Úryvok z rozsiahlejšej eseje prof. Jaroslava Husára Potreba hospodárskeho ideálu spoločnosti
Ekonóm Kopernik
Čitateľ možno zostal prekvapený, čo som urobil z M. Kopernika. Mám však dielo J. Haubelt: „Mikuláš Kopernik“ z roku 1974 a v časti Rozprava o ražení mince to čitateľ nájde. Kopernik zastával významnú hospodársku funkciu. V roku 1524-26 bol kapitulný kancelár a cestoval po Warmii a vyberal naturálne a peňažné dávky. Tam získal veľmi konkrétne skúsenosti a videl mnohé problémy. Koperník sa priam znamenite uplatnil už pri posudzovaní problematiky obehu mince v Prusku. Praktické problémy obehu peňazí mu nemohli byť vzdialené aj preto, že pochádzal z kupeckej rodiny, kde sa denne stretával s problémami reálneho života. Ale hlavne obehu peňazí musel venovať mimoriadnu pozornosť pri výkone hospodárskych funkcií, ktorými ho poverovala fromborská kapitula. Práve preto sa východiskom tejto úvahy stali jeho štúdie, bohaté praktické skúsenosti, ba aj teoretické práce.
Za episkopátu Watzenrodova vždy sprevádzal svojho strýca na rokovaniach generálneho pruského snemu, kde sa o problémoch mince pravidelne rokovalo (škoda, že nie v NR SR a hlavne europarlamente). Ba ako delegát Warmie zasahoval do diskusií úvahami o obehu peňazí, ktoré vyústili do návrhu zásad pruskej monetárnej reformy. Prvá z nich, tzv. Úvahy (Meditata) vyšla v roku 1517. Druhý text, známy v kratšej verzii ako Traktát o minciach (Tractatius de monetas) a v obsiahlejšej verzii ako Spôsob razenia mince (Modus cudendi monetam), bol rozpracovaný ako príprava na vystúpenie na pruskom generálnom sneme v roku 1519. O monetárnych otázkach hovoril Kopernik 21. 3. 1522 na sneme v Grudziadzu a jeho rozprava O oceňovaní mince (De estimatione monete) bola zaznamenaná v protokole stavovského rokovania (naša NR SR to nerobí). V roku 1527 bol delegátom Warmie na pruskom sneme kanonik Feliks Reich, ktorému Kopernik vysvetlil problematiku určovania zrna (množstvo drahého kovu) pruských mincí v liste Feliksovi Reichovi o minci (Felici Reich de moneta).
Kopernikova monetárna teória
Niekoľko týždňov sa na Slovensku pretriasal problém nášho zlata. Na poznatky ekonómie sa úplne zabudlo a na Kopernikove nikto ani nepomyslel.
Dobre sa pamätám na problémy so stanovením výmenného kurzu slovenskej koruny a eura (30,1260 : 1). A týmto sa teoreticky zaoberal aj Kopernik. Koperník, ktorého poznáme ako kritika Ptolemaia, sa totiž priam znamenite uplatnil pri riešení problému obehu mincí. Praktické problémy obehu peňazí rozoberá vo svojich viacerých dielach, napr. Traktát o minciach. Zásadné však bolo jeho dielo Rozprava o razení mince (De monete cudende ratio). Toto dielo z roku 1528 obsahuje základné tézy Koperníkovej ekonomickej analýzy obehu peňazí, ako aj zásady návrhu mincovej reformy.
Problematika pruskej mince bola neobyčajne zložitá a zároveň neobyčajne závažná. V obehu totiž bolo mnoho rôznych druhov mincí. V Kráľovskom Prusku mali právo raziť a razili rôzne mince tri mestá, Gdaňsk, Toruň a Elbag. Krížiaci mali mincovňu a razili vlastné mince v Kráľovci. Vo vnútornom obehu boli ďalej poľské kráľovské mince, mince litovské, uhorské a české. Rôzne druhy mincí mali rôznu hodnotu, a preto bolo ťažké v praxi stanoviť, v akom pomere sa môžu vymieňať. Najkvalitnejšou mincou bol červený uhorský dukát.
