Žijeme v dobe, kedy je slovo komunizmus pozbavené svojho pôvodného významu a už len samotné jeho vyslovenie môže spôsobiť problémy. Niečo to dokazuje aj dobe, v ktorej žijeme a miere slobodnej diskusie a plurality, ktorá je navonok deklarovaná. V nasledujúcom článku sa budem snažiť vysvetliť, čo je osobne chápem pod týmto slovom.
KOMUNIZMUS, VZNIK A DEFINÍCIE
„Komunizmus je vysoko-organizovaná spoločnosť, najvyšší stupeň technologického a spoločenského pokroku, rozvoja s najvyšším stupňom životnej úrovne ľudí…“ (Vedecký komunizmus)
Komunizmus je myšlienka prítomná od prapočiatkov ľudstva, pričom utopista a komunista Étienne Cabet ju opísal ako ideu spoločenstva,[1] ako normatívny ideál, ktorého základ vychádza z idey rovnostárstva, ktorého korene môžeme nájsť už v antickom svete u prastarých civilizácií a taktiež u prírodných národov, ktoré praktizovali primitívnu formu kolektívneho vlastníctva. Slovo komunista (communiste, z commun (st. Fr. comun „angl. common, general, free, open, public, spoločné, verejné, otvorené, voľné; + –iste; see -ist, pozri) použil v angličtine ako prvý owenista a utopický socialista Goodwyn Barmby (1820 – 1881), a to práve v súvislosti s Babeufom.[2] Taktiež sa toto slovo pripisuje už spomínanému Cabetovi.
Z etymologického aj lingvistikého hľadiska – slovo komunizmus je vytvorené zo slovo common, commun, teda slov viazaných na komunitu, spoločenstvo, spoločenské koncepty smerujúce k zjednoteniu ľudstva. Avšak aký je potom rozdiel medzi komunizmom a komunitarizmom?
Pri písaní jednej z mojej kníh som komunitarizmus rozdelili na tri varianty: pod prvú som zahrnul pomenovanie pre všetky filozofické koncepcie smerujúce k zospoločenšťovaniu človeka (opak individualistických koncepcií), tzn. kresťanské, národné, humanistické, marxistické, anarchistické koncepcie; druhá varianta definície vychádza z teoretikov filozofického komunitarizmu, ktorý vznikol v druhej polovici 20. storočia (Sandel, Walzer, MacIntyre), no a napokon je tu tretí druh komunitarizmu, čo komunitarizmus praktický (zakladanie komunít, kolónie, obcí, občín so silným motívom kooperácie, spolupráce, súnáležitosti). Komunitarizmus je skrátka širšie pomenovanie pre spoločenské projekcie hodnotovo viazané na komunity, svornosť, reciprocitu, súnáležitosť (anabaptisti, husiti, kibuci, mir, monastéry, jezuitské redukcie, radikálne kolektivistické komunity atď), pričom pri komunizme už môžeme hovoriť o konkretizovanej predstave beztriednej spoločnosti na základe určitého ekonomického, sociálneho, politického usporiadania, ale tiež ako cieľ ľudstva vo filozofie dejín. Základ takéhoto socio-ekonomického poriadku je kolektívne vlastníctvo, absencia sociálnych tried, peňazí, ba dokonca štátu.[3] Nikdy v dejinách toto zriadenie nebolo globálne nastolené (preto sa hovorí, že komunizmus nikdy neexistoval, iba spoločnosť socialistická[4]), iba v praveku vo svojej primitívnej podobe (prvotno-pospolná spoločnosť). Komunizmus je ako konkrétny spoločensko-ekonomický systém založený na princípe kolektívneho vlastníctva výrobných prostriedkov, kolektívnej a plánovanej práci s kolektívnou distribúciou výsledkov práce (každému podľa jeho potrieb a schopností); trvalej udržateľnosti a využití všetkých civilizačných technológii v prospech pokroku ľudského rodu s podmienkou dostatku zdrojov (udržateľnosti).
