Žijeme v post-demokratickej ére (rozhovor s Romanom Michelkom pre DAV DVA z roku 2016)

Zdieľaj článok:
Prepošlite článok emailom

Vážení priaznivci DAV-u DVA

Väčšina našich čitateľov má silné sociálne cítenie a hlási sa k zdravému vlastenectvu. Čakajú nás zásadné politické udalosti - referendum o predčasných voľbách a následne zásadný boj o ďalších charakter našej spoločnosti.

V DAV-e DVA stojíme na Vašej strane. Pre pravidelných prispievateľov okrem iného pripravujeme aj špeciálne benefity: vypnutie reklamy, výrazné zľavy v e-shope INLIBRI, podielovú knihu a iné... Vernostný program zverejníme v apríli.

Ak chceme naďalej rásť, nebude to možné bez vybudovania silnej podpornej komunity. Staňte sa jej členom, pomôžte nám v tomto úsilí tým, že budete pravidelne finančne podporovať DAV DVA.

Podporte nás pravidelnou sumou, 4, 6, alebo 10 a viac eur mesačne..
Číslo účtu: IBAN: SK72 8330 0000 0028 0108 6712


Z archívu DAV DVA vyberáme rozhovor s Romanom Michelkom z čias zakladania projektu DAV DVA v roku 2016, ktorý vznikol pri príležitosti vydania knihy Eseje o kríze. Ako odpovedal súčasný vedúci redaktor DAV DVA v roku 2016…

Roman v úvode sa Vás spýtam, prečo vás oslovil DAV DVA a ako tento projekt vnímate?

Som veľmi rád, že takýto projekt vznikol. Každý, kto trochu pozná naše dejiny, vie, aký zástoj mal DAV v medzivojnovom spoločenskom diskurze. V DAV-e prvýkrát a veľmi hlasno prehovorila nová, vzdelaná, ľavicovo orientovaná generácia, ktorá nastúpila koncom dvadsiatych a začiatkom tridsiatych rokov a formovala slovenskú politiku až takmer do konca prvej republiky. Viacerí davisti boli významnými politickými aktérmi až do nástupu politických procesov v päťdesiatych rokov. Aj preto som veľmi rád, že skupina mladých ľavičiarov nadviazala na túto tradíciu. Práve táto ideová platforma dáva šancu principiálnej, podľa niekoho dokonca radikálnej ľavici dostať svoje názory, myšlienky či koncepty do verejného diskurzu. Samozrejme, treba mať reálne očakávania. Sotva periodikum takéhoto charakteru bude schopné konkurovať mediálnemu mainstreamu, za ktorým stoja veľké nadnárodné korporácie, povestní výrobcovia súhlasu, ako ich veľmi výstižne nazval Noam Chomsky. Verím však, že to bude životaschopný projekt, ktorý okrem sledovania súčasných mediálnych trendov, článkov, štúdií či analýz, bude rozvíjať aj audiovizuálny rozmer, teda, že postupne pribudne aj štúdio, ktorého diskusie sa budú ďalej šíriť cez youtube a budú tak nevdojak suplovať to, čo by mali zabezpečovať médiá verejnej služby.

Nedávno som sa zúčastnil krstu Vašej knihy. Na akcii bolo povedaná veľmi veľa – kritizuje hyperkonzum, korporátne médiá, privatizáciu národného majetku (ktorú ste správne označili za vlastizradu) a otvorene hovoríte o privatizácii ako zločine. Nadviazali ste taktiež na spojitosť privatizérov, oligarchov a vlastníkov médií, ktorí majú vplyv na verejnú mienku. Potešilo ma, že ste jasne pomenovali mená a vplyvy. Mohli by ste to pre našich čitateľov v skratke zrekapitulovať?