Kráľovské Prusko, vzhľadom na rastúcu účasť kupeckého patriarchátu na medzinárodnom obchode, malo veľký záujem na tom, aby boli razené čo najkvalitnejšie druhy mincí. Takýto záujem nemal v rovnakej miere poľský kráľ, a preto sa poľské kráľovské mince pomerne rýchlo znehodnocovali (polgroš Kazimíra IV. Jagellonského mal v roku 1456 1,184 g striebra, v roku 1492 už len 0,689 g striebra). Križiaci stribro do mincí nedávali vôbec a práve od nich sa do obehu dostávali veľmi zlé mince, zvlášť v rokoch vojny 1520-1521.
Kopernik zistil, že pri takýchto pomeroch sú dobré mince z obehu neustále vytlačované mincami zlými, čo poškodzuje obchod a aj výrobu. Ale to vedel každý kupec, lebo ho to denne stretalo, postihovalo. Kopernik to vyjadril v presnej definícii, ktorú vlastne zopakoval aj Angličan Gresham. V dejinách politickej ekonómie sa táto definícia nazýva Kopernikov a Greshamov zákon.
Kopernik nebol zástancom nominalistickej teórie. Podľa nej bola hodnota mince nominálne stanovená mincovňou razeným znakom, ktorý nebol vo vzťahu k zrnu drahého kovu, ale bol nezávisle na ňom určený rozhodnutím toho, kto mal právo raziť mince. Kopernik bol substancionalistom, a to, že hodnota mince má byť určená zrnom, množstvom v nej obsiahnutého kovu. Len taká minca môže byť podľa Kopernika mierou hodnoty tovaru vo vnútornom aj zahraničnom obchode, v hospodárstve s prehlbujúcimi sa trhovými vzťahmi. Mincovým znakom nominálne vyjadrená hodnota mince má byť podľa Kopernika súčinom reálnej hodnoty zrna a výrobných (mincovných) nákladov, ktoré však nemajú byť väčšie ako 8 % tejto nominálnej hodnoty. Výroba iba dotvára hodnotu mince. Náklady na ražbu mincí boli podľa Koperníka objektívnou veličinou, na ktorú „dominus“, ten, kto mal právo raziť mince, nemal mať žiadny vplyv, rovnako ako ho nemal mať na stanovenie nominálnej hodnoty mince. Kopernik teda kategoricky vystupoval proti tomu, aby právo raziť mince bolo pre kohokoľvek, či pre kráľa, stavy, mestá, veľmajstra či iného „pána“, zdrojom príjmu lebo taký príjem ochudobňuje ako štátnu pokladňu, tak aj všetkých tých, kto sa na obchode podieľajú.
Mincová reforma
Z týchto zásad potom vyplynuli zásady návrhu mincovnej reformy. Podľa Kopernika musí byť taká reforma po vyjasnení sporných otázok jednomyseľne prijatá „poprednými obyvateľmi“, to jest kráľom i stavovskými zhromaždeniami. Razenie mincí bolo potrebné, podľa Kopernika, v Prusku centralizovať do jedinej mincovne, v ktorej kráľovská moc má dohliadať na to, aby bola stále razená minca dohodnutej kvality. Riešil aj problém stiahnutia opotrebovaných mincí. Ale požadoval aj to, aby nová pruská minca, jednotná pre celé Prusko, nutne bola svojou hodnotou určená vo vzťahu k poľskej minci tak, aby sa dali vzájomne vymieňať. Základom pre presné stanovenie hodnoty poľskej aj pruskej mince sa podľa Kopernika mala stať najkvalitnejšia a najhodnotnejšia minca dovtedajšieho obehu, za ktorú pokladal červený uhorský zlatý dukát razený zo slovenského zlata. Vymeniteľnosťou pruských a poľských mincí mali byť podľa Kopernika prehĺbené hospodárske základy zvrchovanosti poľského kráľa nad Pruskom, pričom panovník mal byť garantom stability novej meny.
