Jeden z dnešných mailov, ktorý som dostal, mal taký názov. Zaujal ma. Verím, že aj čitateľa. Preto som si potom v ňom ozaj popozeral dosť údajov o svetových ekonomikách.
Môj záver bol jednoduchý, vyjadrím ho takto: ak účastník služobnej cesty počas nej zomrie, služobná cesta sa tým končí.
Čitateľ možno nevie, čo tým myslím. Pochádza od nemeckých zákonodarcov. Aj mne tento výrok pomôže. V štatistkách OECD som našiel údaje o zárobkoch najchudobnejších, a to vo všetkých krajinách OECD. Tam som sa dočítal, že v SR 20% najchudobnejších domácností zarába 9,4 % celkového príjmu (total income). Česi sú na tom trochu lepšie. Tam 20 % najchudobnejších domácností zarába 9,9 % celkového príjmu. Poprezeral som si aj bohaté krajiny. Uvediem iba Nemecko, kde 20 % najchudobnejších domácností zarába iba 8,4 % celkového príjmu. Teda Slováci sú na tom lepšie ako Nemci! Neuveriteľné. Ale verím, že aj čitateľ cíti problémy porovnávania. Zistil to už americký ekonóm M. O. Lorenz a to veľmi dávno. Po ňom ekonómovia pomenovali krivku, ktorá dáva do pomeru percento nositeľov príjmu a percento celkového príjmu Lorenzovou krivkou. Snažil som sa ju v tých štatistikách zistiť. Nenašiel som ju. Totiž spomenuté údaje o SR, ČR a Nemecku sú iba jediným bodom na tej krivke. Pred 50 rokmi sme ju v SR pravidelne publikovali. Lorenz ako prvý v roku 1905 graficky znázornil nerovnomerné rozdelenie príjmu v populácií. Jedná sa o jedno z najpoužívanejších grafických zobrazení príjmovej nerovnosti (nie iba minimálna mzda), ale aj číselných.
Ak by bolo rozdelenie príjmu v spoločnosti dokonalé (t. j. neexistovala by žiadna nerovnosť a všetci by mali príslušné príjmy) krivka by bola priamka a mala uhol presne 45° vo štvorci. Naopak v prípade absolútnej nerovnosti, kedy by jedna osoba mala celý príjem. V realite sa Lorenzova krivka pohybuje v rozmedzí pod priamkou so 45°a nad osou x grafu. Ak by 70% populácie malo iba 30% celkového príjmu krajiny, aj čitateľ má jasný obraz o veľkom probléme krajiny. Preto ma zaujímali Lorenzove krivky v EÚ, pre ich výpovednú hodnotu.
Čím viac sa krivka vzďaľuje od priamky absolútnej rovnosti tým väčšia je v spoločnosti príjmová nerovnosť. Je to celkom iná obsahová, ekonomická bohatosť informácie pre každého občana ako iba znalosť aká je minimálna mzda, obľuba politikov! Teda, vláda by nám mala túto informáciu publikovať. Od publikovania Lorenzovej krivky už uplynulo 115 rokov.
Minister Krajniak iba omieľa frázy o mzdách v SR, hlavne jej minimálnej hodnoty. Pripomína mi to obyčajný vrtoch (či neznalosť?), keď vláda nechce hovoriť o podstate problémov a ich riešení. Dnešní vládni ekonómovia nepožadujú príslušnú (dobrú a nutnú) aplikáciu vedy v ekonomike. Nezaujíma ich hlboký vľad do ekonomiky. Žiada viac.
Tým viac je tzv. Paretovo optimum. Poviem iba jeho podstatu, lebo nadväzuje na Lorenzovu krivku, a občanom musí ísť práve o tú podstatu, tú by mala vláda publikovať. Keď sú zdroje a output ekonomiky alokované tak, že neexistuje realokácia, ktorá môže zlepšiť pozíciu jednotlivca tak, aby sa nezhoršila pozícia iného jednotlivca, vtedy hovoríme, že ekonomika vykazuje Paretovo optimum. Verím, že som to povedal dosť zreteľne. Písal som o tom už viackrát. Alebo ešte zrozumiteľnejšie, keďže ekonomika je neustále v pohybe. Realokácia zdrojov, ktorá spôsobí, že aspoň jeden jednotlivec je na tom lepšie a ani jeden člen spoločnosti sa nedostane do horšej pozície, hovoríme o Paretovom pohybe ekonomiky.
A ako som už napísal, veľká časť ekonómie blahobytu sa zaujíma o analýzu podmienok, za ktorých sa dosiahne Paretovo optimum.