Aj keď teda slovo komunizmus má oveľa širší pôvod, do spoločenského diskurzu, ho tak ako ho chápe neakademická verejnosť, presadili Marx a Engels prostredníctvom transformácie utopicko-kresťansko-socialistickej organizácie Liga spravodlivých, v ktorej zorganizovali puč a premenovali ju na Zväz komunistov (presadili tu ateistickú a materialistickú líniu).[5] Samotný Marx definoval komunizmus ako pozitívne zrušenie súkromného vlastníctva ako ľudského sebaodcudzenia, ako dovŕšený naturalizmus, vyriešenie rozporu medzi človekom a prírodou, návrat človek k sebe ako k spoločenskej bytosti.[6] V komunizme by, slovami Marxa a Engelsa, nemal nikto výlučný okruh svojej činnosť, každý sa môže vyškoliť v ktoromkoľvek odvetví, ráno chytať ryby, na poludnie poľovať, večer pásť ovce, po jedle písať filozofické kritiky, pričom by nemusel byť ani rybárom, ani poľovníkom, ani pastierom, ani kritikom. Slovo komunizmus je tiež spájané s materializmom a ateizmom pre silný vplyv V. I. Lenina a taktiež osobností ako Mao či Trockij, ktorí víťazstvo komunizmu postavili na dialekticko-materialistickej koncepcii filozofie dejín, ktoré predpokladá triedny konflikt. Oveľa menej známe sú koncepcie kresťanských a idealistických, evolučných komunistov ako Cabet, Weitling či Lamennais.
VEDECKÝ KOMUNIZMUS
Kniha Vedecký komunizmus definuje komunizmus ako beztriedne spoločenské zriadenie s jednotným všeľudovým vlastníctvom výrobných prostriedkov a úplnou spoločenskou rovnosťou všetkých členov spoločnosti, kde zároveň so všestranným rozvojom ľudí vyrastú aj výrobné sily na základe ustavične sa rozvíjajúcej vedy a techniky, kde spoločenské bohatstvo bude zo všetkých zdrojov plynúť plným prúdom a kde sa uskutoční veľká zásada „každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb.“ Komunizmus je vysokoorganizovaná spoločnosť slobodných a uvedomelých pracovníkov, v ktorej sa plne zakotví spoločenská samospráva, práca v prospech spoločnosti sa stane pre všetkých prvou životnou potrebou a uvedomenou nutnosťou a každý bude uplatňovať svoje schopnosti tak, aby prinášal čo najväčší úžitok ľudu (Fedosejev-Afanasiev). Komunizmus by sa dal teda definovať ako vyvrcholenie filozofie dejín, maximálnom rozvinutie potenciálu človeka pre vlastný seba-rozvoj – komunizmus je vysoko-organizovaná spoločnosť, najvyšší stupeň technologického a spoločenského pokroku, rozvoja s najvyšším stupňom životnej úrovne ľudí. Komunizmus predstavuje pozbavenie ľudstva všetkých sociálnych nerovností, útlaku, vykorisťovania, vojen s cieľom nastolenia mieru, práce, slobody, rovnoprávnosti, bratstva a šťastia všetkých národov (takto do definoval v programe KSSZ).
Ďalej kniha Vedecký komunizmus uvádza: Komunizmus upevňuje na zemi najvyššiu spravodlivosť, ktorá sa zakladá na pevnom a neustálom rozkvete, na dosiahnutí hojnosti materiálnych a kultúrnych hodnôt. Komunistickú spoločnosť možno vybudovať len na základe obrovského rastu spoločenského bohatstva, ktoré sa vytvára kolektívnou prácou. Komunizmus je spoločnosť, ktorá spája vysokú úroveň rozvoja ekonomiky, vedy a techniky so všestranným rozvojom samotných ľudí, materiálny rozkvet s mravným povznesením a neustálym zdokonaľovaním osobnosti. Keď sa komunizmus upevní vo svete, spojí národy v jedinú bratskú rodinu pracujúcich, odstráni štátne hranice a národnostné spory. Komunizmus zabezpečí na zemi večný mier. Komunistické rozdeľovanie predpokladá, že rozdielnosť v činnosti, v prácach, vôbec nie je dôvodom pre nerovnosť, pre výsadu majetku a pôžitku. Komunistická samospráva je nepolitická a neštátna forma riadenia ekonomických, sociálnych a kultúrnych procesov beztriednej spoločnosti. Predpokladá aktívnu účasť každého člena spoločnosti pri riešení všeľudových otázok, zabezpečuje najúplnejšie uskutočnenie ideálov slobody, bratstva a rovnosti medzi ľuďmi. Obchod a peniaze budú nepotrebné, rovnako ako nevyhnutnosť deľby práce, kontrola množstva práce a množstva spotreby, zanikne rozdiel medzi duševnou a fyzickou prácou a medzi mestom a dedinou.