  Asi najpregnantnejšie som to vyjadril v jednej svojej eseji, a keďže  sotva by som to vyjadril lepšie uvediem citát, ktorý  je vlastne odpoveďou na položenú otázku. “Už dávno nežijeme v demokracii. Žijeme v postdemokratickej ére. Moc používa „demokratickú“ legitimitu len ako zásterku, pričom reálne rozhodovanie sa už dávno presunulo do šedivej zóny lobistov, ktorí de facto najviac ovplyvňujú konanie vlád a prijímanie legislatívy. Inak povedané, ak by voľby mohli niečo zmeniť, dávno by ich zrušili. Dnes o všetkom dôležitom rozhodujú silné finančné skupiny a „voľby“ sú už len akýsi „povinný folkór“, relikt z dôb demokratických, keď mienka ľudí ešte o niečom podstatnom mohla rozhodovať. To, čo dnes žijeme, je vláda tej najhoršej oligarchie a plutokracie, pričom vládnu moc vykonávajú dôkladne vybraní predstavitelia meritokracie.“ Vytvoril sa systém, ktorý je dostatočne odolný voči prirodzenému striedaniu garnitúr. Demokraticky zvolené vlády sú schopné maximálne posúvať akcenty svojej politiky, ale nie zásadne meniť paradigmu vývoja. Preto vlastne neprekvapí, že niektorí politici (napríklad Jirko Malchárek) zdegenerovali na bezduchých vykonávačov či ponížených služobníčkov týchto skupín. Previazanie vysokého biznisu s politikou už ani nie je verejným tajomstvom. Je to nesporný fakt, ktorý dnes vnímame ako úplnú samozrejmosť. Kauza Gorila len týmto praktikám nastavila zrkadlo. Zaujímavé je, že ani masívne občianske protesty na tom nič nezmenili. Naopak, arogancia finančných žralokov pôsobí v nezmenenej sile, ba dokonca graduje. Ako inak ako prejav bezbrehej arogancie možno hodnotiť výzvu Penty, ktorá sa pokúsila „zakázať“ ministrovi vnútra Kaliňákovi predniesť správu o vyšetrovaní tejto kauzy na pôde parlamentu. Tým chcela vyslať jasné posolstvo. Všetko v tomto štáte máme pod kontrolou. Nejde len o to, že pod palcom máme všetky politické strany a v zásade kontrolujeme celý politický systém na Slovensku, ale aj súdy konajú zväčša len tak, ako to vyhovuje nám. Aj preto poslali mimoriadne dovolanie na Najvyšší súd SR, keďže krajský súd v Bratislave si „dovolil“ zrušiť rozhodnutie okresného súdu o zákaze vydania knihy Toma Nicholsona.

  Žijeme v prelomových časoch. Oligarchovia musia konečne pochopiť, že známy Talleyrandov bonmot o tom, že nikto nie je   neskorumpovateľný, každý má len svoju cenu, stopercentne neplatí. Penta si možno môže kúpiť zopár predajných politikov, možno má schopnosť ovplyvňovať rozhodnutia sudcov, ale prirodzený odpor voči takto nastavenému systému neumlčí, celý slovenský národ si nekúpi. Nazretie do ohyzdných útrob našej politiky bude mať snáď katarzný účinok. Je najvyšší čas, aby sa ľudia prebrali z apatie a povedali si dosť, ďalej už v takomto systéme žiť nechceme. Absolútnym fetišom v našej spoločnosti sa stala takmer absolútna nedotknuteľnosť súkromného majetku, a to bez ohľadu na spôsob jeho nadobudnutia. Už len teoretickú debatu o vyvlastnení vo verejnom záujme a za náhradu opozícia a médiá vykresľujú ako prejav krajného politického extrémizmu.

Ako tieto utajované a cenzurované informácie dostať k masám? Potrebujeme totiž financie na šírenie týchto myšlienok a tie postrádame. Máte nejaký konkrétny plán ako dostať aj vašu knihu mimo akademickú obec, k bežným pracujúcim či nezamestnaným ľuďom na vidiek, do regiónov? Kde sa dá knižka zohnať?