Ak sa mi podarilo čitateľovi ukázať podstatu ekonomickej politiky, ktorú máme požadovať od vlády, poteší ma to. Sme už v 21. storočí a ekonomiku nemôžeme riadiť nevedecky, čo, bohužiaľ, robia všetky vlády po roku 1989. Tvorba hospodárskej politiky na báze HDP nemá zmysel. To sa dnes deje aj v EÚ. Teda musím svoju úvahu povedať aj širšie, a to zvlášť vzhľadom na náš výmenný kurz 1 euro: 30,1260 Sk. Myslím na Paretovu nonkomparabilitu. Čitateľa upozorním na jej jadro. Štát A bude preferovaný pred štátom B ak tí, čo získajú tým, že sa presťahujú do A môžu kompenzovať tých čo stratili, a ešte budú stále na tom lepšie. Tento problém sa rieši Kaldorovým – Hicksovým testom.
To sa žiada, ba musia vedieť vládni ekonómovia a ľuďom optimalizovať životné podmienky.
Aby som čitateľovi uviedol aj príklad ako naša veda behá iba po povrchu, uvediem, čo som ešte našiel. Na potvrdenie mojich úvah uvediem citát zo štúdie SRI Priebežná správa II, Sektorovo riadenými inováciami k efektívnosti trhu práce v SR:
„Európska komisia v oznámení s názvom Posilňovanie európskej identity vzdelávaním a kultúrou predstavuje víziu európskeho vzdelávacieho priestoru, v ktorom kvalitnému a inkluzívnemu vzdelávaniu, odbornej príprave a výskumu nebránia štátne hranice, kde sa študovať, učiť sa alebo pracovať v inom členskom štáte stalo normou, kde je oveľa bežnejšie hovoriť okrem materinského jazyka ďalšími dvoma jazykmi a kde ľudia silno pociťujú svoju európsku identitu a sú si vedomí spoločného európskeho kultúrneho a jazykového dedičstva a jeho rozmanitosti“.
Každému čitateľovi je zrejmá plytkosť, bezobsažnosť prieniku do problému. Veda skúma podstatu ekonomickej reality. Nedá sa to bez porozumenia pojmov; v našom prípade dávno známych. Ale odmena tvorcov pochádza z našich daní. Toto je trend a aktualita z hospodárstva SR. Odbočil som?
Prof. J. Husár
Bratislava, 17. 5. 2021
Ako je to s príjmovou nerovnosťou na Slovensku
(dodatok – Marián Moravčík)
Lorenzova krivka
Lorenzova krivka, o ktorej písal profesor Husár, vo všeobecnom tvare vyzerá takto (vpravo). Jej konštrukcia vzniká takto:
Predstavme si, že zoradíme všetkých ľudí podľa výšky príjmu, zľava doprava. Postupne budeme sčítavať ich počet (percento celku) – na osi x a súčasne súčet ich príjmov (percento celkovej sumy) – na osi y.
Keby všetci mali úplne rovnaký príjem, takto skonštruovaný graf by bol priamkou s uhlom 45 stupňov voči osi x. Reálne však Lorenzova krivka býva často hlboko pod touto ideálnou priamkou.
Giniho index
Prof. Husár by rád porovnal Lorenzove krivky rôznych európskych krajín a rád by ich videl vo vývoji v čase. K tomu sa dostaneme neskôr. Porovnávať však krivky, najmä ak majú rôzny tvar, je náročné na predstavivosť aj matematický aparát. Preto sa na porovnávanie používa index, bezrozmerná hodnota, nazývaná Giniho index. Nižšie na porovnávanie jednotlivých krajín použijeme tento index.
Jeho predstava nie je zložitá. Na obrázku Lorenzovej krivky vyššie je sivá plocha označená A, medzi priamkou rovnakých príjmov a Lorenzovou krivkou. Medzi krivkou a osou x je modrá plocha označená B. Giniho index sa vypočíta podľa vzorca:
Pri porovnávaní potrebujeme vedieť hlavne to, že čím je číslo Gi menšie, tým je Lorenzova krivka bližšie k ideálnej priamke. V ideálnom prípade je Gi = 0. Druhý extrém je Gi = 1. To by nastalo vtedy, keby všetky príjmy získaval jeden človek a všetci ostatní by boli úplne bez príjmov. Takáto situácia je len hypotetická. Svetoví rekordéri, medzi nimi napríklad Južná Afrika, Namíbia a Zambia, sa pohybujú okolo Gi = 0,6
Porovnanie medzi krajinami Európy
Údaje o hodnotách Giniho indexu sa z rôznych zdrojov líšia. Použijeme tu údaje z OECD, ako pán profesor (graf vľavo). Slovensko má za roky 2016 – 2019 hodnotu Gi = 0,236. Je zvýraznená červenou. Okrem Slovenska je fialovou zvýraznené Nemecko a modrou USA.