OD KOMUNIZMU K DUCHOVNÉMU KOMUNIZMU
Marx predpokladá, že po zmene materiálnych podmienok spoločnosti sa zmení aj spoločenské vedomie ľudí. Materialistický výklad slova komunizmu dáva na piedestál ekonomickú základňu, až neomarxisti ako Antonio Gramsci a neskôr reinterpretovali Marxovu víziu zmeny spoločnosti s dôrazom na kultúrnu nadstavbu. A tu je dôležitý moment. Gramsci otvoril možnosť, že komunizmus sa dá presadiť aj opačne, teda prostredníctvom kultúrnej revolúcie. A to je prvý bod, od ktorého sa môžeme dostať ku komunizmu duchovnému, ktorý je skrytý v onej Platónovej jaskyni, vo svete ideí. Marx a Engels neprojektujú komunizmus ako konkrétnu víziu ľudstva, ponechávajú ho vlastnej fantázii budúcnosti. Ponechávajú ho kolektívnej fantázii ľudstva a jeho realizáciu v materiálnom svete umiestňujú na koniec filozofie dejín.
Duchovný komunizmus možno zadefinovať buď ako metafyzickú predstavu vo sfére ideí, ktorá je prítomná v celých dejinách ľudstva (v rozličnej miere) alebo ako konkrétnu, idealistickú víziu komunizmu, ktorá odmieta materializmus. Autor diela Duchovný komunizmus, Karel Sabina,[7] chápal tento termín ako uznávanie zvrchovanosti všeobecného ducha v živote ľudskom. Už samotné slovo komunizmus podľa Sabinu poukazuje na niečo všetkým spoločné. Duchovný komunizmus je komunistické presvedčenie, je za morálny imperatív, ktorý je kdesi mimo materiálneho sveta, v akomsi kolektívnom vedomí ľudstva. Podobné predstavy má aj kňaz Josef Lukl Hromádka podľa ktorého možno dosiahnuť novú spoločnosť iba zanietením ľudských duší hlbokou mravnou zodpovednosťou a vrúcnou oddanosťou pravdám a ideálom. Hromádka prorocky varoval, že komunizmus sa nemôže stať nahradením viery v Boha za vieru v stranu, pretože to nie je jeho podstatou. Ide predovšetkým o hnutie za lepšiu a spravodlivejšiu spoločnosť, ktoré nemožno zamieňať s kresťanstvom ako vierou v Boha. Aj komunizmus totiž podľa Hromádku potrebuje nad sebou najvyššieho Sudcu, vyššie meradlo.[8] Francúzsky katolícky kňaz Lamennais[9] a taktiež vizionár Wilhelm Weitling[10] zase pripomínali, že Kristove Evanjelium je veľkou obhajobou komunizmu, korektne treba dodať, že duchovného. V prvej komunistickej utópie, Utópii Thomasa Mora autor projektuje animizmus ako základný predpoklad morálneho správania. Komunizmus je teda u Mora taktiež nielen ekonomickým projektom, ale aj morálnym imperatívom, ktorý presahuje za hranice života a je takpovediac schváleným zhora.[11] Napokon eschatológia je v podstate založená na poslednom súde, kde víťazí finálne spravodlivosť a v konečnom dôsledku je nastolený duchovný komunizmus (posmrtná utópia pre spravodlivých po druhom príchode Mesiáša).
V dejinách ľudstva po stáročiach proti sebe “bojujú” rozum a cit, racionalita a emocionalita, duch a matéria, pričom v skutočnosti je pravda skrytá v kombinácii týchto naoko protipólov, v novom ponímaní deizmu, v princípe treťom, ktorý je blízky slovanskému prostrediu a o ktorom píše aj ruský filozof Belinskij.[12] Nová spoločnosť musí byť budovaná na základoch kombinácie emocionality a racionality, viery a rozumu ako novej dialektickej syntéze.
20. storočie dokázalo, že rozumom sa dá ospravedlniť aj masové vyvražďovanie, že rozum ako jediný zdroj pravdy zlyhal. Túžba človeka po spravodlivosti, šťastí a harmónii nikdy nebola len čisto racionálnou záležitosťou, vždy bola ukrytá kdesi vo sfére kolektívneho vedomia onej symbolickej Platónovej jaskyne.