Keďže už takmer od roku 1993 pôsobím ako vydavateľ, dokážem knihu dostať na pulty kníhkupectiev, ale bez náležitej reklamy sa stratí medzi ďalšími možno až 60 000 titulmi, ktoré sú bežne vo “veľkokníhkupectvách“ ako Panta Rhei. Samozrejme, kniha je dostupná aj v knižných e-shopoch ako martinus.sk či gorila.sk a v  mnohých ďalších. Takže kto sa o knihe dozvie, nemal by mať problém sa k nej dostať.

  Problém je, ako sa dostať do povedomia, ako sa dostať do médií, ako dostať recenziu tejto knihy do denníkov s podstatne vyšším nákladom a, predovšetkým, ako dostať myšlienky, ktoré kniha obsahuje do verejného diskurzu. To by za normálnych okolností malo byť úlohou verejnoprávnych médií, ale všetci samozrejme vieme, že tam je cesta zarúbaná. Dnes má monopol na verejný diskurz úzka vrstva dobre preverených ľudí, ktorých by sme mohli nazvať bratislavská kaviareň. Teda ľudia z okruhu Havrana a jeho kamarátov.

  Nebolo to však vždy tak. Krátku „skulinku“ v mediálnom múre som napríklad zažil, keď Milan Blaha moderoval povestné Večery na tému. Vtedy sa mi podaril husársky kúsok, keď som bol jeden rok štyrikrát  hosťom jeho relácie. Bohužiaľ, takýto „odmäk“ sa nikdy pred tým a ani potom už nezopakoval. No a čo s tým? Cena technológii klesá, to čo bolo pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi nedostupné, je dnes dostupné čoraz širšiemu okruhu ľudí. Cesta je teda dvojaká, jednak dlhodobo a systematicky požadovať od verejnoprávnych médií, aby dávali priestor celému spektru všetkých relevantných názorov. Ak budeme vytrvalí a systematickí, raz sa to hádam podarí. Nakoniec nie náhodou sa hovorí, že kvapkajúca voda postupom času urobí dieru aj v kameni. No a potom je tu ešte druhá cesta – vytvorenie vlastných médií. Je tu množstvo alternatívnych webov, je tu Zem a Vek, je tu Slobodný vysielač a verím, že skôr či neskôr tu bude aj internetová televízia.

  Váha a mienkotvornosť týchto médií postupne rastie, čo vyvoláva extrémnu zúrivosť u ľudí typu Juraja Smatanu, ktorý webmi ako konšpirátori.sk a podobne ďalej propaguje šírenie alternatívnych názorov. No a nakoniec je to výzva pre nás všetkých, ktorí pôsobíme v mediálnom priestore. Ak taký Hríb dokáže vyrábať svoju Lampu takpovediac vo vlastnej réžii a dokonca ju dokáže pretlačiť do  jednej z televízií, ktorá je bežne dostupná v káblovkách, prečo by sme  niečo podobné nedokázali aj my?

Na prezentácii knihy ste spomenuli správnu vec – súčasní národniari majú taktiež sociálne cítenie a trefne ste z toho vyňali tých, ktorí pod túto kategóriu nepatria. Vedeli by ste rozviť túto myšlienku? Bez prvku vlastenectva by sa mnohé revolúcie nekonali – napríklad taká kubánska revolúcia (castrizmus bol a je založený na vlastenectve, podobne ako bolivaristické hnutia v Južnej Amerike). Má na Slovensku nádej hnutie, ktoré by po venezuelskom príklade dokázalo zintegrovať kresťanov, socialistov a vlastencov proti imperialistickej politike USA?

Každé hnutie, ak má byť úspešné, musí mať okrem nosnej a príťažlivej myšlienky aj jej dôveryhodného hlásateľa. Tvorcu politickej idey, ktorý je dôveryhodný, má charizmu a prirodzenú autoritu. Bohužiaľ, na Slovensku žiadneho Cháveza nevidím, vidím len desiatky hypertrofovaných eg, ktoré sa hrajú na svojom piesočku, konkurujú si, bojujú proti sebe. Niekedy sa mi zdá, že čakáme na spasiteľa, ktorý stále neprichádza.