Z porovnania je vidieť, že Slovensko je z hľadiska príjmov jednou z najrovnostárskejších krajín v Európe.
Z tohto porovnania sa však nedá tvrdiť, že Slováci sú na tom lepšie ako Nemci, lebo sú medzi nimi menšie rozdiely v príjmoch.
Porovnanie priemerných nákladov práce
Pre ilustráciu použijeme graf priemerných nákladov práce (mzda + daň + odvody) v rôznych európskych krajinách podľa Eurostatu. Slovensko je na grafe pod hranicou 15 eur, ďaleko vpravo, čo je tretinová hodnota oproti Nemecku.
Túto skutočnosť odráža napríklad aj celková hodnota Gi za EÚ. Je približne 0,3 a je to hodnota oveľa vyššia, ako hodnota Slovenska aj Nemecka zvlášť, vyššia ako väčšiny krajín. Vysvetlenie je v tom, že Slovensko ako celok „ťahá“ európsku Lorenzovu krivku smerom k osi x.
Na grafe vľavo je vývoj Giniho indexu v troch vybratých krajinách (Slovensko, Nemecko, USA). Všímajme si len dolnú trojicu – to je disponibilný príjem.
Na grafoch je viditeľná zákonitosť vývoja liberálneho kapitalizmu. Giniho index v čase rastie – príjmová nerovnosť sa zväčšuje. Presne na to má slúžiť kapitalizmus s minimálnymi obmedzeniami štátu.
V skutočnosti však vidíme mierny pokles krivky USA po roku 2008 – je to prejav toho, že vo vtedajšej finančnej kríze veľa bohatých schudobnelo. Na krivke Slovenska je však zreteľný pokles v rokoch 2003 – 2008, teda v čase ekonomického boomu, ale tiež sociálnodemokratickej vlády Roberta Fica. Pozrieme sa na to podrobnejšie.
Vývoj Lorenzovej krivky Slovenska v čase
Graf vpravo je plošným vyjadrením vývoja Lorenzovej krivky Slovenska v čase. V ideálnom prípade priamky by každý z farebných pásov vpravo mal rovnakú šírku a zaberal by 20 %.
Vidíme, že príjmová nerovnosť u nás existovala aj pred rokom 1989, no v 90-tych rokoch sa dramaticky rozšíril najvyšší tmavozelený pás a zúžil najnižší modrý. Išlo o obdobie vzniku „Mečiarovskej kapitálotvornej vrstvy“ a vzniku armády nezamestnaných a prvých bezdomovcov.
V histórii Slovenska je ešte jeden takýto výrazný „zub“ v roku 2004, čo tesne predchádza koniec prvej vlády Mikuláša Dzurindu. Potom druhý, menej výrazný je v roku 2013, čo sa časovo kryje s kauzou Gorila a vládou Ivety Radičovej.
Stojí za povšimnutie, že za vlád Roberta Fica mali tendenciu rozširovať sa červený aj žltý pás, dokonca takmer nebadane aj ten modrý, a najvyšší tmavozelený pás sa zúžil. Toto je pravdepodobne hlavný zdroj nespokojnosti bohatých liberálov s osobou Roberta Fica.
Kvôli názornosti, ako podľa liberálov má vyzerať tento graf, je vľavo graf Giniho indexu USA. V správne fungujúcom liberálnom kapitalizme musí horných 20 % úplne dominovať a brať 40 – 50 % všetkých príjmov.
(Dúfam, že čitatelia chápu aj bez smajlíka.)
Kvôli úplnej názornosti sa pozrime na vývoj Lorenzovej krivky Slovenska v čase ešte inak. Je to graf porovnania jednotlivých decilov populácie, teda ako keby sme mali tých farebných pásov 10. Rok 1992 bude mať pre všetky pásy hodnotu 100 a graf znázorňuje, ako na tom boli jednotlivé pásy v priebehu času.
Je zreteľne viditeľné, že v prvej dekáde po vzniku Slovenska sa „otvorili nožnice“ a kým asi polovica ľudí sa začala mať mierne lepšie, postavenie druhej polovice sa výrazne zhoršilo. Po roku 1996 sa pomaly začala zlepšovať situácia pre všetkých, okrem posledných dvoch pásov, ktoré naďalej klesali. Vývoj tohto grafu ukazuje, že zužovanie tmavozeleného pásu bolo len relatívne. Situácia sa výrazne zlepšila pre všetkých, no tí dolu to pocítili najviac. Zlepšovala sa aj pre najvyššie pásy, len možno menej, ako oni chceli. Až po roku 2006 sme sa všetci mali lepšie ako pred vznikom SR. A v pravej časti grafu sa už otvára vejár presne tak, ako by si to predstavovali liberáli.