[1] „Študoval, premýšľal o histórii a nakoniec dospel k záveru, že samotné politické reformy nie sú schopné dať spoločnosti blahobyt, o ktorý sa usilovne snaží… Našiel vo všetkých epochách rovnaké javy… menšina, krutá, nečinná, arogantná, privlastňujúca si výlučné užívanie výrobkov väčšin… Aby sme to všetko zmenili, našli sa prostriedky, ako zabrániť tomu, aby jedna časť ľudstva bola večne korisťou druhej… Spoločenstvo je posledným sociálnym a politickým zdokonalením, cieľom ku ktorému ľudstvo smeruje… Niet proti zlu liek? – Samozrejme, že je: na čo by mal človek rozum? Aký je to liek? – Treba odstrániť príčiny zla, t. j. odstrániť nerovnosť, vlastníctvo a peniaze a nahradiť ich rovnosťou vo všetkom a spoločenskom.“ Etienne Cabet, Cesta do Ikárie
[2] „Cnosť nezomiera, tyrani sa mýlia, ak veria, že im pomôže kruté prenasledovanie svojich odporcov. Zničia len ich telá. Duša dobrého človeka len zmení svoju schránku. Akonáhle bude jedna schránka duše zničená, oživí duše schránky inej, v ktorej prebudí opäť vznešené vznety, ktoré nikdy nenechajú na pokoj vládnúci zločin… Je cťou zomrieť pre vec Cnosti. Ako obeť dlhodobej revolúcie som zmierený s mučeníctvom. …opustiť rodinu, deti, drahú manželku, bolo by viac než neznesiteľné, keby som nevidel na konci stratenú slobodu a všetko, čo patrí úprimným republikánom…“ Babeuf pred popravou
[3] Používa sa tiež termín anarchokomunizmus, ktorý predstavuje kooperujúce komunistické samosprávy; realizovateľné v lokálnom meradle (historické analógie boli občiny, tribue, soviety, veče).
[4] Socializmus ako etapa medzi kapitalizmom a komunizmom, štátny socializmus; každému podľa jeho práce a schopností; znakom je nedostatok zdrojov, prechod ku komunizmu je možný až pri dostatku zdrojov; pod socializmom sa chápu vo svetovom kontexte rôznorodé formy sociálnych a socialistických štátov (pre obyvateľov USA na Slovensku žijeme v socializme, teda pre nich je socializmom už soc-dem atď.)
[5] Marxove a Engelsove dôvody, prečo sa oddelili od utopických kresťanských komunistov sa dajú chápať. Bolo to obdobie očakávania revolúcie a obdobie kedy utopickí kresťania ako napr. Weitling, Lamennais či Cabet nemali vypracovanú ekonomickú teóriu ako mal Marx. V združení, do ktorého sa Marx a Engels dostali (Zväz spravodlivých) urobili prevrat aj vďaka myšlienke triedneho boja proti buržoázii. Marx a Engels všeobecne spájali kresťanstvo s reakčnými pozíciami a preto vytvorili dogmu, v ktorej je kresťanstvo brzdou pokroku.
