rozdelená do tzv. farností, stoviek a tribuí,H. 28 čo sú akési rady alebo snemy pripomínajúce staroruské veče alebo soviety, teda priamo-demokratické rozhodovacie orgány (tribuy nachádzame napr aj u Morellyho). Tribus bol v starovekom Ríme organizačný celok rímskych občanov založený pôvodne na rodovej príbuznosti; slúžil ako základ pre výber daní; tribútny snem patril k významným politickým inštitúciám antického Ríma (schádzali sa v ňom podľa územnej príslušnosti) a rozhodovali o regionálnych záležitostiach. Harrington tento princíp z antiky prevzal a vo svojom koncepte predpokladá istú formu priamej demokracie a decentralizácie. Spoločným znakom so slovanským prostredím (aj Morellyho koncept) je dôraz na vládu starších. Harrington sa aj v ďalších častiach textu zaoberá mechanizmami volieb do rôznorodých rád, zhromaždení a inštitúcií (napr. štátna rada, vojenská rada, obchodná rada, náboženská rada, akadémia, ľudové zhromaždenie). Nemá zmysel rozoberať túto časť do detailov, avšak veľmi zaujímavým momentom je princíp rotačných funkcií,[2] teda v rovnomernom a pravidelnom striedaní funkcií. H. 45 Vládu Oceány tvorí senát, ľudové zhromaždenie a výkonní štátni úradníci všetkých stupňov, volení tajne s rotáciou funkcií.H. 154 Práve fenomén rotácie funkcií je podľa Harringtona garantom spravodlivosti.
SEBESTAČNOSŤ A DEMOKRACIA
Aktuálne znejú jeho slová o zvrchovanosti, ktoré možno aplikovať aj na dnešné problém v oblasti ekonomickej a politickej nesebestačnosti v rámci okresávania kompetencií národných štátov a prostredníctvom nadnárodnej ekonomiky:
„Národná vláda je taká vláda, ktorá zaručuje národu jeho nezávislosť.“ H. 90 (teda nie v závislosti napr. od Medzinárodného menového fondu, poznámka autora)
„Provinčná vláda je takým spôsobom vlády, pri ktorom je zem spravovaná v závislosti na cudzom vládcovi či štáte.“ H. 90 (napr. Nemecku či USA, poznámka autora)
Neprirodzená, teda provinčná vláda je dôsledkom neprirodzenej moci. Ďalšou mimoriadne aktuálnou poznámkou Harringtona je otázka sebestačnosti. Harrington hovorí jasne, že človek, ktorého vlastný majetok neuživí, môže byť iba služobníkom. Slobodným je iba ten, kto žije zo svojho. Tieto zásady aplikuje aj na štát.H. 91 Štát môže byť slobodným iba vtedy, keď sa dokáže uživiť (rozumej napr. energetická a potravinová sebestačnosť). Harrington píše:
„Ak ľud, ktorý môže žiť zo svojho vlastného majetku, je cez to ovládaný inými, potom je to omyl ľudu, a nie prejav jeho génia. Ak sa ľud, ktorý dokáže žiť zo svojho majetku, nechce nechať ovládať druhými, potom to nie je omyl ľudu, ale prejav jeho génia.„ H. 91
Harrington jasne hovorí, že o zákonoch má rozhodovať samotný ľud,H. 102 zvrchovanosť a demokracia znamená, že ľud má kompetencie rozhodovať o svojich zákonoch. Toleruje iba Benátky, kde sa verejného života zúčastňujú iba bohatí mešťania, no drobní remeselníci a chudoba sú z vlády vylúčení. Toleruje ich iba preto, že ide republiku pozostávajúcu z jedného mesta, no zároveň dodáva: „…ale kde sa republika skladá taktiež z vidieka, tam nachádza väčšiu podporu medzi slobodnými roľníkmi, ktorí tvoria neskazené jadro národa, ako to vidíme práve na príklade Oceány.“ H. 15 Harrington teda preferuje primárne plnú účasť občanov na riadení štátu s dôrazom na roľníkov.