Zamyslenie o Giniho indexe
Na grafe vyššie sú uvedené odhady Giniho indexu pre rôzne krajiny v dávnejšej minulosti. Tu je na osi x znázornený priemerný ročný príjem v hypotetických vzájomne porovnateľných „dolároch“. Hrubá červená čiara znázorňuje hranicu možností, ktoré môže Giniho index (nerovnosť) dosiahnuť pri danej úrovni priemerných príjmov.
Je vidieť, že rasť príjmovej nerovnosti nie je záležitosťou len posledných rokov, ale týka sa všetkých stabilizovaných spoločností a práve v období kapitalizmu sa zvyšuje. Napríklad od obdobia Rímskej ríše až po vrcholný stredovek v Anglicku Giniho index kolísal v hodnotách 0,35 – 0,4. To nie je priveľa ani na dnešok, mnohé krajiny EÚ majú viac. (Pozn.: Keď si uvedomíme, koľko skreslenia histórie sme na vlastné oči videli v poslednom desaťročí, asi by sme mali trochu opatrnejšie vyslovovať výraz „doba temna“, keď hovoríme o stredoveku. Liberálny kapitalizmus má silnú motiváciu ukazovať seba v tom najlepšom svetle.)
Dobré je všimnúť si aj to, že najviac koloniálne využívané krajiny ako Britská India a krajiny Latinskej Ameriky boli s Giniho indexom na samej hranici možností.
.
Na záver poznámka o Pareto-optimálnom prerozdeľovaní
Čitatelia, ktorí neštudovali ekonómiu, sa možno s týmto výrazom stretli po prvý raz. Študenti sa však s ním trápia ako s nejednou otázkou na skúške. Je to trochu netriviálny pojem na pochopenie, no v princípe znamená toľko, že Pareto-optimálne rozdeľovanie je také, že sa rozdáva tak, aby sa nemuselo nikomu zobrať. Pomerne jednoducho sa to dá docieliť, ak všetok nový príjem prichádza „zvonku“, no v uzavretých a sebestačných spoločnostiach sa to dosahuje ťažšie. Liberáli toto čarovné slovíčko používajú ako argument proti progresívnemu zdaňovaniu – nie je to Pareto-optimálne. O Paretovej optimálnosti ekonómovia výslovne nehovoria ako o dobrej alebo zlej. Samotný spôsob výchovy ekonómov však vedie k tomu, že keď niečo nie je Pareto-optimálne, tak je to ako nezložená skúška.
Profesor Husár použil Pareto-optimálne rozdeľovanie ako príklad, kedy ekonómovia konajú proti vlastnej výchove, keď dovolia, aby v EÚ niektoré krajiny Pareto-neoptimálne bohatli a iné chudobneli. Ľavicovo mysliacich čitateľov však varujem pred tým, aby sa na tento termín príliš upli. Dnešná spoločnosť nie je v stave, aby sa tým najmenej príjmovým dalo pomôcť Pareto-optimálne a aby to tí najbohatší nepocítili. Cielené znižovanie Giniho indexu a vyrovnávanie Lolenzovej krivky si bude vyžadovať, aby tie najvyššie pásy zabudli na Pareta. Je to len ich „panské huncútstvo“, lebo aj tak ešte ostanú najvyššími pásmi.
Vazeni pani prof. Husar a Moravcik,
spomenuly ste „Pareto-optimálne prerozdeľovanie“, uzavrete systemy a prijem „zvonku“. Nasa Zem je utavrety system. Nijaky prijem „zvonku“ ani nijaky vydaj „von“ neexistuje. Vsetky peniaze tejto Zeme su nadalej na tejto Zemi. (Az na niklovy $1.-, ktory bol pribaleny do vesmirnej sondy Voyager a ta opustila nasu slnecnu sustavu.) Aj ked sa vytvoria nove penize, aj tak sa len presuvaju z konta na konto, z vrecka do vrecka… Takze, niet zisku bez straty. Dokaz: „Kazdy cent zisku musi niekto zaplatit.“ Podstata kapitalizmu je presvedcit inych, aby „mne“ prenechaly „ich“ peniaze. Na to sa pouzivaju rozne metody.
Presne súhlas. Je super, že existujú ľudia ako Vy, ktorým netreba vždy vysvetľovať úplne všetko.