Pre určenie povahy Kopernikovej teórie je dôležité už zistenie, že nebol stúpencom nominalistickej dominiálnej teórie peňazí. Určitejšie, istejšie závery je však možné vyvodiť z toho, akú funkciu prisudzoval ekonomickej sfére obehu peňazí (čo robil aj náš Karvaš, v diele venuje peniazom viac ako 70 strán). Podľa Kopernika „hlavne rozkvitajú tie krajiny, ktoré majú dobrú mincu, upadajú a hynú zasa tie, ktoré používajú mince zlé…“ Prusko teda rozkvitalo pokiaľ malo dobrú mincu, „ako náhle sa hodnota mince zo dňa na deň stále viac zmenšovala, upadala aj otčina a tým, ako aj inými pohromami, sa dostávala do záhuby…“. Podľa Kopernika „tam, kde je dobrá minca, rozkvitá aj umenie, remeslo a všetkého čo je dostatok, a tam, kde je zlá minca, pre lenivosť a nečinnosť umenia a vedy upadajú a všetkého je nedostatok“.
Hospodársky život Kopernik posudzoval cez sféru obehu peňazí. Taký prístup je charakteristický pre ranokapitalistické monetárne teórie, ktoré stáli nad a proti feudálnemu ekonomickému nazeraniu. Kopernik bol na samom začiatku tohto typu myslenia, ktoré do života uvádzal kapitalistický spôsob výroby. Chcel usporiadanú spoločnosť. Hľadal zákony.
Návrhom mincovej reformy hájil Kopernik dôsledne hospodárske záujmy Warmie (na to zabudli naši ekonómovia pri eure) v poľskom štáte. Bol to projekt revalorizácie pruskej i poľskej meny, ktorý by vylúčil príjmy tých, ktorí si dominantne vykladali právo raziť mince ako zdroj bezprácnych príjmov. Dôsledné vnímanie vlastných záujmov bolo u Kopernika totožné s dôsledným rešpektovaním perspektívnych záujmov poľskej štátnosti.
Oboznámiac sa s dielom Kopernika, moji doktorandi získali nezdolateľnú túžbu konfrontovať aj novodobé poznatky teórie výmenných kurzov s realitou, keď sme získali novú menu, euro. Žiaľ, nedopracovali sa k známej hodnote 1 : 30,1260. Nemali aj ekonómovia EÚ, rovnako dôkladne a vedecky erudovane ako Kopernik zdôvodniť výmenný kurz slovenskej koruny? Verím, že porozumenie myšlienok Kopernika čitateľovi pomôže jasnejšie vidieť to, čo práve dnes potrebuje aj tvorba ideálne usporiadanej spoločnosti.
Ilustračný obrázok: Wikipédia
Ďakujem za článok, ktorý by si mali prečítať vedúci Európskej centrálnej banky, ale aj naši bankoví úradníci a ekonómovia. Som starý typ, ktorý si stále myslí, že silná mena je „dobrom“ pre ekonomiku ako aj pre ľudí. Vnútorne sa neviem zmieriť stým, keď bankári a ekonómovia nariekajú keď inflácia klesá – je malá. Údajne to spomaľuje hospodársky rast. Myslím si, že je to naopak, že ožobračuje pracujúcich. Ďalším nešvárom je započítavanie do hospodárskych výsledkov a DPH takzvanú šedú – sivú ekonomiku, čí ju vlastne podporujú a údaje o hospodárení štátu je len klamanie samých seba „ako sa máme dobre“. Dobre by bolo, poviem to ľudovo, keby som za rovnaké peniaze o mesiac, o rok kúpil viac potravín a spotrebného tovaru a nie naopak.