Liptovská Teplička, foto od Martina Martinčeka, z archívu Pavla Janíka
Cez ďalekohľady vidíme do hlbín vesmíru, cez mikroskopy do hlbín hmoty a cez rodičov do hlbín minulosti. Veď aké priepastné rozdiely boli a sú medzi tým, čo sa písalo a píše v novinách, a skutočnosťou, ktorú poznáme z osobnej skúsenosti.
Môj otec Ing. Ján Janík (1921 – 1997) bol rodák z Liptovskej Tepličky. Jeho manželka Edita, rodená Lintnerová (1927 – 1996) sa narodila v Trnave, ale po smrti jej otca od roku 1937 žila v Bratislave. Otcovi predkovia – pokiaľ siaha naša rodinná pamäť – žili po celé generácie v Liptovskej Tepličke, kde sa živili ťažkou manuálnou prácou na terasovitých políčkach, horských lúkach a v ihličnatých lesoch. Mamin otec Ferdinand Lintner pochádzal z južných Čiech a až do svojej predčasnej smrti bol riaditeľom Slovenskej banky a čokoládovne Figaro v Trnave. Mama mojej mamy RNDr. PhMr. Mária, rodená Hladitšová, pochádzala z Hlohovca a neskôr v Bratislave pracovala v oblasti výskumu rakovinových ochorení.
Z načrtnutých súvislostí vidno, že spolu so svojimi tromi súrodencami – MUDr. Angelikou Žoltickou (1949), doc. MUDr. Petrom Janíkom, CSc. (1949 – 2020) a MUDr. Gabrielou Matejkovou (1954) – predstavujeme stredoeurópsky historický, sociologický a geografický mix.
Životný príbeh môjho otca nevdojak potvrdzuje objektívny fakt, že Slovensko v 20. storočí prešlo asi desaťnásobne zrýchleným spoločenským vývojom. Otec sa narodil ako najstarší syn spomedzi piatich detí. Jeho rodičia pochádzali z rodín, ktoré mali až 21 detí.
Podľa rozprávania môjho otca sa v čase jeho detstva v Liptovskej Tepličke žilo v domoch, ktoré mali udupanú hlinu namiesto dlážky a celá rodina jedla pri stole z jednej misy a jednou lyžicou, ktorá kolovala. Ako dieťa trpel chorobou z podvýživy, ale napokon z neho vyrástol riadny a silný chlap vysoký 180 cm.
Z takéhoto Slovenska sa za niekoľko desaťročí stala relatívne vyspelá členská krajina Európskej únie a z Liptovskej Tepličky, ktorá ešte donedávna ležala pánubohu za chrbtom, sa stalo známe lyžiarske stredisko.
Za kuriozitu treba pokladať, že otec z domáceho prostredia ovládal goralské nárečie a slovenčinu ho v škole učili pod názvom československý jazyk českí učitelia.
Keď mal 8 rokov, odišiel na lyžiach do Levoče, kde navštevoval tamojšie gymnázium. Bol tretím človekom z Liptovskej Tepličky, ktorý šiel študovať na vysokú školu, a prvým, ktorý nešiel študovať za kňaza. V Bratislave absolvoval vysokú školu počas II. svetovej vojny a stal sa inžinierom. Často spomínal na svoje gymnaziálne i vysokoškolské štúdiá, počas ktorých si privyrábal doučovaním detí zo zámožných rodín.
Otcovým prvým profesionálnym pôsobiskom boli Malacky, kam išiel už so svojou manželkou. Zoznámil sa s ňou v Bratislave vo vile oproti Kochovmu sanatóriu, keď doučoval jej brata. Moju mamu si vraj chcel vziať Koch – syn majiteľa sanatória, ktorý ako protihodnotu za moju mamu ponúkal práve sanatórium, ale otec dal prednosť mojej mame.
Z malackého obdobia otec spomínal predovšetkým na pohreb jedného miestneho funkcionára. V rokoch 1945 až 1948 boli na Slovensku povolené 4 politické strany a nebohému funkcionárovi prišli na pohreb – ako svojmu členovi – rečniť predstavitelia všetkých 4 strán.
Od roku 1951 otec pracoval v bratislavskom Hydroprojekte, ktorý sa v roku 1968 premenoval na Hydroconsult. V tomto podniku projektovali všetky významné vodné diela na Slovensku vrátane vodného diela Gabčíkovo.
Aké posolstvo zanechal môj otec pre súčasnosť i budúcnosť? Treba ustavične rozvíjať svoje schopnosti, rozoznávať skutočné hodnoty, nebyť povrchný, robiť niečo užitočné, ale netreba zabúdať ani na to, že každý má právo na spokojný, príjemný aj zábavný život. Máme byť spravodliví a nemáme nikomu ubližovať.
foto od Martina Martinčeka, z archívu Pavla Janíka