  Problém je aj v tom, v akom stave je dnes na Slovensku ľavica. Ak opomenieme nominálne ľavicový Smer, ktorý korporácie a vôbec nastavenie systému tak ako je, teda v područí nadnárodných koncernov a miestnych oligarchov, v podstate nijako neohrozuje, jediné reálne riešenia, aj to len parciálne, ponúka paradoxne nominálne pravicová SNS. Len vďaka nej sa dostalo do vládneho programu sektorové zdanenie niektorých monopolov, bankového sektora, poisťovní či telekomunikačných operátorov. Je to práve SNS, ktorá žiada špeciálne zdanenie obchodných reťazcov, ktoré celé roky vďaka sofistikovaným účtovým operáciám dokázali tak optimalizovať svoje účtovníctvo, že napriek mnohomiliardovým obratom neplatili žiadne dane. Proti tomu sa dá bojovať tak, že  tieto reťazce nebudú platiť dane zo zisku, ale z obratu.

  Vráťme sa však k otázke, či je možné, aby na Slovensku vzniklo a bolo úspešné hnutie, ktoré by pôsobilo ako nejaká európska alternatíva bolivaristického hnutia, ktoré by sa vymedzovalo proti agresívnej americkej politike a tvrdo presadzovalo národné záujmy na úkor záujmov nadnárodných korporácii. Tu som skôr skeptický. Verím, že takéto zámery mal napríklad Alexis Tsipras, ale, ako vieme, zlomili ho, poprel sám seba a dnes poslušne plní zadania skupín, ktoré z Grécka urobili ekonomický a vlastne aj politický protektorát Európskej únie. Ak by som veľmi hľadal, možno by sa lídrom podobného hnutia mohol v Británii stať Jeremy Corbyn, otázka je, či má vôbec jeho Labouristická strana šancu vyhrať voľby a ak by sa tak stalo, či by vládna zodpovednosť neznamenala rozpad strany. Corbyn je totiž fenomém, je síce lídrom strany, ale rozhodne sa nedá povedať, že by jeho názory reprezentovali hlavný myšlienkový prúd v britskej Labouristickej strane.

  No a na Slovensku? Niekedy sa zdá, že jediný autentický ľavičiar v parlamente je Ľuboš Blaha, ktorý však paradoxne ani nie je členom Smeru a nemá guráž a asi ani ambície zásadnejším spôsobom meniť stranu, v ktorej pôsobí. To, samozrejme, neznamená, že treba rezignovať. Rozpory, ktoré dnešná kapitalistická spoločnosť masovo generuje, budú len ďalej narastať. A ako znie jeden bonmot: politici nakoniec príjmu aj správne riešenia, ale až potom, keď vyčerpajú všetky ostatné.

Stretávam vás pravidelne na diskusiách v Novom Slove. Ako ste sa dostali ako národný pokrokár do kruhov ľavicových? Ako by ste sa ideovo zaradili, keby ste sa mali nejak ideologicky identifikovať.

Národný pokrokár je „milý termín“, ale priznám sa, ešte som sa s nim nestretol. Svedčí však o tom, že je tu akási mentálna bariéra. Ľudia, ktorí majú národné cítenie sú akosi automaticky zatrieďovaní, nedajbože, do pravicového košiara. Ale národná orientácia nehovorí nič o sociálnej senzitivite jej nositeľa, o jeho vnímaní solidarity či spravodlivosti.  Pritom môj svetonázorový vývoj bol ľahko pochopiteľný. Vždy som bol národne a sociálne orientovaný človek.  Mal som to šťastie, že som zažil historickú dobu. Bol som už dospelý, keď v roku 1993 vznikla samostatná Slovenská republika. Ako vysokoškolák som veľmi intenzívne sledoval diskusie o novom štátoprávnom usporiadaní a bol som presvedčený, že sme už dospelý národ, ktorý má na to, aby si vládol sám. Samozrejme, veril a dúfal som, že to bude štát spravodlivý, sociálne solidárny a ekologicky orientovaný. Moja politická orientácia bola týmito okolnosťami predurčená. Hodnotovo som síce konzervatívny, ale vždy som mal silné sociálne cítenie. Mimochodom aj väčšina voličov národných strán zväčša žije na vidieku, má nižšie príjmy, od štátu očakáva istú mieru paternalizmu a etatizmus, a teda logicky by mala a aj je sociálne senzitívna.