Pôvodné vydanie Harringtonovej Oceány
Ak rozhodnutia stoja na jednom panovníkovi, ide o absolutistickú monarchiu; ak rozhoduje šľachta, ide o aristokraciu či stavovskú monarchiu; no napokon Harrington píše o oligarchii, teda rade, ktorá sa neskladá zo šľachty, no napriek tomu vládne svojvoľne. Do takého stavu sa môžu preklenúť zle nastavená demokracia. H. 102 Keď sa ľud neuživí zo svojho majetku, tak ide buď o formu vlády monarchie alebo aristokracie. Kde ľud žije z vlastného, tam ide o demokraciu.H. 91 (vzhľadom na potravinovú sebestačnosť menšiu než 40% a významné podiely zahraničných vlastníkov v strategických podnikoch, v súlade s Harringtonovou projekciou, SR nespĺňa podmienku demokracie). Pozoruhodný a nadčasový je Harringtonov opis oligarchie:
„Oligarchovia (snažiaci sa vylúčiť z vlády všetkých ostatných) sebe nahovárajú, že sú svätci Prozreteľnosti vyvolení vládnuť. Taktiež pokrytecky tvrdia, že hriešni ľudia ovládaní pozemskými túžbami sa nehodia k vláde. Ale libido dominandi, túžba po moci, je túžba najväčšia, ovládajúca najviac tých, ktorí majú k vláde najmenšie právo, tzn. práve oligarchov… túžba po moci je najväčšia práve medzi oligarchami…” H. 97
OHLAS DIELA
Harringtonov život, opäť ako pri ostatných utopistoch, nemal šťastný koniec. Po obnovení monarchie bol osočovaný, jeho dielo dehonestované. Následne bol uväznený, odvlečený do vyhnanstva, až podľahol šialenstvu.H. 151-152
Oceánu napísal na naliehanie priateľov, venoval ju Oliverovi Cromwellovi. Ten ju neprijal pozitívne a odsúdil ju ako naivné dielo. Puritáni dielo považovali za bezbožné a to aj napriek tomu, že sám Harrington píše, že náboženstvo je rovnako ako rozum, súčasťou ľudskej prirodzenosti.H. 96 Harrington ale na druhej strane preferuje náboženskú slobodu H. 31 a odmieta situáciu, kedy by v štáte existovala iba jedna jediná štátna cirkev. To by bolo podľa Harringtona v rozpore s náboženskou slobodou. Hobbes dielo kritizoval, naopak Montesquieu prirovnával Harringtona k novému Platónovi. Filozof David Hume dokonca označil Oceánu za jediný skutočne hodnotný model spoločnosti. H. 135
Francúzsky utopický socialista Étienne Cabet (Cabet 1950, s. 205) uvádza Oceánu ako odpoveď Hobbesovi prostredníctvom expozície o ideálnej ústave, v ktorej je rozhodujúcim prvkom v štáte majetok. Cabét podčiarkuje Harringtonovu požiadavku maximálnych príjmov (agrárny zákon obmedzujúci príjmy vo výške £2000 H. 42). Ak vlastní viac, majetok prepadne v prospech štátu.H. 42 Cabet oceňuje rotačný spôsob funkcií vládcov v krajine.
Po Harringtonovej smrti sa však niektoré myšlienky dočkali realizácie:
- v Anglicku bol prijatý zmiešaný systém ústavy
- dielo ovplyvnilo osadníkov zo Severnej Ameriky – založenie osady Karolína a založenie Pennsylvánie (Benjamin Franklin pripomenul, že jej ústava pripomína Oceánu) a Massachusetts.
- dielo ovplyvnilo americkú a francúzsku revolúciu
- dielo ovplyvnilo Jeffersona, Adamsa, Franklina, Huma, Washingtona, Sieyesa.
ZÁVEROM
Harringtonovo dielo má svoje nedostatky v zdĺhavom opisovaní histórie Oceány, je však podnetné predovšetkým v opisovaní mechanizmov demokracie a zvrchovanosti. Aktuálnosť tohto diela dokazujú najmä pasáže, kde demokraciu podmieňuje sebestačnosťou a najmä mandátom národa v rozhodovacích kompetenciách. Harrington načrtol princíp priamej demokracie, verejného školstva, rovnováhu moci a majetku prostredníctvom stanovení maximálneho kapitálu. Ďalšou podnetnou zaujímavosťou je rotačný princíp pri voľbe do funkcií.
PhDr. Lukáš Perný, autor sa profesionálne venuje dejinám utopizmu
[1] HARRINGTON, J.: Republika Oceána. Praha: Mladá fronta, 1985 (ďalej iba H. a číslo strany.)
[2] Rotáciu funkcií v praxi presadil aj v ním založenom klube Rota (1659), pre ktorý písal stanovy (H. 146).
Celé dielo
James Harrington: Republika… by L. P. on Scribd