[6] „Komunizmus – pozitívne zrušenie súkromného vlastníctva ako ľudského sebaodcudzenia – skutočné osvojenie si ľudskej podstaty človekom a pre človeka – úplný, vedomý a v rámci celej bohatosti doterajšieho vývinu uskutočnený návrat človeka k sebe ako spoločenského ľudského človeka. Tento komunizmus ako dovŕšený naturalizmus, je opravdivým vyriešením rozporu medzi človekom a prírodou a medzi človekom a človekom, je opravdivou likvidáciou sporu medzi existenciou a podstatou, medzi spredmetnením a sebapotvrdením. Komunizmus je rozlúštením záhady dejín a vie o sebe, že je jej rozlúštením.“ Karl Marx, Ekonomicko-filozofické rukopisy, 1844, s. 155
[7] „Nejasné výklady a jednoduché ponímanie komunizmu už mnoho zlého spôsobili a mnoho trpkých výčitiek vyvolalo na reformátorov spoločenských pomerov. … Duchovný komunizmus… už slovo k o m u n i z m u s poukazuje na niečo všetkým spoločného, nemôže duchovný komunizmus než na ducha, všetkým spoločného sa odvolávati. Na tom potom spolieha jeho smer, aby duch všetkým spoločný, duch celku v takej miere sa značil v každom duchu jednotlivom, akou osobná ústrojnosť jednotlivého človeka pripúsťa. Duchovný komunizmus uznáva zvrchovanosť ducha všeobecného v živote ľudskom, uznáva, že osudy človečenstva na vydobytých jeho poznaniach práve tak závisia ako na pomeroch prírodných… Príroda ho postavila na svet, ale duch ho svetom vedie. Duch je našim vodidlom, na sile alebo slabosti jeho závisí naša osobná mocnosť a cennosť. …duchovný komunizmus povzbudzuje všetky harmonické sil k súčineniu. … Politické smery doterajšie nepriali zovšeobecneniu vzdelanosti… idea nového času nás poučila, o rovnoprávnosti poznania… zovšeobecnenie vzdelanosti je základným princípom duchovného komunizmu, základným pravidlom v kultúrne pokročilom svete ako platnosť mravného zákonu…duchovný komunizmus nemá ľudí nevzdelaných… Zovšeobecnenie vzdelanosti bude všetkých duchovných síl národa používať k tomu, aby plnosť osvety sa docielila… Až duchovný komunizmus sa stane základným pravidlom spoločenstva národného, vynájdu sa prostriedky k jeho prevedeniu… Duchovným komunizmom sa pripravuje pôde novej budúcnosti, ktorú Augustín v Meste božom, a jini potom mudrci v tiscícročnej ríši tušili a oslavovali. Nie sú to iba sny a výtvory fantázie… Bruno, Morus, Harrington, Kamanella, Sydney a iní, ktorých Utópia, Oceania atď… skutočnosť sa ale nikdy nepovznesie nad ideál, ale približovať sa k nemu má vždycky, lebo pokrok je vlastne približovanie sa skutočnej nedokonalosti k ideálnej dokonalosti…“ Karel Sabina, Duchovný komunismus. Praha: R. Rejman, 1928. s. 61-63, 74, 100, 102. Dostupné také z https://kramerius5.nkp.cz/uuid/uuid:4a272240-d135-11e7-b06b-005056827e51
[8] „Novú spoločnosť možno dosiahnuť zanietením ľudských duší, hlbokou mravnou zodpovednosťou a vrúcnou oddanosťou pravdám a ideálom, ktoré vládnu nad dejinami. Kresťanstvo je vierou, náboženstvom, komunizmus je hnutím za lepšiu a spravodlivejšiu organizáciu ľudskej spoločnosti. I komunizmus potrebuje nad sebou najvyššieho Sudcu a vyššie meradlo. … Keď sa komunizmus stane náboženstvom, keď začnú ľudia namiesto Boha vzývať stranu, jej predstaviteľov a program, keď sa komunizmus sám sebe stane najvyššou normou, potom sa premení na modlárstvo a tyraniu.“ Josef Lukl Hromádka
[9] „Zrieknutie sa moci a bohatstva, poníženie a sebaobetovanie boli základom Kristovho učenia. … Kto obetuje svoje šťastie, aby pomohol oslobodiť ľudstvo od poroby a útlaku, kto hlása právo a pravdu… ten je dôstojným kňazom svojho ľudu… kto žiada rovnakou mierou pre všetkých je rovnako kresťan, ako aj komunista. Preto bol taktiež Ježiš komunistom, lebo hlásal princíp spoločenstva a nutnosť tohto princípu; jeho uskutočnenie a podobu, v ktorej bude uskutočnený, ponechal budúcnosti. Možno s tým boli v esejskom spolku uzrozumení, ale plán kresťanskej republiky vtedy neexistoval.“ Wilhelm Weitling, Evanjelium úbohého hriešnika