  Je inak zaujímavé, ako sú dnes vymedzené mentálne mapy na Slovensku. Neviem, prečo si žurnalisti alebo politológovia myslia, že národné sa bije so sociálnym. Už minimálne od roku 2007 pravidelne píšem komentáre do SNN a moje hodnotové zakotvenie plne konvenuje matičným alebo všeobecne národným čitateľom. Ich (mojich čitateľov)osobná skúsenosť, životné osudy či pozícia v spoločnosti ich akosi prirodzene stavia na stranu sociálnych – ľavicových riešení. V sociologickej či politologickej komunite je známa štúdia Vladimíra Krivého, ktorý porovnal volebné mapy HSĽS za prvej republiky s HZDS v deväťdesiatych rokoch a neskôr so Smerom. A tam sa ukázalo, že sa v podstate prekryli s tým, že Smer  minimálne v roku 2012 zintegroval aj voličov tradične ľavicových na severovýchode Slovenska, teda v okresoch Svidník, Medzilaborce či v tradičných ľavicových baštách, ako je Brezno. Chcem tým len povedať, že väčšina sociálne slabších voličov verí oveľa viac tradičným stranám ako nominálnej liberálnej kaviarenskej ľavici.

  Západoeurópska ľavica sa na svojom kongrese v Bazileji v roku 1959  zriekla marxizmu ako svojho učenia  a potom už len logicky smerovala k zástupným témam. Dnes má moderná európska ľavica  ako prioritu zástupné témy –  práva menšín (sexuálnych či etnických), pozitívnu diskirimináciu týchto menšín, juvenilnú justíciu, rodové štúdie (gender study) , feminizmus, partnerstvá osôb rovnakého pohlavia a podobne. Myslím, že začiatkom konca minimálne stredoeurópskej sociálnej demokracie by bolo, ak by sa toto stali jej hlavné témy, či hlavná politická agenda.

  Bežní slovenskí voliči očakávajú od ľavice niečo iné. Voliči volia podľa sympatií a neriešia nejaké politické či ideologické doktríny. A ja osobne som síce oboznámený a sympatizujem s dielami moderných ľavicových mysliteľov ako Herbert Marcuse, Theodor Adorno, Jürgen Habermas a mnohými ďalšími, ale sledujem aj súčasné trendy ako ekonomickú demokraciu či participatívnu ekonomiku. Zároveň nemalú inšpiráciu nachádzam aj v pápežských sociálnych encyklikách. Už v roku 1891 vydal pápež Lev XIII prvú sociálnu encykliku Rerum novarum, ktorú neskôr nasledovali Quadragesimus annus a neskôr Centesimus annus. Na zdieranie a vykorisťovanie zamestnancov poukázala aj časť otvorených hláv aj v katolíckej cirkvi.  Pre mňa je podstatné, aby spoločnosť, v ktorej žijem, bola oveľa spravodlivejšia, aby umožňovala dosiahnutie dôstojného života pre každého človeka, ktorý má záujem pracovať, aby boli vytvorené také podmienky, aby sa nikto nemohol ocitnúť na okraji spoločnosti bez zjavnej príčiny.

Myslíte si, že existuje nádej vytvorenia ľudovej mediálnej platformy, ktorá by dokázala konkurovať korporátnym médiám?

Čiastočne som na to odpovedal už v predchádzajúcich otázkach. Šanca tu, samozrejme, je. Dnes máme finančne dostupné technológie, ktoré umožňujú šíriť myšlienky oveľa lacnejšie, ako tomu bolo v minulosti. Na druhej strane je vďaka nim aj podstatne vyššia konkurencia a je oveľa ťažšie zaujať. Problém je  vo vlastníctve know how. Úspešné noviny dnes  nevznikajú vďaka vlastníctvu výrobných prostriedkov, počítače, redakčný systém, respektíve veľkosť redakčných miestností nerozhodujú o kvalite a úspešností média. Jeho úspech či neúspech  priamo vyplýva zo schopností redaktorov či prispievateľov ponúknuť zaujímavý  a atraktívny obsah. Problém je aj v marketingu. Je veľmi drahý a zároveň podobné projekty sú v nevýhode voči veľkým mediálnym korporáciám.

  Napriek týmto okolnostiam vznikajú úspešné nemainstreamové mediálne startupy ako Zem a Vek, Slobodný vysielač, ale aj Hlavné správy. Takže čo sa týka silného ľavicového média či mediálnej ľavicovej platformy, šanca tu určite je, ale, samozrejme, nebude to ľahké. Takýto projekt by však mal byť prehľadný, cieliť na jasne definovaného čitateľa, nerozširovať sa príliš tematicky a ak, tak to jasne odlíšiť do jednotlivých sekcií. Prehľadnosť a jasné zadefinovanie smerovania môžu veľmi pomôcť. Zároveň treba sledovať trendy. Dnes už skoro všetky významnejšie médiá majú svoje internetové televízie (Sme, HN TV, Týždeň). Mnoho ľudí už nechce čítať, ale zaujímavú diskusiu si radi pozrú, či vypočujú. Je jasné, že médiá sa budú uberať aj touto cestou, a to netreba ignorovať.

Ako vnímate súčasnú militarizáciu spoločnosti? Na diskusii ste taktiež povedali, že nepatríte k tvrdohlavým revolucionárom a zastávate realistickú cestu, v ktorej sú zohladnené možnosti historickej situácie. Vedeli by ste túto myšlienku viac rozvinúť?

Ako človeka, ktorý je v politike celkom zorientovaný, ma dosť vyrušuje, ak politici klamú, alebo sľubujú niečo, čo rozhodne nemôžu presadiť. Preto neberiem to, ak politik, ktorého strana má preferencie 0,3 % hovorí, že v jeho program je masové znárodňovanie. Pretože, samozrejme, aj znárodnenie je podľa našej súčasnej ústavy možné, ale len vo verejnom záujme a za adekvátnu odplatu. A máme viacero precedensov z medzinárodných arbitráží, ako také pokusy dopadli. Takisto si treba uvedomiť, že žijeme v parlamentnej demokracii a na zmenu charakteru systému potrebujeme ústavnú väčšinu a tá je pre hlásateľov  radikálnych politických riešení reálne nedostupná .Vyložene ma irituje, ak niekto vie, že to, čo hlása, nie je možné uskutočniť, ale myslí si, „však“ moji voliči to aj tak  nevedia, alebo to hovorí len preto, že to chcú počuť a utvrdzujú sa v sebaklame. Niečo iné je rozvíjať utópie, respektíve diskutovať o možnostiach v nejakom akademickom prostredí a niečo iné je klamať voličom a sľubovať nesplniteľné.

  Rovnako je dnes nerealistické vystúpenie z NATO alebo EÚ. Mimochodom, predtým než sme vstupovali do NATO, vznikla iniciatíva na vyvolanie referenda o tejto otázke. Petičný výbor nebol vtedy schopný vyzbierať nie že  350 000 podpisov, ale ani len 100 000, aby sa otázkou zaoberal parlament. V tom čase bola KSS parlamentnou stranou s celoslovenskými štruktúrami, ostatne rovnako ako SNS, ktorá akože tiež zbierala podpisy. Výsledok bol aký bol. Preto ma doslova vytáča, ak dnes ľudia, ktorí vtedy fatálne zlyhali, a bolo to v čase, keď NATO bombardovalo Juhosláviu, a teda šanca na odmietnutie bola celkom reálna, majú dnes silácke reči.