[10] „Ľudstvo prebudené zo svojho dlhého spánku, nebude už majetkom niekoľkých krutých vládcov… Z posvätných zásad rovnosti, slobody a bratstva nezmeniteľne prevedených, vyrastie spoločenská organizácia. Súkromné záujmu splynú v jeden jediný záujem, v záujem celku, pretože vyslobodenie z vplyvu chladného sebectva, všetci pochopia. Všetci pocítia, že nie je života mimo lásky a kľudu duše… Na tomto svete žiari zvrchovanej Bytosti posvätné puto, ktoré viaže v jednotu všetkých so stvoriteľom… Evanjelium Kristové, zakryté po nejaký čas, otvorené bude pred národmi… Spoločnosť, pochopená podľa svojej povahy, prestane byť organizovaným zápasom rôznych záujmov. “ Robert de Lamennais, Kniha lidu
[11] V Utópii Thomasa Mora bolo náboženstvo, ktoré predpokladalo onú odmenu za dobrý a cnostný život po smrti, „…pretože niet pochýb, že ten, čo sa nebojí ničoho, ani zákonov, neverí v život po smrti, sa nebude báť porušiť všetky zákony svojej krajiny ani podvodom ani násilím, len ak tak uspokojí svoje chúťky.“ (Ut. 106)
[12] „Idey sú matky života, ich subtanciálna sila a obsah, z ktorej vytekajú vlny života. Idea je svojou podstatou všeobecná, pretože nepatrí ani istému času, ani istému priestoru. Predchádzajúc v jav, stáva sa osobnou, individuálnou, osobitou. Celá stupnica tvorstva nie je nič iného, že zosobnenie všeobecného v zvláštne. Zo všeobecnej svetovej hmoty vyšla naša planéta, keď dostala svoju jedinečnú a osobitú formu, ktorá neustále smeruje k svojmu zosobneniu v myriadách bytostí.“ Belinskij 1948, s. 161
Drogy jsou špatný.
Veľmi dobrý článok plný hĺbok, našla som v ňom samu seba. Lukáš, Ty si dokázal nájsť nielen styčný bod, ale zároveň si ukázal cestu, ktorou sa môže naša generácia začať uberať. Neviem, či si to uvedomuješ, ale od tejto myšlienky sa dá odraziť a možno postaviť nový svet.
Duša nám hovorí, čo treba urobiť, rozum nám hovorí, ako to urobiť.
Aj keď ju materialisti popierajú (aj ja som bol kedysi – než som začal mať vlastné zážitky, ktoré sú v rozpore s materializmom), bez duše by sme neboli ľuďmi, ale zombiami. Rozum nám umožňuje myslieť (podobne ako softvér umožňuje počítaču riešiť rôzne úkony), ale duša nám umožňuje cítiť. Otázka dobra (len kvôli ktorej komun. a socialistické hnutia vôbec vznikli) je vždy otázkou duše, nie rozumu. Rozum nám poradí, ako vytvoriť čo najspravodlivejší systém, v ktorom by ľudia žili čo najšťastnejšie a zároveň čo najmorálnejšie. No samotná snaha vytvoriť systém, v ktorom bude vládnuť spravodlivosť, šťastie a morálka, je túžbou duše, nie rozumu. Počítač nám môže pomôcť ten systém zrealizovať, no on samotný nikdy túto túžbu mať nebude – pretože nemá dušu.
Žiaľ, väčšina ľudí si svojho nehmotného JA nie je vedomá a aj preto tak lipne na materiálnych veciach – čo je v prospech kapitalizmu. Všetci materialisti by sa mali osobne porozprávať s ľuďmi, ktorí prežili klinickú smrť a mali mimotelový zážitok.
O dobro by sme sa však mali usilovať bez ohľadu na to, či veríme v posmrtný život alebo nie. Pokiaľ niekto činí dobro len pre neskoršiu odmenu, je v tom prospechárstvo.
Týmto som chcel inými slovami povedať, že rozum a cit vôbec nie sú v rozpore (alebo aspoň nemusia byť), ale naopak, že sa navzájom nevyhnutne dopĺňajú; že jeden bez druhého nemá zmysel. Rozum bez citu nebráni najväčším predstaviteľným zločinom, no cit bez rozumu môže takisto spôsobiť viac zlého než dobrého – hoc úmysel môže byť dobrý.
Dobry den,
napisat sa da cokolvek.
Vsetci vsak vieme ako to nakoniec dopadlo. Nakoniec sa vsetko dalo dostat len po znamosti, na skolu po znamosti. Spravame sa ako za socializmu, lebo sme sa tak naucili, vybavovat po znamosti, klamat a kradnut, zavidiet a somrat na druheho. To je cely vydobytok 40 rokov socializmu, t.j. pokusu budovat komunizmus.