  Potravinová sebestačnosť je tiež dobrá politická agenda. Iste, sú niektoré opatrenia, ktoré môžu oslabiť diktát nadnárodných obchodných reťazcov. Mali sme tu napríklad predaj z dvora, ktorý bol výrazne daňovo zvýhodnený, viem si predstaviť daňové zvýhodnenie družstevného podnikania. Toto sú reálne cesty. Je toho veľa, čo sa dá zmeniť a zlepšiť, ale doba nie je dnes tehotná revolúciou. Keď sa zdá pohroma nevyhnutná, vytrácajú sa proroci. Veľmi ma frustruje, že napríklad hnutie Occupy Wall Street skončilo ako skončilo, že postupne vyprchalo. Problémom protestných hnutí je to, že buď nie sú schopné zadefinovať či predložiť reálnu alternatívu, alebo dokonca ani len nemajú jasnú predstavu, čo by malo byť cieľom, často sú len protestom proti danému usporiadaniu. Rovnako obrovský potenciál protestov okolo kauzy Gorila bol trestuhodne premrhaný. A nepodpísalo sa pod to len zlyhanie lídrov protestov, ale aj kladenie nerealistických požiadaviek. Som pritom presvedčený, že ak by tieto protesty viedli rozvážni a realistickí ľudia, minimom, čo sa dalo dosiahnuť, by bolo sfunkčnenie inštitútu referenda. Dnes, keď je nutná 50 % účasť, je to nefunkčná právna norma. Ale, samozrejme, mohlo sa dosiahnuť  podstatne viac. Rovnako ako pri pokuse o vyvolanie referenda o ne-vstupe do NATO, keď  sa trestuhodne premrhala historická príležitosť, ktorá sa možno tak skoro opakovať nebude.

  Toto zlyhanie by však mohla byť pre nás aj výzvou. Treba mať pripravenú a premyslenú zásadnú, ale realistickú reformu politického systému a ak znova nastane situácia, že v spoločnosti bude dopyt po zmene či reforme systému, budeme pripravení. Ale tak, aby to bolo reálne. Planý radikalizmus a deštrukcia nikam nevedú.

Aký by ste zanechali krátky odkaz svetu, pre budúce generácie?

Toto je veľmi patetická otázka a  na posolstvá svetu a budúcim generáciám sa skutočne necítim. Snáď len, že ak chceme žiť v lepšej spoločnosti, nemôžeme byť pasívni. Treba sa spoločensky angažovať, veľa študovať, premýšľať, konfrontovať svoje názory a myšlienky s okolím, aj tým, ktoré s nami nesúhlasí. V otvorenej polemike a v nutnosti obhajoby  svojich myšlienok a postojov sa nachádzajú najlepšie riešenia. Je to často úmorné, ťažké a vyčerpávajúce, ale asi len to je jediná cesta k vytvoreniu lepšej spoločnosti.

Rozhovor pripravil Lukaš Perný v roku 2016.

Foto: archív Romana Michelka
Video: Občianska televízia, youtube.com

Na našich stránkach poskytujeme priestor skutočne pestrej palete názorových línií, predstavujúcich alternatívu voči súčasnému zriadeniu. Preto čitateľov upozorňujeme, že nakoľko i samotní členovia redakčného kolektívu DAV DVA, spolupracovníci či korešpondenti vzišli z rôznych prúdov, v partikulárnych otázkach sa ich výklady a postoje môžu líšiť či si dokonca miestami protirečiť. Iba názorová pluralita totiž umožňuje skutočne plodnú a hodnotnú diskusiu s potenciálom vygenerovať tie najlepšie myšlienky, schopné načrtnúť pôdorys pre nové spoločensko-ekonomické zriadenie, zohľadňujúce potreby 21. storočia.

Odoberajte prehľadný sumár článkov - 1x týždenne


One thought on “Žijeme v post-demokratickej ére (rozhovor s Romanom Michelkom pre DAV DVA z roku 2016)

  • 3. apríla 2020 at 22:55
    Permalink

    Podľa neho tu bola demokracia za mečiarizmu…

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *